KÁZEŇ PATRIKA VNUČKA: Tomáš a zopár neznámych detailov

I keď príbeh o neveriacom Tomášovi patrí medzi najznámejšie úryvky z Biblie, predsa len sa v ňom objavuje zopár „neznámych“ detailov. Napríklad: maliarske umenie rado znázorňovalo, ako Tomáš vkladá svoje prsty do Kristovho boku, no v skutočnosti nevieme, či sa Tomáš takto rukolapne presvedčil o Ježišovom zmŕtvychvstaní. 

Jánovo evanjelium hovorí iba o tom, čo Tomáš povedal, keď mu ostatní apoštoli zvestovali: „Videli sme Pána“ (20, 25). Jedinou jeho reakciou, ktorú Písmo zaznamenáva, keď stál zoči-voči zmŕtvychvstalému Ježišovi, je jeho vyznanie: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 28).

Ďalšou neznámou v tejto „rovnici“ je dvojica otázok: kde bol Tomáš, keď sa Ježiš zjavil ostatným apoštolom? A prečo nebol spolu s nimi vo večaradle? Opäť Písmo o tom nič nehovorí, a tak sa môžeme len nazdávať, prečo tam Tomáš vtedy nebol.

Jedna legenda odpovedá na tieto otázky tým, že keď sa Tomáš dozvedel o Ježišovom zmŕtvychvstaní, vybral sa ho hľadať na vlastnú päsť, a preto chýbal vo večeradle v onen osudný okamih, keď sa zmŕtvychvstalý Pán zjavil apoštolom. Je to len legenda. Nemusíme jej veriť, ale táto interpretácia má niečo do seba. Jej základným posolstvom je, že so Zmŕtvychvstalým sa nemôžeme stretnúť „na vlastnú päsť“. Stretnutie s ním nie je dielom nášho úsilia, ale Božej milosti. Tomáš premrhal množstvo energie, kým pobehal všetky kúty Palestíny, aby stretol Ježiša, no tento jeho aktivizmus bol nanič, a tak nemohol sa pred ostatnými pochváliť: „ja som ho našiel!“

Zmŕtvychvstalý sa zjavuje nečakane...

...a tí, čo sa s ním stretli, bývajú zaskočení. Príbeh o hľadajúcom Tomášovi umožňuje pochopiť aj jeho reakciu, keď sa dozvedel, že sa Ježiš zjavil ostatným. Skúsme sa na chvíľu vžiť do Tomáša, ktorý úporne hľadá vzkrieseného Ježiša: ako sa mohol cítiť, keď prišiel k ostatným apoštolom, a oni mu radostne zvestovali, že sa im zjavil Pán? Asi mizerne; veď on, čo sa namáhal a úporne hľadal, Pána nestretol, kým títo strachopudi a peciváli, čo sa báli vystrčiť nos spoza zamknutých dverí, ho videli na vlastné oči! Možno práve preto Tomáš reagoval: „Ak neuvidím..., ak nevložím..., neuverím!“ (Jn 20, 25)

"Kresťanstvo nie je náboženstvo samotárov, ktorí získavajú spásu na vlastnú päsť."

Zdieľať

Ak sa pozeráme na Tomášov príbeh z tohto zorného uhla, možno cítime s Tomášom určitú solidaritu: veď hľadajúci Tomáš si zaslúžil viac vidieť Zmŕtvychvstalého než ostatní apoštoli, ustráchane sediaci v bezpečí a teple!

Príbeh o hľadajúcom Tomášovi nás stavia aj pred otázku: prečo ho Tomáš nenašiel? Prečo nebol v správny čas na správnom mieste? Odpoveď sa skrýva práve v tomto odlúčení sa od spoločenstva – v hľadaní na vlastnú päsť. Kresťanstvo nie je individualistické náboženstvo. Hoci za spásu si zodpovedá každý sám osobne, nie je kresťanstvo náboženstvo samotárov, ktorí získavajú spásu na vlastnú päsť. Ani púštni otcovia nežili úplne osamote, z času načas sa zhlukovali, aby spoločne zdieľali a slávili tajomstvá viery. Apoftegmata (výroky púštnych otcov) vydávajú o tom dostatok svedectiev.

Moc zmŕtvychvstania sa v plnosti prejavuje iba v spoločenstve. Kresťanstvo nie je individualistickým, ale „spoločenským“ náboženstvom aj preto, že vyznávame Trojicu – teda spoločenstvo troch božských osôb; jediného Boha, ale Boha, ktorý nie je večnou samotou, ale večným spoločenstvom Otca, Syna a Ducha Svätého. A na obraz tohto Boha sme boli stvorení ako spoločenské bytosti.

Stredoveké kresťanstvo si bolo dobre vedomé, že žiť plnohodnotne svoju vieru nemožno osamote, ale v spoločenstve, preto dalo vzniknúť latinskému úsloviu: Solus christianus, nullus christianus – osamelý kresťan, žiaden kresťan! Iba v spoločenstve s niekým môžeme zdieľať svoju vieru a nádej; iba v spoločenstve si navzájom môžeme prejavovať lásku, a tak rásť vo svätosti. K tomu neoddeliteľne patria dve veci: prijímať a prejavovať milosrdenstvo – a to možno opäť iba v spoločenstve s niekým – tam môže človek zakúsiť moc odpustenia.

Pri vstupe (obliečke) do našej rehole (dominikánov), sa budúcich novicov pýtajú: „Čo si žiadate?“ Oni odpovedajú: „Milosrdenstvo Božie a milosrdenstvo vaše.“ Tento starobylý obrad prostredníctvom slov „milosrdenstvo vaše“ poukazuje na komunitárny charakter milosrdenstva. Nielen dominikáni vo svojich komunitách, ale všetci kresťania, potrebujeme milosrdenstvo prijímať, ale je aj naším poslaním milosrdenstvo preukazovať. Zvrchovaným miesto pre oboje, či už prijímanie, alebo prejavovanie milosrdenstva, je práve spoločenstvo!

Dvojča

Ďalšou Tomášovou neznámou je prezývka „Didymus – Dvojča“ (Jn 20, 24). Kto je Tomášovo dvojča? V priebehu dejín sa vyskytlo viacero interpretácií. Možno sme to my v našom hľadaní i v našich pochybnostiach, no predovšetkým by sme mali byť dvojčaťami v Tomášovom vyznaní!

Evanjelista Ján má rad paradoxy. Jedným takým paradoxom je, že nik v celom Jánovom evanjeliu tak zreteľne nevyznal Ježišovo božstvo ako „neveriaci“ Tomáš: „Pán môj a Boh môj!“ (20, 28). Obdobným paradoxom môže byť „dotyk bez (telesného) dotyku“. Pravdepodoben sa Tomáš telesne nedotkol zmŕtvychvstalého Ježiša. Nepotreboval to, lebo Ježiš sa dotkol Tomáša svojou milosťou, a preto Tomáš vyznal to, čo vyznal.

V Tomášovom príbehu nejde ani tak dotknúť sa Boha, ale umožniť, aby sa Boh dotkol nás. O Ježišovom zmŕtvychvstaní, ani o Božej existencii sa nepresvedčíme tak, že sa rukolapne dotkneme Boha, ale umožním, aby sa On dotkol nás; no Boh sa nás nedotýka ani tak telesne, ako skôr svojou milosťou, pôsobení svojho Ducha. Nie nadarmo sa Duch Svätý nazýva Božím prstom. Boží dotyk môžeme zakúsiť iba v pôsobení Božieho Ducha. Okamihy milosrdenstva sú takýmito Božími dotykmi. Každý skutok milosrdenstva je akýmsi Božím dotykom v našom živote.

Patrik Vnučko, OP
Autor je dominikánskym kňazom.

Foto: wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo