Požičiavanie hračiek na ihrisku je pre rodičov neľahká dilema

Požičiavanie hračiek na ihrisku je pre rodičov neľahká dilema

Foto Flickr/Mon.

Vášmu dieťaťu zoberú na ihrisku hračku, má ju požičať či si ju pýtať späť? Radia odborníci na výchovu.

Každý rodič zažil situáciu, keď riešil spory detí o hračky. Predstavme si celkom bežnú scénku na ihrisku. Cudzie dieťa si zoberie na piesku hračky nášho dieťaťa a to naše spustí veľký plač. Jedni rodičia začnú automaticky podávať hračku cudziemu dieťaťu a svojmu dohovárajú, že sa musí vedieť podeliť. Iní sa, naopak, osopia na cudzie dieťa, že nemôže brať hračky, ktoré mu nepatria. 

Niektorí psychológovia pri sporoch detí argumentujú tým, že nenúťme deti robiť to, čo nerobíme ani my dospelí. Teda keď napríklad dospelého cudzí človek na ulici požiada, aby mu požičal bicykel, tiež ho automaticky nepožičia. Aká by mala byť teda správna reakcia rodiča? Opýtali sme sa našich troch odborníkov na výchovu. 

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

Ihrisko je pre deti sociálnym svetom. Tu stretávajú vrstovníkov, s ktorými prichádzajú do kontaktu v dobrom i zlom. Podobne ako to máme my dospelí v práci. Úloha rodiča v tomto priestore záleží na jeho miere angažovanosti. Ak sa hrá spolu s deťmi alebo len sedí a dáva pozor na deti, je jeho status úplne iný.

V prvom prípade sa stáva právoplatným členom ihriska a v tom druhom nie je tohto systému riadnou súčasťou. To, že na ihrisku dôjde k hádke či stretu, je úplne prirodzené, a teda týmto situáciám nie je nutné zabraňovať, ale skôr ich pomáhať deťom riešiť. Ak hovorím o riešení, nemyslím tým autoritatívne zasiahnutie do situácie – pokiaľ, samozrejme, nejde o zdravie či bezpečnosť – ale o hľadanie riešenia spolu s dieťaťom. Otázka o tom, čo dieťa chcelo dosiahnuť, či o tom, ako sa mu to podarilo a či nemá nejaký iný nápad, ako by sa to dalo – otvárajú dieťa na premýšľanie o cielenom správaní a nie len o emocionálnom reagovaní.

Ako sa hovorí – emócie sú dôležité ako dobrý radca, no zlý pán. Aj emóciám sa učíme rozumieť a využívať ich hodnotu. Potrebujeme deťom pomôcť útechou či vypočutím s hnevom, sklamaním, pocitom nespravodlivosti, ale aj učiť ich efektívnym stratégiám riešenia. Ihrisko je totiž priestorom, kde sa deti učia – úplne prirodzene –, čo sú to hranice toho druhého, učia sa spolupráci i tomu, čo je to osobné a spoločné vlastníctvo. Keď hovorím o učení, tak tým myslím cieľavedomý proces nadobúdania sociálnych zručností. Často ako rodičia robíme chybu, keď sa domnievame, že sa dieťa naučí veci samo a bez nášho pričinenia.

Čo tým myslím? Je užitočné vopred poučiť dieťa, aké sú na ihrisku pravidlá, a pomôcť mu pochopiť i definovať žiaduce správanie. Nemenej dôležité je viesť rozhovor aj o tom, čo sa na ihrisku dialo, ako zvládlo dieťa rôzne situácie – tak negatívne, ako aj pozitívne – a čo mu v tom bolo užitočné. Tak posilníme správanie, ktoré viedlo k úspešnej spolupráci či vyriešeniu detskej hádky.

Rovnako tak ako rodičia nerobíme celkom dobre, ak za dieťa riešime situácie z pozície autority a v mene ochrany či nastolenia spravodlivosti. Zasahujme radšej do situácií až vtedy, keď je to potrebné a dieťa si to vyžiada. Buďme v pozícii ochotného pomocníka či skúsenejšieho radcu, no neučme od mala deti tomu, že niekto ich veci vyrieši za nich.

Ak aj zasahujeme, nezabudnime, že na hádke sú účastní viacerí, a teda sa snažme o pozíciu neutrality a rovnosti ku všetkým. No a nakoniec ešte jedna poznámka – buďme deťom príkladom aj my dospelí – či už ide o ochranu spoločného majetku – ihriska či jeho okolia, alebo aj v našich vlastných dospeláckych stretoch, ktoré tam niekedy riešime. Nezabudnime – deti sa pozerajú a učia!

Daniela Čechová, poradenská psychologička a psychoterapeutka, katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity KomenskéhoSlovenská asociácia individuálnej psychológie

Tu je potrebné zopakovať si vývinové súvislosti. Nemôžeme v situáciách „požičiavania si“ porovnávať deti a dospelých. Malé dieťa sa najprv hrá samo a vníma svoj psychologický priestor ako celý svet. Keď zmizne hračka z jeho zorného poľa, domnieva sa, že prestala existovať. Keď sa tam hračka objaví, nezáleží na tom, čia je, dieťa to chápe tak, že mu patrí, a chopí sa jej.

Neskôr sa dieťa síce naučí hrať s druhým dieťaťom, ale svojho vlastníctva sa nerado zrieka, lebo ho považuje sa svoju súčasť. Niekedy medzi druhým a tretím rokom dochádza k uvedomovaniu si svojej fyzickej, následne aj psychickej sily. Deti začnú presadzovať svoju vôľu: „Ja chcem. Ja nechcem.“ Súčasne im rozvíjajúce sa kognitívne schopnosti umožňujú pozorovať a objavovať svet.

Intelektuálny cit sa rozvíja zvedavosťou a experimentovaním. Experimentuje sa s predmetmi i so živými objektmi. V istom veku je teda úplne normálne, že dieťa si na pieskovisku zoberie hračku iného dieťaťa. Na pieskovisku sú navyše často deti v rozličnom veku. Niektoré sa s hračkou rady podelia, lebo už vedia, že hrať sa spolu je väčšia zábava, ako sa hrať sám. Niektoré začnú nariekať.

Rodičom by som v takom prípade poradila byť nablízku a sledovať, ako sa ich dieťa s novou situáciou vysporiada. Nemali by zasahovať privčas. Deti potrebujú zažiť aj situáciu diskomfortu, aby sa naučili riešiť problémy a rozhodovať sa. Je možné, že vstup rodiča ani nebude nutný a deti si to medzi sebou vyriešia. Keby hrozila „tragédia“, je vhodné, aby sa rodič zapojil do hry: „Poďme sa hrať spolu – aké je to báječné, keď sa môžeme hrať spolu.“

Deti sa majú naučiť deliť sa, spolupracovať, vyjednávať, riešiť konflikty, robiť kompromisy, ustúpiť i presadiť sa. Nikdy sa to nenaučia, keď na to nebudú mať príležitosť, pretože ich budeme príliš chrániť. Deti potrebujú byť vystavené rôznym sociálnym situáciám, aby sa naučili, ako fungovať vo svete, ako sa začleniť do spoločnosti.

Rudolf Dreikurs v knižke Deti ako výzva k tomu povedal: „Nemôžeme chrániť svoje deti pred životom. To by sme ani nemali chcieť. Našou povinnosťou je vychovávať deti k odvahe a sile čeliť životu. Namiesto toho, aby sme boli ochranným štítom, za ktorým sa dieťa vyhrieva, stávame sa akýmsi sitom, ktoré filtruje životné skúsenosti v množstvách, ktoré dokáže zvládnuť. Buďme neustále v strehu, buďme vnímaví na príležitosti stiahnuť sa a umožniť svojmu dieťaťu, aby si zažilo svoje silné stránky“.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Ísť na detské ihrisko či pieskovisko je tak trocha „rizikový podnik“, ale celkom iste aj zaujímavé dobrodružstvo. Je to totiž verejný priestor, kde všetko funguje trocha inak ako v domácom prostredí. Zatiaľ čo v domácom prostredí je každé iné dieťa (okrem súrodencov) hosť a hosťovi sa sprostredkúva aj rámec pravidiel hrania sa, na verejnom ihrisku sa stretávajú všetky deti a mamičky nielen v ne-domácom prostredí, ale v oveľa rôznorodejšom a štruktúrovanejšom sociálnom kontakte. Od rodičov a detí finančne dobre zabezpečených až po tých, ktorí nemajú peňazí nazvyš.

Ihrisko je skutočne „konkurenčné prostredie“ detí, hračiek a veľmi často i mamičiek. V ňom hračka je nielen hračkou, ale je nezriedka aj súčasťou sebaprezentácie dieťaťa (rodiča?). Inak by mu zrejme stačilo, aby sa s ňou hralo doma. Ihrisko (nielen detské) je špecifickým a významným socializačným prostredím. Mali by sme sa teda naň pripraviť my rodičia a pripraviť naň aj dieťa. Tak, aby sme predchádzali zbytočným konfliktom. Napr. tým, že na ihrisko neberieme také hračky, na ktorých nám až príliš záleží. Alebo značkové oblečenie.

Som presvedčený o tom, že ak iné dieťa požiada naše dieťa o hračku (teda nevezme si ju samo), mali by sme túto „akciu“ podporiť. Naše dieťa by malo hračku o chvíľu či na chvíľu požičať. Ak si iné dieťa hračku vezme samo, malo by ju vrátiť (na náš pokyn i pokyn druhého rodiča), pretože nedodržalo štandardné pravidlo slušného súžitia. To, samozrejme, platí aj v opačnom garde, keď sa naše dieťa chce hrať s hračkou iného dieťaťa.

Pozitívne rodičovské postoje sú dôležitou súčasťou fungovania detí na ihrisku. Vďaka nim dieťa pochopí, aký je rozdiel medzi „mať, vlastniť“ a „požičať“. Vďaka nim môže dieťa pochopiť, že slovenské príslovie „aký požičaj, taký vráť“ môže mať pozitívny význam. Vďaka nim sa môže dieťa tešiť na ihrisko aj zajtra.

Foto archív D. Z., Andrej Lojan a Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo