Film Nová hračka Prečo je vážnejší ako originál s Pierrom Richardom? Lebo Francúzsko je iné?

Francúzsky film Hračka z roku 1976 je taká klasika, že ho ani netreba veľmi pripomínať. Zdá sa mi, že hádam každý musel vidieť ten príbeh s Pierrom Richardom v úlohe novinára, ktorý sa stane živou hračkou pre syna bohatého magnáta.

Ale možno je to klasika najmä pre staršie generácie. Ten film vzbudzoval také silné emócie, autorka tohto textu priznáva, že pri ňom zakaždým slzila, ale zároveň sa na tom človek aj veľa nasmial. Naozaj to bola komédia. A nebol to iba taký láskavo-smutno-zábavný rodinný film. Dôležitá je v ňom nielen téma vzťahov, ale aj téma ľudskej dôstojnosti, jej ceny. A ešte je to aj sociálna dráma, kde vidno bezcitnosť bohatých podnikateľov.

Aj preto ten film často púšťali v socialistickom tábore. Aby ľudia videli tú hrôzu na Západe. Samozrejme, efekt bol skôr opačný – divákov ohurovala najmä opulentnosť života francúzskej smotánky. Sociálnych drám mali dosť aj doma.

Simon Faliu v úlohe chlapca, ktorý pripomína na začiatku bezcitné monštrum.

Film stojí na skvelom nápade – dieťa z bohatej rodiny, zavalené hračkami, je osamelé, nešťastné a túži po normálnom vzťahu s otcom, ktorý lásku a pozornosť nahrádza hračkami a luxusom.

Motív vôbec nezostarol, ani ten rodinný, ani ten sociálny a už vôbec nie ten o ľudskej dôstojnosti. Preto bolo jasné, že niekto po tom skvelom námete opäť siahne. Urobili to Američania v roku 1982, ale výsledok bol – zdá sa – veľmi biedny.

A po takmer päťdesiatich rokoch prišiel ďalší pokus, film režiséra Jamesa Hutha Nová hračka, ktorý je už aj v našich kinách. Oficiálne je to komédia. Ale úprimne, pri tejto novšej verzii som ani neslzila, ani sa veľmi nesmiala.

Pri takýchto remakoch filmov, z ktorých sa stala klasika, sa však takmer vždy napíše, že nový film nedosahuje úroveň originálu. Tlačí sa to do klávesnice aj pri tomto filme, ale možno je to aj v tom, že Francúzsko má iné problémy. A tie chcelo ukázať v novej verzii, teda v Novej hračke.

Pritom pôvodný nápad je naozaj originálny, takže môže fungovať aj v aktualizovaných reáliách.

Hlavnou postavou už nie je novinár, trochu roztržitý, ale ambiciózny, šarmantný a citlivý muž.Zdieľať

Bohatý synáčik je už na sociálnych sieťach, visí na komentároch a lajkoch, dokonca má svoj youtubový kanál o astrofyzike. A jeho izby pripomínajú futuristický palác. Reálie sú teda oveľa súčasnejšie. A aj vďaka virtuálnemu svetu, do ktorého chlapec uteká, je téma osamelosti asi ešte vypuklejšia.

Aj iné reálie sú mierne aktualizované. Otec chlapca je najbohatší muž Francúzska, stretáva sa s premiérmi, rieši moderné technológie a jeho dom pripomína zámok vo Versailles.

Je chladný, odmeraný, racionálny, ale zároveň trpí pre neschopnosť citovo sa zblížiť so synom. A vo filme prechádza aj on veľkou premenou.

Ale kľúčovou zmenou prešiel aj hlavný hrdina, ktorý sa stane živou hračkou. Už to v novej verzii nie je novinár ako v pôvodnom filme, kde Pierre Richard hral taký ten francúzsky mestský typ, trochu roztržitý, ale šarmantný, citlivý a vtipný. Jeho novinár Perrin určite nepatril medzi najchudobnejšie vrstvy, bola to skôr stredná trieda, ale s intelektuálnym vplyvom.

V Novej hračke už žiadny novinár nie je. Je tu Samy, tak trochu babrák aj hochštapler, ale inak milý človek s talentom podomového obchodníka či trhovníka.

No nie je veľmi zodpovedný, má problém uživiť seba i svoju partnerku, s ktorou čaká dieťa. Nevyzerá už ani najmladšie, takže priskoré otcovstvo to nebude. Napriek tomu je z brucha, ktoré rastie jeho partnerke, úprimne vydesený. Dokonca sa jej opýta, či si to nemôže dať vziať. Na čo mu ona odpovie, že je v ôsmom mesiaci.

Samy to asi nemyslel s potratom vážne, ale je evidentne vyplašený zo zodpovednosti, ktorá sa naňho valí. Má pochybnosti, či zvládne otcovstvo. Aj z toho, či uživí rodinu. Pôsobí trochu ako bezradné veľké dieťa. Trochu tak sa k nemu správa aj jeho partnerka.

Bývajú v malinkom byte, ešte aj s postihnutým príbuzným, kde sa všetko rozpadá a Samy má dlhy na nájomnom. Žijú z toho, čo zarobí žena. No tá bude čoskoro rodiť a hrozí im vyhodenie aj z toho biedneho minibytíka, kde cez steny všetko počuť. Ale obyvateľom činžiakov akoby to už ani neprekážalo, patrí to k ich životu.

Ich život sa odohráva na predmestí, kde je chudoba hmatateľná, ale filmári zároveň podávajú aj mierne zidealizovaný pohľad na chudobnú štvrť, kde sa každý s každým pozná a navzájom tvoria súdržnú komunitu. A je tu aj veselo.

Akoby toto bolo dôležitým posolstvom filmu, pozrite, ako žije francúzske predmestie a aké silné hodnoty môže ponúknuť starému Francúzsku. Najmä tá súdržnosť, spriaznenosť, vzájomná podpora je tu priam príkladná. A deti sa tu majú fajn, nie sú síce bohaté, ale žijú veselý spokojný život, lebo sú obklopené ľuďmi, ktorí ich vnímajú a ľúbia. Keď sa bohatý chlapec dostane do tohto prostredia, akoby ožil. Zrazu má kamarátov. Hoci dlho sa tu nezdrží, ale akoby ožil a čoskoro sa prechádza s otcom v parku a plánuje vlastný startup.

Reálie sa zmenili a dôležitú rolu tu hrá chudobné predmestie s etnicky pestrou vzorkou obyvateľstva.Zdieľať

Mimochodom, Samy je postihnutý, jednu ruku má nehybnú, a ovláda arabský jazyk, takže jeho pozadie je zrejmé.

Doplňme dôležitú informáciu: herec Jamel Debbouze, ktorý hrá Samyho, sa síce narodil v Paríži, ale jeho rodičia pochádzajú z Maroka. Keď mal pätnásť rokov, zachytil ho vlak. Preto je jeho pravá ruka aj v reálnom živote nepohyblivá. Napriek tomu urobil veľkú hereckú kariéru.

Zaujímavé je, že sa to vôbec nerieši, ani ten chlapec, čo si ho kúpi, sa ho na ruku nepýta, akoby sa to nepatrilo spomenúť, hoci ten zdravotný hendikep nie je vôbec zanedbateľný.

A aby to nebolo jednoduché – herec Daniel Auteuil, ktorý hrá boháča a predstavuje typ tej najfrancúzskejšej smotánky, sa narodil v Alžírsku. Nie je to podstatné, lenže je to vo francúzskej spoločnosti naozaj riadne poprepletané.

Herec Jamel Debbouze s marockými koreňmi je aj spoluautorom scenára a medzi autormi sa nachádza aj ďalšie exotickejšie meno (Mohamed Hamidi), preto je pochopiteľné, že sa reálie filmu zmenili a dôležitú rolu tu hrá chudobné predmestie s etnicky pestrou vzorkou obyvateľstva. A dokonca sa tu chvíľu hovorí aj po arabsky.

Jamel Debbouze v momente, keď si ho v obchodnom dome vyberie magnátov syn za živú hračku.

To je vlastne celkom nový motív, ktorý sa týka sluhov v magnátovom dome, ktorí majú arabský pôvod, ale zatajujú to. Až kým ich Samy neinšpiruje, aby sa nehanbili za svoju rodnú reč.

Keď vznikala pôvodná Hračka, takéto motívy tam ešte neboli. Bol to iba pozoruhodný stret dvoch vrstiev francúzskej spoločnosti.

Ale aj v novej verzii je silná sociálna dráma. Magnát tentoraz neruší časopis, ale fabriku na obalové materiály, kde pracuje aj Samyho partnerka.

Robotníci sa však búria a organizujú odborárske protesty. Nechýbajú ani transparenty odsudzujúce kapitalizmus.

Všetko sa to varí v Samyho byte, lebo jeho partnerka je skúsená odborárka. Francúzi majú revolúciu v krvi. Aj si tie protesty užívajú, upevňuje to komunitu.

Samozrejme, aj tu sa na konci všetko vyrieši – ale nie iba vďaka odborom, ale najmä vďaka vzťahu, ktorý nadviaže Samy s magnátovým synom.

Daniel Auteuil v úlohe najbohatšieho muža Francúzska, ktorý po smrti manželky nedokáže byť svojmu synovi dobrým otcom.

Netreba sa radšej veľmi zamýšľať, či neefektívne fabriky (iste aj s nízkymi platmi) treba zachraňovať tak, že sa dostaneme do podnikateľskej rodiny a sociálne ju „scitlivíme“.

Napokon, toto nie je výnimočne originálna línia príbehu. Akoby stačilo bohatých ľudí presvedčiť a všetko bude dobré.

Fabrika na predmestí pre chudobných robotníkov teda ostane zachovaná, magnát je po zmene rozhodnutia svojimi zamestnancami hádam až nemiestne oslavovaný a syn dostal príučku o podnikaní, ktoré raz má po otcovi prebrať. Zaznie tu zopár fráz ako z knižky pre zodpovedných manažérov, ale na konci už jedenásťročný syn uvažuje o vlastnom podnikaní. Otcove gény sa prejavili.

Rodina zrejme ani v ďalšom pokolení neschudobnie a predmestiu ostane fabrika.

Zároveň vidíme po robotníckom happy ende, ako robotníčky poučujú zamestnancov v magnátovom dome, aby si založili odbory, že bez toho to nejde, a nedali sa bezhranične vykorisťovať či ponižovať.

Je to teda naozaj rodinný film, nielen deti tu majú svoje témy.

No chýba ten humor, ktorý odľahčoval pátos či tlačenie na city. Zdieľať

Základný motív, ktorý je pre film kľúčový, však ostáva zachovaný a ten drží celý film.

Chlapec vyrastajúci v citovo chladnom prostredí obklopený bohatstvom si „zakúpi“ muža, ktorého uvidel v obchodnom dome s hračkami, lebo sa mu zdal zábavný, a zároveň tak ukáže svoju moc nad všetkými okolo. Naozaj, vyzerá ten chlapec ako bezcitné, kruté monštrum. Samozrejme – a to diváci rýchlo pochopia –, je to zúfalé volanie o pomoc osamelého dieťaťa.

No a ten strážnik, ktorého si dá dieťa ešte aj cynicky zabaliť a doviezť domov, sa preňho stane napokon dôležitou osobou. Ale nejde iba o to, že by sa naňho chlapec úplne naviazal, skôr o to, že ten jednoduchý Samy zbližuje otca so synom. Možno trochu smiešne, ale funguje to.

No chýba ten humor, ktorý odľahčoval pátos či tlačenie na city. Divák sa pri Novej hračke nesmeje.

Samy je celkom zaujímavá postava, ale nie je zábavná. Divák sleduje vlastne aj jeho prerod z nezodpovedného chlapíka na zodpovedného muža, ktorý dokáže pomôcť cudziemu chlapcovi aj citovo chladnému magnátovi, ale napokon sa zmení aj samotný Samy. Zažije otcovstvo – vidí zrazu jeho zmysel a bláznivo sa začne tešiť na vlastné dieťa. Ešte ani nie je na svete a on sa ho už naučil milovať, to je poriadna zmena.

Ale je to skôr smutný film. Lebo smiať sa na chudobnom muži s postihnutím, ktorý žije v naozaj biednych pomeroch a ešte sa aj bojí otcovstva – no to je ťažké.

Dvojica, ktorá nesie hlavný príbeh filmu. Majiteľ a jeho živá hračka.

Základná dilema – za koľko sa dá človek kúpiť, ako človek pristupuje k vlastnej dôstojnosti – je tu pomerne rýchlo vyriešená. Samy potrebuje zúfalo peniaze, a keďže sú mu ponúknuté obrovské sumy, svoju dôstojnosť až tak nerieši. Za hranou je to preňho len vo výnimočných prípadoch. Dokonca si ten luxus aj celkom užíva. A dosť rýchlo sa dostane do pozície, že je v tom dome výnimočnou osobou, lebo on poučuje magnáta o tom, ako byť dobrým otcom.

Ako riešiť dilemu s vlastnou dôstojnosťou, to bolo silnejšie v pôvodnej Hračke, kde musel túto dilemu riešiť intelektuálnejší typ hrdinu, ambiciózny novinár Perrin. Jednoduchý nezamestnaný Samy z predmestia na podobné dilemy nemá veľa priestoru. Potrebuje zarobiť na chlieb a byt.

Je to preto viac sociálna dráma či film o scitlivovaní bohatého muža ako film kladúci aj silné filozofické otázky o dôstojnosti človeka.

No výsledkom je obnovený vzťah otca so synom.Zdieľať

Ale úprimne priznávam, že možno zo mňa hovorí len sentiment či klasický argument starších ľudí – lepšie bolo to staré, pôvodné, teraz je už všetko horšie.

Neviem, ale utešujem sa tým, že aj v hodnotení databázy csfd.sk má nová verzia o trošičku menej percent ako tá pôvodná (76 oproti 73 percent).

Zdá sa mi, že aj Novú hračku nesie najmä ten pôvodný scenár so skvelým nápadom. A ten unesie aj to, keď sa hračkou stane novinár, aj to, keď sa ňou stane telesne postihnutý imigrant z chudobnej štvrte.

A je tu ešte jedna zmena: keď sme ten film pozerali my, obyvatelia socialistických krajín, zdalo sa nám to veľmi utopické. Kto by si u nás mohol kúpiť človeka ako hračku? Ale dnes to už ani tu nie je čistá utópia.

Aj tu už žijú bohatí muži, ktorí môžu svojim deťom dopriať luxusný život, možno aj živú hračku, napriek tomu nezvládajú vzťah s deťmi. Ale film ukazuje aj inú vec: problém s otcovstvom nemajú len bohatí, veď napokon aj ten chudobný Samy z predmestia musí urputne hľadať a nájsť cestu k tomuto poslaniu.