Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
14. november 2022

Kontroverzie okolo Dráčika

Kde sú tie časy, keď si obchodníci nechávali politické názory pre seba

Šuster, drž sa svojho kopyta. Či už ide o hračkárstvo Dráčik, alebo západné „woke“ korporácie.

Kde sú tie časy, keď si obchodníci nechávali politické názory pre seba

Predajňa Dráčik. Foto: TASR/Pavol Zachar

Časť slovenskej verejnosti už niekoľko mesiacov zápalisto diskutuje o obľúbenom predajcovi hračiek Dráčik. Na svojom webe totiž uverejňuje statusy s kontroverznými politickými posolstvami o pandémii, vojne na Ukrajine, prezidentke či najnovšie o téme LGBTIQA+. K autorstvu sa prihlásil majiteľ Dráčika Dušan Víglaský, ktorý chce v písaní článkov pokračovať naďalej, aj napriek kritike.

Obsah textov vzbudzuje protichodné reakcie. Časť ľudí na sociálnych sieťach vyhlasuje autora za konšpirátora a vyzýva ostatných zákazníkov na bojkot hračkárstva. Iní chcú tlačiť na podnikateľa cez dodávateľov a vypisujú značkám ako LEGO, aby sa od Dráčika dištancovali.

No popri zákazníkoch, ktorí sa zastrájajú, že už v Dráčiku nakupovať nebudú, sú aj takí, ktorí predajcovi na sociálnych sieťach vyslovujú podporu a sľubujú, že budú v hračkárstve odteraz nakupovať častejšie. Buď preto, že s obsahom statusov k politicko-spoločenským otázkam priamo súhlasia, alebo ich len znechucuje kampaň proti hračkárstvu, ktorá im pripomína zo zahraničia smutne známu progresívnu „cancel culture“ (kultúru vymazávania).

Je možný aj tretí pohľad? Na úvod treba zdôrazniť, že Dušan Víglaský si so svojím majetkom, ktorým je firma vrátane jej webu môže v medziach zákona robiť, čo uzná za vhodné. Podobne majú zákazníci možnosť v Dráčiku nenakupovať a dodávatelia zase cez túto sieť obchodov nepredávať. Žijeme v slobodnej krajine!

No popri konštatovaní samozrejmého si dovoľme aj istý subjektívny názor: statusy k politicko-spoločenským otázkam na webe hračkárstva naozaj pôsobia trochu ako päsť na oko. Vložiť úvahy o covide medzi bábiku Baby Born a plyšového Chasea z Labkovej patroly je proste rušivé a nemiestne bez ohľadu na to, či s obsahom človek súhlasí alebo nie. Platilo by to, aj keby Dráčik vedľa ponuky hračiek zverejňoval trebárs články z Postoja.

Nikto majiteľovi Dráčika neupiera slobodu prejavu. No dnes má aj človek mimo klasických médií širokú paletu možností, ako svetu zvestovať svoje názory: môže si založiť blog, substack, nahrávať videá na YouTube alebo ich šíriť cez osobný Facebook, Instagram, Twitter, TikTok…

V skutočnosti nikdy v histórii nebolo technicky jednoduchšie pre jednotlivca bez silného média za sebou osloviť svet než dnes. Dušan Víglaský by pre časť publika mohol byť pre začiatok zaujímavý už len tým, že ako podnikateľ vybudoval veľkú viditeľnú značku. Zároveň by narysoval jasnú čiaru medzi svojimi názormi a značkou Dráčik.

Popri tom sa dá spomenúť, že úspešní podnikatelia majú ako zámožní ľudia možnosť nielen vyjadrovať sa sami za seba, ale svojimi peniazmi podporovať sebe blízke mimovládne organizácie, médiá, prípadne politické strany. Mnohí nechávajú za seba hovoriť svoje peniaze a sami zostávajú v úzadí.

Je to možno vec individuálneho vkusu, ale k pochybným trendom dneška patrí rastúca tendencia firiem spájať so svojou značkou vyhranené politicko-spoločenské postoje. A je jedno, či ide o hračkárstvo Dráčik, ktorého majiteľ má napríklad k hnutiu LGBT zjavne rezervovaný vzťah, alebo predajca ponožiek Dedoles, ktorý ho zase očividne podporuje. Prečo by však malo zákazníka, ktorý si chce kúpiť niečo také nepolitické ako hračky alebo ponožky, zaujímať, aký má predajca názor na sporné politicko-spoločenské témy?!

Inzercia

Politika polarizuje. Väčšina z nás na svojich názoroch úpenlivo ľpie. A pokiaľ nie ste vydavateľom napríklad novín alebo nejakej (sveto)názorovej literatúry úmyselne zacielenej na konkrétnu skupinu spoločnosti, ale predávate niečo nepolitické, ako sú trebárs keramické obklady alebo chovateľské potreby, nechcete si logicky zahatať cestu k žiadnej časti potenciálnych zákazníkov.

Tradične chcela väčšina obchodníkov predávať všetkým – ľavičiarom i pravičiarom, konzervatívcom i liberálom. Preto bolo prezieravé, ak si obchodník ponechával svoje politické názory pre seba alebo ich aspoň nedával najavo príliš konfrontačným spôsobom, ktorý by mu odplašil nejakú skupinu zákazníkov.

Známy ekonóm Milton Friedman vyvolal množstvo nevôle, keď pred pár desaťročiami vyhlásil, že jedinou spoločenskou zodpovednosťou podnikania je využívať svoje zdroje na dosahovanie zisku v rámci pravidiel hry v podobe pôsobenia na otvorenom a súťaživom trhu, pri vyvarovaní sa podvodu alebo klamstva.

Mnohé firmy majú nad rámec ziskového motívu silne vyvinutý zmysel pre spoločenskú zodpovednosť a podporujú nekontroverzné témy ako výskum rakoviny alebo lokálny šport. No stotožňovanie sa veľkých značiek so špecifickými politickými témami dneška je potenciálne rizikový terén. Vidíme to na Západe. Či už práve letí MeToo, Black Lives Matter, alebo dúhové témy, svetové značky nevynechajú žiadnu príležitosť, aby nasadli na akúkoľvek módnu vlnu.

Veľa sa však diskutuje aj o odvrátenej stránke: kým konzervatívci hovoria o fenoméne „Get Woke, Go Broke“ (nadchol sa pre progresívne témy a následne zbankrotoval), ľavica, naopak, kritizuje korporácie za „greenwashing“ či „pinkwashing“, teda že firmy si akoby pokrytecky leštia imidž marketingovým naskakovaním na módne progresívne témy, hoci realita ich podnikania pod povrchom môže byť často veľmi odlišná. Najvtipnejšie je, keď tento druh moralizujúceho marketingu využívajú ťažobné spoločnosti, prevádzkovatelia hazardných hier či firmy, ktorých produkty vyrábajú otroci v nejakom čínskom gulagu. 

Dospelí ľudia vo všeobecnosti nemajú radi, keď ich niekto poučuje bez vyzvania – zvlášť korporácie. Pre väčšinu firiem je preto najbezpečnejšie zostať apolitickými. Teda ak sa ich biznis priamo netýka komentovania politiky (ako v prípade médií).

Pokiaľ chcú zákazníci deťom kúpiť hračky, idú do hračkárstva, ak ponožky, idú do predajne ponožiek, pokiaľ chcú silný postoj, idú na Postoj (alebo na iné médium či blog obľúbeného autora, v závislosti od vlastných svetonázorových preferencií). Keď náš vydavateľ začne ku knihám baliť plyšové hračky znázorňujúce jednotlivých redaktorov Postoja, tiež nám môžete vykričať, že sa radšej máme držať svojho „core“ biznisu.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.