Výchovná poradňa Po konaní prichádzajú následky. Ako to učiť syna, keď sú mu dôsledky ľahostajné?

Svoje otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail [email protected]. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Dobrý deň, potrebujem poradiť, ako päťročnému synovi vysvetliť, že po nejakom konaní prídu následky. Akoby tomu vôbec nerozumel. Napríklad nezješ obed, tak bude až večera. Keď si vezmeš von hračku a nebudeš sa o ňu starať, môžeš ju stratiť a už ju viac mať nebudeš. Keď sa budeš motať, nestihneme niečo, kvôli čomu sme šli von a na čo si sa tešil. Akoby s ním nič nehlo, vôbec to nerieši, život ide ďalej... Ako sa dá dieťa naučiť, že keď neposlúchne a bude si robiť po svojom, bude to mať preň následky, keď tie následky vôbec nevníma negatívne? Ďakujem. Silvia

Päťročné dieťa je stále v období, keď sa intenzívne učí a napreduje vďaka skúsenostiam a spätnej väzbe na vlastné správanie od rodičov (prípadne inej autority). Dozrieva a učí sa aj pozorovaním svojho najbližšieho okolia. Jeho myšlienky, vnímanie sveta a vzťahov sú meniace sa a veľmi dynamické.

V prípade čitateľkinej otázky týkajúcej sa päťročného syna môže byť pre nás zaujímavý pohľad švajčiarskeho psychológa Jeana Piageta. Ten rozdelil kognitívny vývin do štyroch veľkých štádií. Pod kognitívnym vývinom rozumieme napríklad zmeny v spôsobe myslenia, nárast schopností, vedomostí...

Práve druhé štádium, ktoré Piaget nazval „štádiom predoperačného myslenia“, sa týka detí od dvoch do siedmich rokov života. V ňom hovorí o tom, že dieťa už kontroluje/ovláda svoje správanie. Avšak detské myslenie a pohľad na svet sú stále „egocentrické“, čo znamená, že dieťa sa na svet, vzťahy, situácie pozerá len z vlastnej perspektívy a myslí si, že všetci to vidia tak ako ono.

Dieťa v piatich rokoch teda vie, čo chce, ovláda svoje správanie a učí sa ovládať svoje reakcie, ale je egocentrické a to môže znamenať aj to, že hranice, ktoré mu určujú dospelí, bude prekračovať a testovať ich pevnosť. Následky ho pritom nezaujímajú. Ono predsa chce a môže!

Ak vidíme, že dieťa nerešpektuje hranice, dôsledky nevníma a tvári sa, že mu na tom nezáleží, zamyslime sa nad otázkami:

• Vnímam svoje dieťa, to, čo potrebuje, a vníma dieťa mňa? Rozprávam sa s ním? Trávim s ním prítomný čas? Poznám ho tak, že sa s ním viem dohodnúť? Poznám jeho potreby?
   
• Som dôsledný vo svojich slovách a skutkoch? Dodržiavam to, čo dieťaťu zakážem, čo mu poviem?
   
• Sú hranice nastavené dobre vzhľadom na vek dieťaťa? 
   
• Nevyžadujem od neho príliš málo alebo, naopak, veľa? Nie je zmätené v tom, čo môže a čo nie?
   
• Prichádzajú následky za nevhodné správanie ihneď? Nie sú preň vzdialené a abstraktné? Deti žijú tu a teraz, poznajú prítomnosť a ňou žijú. Preto ak nepocítia následky ihneď alebo čo najskôr po neuposlúchnutí, neskôr si to nespoja. Netrápi ich ani to, že večer nebudú pozerať rozprávky, lebo na obed neposlúchali.
   
• Som konzistentný v hraniciach, ktoré má moje dieťa dodržiavať? Hranice vytvárame deťom, aby sme ich chránili, a je pritom pochopiteľné, že ich sprevádzajú aj detské emócie. Práve tieto emócie, ako hnev, plač, frustrácia, môžu byť pre rodičov nepríjemné a často sa im podvedome vyhýbajú. Netreba sa ich zľaknúť, ale byť pevný v nastaveniach hraníc a ich dodržiavaní.
   
• Vytváram s dieťaťom jednoduché a zrozumiteľné dohody? Napríklad: „Dnes si hračku von nezoberieš. Ideme na ihrisko, tam sa ľahko stratí. Ak ju stratíš, je možné, že už ju nenájdeme, a to by nám obom bolo ľúto. Môže to tak byť?“ Overte, či vás dieťa počulo a vnímalo.

Deti sa najviac učia pozorovaním. Sledujú nás aj naše rodičovské reakcie, vnímajú viac, ako sa nám zdá. A to najmä vtedy, ak neposlúchnu, ak prekračujú hranice... Vtedy čakajú a sledujú, čo sa bude diať – či príde alebo nepríde následok. A to patrí k ich svetu a dozrievaniu. 

Práve cez takéto okamihy, ktoré sú pre nás rodičov náročné, čerpajú deti veľmi veľa. Učia sa, že akcia vyvolá reakciu, že aj keď sa nahneváme, tak ich milujeme.