Na invalidnom vozíku k hračkárskemu impériu Ako Margarete Steiffová ušila deťom plyšového medveďa

„Iba to najlepšie je pre deti dostatočne dobré.“ Také bolo životné motto neobyčajne silnej ženy pripútanej na invalidný vozík, ktorú mal čakať osamelý život poznačený odkázanosťou na pomoc najbližších. Taký bol svet hendikepovaných v 19. storočí.

Pasivitu však neznášala, a napriek tomu, že pre svoj hendikep vlastné deti nemala, detský svet milovala a jej meno sa stalo symbolom hračiek, ktoré ani dnes nechýbajú v žiadnej detskej izbe.

Nenápadná krajčírka Margarete Steiffová stvorila plyšové hračky, medzi nimi aj legendárneho plyšového medvedíka Teddyho. Firma, ktorú založila, pretrvala až do súčasnosti.

Margarete sa narodila 24. júla 1847 v bavorskom meste Giengen an der Brenz ako tretia dcéra do rodiny murárskeho majstra Friedricha Steiffa a jeho manželky Márie. Neskôr sa im narodilo ešte štvrté dieťa, tentoraz syn Fritz.

Keď mala Margarete osemnásť mesiacov, prekonala detskú mozgovú obrnu, ktorá ju doživotne zmrzačila. Ochrnula na obe nohy a čiastočne mala postihnutú aj pravú ruku. Často prichádzali chvíle, keď trpela silnými bolesťami v oboch rukách a nemohla nimi hýbať.

Ako dieťa sa nemohla s ostatnými deťmi ponevierať po vonku, napriek tomu medzi nimi rada trávila väčšinu svojho času. Podľa záznamov o jej živote bola často stredobodom detskej spoločnosti. Poznala množstvo pesničiek a príbehov, často pre deti vymýšľala rôzne hry.

Rodičia nedopustili, aby Margarete nechodila do školy. Vyrobili jej špeciálnu káričku, na ktorej ju súrodenci dotláčali k budove. Do triedy ju potom vynášala žena zo susedstva. Neskôr jej život uľahčoval objemný invalidný vozík.

Archívne foto: corporate.steiff.com

Zbytočné hľadanie uzdravenia nedovoľuje nájsť pokoj, zapísala si Margarete

Margaretina mama sa nechcela zmieriť s osudom dcéry a po čase sa pustila do ďalšieho boja. Nenechala kameň na kameni, len aby pre ňu našla lekársku pomoc.

A tak sa spustilo nekonečné kolo konzultácií s novými lekármi. Tí predpisovali nové liečby, ktoré boli pre Margarete bolestivé. Ako neskôr do svojho denníka zapísala, liečbu odmietať nechcela, aby nevzala svojej mame nádej i pocit, že spravila pre jej vyliečenie všetko, čo bolo v jej silách.

Keď mala osemnásť rokov, predsa len všetky snahy o liečbu definitívne stopla. „Zbytočné hľadanie uzdravenia nedovoľuje ľuďom nájsť pokoj. Boh to v mojom prípade zariadil tak, že nemôžem chodiť. Musí to tak byť správne,“ zapísala si Margarete do denníka.

Rozhodla sa, na začiatku aj proti vôli otca, absolvovať školu šitia, ktorou predtým prešli jej sestry. Hoci jej výučba išla pomaly, nevzdávala sa. Po čase museli rodičia uznať, že bola v tom, čo robí, skutočne dobrá. Dojala ich húževnatosť ich dcéry a jej chuť do práce. Vôbec si nemysleli, že by mohla byť niekedy sebestačná, a začali ju v jej práci podporovať.

Margarete začala spolu so sestrami doma šiť. Lenže tie sa postupne povydávali a ona zostala so svojou prácou sama. Usilovná mladá žena sa čoskoro stala v mestečku vychýrenou krajčírkou. Najradšej šila pre deti. Najmä na oblečení pre bábätká si dávala veľmi záležať,  hoci s vedomím, že pre svoje dieťa nikdy šiť nebude, musela byť táto práca pre ňu veľmi bolestivá.

Margaretina práca bola čoraz viac žiadaná. Po čase si za usporené peniaze mohla kúpiť vtedy ešte málo vídanú novinku, ručne poháňaný šijací stroj. Aj napriek problémom so slabou pravou rukou sa ho naučila ovládať. Aby mohla poháňať zotrvačník, otočila si stroj naopak, kľukou otáčala ľavou rukou a pravou si posúvala látku.

Otec sa snažil dcére pomôcť a ako majster murár dostal nápad upraviť dom. Prestaval ho tak, aby si Margarete mohla na prízemí otvoriť krajčírsku dielňu a malý obchodík. Obchod tak prekvital, že si Margarete mohla čoskoro dovoliť zamestnať nové posily.

Všetko sa začalo nápadom vyrobiť si ihelník

Keď mala Margarete tridsať rokov, svoj záber rozšírila o prácu s vtedy populárnou plsťou. Popri dámskej móde začala šiť aj detské plstené kabátiky či iné oblečenie z tohto jemného materiálu, ale i dekorácie do domácnosti. Jej obrat sa neustále zvyšoval a krajčírska dielňa sa postupne zmenila na malú továreň s viacerými zamestnancami.

Ihelník v podobe sloníka, ktorý zmenil život Margarete i jej podnikaniu. Archívne foto: corporate.steiff.com

K prelomu v jej podnikateľskej kariére došlo náhodou, keď si v roku 1879 listovala v decembrovom vydaní ženského časopisu Modenwelten, v ktorom ju zaujal strih na slona z filcu. Margarete dostala nápad, že zvyšky z dielne využije na výrobu ihelníkov v podobe slona z časopisu.

Margarete ich podarovala svojej švagrinej i blízkym priateľkám. Na jej prekvapenie však vôbec neplnili účel, na ktorý boli vyrobené. Najväčší ohlas vzbudili u detí, ktoré sa s nimi začali hrať.

Margarete sa o tom mohla presvedčiť na vlastné oči. Bola totiž neustále obklopená deťmi, do dielne za ňou chodili dcéry aj synovia jej sestier i brata Fritza, ktorí si založili mnohodetné rodiny. Všetky deti svoju tetu veľmi milovali.

Deti v tom čase poznali najmä hračky z dreva, preto sloníky z mäkučkého materiálu boli pre ne vzácnosťou.

Margaretin brat Fritz sestru povzbudzoval, aby ušila ďalšie slony, a skúsil ich predávať na trhu v Heidenheime. Dve vrecia sloníkov zmizli z pultu za jediný deň.

Pre veľký dopyt začala šiť už len hračky

Margarete pre obrovský úspech začala navrhovať ďalšie plstené zvieratká a pre veľký dopyt sa preorientovala čisto na hračky, ku ktorým mala odjakživa blízko. Tak sa v roku 1880 zrodilo hračkárske impérium Steiff.

O tri roky neskôr sa jej výrobky predávali už vo viacerých veľkých nemeckých mestách a Margarete potrebovala na svoju prácu väčšie priestory. Brat Fritz, ktorý po otcovi prevzal stavebnú firmu, jej postavil veľký bezbariérový dom. Bola v ňom malá továreň aj s predajňou a Margarete v ňom žila i pracovala.

V tom čase vytvorila aj prvý ilustrovaný katalóg hračiek, ktorý niesol jej krédo: Iba to najlepšie je pre deti dostatočne dobré. Toto heslo myslela vážne a vo svojej práci bola veľmi precízna.

Pred zavedením každého nového modelu hračky do výroby ho vždy najskôr sama ušila, aby vychytala prípadné problémy pri práci alebo nedostatky modelu a hračku zlepšila. Až potom sa pustili do šitia aj ostatní zamestnanci. V tom čase už zamestnávala štyri šičky a desiatich brigádnikov, ktorí šili doma.

Len šestnásťročný synovec prišiel s nápadom, ktorý firmu navždy zmenil

Firma sa zmenila na rodinný podnik, pričom teta Margarete prevzala zodpovednosť za svojich synovcov a netere, ktorých pribrala do svojho podnikania.

Nový vietor do rodinného podnikania priniesol iba šestnásťročný Fritzov syn Richard Steiff. Bol študentom výtvarnej akadémie a bol to práve on, kto prišiel s myšlienkou ušiť hračku medvedíka podľa vzoru medveďa hnedého zo zoologickej záhrady v Stuttgarte.

Richard Steiff pracoval pre Margaretinu firmu celý život. Foto: corporate.steiff.com

Jeho návrh bol však iný ako ostatné zvieratká. Kým dovtedy sa modely plnili ovčou vlnou a jemným dreveným vláknom, Richardov medveď bol z mohérového plyšu a mal sklenené oči. Ba čo viac, hračka mala pohyblivé ruky i nohy.

Margarete bola spočiatku voči takejto novinke skeptická, bála sa, že by mohla jej obchod ohroziť. Nakoniec sa dala presvedčiť a v roku 1902 ušila prvého plyšového medvedíka.

Nová hračka sa dostala na veľtrh v Lipsku v roku 1903. Spočiatku sa o ňu nikto nezaujímal. Až ku koncu veľtrhu prešiel okolo stánkov americký obchodník, ktorý si hneď na mieste s nadšením zakúpil sto kusov a objednal ďalších tritisíc medveďov. V továrni Steiff sa pracovalo denne dlho do noci, aby stihli termín.

Plyšový medvedík sa tak dostal na americký trh, na ktorom mal veľký úspech a dokonca získal na svetovej výstave v St. Louis zlatú medailu.

Ako to pri populárnych výrobkoch býva, čoskoro sa našli na trhu napodobeniny. Aby ich odlíšili od originálu, prišiel Richard s nápadom všiť do ucha zvieratka špeciálnu značku. Toto označenie používa firma dodnes.

V roku 1907 ušili už miliónteho medvedíka

Je až neuveriteľné, aká úspešná firma Steiff bola. Medzi rokmi 1903 až 1907 jej produkcia rástla obrovským tempom, firma vyrobila pre celý svet 1,7 milióna plyšových zvieratiek. Plyšové medvedíky mali jednoznačnú prevahu, už v roku 1907 ušili miliónty kus.

Margarete čoskoro zamestnávala štyristo ľudí v továrni a ďalších 1800 žien šilo medvedíky doma. Aj pri výbere zamestnancov sa naplno prejavil Margaretin charakter, zamestnávala najmä znevýhodnené ženy a matky samoživiteľky s malými deťmi.

Margarete napriek tomu, že si pre ochorenie vlastnú rodinu nikdy nezaložila, vytvorila silnú rodinnú firmu, v ktorej pracovala takmer celá rodina, jej súrodenci, ich deti a neskôr aj deti ich detí.

Obrovský rozmach firmy však v roku 1908 zastavila finančná kríza v Spojených štátoch. Vyvolalo ju zrútenie trustov, ktoré sa veľmi podobali na súčasné investičné banky. V tom čase ostali tisícky plyšových medvedíkov ležať na sklade.

Margarete túto situáciu ťažko znášala a cítila, že začína strácať silu aj elán. Nakoniec ochorela na zápal pľúc a 9. mája 1909 vo veku 61 rokov zomrela.

Po jej smrti príbuzní pokračovali ďalej, nechceli nechať Margaretinu firmu upadnúť. Kríza postupne pominula a predaj hračiek sa znova rozbehol, tentoraz opäť s vynoveným a rozšíreným sortimentom.

Po Margaretinej smrti firma prekonala vojnové aj ekonomické krízy

Firma prekonala ťažké vojnové obdobia, keď sa musela vzdať výroby z plyšu a siahnuť po inom a lacnejšom materiáli. Po druhej svetovej vojne prišiel nový začiatok, firma sa opäť rozbehla, v tom čase už bežala naplno aj spolupráca so štúdiom Disney, s ktorým spolupracuje dodnes.

Plné sklady plyšových medvedíkov, ktoré v čase rozkvetu pred finančnou krízou šli doslova na dračku. Foto: corporate.steiff.com

V súčasnosti firma pôsobí vo viac ako 50 krajinách sveta, pričom doteraz zostala v rodinných rukách.

Na pamiatku Margarete svoje typické medvedíky vo firme Steiff stále šijú ručne. Od roku 2005 v Giengene funguje aj zážitkové múzeum značky. Zakúpiť si originál plyšového medvedíka od tejto firmy však dnes už nie je pre rodičov lacný špás, pripraviť si musia niekoľko desiatok až stoviek eur.

Na začiatku príbehu Margarete Steiffovej nikto z rodiny ani rodného Giengenu neveril, že sa raz dokáže o seba sama postarať. A práve táto žena pripútaná na invalidný vozík zabezpečila obrovský ekonomický rozmach mestečka.

Vo svojom hodnotovom nastavení dôverovala Bohu, prijala svoje ochorenie, zvládla žiť s bolesťou, že jej nie je dopriate založiť si rodinu a mať deti.

Napriek tomu paradoxne prežila celý život obklopená príbuznými a ich mnohými deťmi, ktoré ju úprimne milovali a podporovali, vďaka čomu dokázala založiť rodinný podnik, ktorý úspešne funguje už viac ako 120 rokov.