RECENZIA: O vnútornej slobode politických väzňov, ktorá aj dnes inšpiruje

krik_koruny_svatovaclavske.jpg

Čech, ktorý nesúhlasil s Masarykovým čechoslovakizmom. Nepodpísal Chartu 77, lebo neveril na dialóg s komunistami. Katolícky publicista a politický väzeň najťažších 50. rokov Ladislav Jehlička.

Ladislav Jehlička patril medzi popredných českých publicistov a prekladateľov 20. storočia. Narodil sa 29. mája 1916 v Skutči, už na gymnáziu písal pre časopis Cesta. Na Karlovej univerzite v Prahe začal študovať český a francúzsky jazyk. Za protektorátu, keď bol vo štvrtom ročníku, však nacisti školu zatvorili. Popri štúdiu sa zblížil s ľuďmi okolo známych pravicových periodík, ako boli revue Řád a týždenník Obnova, kde aj publikoval. Po vojne pracoval ako tlačový tajomník na ministerstve zdravotníctva a naďalej písal do rôznych tlačovín. Po nástupe komunizmu musel s politickou publicistikou oficiálne skončiť a zamestnal sa ako editor v kresťanskom vydavateľstve Vyšehrad.

V roku 1951, už ako otec dvoch dcér, bol však spolu s mnohými ďalšími zamestnancami Vyšehradu odsúdený v politickom monstrprocese (prípad Bedřich Fučík a spol.) na 14 rokov odňatia slobody, prešiel väzeniami v Mírove, Leopoldove, Jáchymove, Bytíze či Vojne. V roku 1960 ho v rámci všeobecnej amnestie prepustili, odvtedy pracoval napr. ako natierač či rezač papiera, neskôr prešiel do nakladateľstva Odeon a v r. 1968 mu umožnili vrátiť sa do Vyšehradu. Po nástupe normalizácie musel prejsť do týždenníka Naše rodina, neskôr pracoval ako korektor Svobodného slova v Melantrichu.

K téme:
Ladislav Jehlička - Kdybych byl TGM

Popri tom bol činný aj ako prekladateľ a publicista, v 70. rokoch preložil napr. diela Marka Twaina, Alexandra Dumasa či Stefana Zweiga. Niekoľko esejí mu vyšlo v parížskom časopise Svědectví u Pavla Tigrida alebo v anglických Rozmluvách u Alexandra Tomského. Výber z nich počas komunizmu koloval ako samizdat pod názvom Křik koruny svatováclavské. Zomrel 11. februára 1996 v Prahe.

Kým jeho články z rokov 1945-48 priniesla v roku 2000 kniha Na ztracené vartě Západu, publicistiku z obdobia komunizmu sa po viacerých pokusoch podarilo vydať až vo roku 2010 vydavateľstvu Torst. Treba však povedať, že čakanie sa vyplatilo, vydavateľstvo odviedlo veľmi kvalitnú prácu. Kniha je rozčlenená na päť hlavných častí. Prvé dve tvoria eseje a rôzne kratšie články zozbierané zo zborníkov a samizdatových tlačovín. Tretiu tvoria blahopriania k 55. narodeninám L. Jehličku, ktoré ako jeden exemplár vypracovali v roku 1971 jeho priatelia. Vo štvrtej sa nachádzajú tri Jehličkove portréty/nekrológy od Františka Kautmana a Andreja Stankoviča, napísané v roku 1996 a 2000. Nasleduje krátka fotogaléria, široká edičná poznámka a bohatý menný register.

Bozi.jpg

Vo svojich esejach a fejtónoch Jehlička v objemnej časti nadväzuje na veľkú diskusiu o zmysle českých dejín, ktorá sa začala na prelome 19. a 20. storočia vystúpením budúceho prezidenta T. G. Masaryka a jeho priaznivcov, a ich oponentov na čele s historikom a istý čas rektorom Karlovej univerzity Josefom Pekařom. Tento spor sa neskôr viedol do polovice 20. storočia a sporadicky sa v ňom pokračovalo aj za komunizmu. V zjednodušenej skratke Masarykova filozofia tvrdí, že zmyslom českých dejín má byť demokratický humanizmus odvodený kontinuálne z husitstva, národného obrodenia a protestantizmu, na ktorom mala byť historicky založená Československá republika. Oponenti kritizovali, že takéto poňatie je účelovým vyberaním historických dejov z ich kontextu a v konečnom dôsledku aj nepravdivým.

Podobne k tomuto sporu pristupuje svojim ohnivým jazykom aj Jehlička. Napr. nepovažuje za správne prenášať husitstvo z kontextu neskorého stredoveku do iného prostredia v 20. storočí, pričom Hus by ako hlboko náboženský človek podľa všetkého sám tvrdo nesúhlasil s lúpežnými nájazdmi husitských vojsk. Podľa Jehličku je husitstvo jedným z viacerých príkladov, ako český národ na vrchole svojich schopností padol a premárnil svoju príležitosť. Masarykovu stranu nešetrí kritikou, človek má čítaním jeho publicistiky možnosť nahliadnuť jednak do dejín tohto sporu, ale aj českého národa vôbec, poznať viacerých českých velikánov z konzervatívneho prostredia, o ktorých sa píše iba zriedka, ako napr. Otakara Březinu, Jakuba Demla, Jaroslava Durycha alebo Josefa Floriana.

"Podľa Jehličku je husitstvo jedným z viacerých príkladov, ako český národ na vrchole svojich schopností padol a premárnil svoju príležitosť."

Napriek publicistickej činnosti počas protektorátu nebol nacistom, proti nacionalizmu si vedel zachovať tvrdý odstup (aj v knihe o ňom napr. píše, že je to „pravé opium lidu, pravá náhražka náboženství, když byl odstraněn Bůh“). Obdivoval Habsburskú monarchiu a najlepšie na neho sedí asi označenie katolícky monarchista. „Le monarchie má tu zvláštnost, že na rozdíl od demokracie nebo autoritativního totalitarizmu není založena na genialitě (skutečné – málokdy, nebo domnělé a v naprosté většině případů předstírané) lidu, který má vždycky pravdu, nebo geniálního jednotlivce, nýbrž na zásadách.“

Pre slovenského čitateľa môže byť zaujímavé, že jedným z bodov jeho kritiky je aj idea čechoslovakizmu, ktorú podobne ako viacerí českí konzervatívci pokladal za nezmysel. Jednak považoval Slovákov za samostatný národ, a tiež – štát sa podľa neho nemá zakladať na národnom princípe, ale ako to bolo pôvodne za monarchie – na civilizačných hodnotách a štátnom práve, ktoré má vytvárať priestor pre všetky národy žijúce na danom území. Česi v 1. ČSR robili svojím uprednostňovaním podľa neho podobnú chybu, akú sami vytýkali rakúskej monarchii, keď uprednostňovala Nemcov (resp. mohli by sme dodať ako Uhorsko z posledného obdobia Maďarov, aj keď tu to bolo vo väčšej miere).

Jehlička mal medzi signatármi Charty 77 mnoho priateľov, sám ju však nepodpísal. Nemal dobrý vzťah k bývalým komunistom, ktorí sa po svojom „obrátení“ niekedy bili do pŕs a Chartu spoluvytvárali. Vo fejtóne Proč nejsem chartista napísal: „Jednou před dávnymi lety jsem se vyhříval na sluníčku na lavičce na Karlově náměstí a vedle mě seděl nějaký stařičký pán, boroda jemu takovája, asi nějaký řídící učitel na penzi, stále vrtěl hlavou a vzdychal: ‚Celý život jsem byl socialista, ale takhle jsem si to nepředstavoval.‘ Když už jsem měl toho dost, tak povídám: ‚Já jsem si to vždycky takhle představoval, a proto jsem nikdy nebyl socialista.‘“

Jehlicka_0.jpg

Predovšetkým však neveril na dialóg s totalitným režimom, o ktorý sa Charta usilovala. „To je jako kdyby chtěla stará Vondráčková vést dialog s Reinhardem Heydrichem a K. H. Frankem.“ Podľa neho režim o takýto dialóg jednak vôbec nestojí, a ak sa k nemu niekedy pridá, použije ho výhradne na svoje účely. Za lepšie (ale samozrejme ťažšie) riešenie považoval vybudovať si čo najväčšiu nezávislosť od štátu, aby človek nemohol byť režimom vydierateľný napr. cez zamestnanie či vzdelanie pre deti. „Neimponují mně lidé, kteří mají plné huby řečí proti režimu, ale přitom by chtěli žít jako buržijové nebo vysocí komunističtí funkcionáři.“ Viac si cenil napr. mladých ľudí, ktorí nad materiálne pohodlie kládli svoju slobodu. Ak by sa takto rozhodlo žiť státisíce ľudí, dôsledkom by bola síce oveľa väčšia chudoba, ale „bylo by to významnější než všechny charty“.

„Neimponují mně lidé, kteří mají plné huby řečí proti režimu, ale přitom by chtěli žít jako buržijové nebo vysocí komunističtí funkcionáři.“
L. Jehlička

V ostrej a uštipačnej eseji kritizujúcej diela Milana Kunderu („pornografie na běžícím pásu pro potěšení západních měšťákú“) sa Jehlička pozastavuje pri sebareflexii niektorých komunistov: „V lidově-demokratickém koncentráku, kde jsme byli spolu, proslul jeden náš komunista už z Kostufry nebo i ze středoškolských let, který po roce 1945 byl velkým pánem, v padesátých letech ho zašili a odsoudili na dvacet let (pak ho ovšem zase rehabilitovali), touto slavnou větou: ‚Dvacet let kriminálu je málo za to, že jsem spolupůsobil, aby sem něco takového přišlo.‘ Bývalí komunisté-intelektuálové mají za zlé lidem zprava, že se na ně pořád dívají s jakousi nedůvěrou, neoprávněně prý na nich chtějí, aby činili jakési pokání a tak. Kdyby to řekli takovouhle nějakou jednoduchou větou, bylo by po diskusi.“ Poznajúc slovenské prostredie po Nežnej revolúcii – nieže by to neplatilo, u nás už pomaly ani nie je nikto, kto by podobné slová vyslovil.

Čítanie publicistickej literatúry môže byť pri poznávaní minulosti veľmi vhodnou cestou. Spory, akým sa venuje, totiž odzrkadľujú problémy a myslenie ľudí tej konkrétnej doby. Publicistika Ladislava Jehličku je zvlášť výborná, keďže ako vzdelaný človek vidí veci v ich hĺbke, reaguje na dôležité spory svojej doby a nemá problém ani (ako by sme dnes povedali) s politickou korektnosťou, v záujme pravdy kritizuje aj tých, ktorí stáli na pomyselnom piedestáli neomylnosti. S jemu vlastným humorom je to často aj veľmi veselé čítanie. Môžete s ním nesúhlasiť, ale pri jeho knihe budete väčšinou iba žasnúť, akú obrovskú dávku vnútornej slobody si vedeli niektorí ľudia zachovať aj navzdory okolitej diktatúre.

Lukáš Obšitník
Uverejnené v časopise ÚPN Pamäť národa 4/2012.

Ladislav Jehlička: Křik koruny svatováclavské. Praha: Torst, 2010. 592 s.

Ilustračné foto: dcery.cz