Port Royal – pirátske mesto hriechu, ktoré sa prepadlo do oceánu

Port Royal – pirátske mesto hriechu, ktoré sa prepadlo do oceánu

Port Royal bol New Yorkom 17. storočia. Možno by to tak bolo bývalo dodnes, keby ho nebola zmietla nevídaná devastačná katastrofa.

V roku 1654 poveril vtedajší lord protektor Anglicka Oliver Cromwell dvoch dobrodruhov – Roberta Venablesa a Williama Penna, aby dobyli ostrov Hispaniola (dnešné Haiti), ktorý mal v tom čase pod patronátom Španielske kráľovstvo. Dôvody boli dva: jednak strategická poloha, ktorá umožňovala kontrolu nad obchodom medzi vzmáhajúcim sa „Novým svetom“ (americkým kontinentom) a Európou. A jednak to, že Španieli mali v Atlantiku, a zvlášť v Karibskom mori, vybudovanú sústavu kolónií, ktorú súťaživí Angličania už dlho nemohli zniesť.

Lenže výprava Venablesa a Penna nebola úspešná. Španielska armáda urobila s anglickými najatými žoldniermi krátky proces. Dobrodruhovia vedeli, že im doma za tento nezdar hrozí slučka. Aby nejako odčinili tento svoj neúspech, rozhodli sa pre ešte jeden pokus o útok. Tentoraz už ale neútočili na silne opevnenú Hispaniolu, ale na slabo bránenú Jamajku. V máji 1655 sa 7 000 anglických žoldnierov vylodilo pri Španielskom meste, hlavnom meste vtedajšej Jamajky. Celá Jamajka mala iba nejakých 2 500 obyvateľov, takže španielska enkláva na ostrove skončila pomerne rýchlo. Ešte to nikto netušil, ale práve sa začala zlatá éra tohto karibského ostrova, ktorá ale mala trvať len nejakých 35 rokov a ukončená mala byť zvlášť nevídanou katastrofou.

Avšak Španieli sa Jamajky nemienili vzdať len tak. Podnikli preto niekoľko útokov na opevnené mesto s názvom Fort Cromwell (Cromwellova pevnosť), ktoré noví osadníci medzitým vybudovali. Ako však napovedá už názov, Fort Cromwell bola skôr veľká vojenská základňa než mesto v pravom zmysle slova. V bitkách o „Ochio Rios“ v roku 1657 a „Rio Nuevo“ o rok neskôr však španielske galeóny pohoreli. Hoci obe európske veľmoci po týchto udalostiach podpísali mierovú zmluvu, podľa ktorej Španielsko stratilo akýkoľvek nárok na Jamajku, anglickí novousadlíci ostávali voči starému nepriateľovi obozretní a nedôverčiví. Urobili preto krok, ktorý sa mal zapísať do dejín – v novozaloženom hlavnom meste s názvom Port Royal (Kráľovský prístav) povolili žiť ľuďom, ktorí sa na vlastnú päsť živili prepadávaním lodí, prístavov a rôznych usadlostí po celom Karibiku, teda pirátstvom. Na oplátku sa piráti zaviazali k tomu, že slabej kráľovskej vojenskej posádke pomôžu s obranou ostrova, keby došlo k jeho napadnutiu.

Ako líška v kurníku

Povoliť pirátskym bandám ich činnosť bolo podobné, akoby sa dnes povoľovalo „podnikanie“ mafiánskym skupinám. Piráti mali vo svete v prvom rade povesť zločincov, ktorí sa zaoberajú nelegálnou činnosťou. Pirát bol námorný lupič, ktorý sa vyskytoval všade tam, kde kvitol námorný obchod. Ako však už bolo spomenuté, rabovanie prístavov mu taktiež nebolo cudzie. Ako teda vyzeral pelech a hlavná základňa týchto ľudí v celej karibskej oblasti, si nie je ťažké predstaviť.

Stará mapa Port Royal.

Jamajka ležala presne uprostred španielskej sústavy kolónií. Všade naokolo boli prístavy a centrá hemžiace sa bohatstvom z obchodu ťažiaceho z juhoamerických plantážových polí či pokladov, ktoré Španieli uchmatli od domorodých kmeňov ako vojnovú korisť. Situáciu pirátov v Port Royal možno prirovnať k dieťaťu v cukrárni, pričom uja predavača nikde. Všade, kam sa pozreli, boli trasy španielskych lodí ťažkých a nemotorných od pokladov, ktoré si na svojich palubách viezli. Pre odľahčené a rýchle pirátske lode to bol ideálny cieľ. Navyše, samotná anglická koruna (ktorá bola medzitým znova reštaurovaná po Cromwellovej hrôzovláde) pochopila, akú výhodu jej piráti poskytujú voči odvekému nepriateľovi z Pyrenejského polostrova. Preto aj anglická vláda posielala bukanierom (alebo aj „korzárom“) – ako sami seba nazývali – nemalé „všimné.“

Výnosným sa stali aj takzvané „raids“, teda akcie, keď pirátske flotily nečakane prepadali samotné kolónie a prístavy v Karibiku. Po prepade sa lode s lebkou a prekríženými hnátmi ihneď stiahli do bezpečia. Len po nájazde na prístav Portbello si piráti priviezli zlato a poklady v hodnote 75 000 libier, čo bolo viac ako 10-násobok ročného obratu ostrova z podnikania s cukrom.

Podľa niektorých zdrojov bol Port Royal v čase svojej najväčšej slávy takmer taký bohatý ako Londýn, najbohatšie centrum vtedajšieho sveta, ktoré malo viac ako 62-krát toľko obyvateľov ako mesto pirátov.

Sodoma Nového sveta

Port Royal mal 6 500 až 8 000 obyvateľov. Pre porovnanie – v Londýne už v tom čase žilo takmer pol milióna ľudí. Najväčšie americké mesto tej doby Boston však nemalo viac ako 10-tisíc obyvateľov. Čo sa týka New Yorku, podľa sčítania obyvateľstva z roku 1698 v ňom žilo 4 937 kolonistov.

Toľko štatistiky. Tie sú však trošku skreslené. Mesto pirátov totiž neležalo priamo na Jamajke, ale len na jej južnom výbežku či polostrove, ktorý bol s hlavným ostrovom prepojený pomerne úzkym pásom pevniny. Dalo by sa povedať, že Port Royal bol akýsi mestský štát, ktorý si žil po svojom. Miesto, kde ležal, bolo teda pomerne malé, ale veľmi husto osídlené. Port Royal bol vlastne dom na dome plus niekoľko ulíc. Osemtisíc obyvateľov znamenalo, že tento malý výbežok bol v podstate preľudnený. To, prečo vzniklo toto mesto práve tam, kde vzniklo, bolo dané skvelou prístavnou polohou južnej Jamajky.

Port Royal sa pre svoje bohatstvo stal vyhľadávanou destináciou pre rôznych krčmárov, výrobcov šperkov a hlavne majiteľov podnikov s (neraz luxusnými) konkubínami. Mesto dostalo prívlastok akéhosi Klondaiku 17. storočia, kde mohol prísť aj malý kupec k naozaj veľkému majetku.

Predpokladá sa, že jedna krčma pripadala na desať domov. V meste museli byť teda stovky takýchto podnikov a asi dve tisícky súkromných obytných domov. Portroyalská krčma však nebola len miestom, kde sa predávali alkoholické nápoje a hrali sa rôzne hry o nemalé peniaze, ale aj neoficiálnym „verejným domom“, kde v zadných miestnostiach či povalách poskytovali svoje služby miestne početné prostitútky. Ostatne, dosvedčuje to aj istý očitý svedok, ktorý navštívil toto miesto v roku 1688. Píše: „Tieto takzvané krčmy by sa mali volať skôr bordelmi... Je tu všade naokolo toľko prostitútok, že je takmer nemožné toto mesto scivilizovať.“ Jedna (pravda, ťažko overiteľná) legenda vraví, že istý pirát dal najkrajšej konkubíne v meste 500 až 1 000 libier (zdroje sa rozchádzajú) za jedinú noc, ktorú s ním mala stráviť. Pre porovnanie, ročný plat guvernéra Jamajky bol v tom čase okolo 600 libier. Port Royal bol tiež akýmsi strediskom Nového sveta pre otrokárov a ich výnosný biznis.

Vitajte v Port Royal, hlási miestna uvítacia tabuľa. Ďalej návštevníkom oznamuje, že miesto, kde sa nachádzajú, bolo kedysi najbohatším a najhriešnejším mestom sveta. Spomína tiež nevídanú prírodnú katastrofu, ktorá slávu tohto mesta navždy ukončila.

Liberálne princípy tohto mesta však nemali vždy len negatívne následky. Bola tu sloboda vierovyznania, aká nebola v tom čase vo svete bežná. Svoje chrámy tu mali židovskí obyvatelia, ba aj katolíci, čo v protestantskom Anglicku tej doby či jeho kolóniách nebolo vonkoncom bežné. Na uliciach sa hemžili okrem Európanov aj Číňania, Japonci či Arabi, všetci svorne obchodujúci medzi sebou.

Čo sa týka konkrétnych obyvateľov mesta, najznámejším z nich bol a stále je (nielen kvôli istému alkoholickému nápoju) kapitán Henry Morgan. Vďaka jeho pirátskym úspechom – plieneniu, ničeniu a prepadávaniu – ho kráľ Karol II. menoval dokonca guvernérom Jamajky. To samo osebe hovorí veľa o náture tohto ostrova. V mladosti zrejme operoval z Port Royal aj ďalší preslávny pirát Edward Teach, známy pod svojou prezývkou Čierna brada („Blackbeard“). Aj Jack Sparrow, fiktívny námorný zbojník známy zo série filmov „Piráti z Karibiku“, mal svoju hlavnú domovinu práve v Port Royal.

V roku 1687 už mala správa Jamajky plné zuby nelichotivého prívlastku „základne pre pirátov“ a z toho plynúcej nálepky „Sodomy Nového sveta“. Port Royalu nanútila protipirátske zákony. Množstvo miestnych známych tvárí bolo popravených. Pirátsky neduh sa však nikdy úplne vymiesť nepodarilo.

7. 6. 1692 – Deň hnevu

Bez toho, žeby si to miestni uvedomovali, Port Royal bol dokonalou smrtonostnou pascou, z ktorej, v prípade nejakej neočakávanej pohromy, prakticky nebolo úniku. Dôvody boli tri a všetky tri sa mali v onen osudný deň prejaviť: jednak už spomínaná poloha mesta, ktoré ležalo na úzkom výbežku zeme. Obyvateľov mesta oddeľoval od zvyšku ostrova neprekonateľný pás mora. Potom podložie, na ktorom bol Port Royal vystavaný – šlo o nie veľmi pevné piesočné podložie. Zem pod nohami obyvateľov mesta v podstate nedržala tak pevne, ako by mala. A do tretice skutočnosť, že ostrov Jamajka leží presne v strede dvoch mohutných zemských dosiek – Severoamerickej a Karibskej. Práve ich trením sa všetko začalo.

Siedmy jún 1692 sa začínal v prístavnom meste ako každý iný deň. Obchodníci nakupovali a predávali, námorníci opravovali svoje lode či vynášali na ne potrebné zásoby, mnohí zaiste dospávali ťažkú predošlú noc. Bolo niečo tesne pred obedom, keď na východnom cípe Jamajky došlo k nárazu Severoamerickej a Karibskej zemskej dosky. Samotné epicentrum ležalo priamo pod ostrovom. Predpokladá sa, že otrasy zaznamenali silu 7,5 stupňa Richterovej stupnice. Podľa počítačových modelov prvé, čo obyvatelia Port Royalu zaznamenali, bol podivný hluk či hrmot, ktorý prichádzal z ich pohľadu zo severovýchodu. Vo výhľade im prekážali mohutné kopce, ktoré sa v tom smere nachádzajú na hlavnej jamajskej pevnine. Ale ľuďom muselo byť jasné, že za tými horami sa čosi deje.

Chvíľu nato došlo k mohutným otrasom aj v samotnom Port Royal. Zemská pôda sa dvihla a klesla ako morské vlny niekoľkokrát za sebou. Domy v meste, postavené z tradičnej anglickej pálenej tehly, sa teraz rúcali do seba a pochovávali tých, ktorých mali chrániť. Stavby v žiadnom prípade neboli navrhované tak, aby čelili takýmto podmienkam, podobne, ako je to v ohrozených oblastiach dnes. Kusy ťažkých tehál dopadali taktiež na ľudí nachádzajúcich sa priamo na uliciach. Okrem toho z budov nad nimi padali dole veľké kusy skla. Už pri tomto prvom zásahu prírody boli preto škody na majetku a ľudských životoch ohromné. To však bol len začiatok.

Krehká pôda z piesku, na ktorom bolo mesto vystavané, sa začala doslova rozliepať. Do vzniknutých medzier sa zospodu nahrnula voda, ktorá sa vplyvom otrasov s pieskom premiešala. Vznikla hmota podobná tomu, čo nazývame „tekutým pieskom“: stavby, cesty, ba aj jednotliví ľudia sa pod vlastnou váhou začali doslova prepadávať či ponárať do zeme. Uprostred mesta vznikali stovky fontán a gejzírov, z ktorých striekala špinavá voda všade naokolo, ako sa ulice prepadávali nižšie a nižšie. Budovy sa krútili do rôznych smerov, podľa toho, ako na niektorých miestach pôda pod nimi povoľovala a na niektorých nie. Námorník Edmund Heath, jeden z preživších, opísal to, čo videl a zažil, takto: „Zem sa otvorila a zhltla mnoho ľudí priamo pred mojimi očami. Vtom sa more znenazdania dvihlo a prevalilo sa cez mestské hradby. Vedel som, že je nemožné odtiaľ utiecť.“ V jeho zápisku sa ďalej dočítame: „Množstvo domov sa prepadlo do roztvorenej zeme.“ Heath tiež spomína, že do oceánu sa znenazdania prepadol aj celý kostol, kde bol pochovaný zosnulý Henry Morgan, aj s kusom zeme, na ktorej stavba stála. Heath svoje rozprávanie zakončil slovami, ktoré ani netreba prekladať: „I never in my life before saw such a day of terror...“

Ako ďalej spomína, chvíľu po zemetrasení a následnom prepadávaní sa budov, ulíc a ľudí do zeme prišla tretia rana: mohutné cunami. Hradba ťažkej a rýchlo sa pohybujúcej masy vody vysoko prevyšovala hradby mesta a doslova sa vovalila do ulíc tlačiac pred sebou lode kotviace pred mestom, ba aj celé doky a prístavné zariadenia. Aby toho nebolo málo, pevnina samotnej Jamajky, ktorá sa nachádzala za polostrovom, na ktorom bol Port Royal vystavaný, slúžila ako akýsi mantinel, od ktorého sa mohutné vlny odrážali späť práve na nešťastné mesto. Namiesto jednej prílivovej vlny tak zasiahli zdevastované mesto hneď tri či štyri vlny.

Podmorské ruiny pirátskeho mesta. Dnes je Port Royal vyhlásený za svetové dedičstvo UNESCO.

Dve tretiny mesta sa – aj v dôsledku zlého pevninského podložia – doslova prepadli do oceánu. Voda sa odtiaľ už nikdy neodplavila a budovy, ktoré sa tam nachádzali, sú dodnes na dne mora (respektíve to, čo sa z nich zachovalo). Z 2 000 stavieb neostalo na súši ani 400. Úzky pás zeme, ktorý spájal mesto s pevninou, úplne zmizol. Množstvo mŕtvych tiel plávalo z jednej strany prístavu na druhú ešte dlhé dni po katastrofe. Podľa záznamov zahynulo v ten deň okolo 2 000 ľudí. Niekoľko nasledujúcich mesiacov zúrila po ostrove nákaza spôsobená zlými hygienickými podmienkami, ktorá si vyžiadala ďalších asi 2 000 obetí.

V 80. rokoch vylovili archeológovia medzi mnohými cennými artefaktmi z mora aj jeden naozaj výnimočný kus: staré vreckové hodinky, ktoré patrili nejakému miestnemu obyvateľovi. Hoci ručičky od hodín už dávno odpadli, pomocou špeciálnych mikroskopov sa zistilo, že sa zastavili presne v čase 11:43. To zodpovedá tomu, kedy mali nastať prvé otrasy. Verí sa, že práve počas prvého otrasu sa hodinky rozbili a zaznamenali tak presný čas začiatku tejto mohutnej katastrofy. Podľa Heatha, ktorý to celé sledoval z paluby svojej lode, netrvalo celé smrtonostné divadlo viac ako štyri minúty (!!!). A skutočne, aj počítačové modely naznačujú, že okolo 12:00 miestneho času už mohlo byť po všetkom.

Port Royal po katastrofe

Správa o zemetrasení a mohutnej prílivovej vlne, ktoré zasiahli „najhriešnejšie mesto anglicky hovoriaceho sveta“, sa do Európy dostala v priebehu pár dní. Súdobé obyvateľstvo – nič netušiace o naozaj zlej polohe, na ktorej mesto stálo – to, pochopiteľne, bralo ako Boží trest. V podstate nikto mesto pirátov, prostitútok a lakomých kupcov neľutoval. Naopak, prevládal názor, že Port Royal dostal to, čo si zaslúžil.

Zdalo sa však, že sa mesto z tejto rany pozviecha. Už o pár rokov plnilo prakticky tú istú úlohu ako predtým. Nebojácni piráti začali presne tam, kde skončili; krčmy rástli jedna po druhej. Bola to však už len labutia pieseň. Anglická koruna sa po niekoľkých rokoch rozhodla prestať mesto financovať a stiahla z neho svoje posádky, ako aj samosprávu. Do popredia začala klásť svoje vzmáhajúce sa kolónie v Amerike. Istú úlohu hrala zrejme aj poverčivosť vtedajších vládnych úradníkov. Pre Port Royal to bol definitívny koniec jeho slávy.

Pád „najbohatšieho a najhriešnejšieho mesta Nového sveta“ však položil základy novej aglomerácii, ktorá vládne Jamajke až dodnes: mestu Kingston. Toto hlavné a najväčšie mesto Jamajky leží hneď za výbežkom, na ktorom sa Port Royal rozprestieral. Kingston sa však nachádza už na pevnine samotného ostrova.

Port Royal existuje dodnes, ale je to v podstate bezvýznamné malé mestečko žijúce zo svojej zašlej slávy. Ročne ho však navštívi množstvo turistov, ktorých príbeh o potopenom pirátskom meste nikdy neprestane lákať.

Foto: Wikimedia, Flickr.com

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo