Rodina 11. december 2017

Keď matka prilipne na syna

Zuzana Hanusová
Zuzana Hanusová
Mala by matka v určitom veku vo výchove syna vedome ustúpiť do úzadia? Odpovedá naše rodinné trio.
Mala by matka v určitom veku vo výchove syna vedome ustúpiť do úzadia? Odpovedá naše rodinné trio.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Zuzana Hanusová

Keď matka prilipne na syna
Foto Flickr/Brandon Atkinson

Staňte sa aj vy naším podporovateľom, aby tu Postoj mohol byť aj budúci rok. A k Vianociam od nás dostanete špeciálne tlačené vydanie Postoja.

 

 

Helikoptérový syndróm je fenomén, ktorý sa špeciálne skloňuje vo výchove v posledných rokoch. Väčší prirodzený sklon k nemu majú matky, ktoré pri jednom či dvoch deťoch celý svoj čas a energiu venujú svojim ratolestiam. Ide o prehnané dozorovanie detí, ktoré však môže mať zvlášť pri výchove syna celoživotné dôsledky. 

Mnohé matky sú špeciálne naviazané na vzťah so svojím synom, ktorý sa môže nezdravo prehupnúť až do prílišného ochranárstva. V akom veku a akým spôsobom by mala matka vedome vo výchove syna ustúpiť do úzadia a prenechať väčší priestor otcovi dieťaťa? Odpovedajú naši traja odborníci na výchovu. 

 

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Ak optimisticky vychádzame z ideálu úplnej rodiny, v ktorej sú celkom funkční rodičia i deti (pri niektorých deťoch s postihnutím to môže byť veľmi zložité), stačí maličkosť – aby aspoň jedno z detí bol syn. Na rozdiel od gender ideológov som presvedčený o tom, že dievčatá a chlapci sa majú vo viacerých oblastiach vychovávať inak. Je to nielen prirodzené, ale je to aj funkčné. Chceme z nich predsa vychovať ozajstné ženy, ktoré budú v rodine šíriť „vôňu domova“ a skutočných mužov, ktorí dokážu byť spoľahliví. To, samozrejme, neznamená, že muž nemôže skvele variť a žena nezvládne výmenu kolies na aute. Znamená to len, že žena a muž majú v rodine iné funkcie i priority. Koľkí z nás mužov si v domácnosti všimnú napr. prach na parapete či pavučinu v rohu bytu?

Vzťah matky k synovi (ale i otca k dcére) je špecifický a premieta sa do východísk výchovy. V čom sú odlišnosti a limity?

  • Matka bola vychovávaná práve ako dievča a prenáša to aj do výchovy syna. Pýši sa synom často rovnakými prostriedkami ako pri dievčati – to sú potom tí „cukríkoví“ chlapci.

  • Porodiť syna znamená porodiť „následníka trónu“, zachovanie „rodu po meči“. Je ho teda potrebné viac „chrániť“. Môže to súvisieť s archetypickým myslením matky a jej snahou zlepšovať svoj sebaobraz.

  • Syn je akousi (spočiatku tvárnejšou) náhradou jeho otca, pri malom synovi môže byť jeho „privlastňovanie si“ perspektívnejšou istotou, ako je manžel. Tak mu treba venovať veľa pozornosti. Z tých neraz vyrastú užívatelia „mama hotelov“.

Chlapci i dievčatá už v ranom veku potrebujú aj otca. Otec opakovane „vyhadzuje“ dieťa do vzduchu a chytá ho, potvrdzuje mu svoju spoľahlivosť. S otcom zažíva, ako to skvele prezentoval film S tebou mě baví svět, dobrodružstvo. Pre chlapca je otec ten, ktorý ho učí nefňukať, učí prekonávať prekážky, nepreháňa to s úzkostnými obavami a posilňuje jeho sebareguláciu.

V žiadnom období mama chlapca nemá byť v úzadí. Ak si však chlapca uzurpuje, pohltí otcov priestor, syn môže mať problém milovať svoju matku a dospieť v skutočného muža. Mamy, verte tomu, že aj otcom na deťoch záleží.

 

Daniela Čechová, psychologička, katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, predsedníčka Slovenskej adlerovskej spoločnosti 

Matky a otcovia sú obaja rodičmi, a preto by sa mali podieľať na výchove rovnomerne. Avšak ak jeden z nich vezme starostlivosť a výchovu úplne do vlastných rúk, vlastne zaberie tomu druhému priestor.

Je zrejmé, že po narodení matka, už len preto, že dojčí, trávi s dieťaťom najviac času. V prvom roku života má dieťa pochopiť, že svet je bezpečné miesto, a nadobudnúť dôveru k ľuďom. Deje sa to prostredníctvom nadviazania vzťahovej väzby (attachmentu) k jednej blízkej osobe – primárnemu opatrovateľovi, teda najčastejšie k matke. Otec má však ťažko zastupiteľnú úlohu od narodenia, minimálne však od prvého roka života. Rodičovské správanie je inštinktívne, avšak niekedy u otcov potlačené. Vedci zistili, že čím skôr mali otcovia možnosť chytiť svoje dieťa do náručia a pritúliť si ho, tým skôr sa u nich rodičovské správanie spúšťalo.

Otcovia sa nechávajú vytlačiť z rodičovstva, pretože si často nie sú istí, ako sa majú správať k deťom. Rodová rovnocennosť prináša výzvy, ktoré je potrebné pochopiť a vyriešiť – jednou z nich je práve otázka rodičovstva. Tu je práve veľká úloha matiek postarať sa o otvorenie priestoru pre rodičovstvo otcov, podporiť ich v tom. Niektoré tipy, ako na to:

  • povzbudzovať ich, nie kritizovať a opravovať,

  • nechávať ich samých s deťmi,

  • nezadávať im zoznamy úloh,

  • nepripomínať a nekontrolovať,

  • dôverovať im a mať trpezlivosť,

  • spojiť sa s nimi: sme jeden tím.

Úlohou otcov je zasa chopiť sa vytvorených možností a nebojkotovať vlastné otcovstvo tým, že unikajú a bránia sa, napríklad: „Budem sa mu venovať, keď trochu vyrastie – neviem, čo s ním mám teraz robiť...“, prípadne: „Ja zarábam, ty sa máš starať o dieťa.“

Vedci sa skôr domnievajú, že najšpeciálnejší je vzťah medzi matkami a dcérami, a to až na bunkovej úrovni, ale vskutku sa v živote stretávame aj s tým, že matky uprednostňujú, rozmaznávajú a ochraňujú svojich synov. Akceptujú všetky detské priania, utišujú, pofúkajú každú boliestku, chránia pred každou nepohodou a nepriazňou. Dôsledkom hyperprotektivity je závislé a bezmocné dieťa; dôsledok rozmaznávania je sebastredné (na seba zamerané) dieťa. Keďže v rodine mali chlapci špeciálne zaobchádzanie, očakávajú, že rovnako sa k nim budú správať ostatní ľudia. Keď sa to tak nedeje, zažívajú sklamanie, nespravodlivosť, frustráciu, ktoré sa často prejavujú hnevom. Muži prežívajú hnev inak ako ženy. Zatiaľ čo ženy sa v hneve snažia veci vykomunikovať, muži unikajú alebo sa bránia, napríklad sarkazmom. Keďže rodičovstvo sa transgeneračne prenáša, treba počítať s tým, že správanie synov k svojim deťom bude ovplyvnené „pracovným modelom“, ktorý si priniesli do dospelého života z pôvodnej rodiny.

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

Pripútanie je pre dieťa a jeho zdravý psychický vývin nesmierne dôležité. Jeho cieľom je vytvorenie stabilnej citovej väzby vo vzťahu s jednou stálou osobou – tzv. bezpečné pripútanie. Je spojené s uspokojovaním potrieb dieťaťa a vytváraním pocitu, že „je tu niekto prítomný, kto sa postará“. Pripútanie teda súvisí s pozornosťou, ktorú dieťaťu opätujeme v situáciách, keď to potrebuje. Pripútanie sa prehlbuje v období tzv. „strachu z cudzích ľudí“, keď dieťa pomaly začína spoznávať svet, ktorý je nový a rozmanitý. Súvisí to so psychomotorickým vývinom, keď dieťa spoznávaním sveta stretá aj situácie nebezpečenstva. Vtedy je existencia osoby, ku ktorej je pripútané, kľúčová, pretože mu vytvára pocit možnosti riešenia vzniknutých situácií. Dieťa si v tomto období utvára prvú predstavu o sebe, o svete a o svojom mieste v ňom. Okolo 4. roka si dieťa začína vytvárať vlastnú autonómiu, začína sa proces osamostatňovania. Učí sa konceptu „ja a tí druhí“ – „moje potreby, tvoje potreby“. V tomto období sa mení teda aj kvalita i prejavy vzájomného puta. Cieľom tohto obdobia je podpora v samostatnosti a budovanie sebaobslužných návykov, ktoré dieťaťu umožnia fungovať autonómne.

Vývin dieťaťa teda v sebe zahŕňa aj vývin našich rodičovských rolí a vnímanie cieľov, ktoré sú pre jednotlivé obdobia príznačné. Ak sa tento posun nedeje aj v rodičoch, často dochádza k prílišnému naviazaniu, prílišnému ochranárstvu až citovej závislosti. Ono ochranárstvo je síce zo strany matky dobre mienené, no dieťa ho nepotrebuje. Často toto naviazanie potrebuje sama mamina, pretože sa stáva, že si nahrádza dieťaťom svoje stratené vzťahy či plní svoje citové túžby. Pripúta sa k dieťaťu až tak, že zabudne na seba, partnera a iné radosti života. Znakom tohto býva aj to, že chce všetko zvládať sama. Podľa toho, ako jej to ide, hodnotí svoje materské schopnosti, teda seba samu. Svoju identitu akoby redukuje na rolu matky, ktorej úspešnosť sa meria mierou starostlivosti o dieťa a naplnenia jeho potrieb.

Narodenie dieťaťa nesie v sebe riziko, že zdieľanie rodičovstva sa deje medzi matkou a dieťaťom a akoby sa na niekoho zabúdalo. Avšak tak, ako sa s príchodom dieťaťa žena stáva matkou, tak sa aj muž stáva otcom. Je potrebné tomuto prirodzenému faktu nechať priestor. Veď aj on sa na dieťa tešil, mal nejaké svoje predstavy, akým otcom chce byť, čo dieťaťu chce dať! Chcem zdôrazniť to, že ak chceme, aby otcovia mali vzťah s deťmi a aby rodičovstvo bolo prežívané vo dvojici, je potrebné tento vzťah zdieľať – tešiť sa spolu z úspechov, trápiť sa nad neúspechmi a hľadať z nich cestu von. Je nutné vytvoriť si priestor pre vytváranie oboch rolí a tak budovať základy rodiny, ktoré sú pre deti a ich psychický vývin nesmierne dôležité.

Foto archív D. Z., Andrej Lojan a Pavol Rábara

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0