Staňte sa aj vy naším podporovateľom, aby tu Postoj mohol byť aj budúci rok. A k Vianociam od nás dostanete špeciálne tlačené vydanie Postoja.

Je pol deviatej ráno a v malej kaviarni oproti škole Matky Alexie v centre Bratislavy, kde sme si dohodli rozhovor, sa dvere dobrých pár minút nestačia zatvoriť. Do malého štýlového priestoru postupne vchádza po skupinkách asi dvadsať mužov, každý si hľadá miesto na sedenie. Keďže v ich obľúbenom podniku je dnes celkom plno, dohodnú sa, že lepšie bude dať si kávu priamo v škole, kam chodia ich deti. A tak sa presúvame do priestoru, ktorý majú k dispozícii na podobné stretnutia. Kuchyňa, dlhý zasadačkový stôl a kvalitná káva na štart do nového dňa.

Táto skupina mužov je srdcom klubu otcov, ktorý sa sformoval za posledné štyri roky. Pre Alberta Otrubu, otca dvoch dcér, je táto komunita návratom do školských lavíc. „Je to návrat do času, keď sme sa stretávali, zoznamovali sme sa, vznikali nové priateľstvá. Potom, keď sme sa prehupli do dospelosti, sa školské vzťahy sprofesionalizovali, delili sme sa na podriadených a nadriadených, už to nebolo také nezištné. Tento klub je pre mňa návratom k čistým nezištným vzťahom, takým, aké sme mali ako deti.“

Spojili ich neskoré príchody

Klub dnes združuje otcov detí naprieč všetkými ročníkmi cirkevnej základnej školy. Tento klub sa zrodil celkom spontánne, tak trochu ako z núdze cnosť. Prvých členov spájalo to, že s deťmi pravidelne nestačili prísť do školy načas a dobiehali udychčaní pár minút pred zvonením. Vznikla vzájomná sympatia, vystresovaní ockovia si potrebovali po náročnom bratislavskom ráne, ku ktorému patrí stres v dopravných zápchach preplneného mesta, chvíľku vydýchnuť. Takto vznikla pravidelná otcovská kávička v neďalekom bare.

Práve pre neskoré príchody dostalo ich ranné posedenie názov Klub o dve osem. „Časom sa k nám pridávali aj poctivejší tatkovia, ktorí chodia do školy aj na pol ôsmu. Keď nás najprv ako malú skupinku spozorovali, chceli sa tiež pridať. Sme tu úplne rôzni ľudia, od mladých chalanov až po zrelších mužov, máme tie najrôznejšie profesie, niekto má sedem detí iný jedno, dve. Je to kaleidoskop ľudí. Spája nás to, že všetci sme otcami detí z jednej školy,“ vysvetľuje podnikateľ Ján Miklášik.

Najprv sa stretávali len na rannej káve v bare oproti škole. Tým, že mnohí začínajú s prácou až o deviatej, času nebolo tak málo. Neskôr im riaditeľka školy ponúkla školské priestory s kuchynkou a dobrým kávovarom. Potom sa na to nabalila aj myšlienka dať svojim deťom ešte iný rozmer okrem školy a krúžkov. A tak sa oteckovia nasadili pre spoločné akcie. Prvou bola zabíjačka na školskom dvore. „Jeden z nás povedal, že to, čo sme zažívali my ako malé deti, dnes už mnoho detí nepozná. Lebo už ani babky a dedkovia na dedine nechovajú svine. Tak sme si zabíjačku urobili v škole, aby deti videli, ako sa mäso spracúva, urobili sme okolo toho atmosféru a decká boli nadšené,“ vysvetľuje Miklášik.

Dnes sa na takýchto aktivitách Klubu o dve osem bežne stretne aj štyridsať otcov a neraz viac ako 50 detí. Raz alebo dvakrát do roka sa môžu pridať aj manželky. Ale princíp ostáva nezmenený, je to otcovský klub. Deti vidia svojich otcov v inej úlohe ako bežne, teda aj pri zábave, modlitbe, pri dobrodružstve, turistike.

Matej Krčmár dopĺňa, že keď sa medzi deťmi po škole rozšírilo, že je tu takýto klub a jeho súčasťou sú otcovia ich spolužiakov, ktorí spolu podnikajú rôzne spoločné aktivity, žiaci motivovali svojich otcov, aby sa tiež pridali. „Výbornou akciou bol splav otcov s deťmi. Alebo sme zorganizovali deň, keď sa stal otec učiteľom. Po dohode s riaditeľkou si otcovia rozhodili triedy a odučili jednu vyučovaciu hodinu na tému, ktorú si sami vybrali. Išlo o témy, v ktorých bol ten-ktorý otec odborník alebo to bolo jeho hobby. Rozptyl bol široký od vesmíru až po miešanie betónu.“

Okrem čisto mužského sveta športu, intelektu a zábavy rozšíril klub otcov svoj svet aj o duchovný rozmer. Raz do týždňa sa stretáva dvadsiatka mužov na rannej svätej omši a každú stredu sa spoločne modlí ruženec.

Potreba mužskej komunity

Matej Krčmár si myslí, že niekedy bol život muža a otca jednoduchší. „Doma robil okolo domu, statku a večer išiel po omši s mužmi do krčmy. Tam bola tá jeho komunita. Dnes sú nároky na kresťanského otca podstatne vyššie. Už nestačí len to, že musí byť profesionálom v práci, ale musí byť aj dobrým manželom a otcom, pričom deň má stále len 24 hodín. Čas na vzťahy dnes už nikto nemá. Keď muž príde z práce domov a urobí servis okolo detí, tak padá od únavy na nos. Lenže mužom potreba vzťahov chýba.“

Klub otcov supluje dnešným mužom aj potrebu prirodzenej mužskej komunity. Ranný čas pred prácou či niektoré víkendy preto otcovia rodín kreatívne využili, aby nezaťažili rodinu odchodom z domu v čase, keď ich manželka a deti najviac potrebujú.

Jozef Martiniak je podnikateľ a vznik klubu s radosťou privítal. „Keď klub začínal, tak boli také hlasy, nech sa až tak často nestretávame, lebo každý má toho veľa a ďalšie partie. Ja som však naozaj nemal žiadnu partiu ani spoločenstvo. A postupne som sa dozvedal, že mnohí ďalší tiež nemajú kamarátov. Naše deti vnímam ako prvok, ktorý nás sceľuje. Tie stretká, ktoré sme mali ako mladí, sa časom rozpadli, lebo na ne nebolo času. Ale toto je pravidelné, lebo každý z nás do tej školy denne chodí odprevádzať decká. Sme teda v podstate nútení sa stretávať pod hrozbou sociálneho postihu z vynechania školskej dochádzky,“ hovorí na záver s úsmevom.

Manažér Juraj Klepáč vníma fakt, že klub nielen vznikol, ale vytrval ako vzácny úkaz. „Myslím si, že je tu rozmer, ktorý manažoval Boh. Dnes je problémom osloviť ľudí s aktivitou, ktorú budú vykonávať dlhodobo, či už sú to aktivity vo farskom spoločenstve, zbore. Ľudia dnes rýchlo vzplanú, sú radi, že niečo funguje, ale vytrvá len málokto, lebo podnetov z vonkajšieho sveta je veľmi veľa.“

Klub otcov už plánuje lyžovačku, dnes majú prihlásených 22 rodín. Objednali chatu pre viac ako deväťdesiat ľudí, a tá je už pre nich malá. „Skúsenosť prirodzeného spoločenstva prekročilo prvotné vzplanutie, ktoré pred štyrmi rokmi začalo. Nikto z nás to neriadil, prišlo to postupne, v podstate zo zúfalstva tých, čo sme chodili neskoro do školy.“

Albert Otruba sa s nadšením pridáva: „Ja som napríklad celý život chodil všade neskoro. Je teda úžasné byť v klube s ľuďmi, ktorí majú podobný problém.“

Do krčmy aj do kostola

Klub otcov je však ešte čímsi viac než formou komunity, akú si muži našli pri fungovaní v rodine a v práci. Členovia Klubu o dve osem si preto na svoje stretnutia pozvali aj kňaza, jezuitu Miloša Lichnera.

Ten vidí dôležitosť tohto klubu aj v inom rozmere: „Naši pátri viedli počas komunizmu vysokoškolské stretká a Cirkev v tých deväťdesiatych rokoch bola potom silná práve vďaka takýmto spoločenstvám. Potom prišli roky, keď sme sa sústredili viac na farskú pastoráciu, ktorá je tiež dôležitá a má svoje výhody, ale bolo by škoda, keby sa zabudlo na skúsenosť stretiek počas komunizmu. My sme na religionistike robili v spolupráci so sociológmi osem rokov výskum, ktorého výsledky sme publikovali tesne pred referendom o rodine. Išlo okrem iného aj o dáta týkajúce sa počtu katolíkov. Vyšlo nám, že je to tých dvadsať percent aktívnych katolíkov, pričom sme zistili, že sú to tí, korí majú okrem nedeľnej omše ešte aj inú aktivitu počas týždňa, či už je to nejaké stretko, ruženec, farskú aktivitu. Z toho celkom jasne vidieť, že s jednou omšou, ak chceme hovoriť o aktívnej viere, si dnes človek nevystačí.“

Miloš Lichner vníma komunitu otcov ako prínos aj pre seba, lebo popri akademickej práci teológa ostáva v kontakte s ľuďmi. Sám má dobrý pocit, že na rannú svätú omšu príde aj dvadsať mužov. „Lebo mať chlapov v kostole nie je samozrejmé. Ženy sú také emotívne, tie ľahšie prídu do kostola.“

Muži opisujú, ako bol klub otcov napríklad na splave v jednej dedine a zaplnil tam kostol, prišli za nimi miestne ženičky a pýtali sa, kde sa tu vzali samí chlapi. Lebo oni tých svojich mužov do kostola nevedia dostať.

 

Jozef Porhinčák patrí medzi najmladších členov klubu, je otcom troch detí a na základnej škole má najstaršieho syna i dcéru. „Pre mňa má toto spoločenstvo aj sebecký význam, že mám popri rodine čas aj pre seba. Najväčší zážitok je, keď ostaneme napríklad vo vínnej pivničke v Rusovciach a okolo stola sa zdieľame, počúvam od iných mužov, že riešia podobné problémy ako ja a vzájomne sa povzbudzujeme. Tento sociálny tlak ma núti byť lepším človekom a riešiť veci, ktoré by som inak vytesnil. Je to pre mňa spoločenstvo.“

Muži si už organizujú aj víkendové duchovné obnovy. Jozef Porhinčák tiež cíti, že muži sú dnes oveľa viac vťahovaní do rodinného života, do domácich prác, starostlivosti o deti, na druhej strane im chýbajú čisto mužské aktivity.

„Tento náš klub je alternatívou, akýmsi vyrovnaním prílišného vtiahnutia do života rodiny. Chodíme na futbal či iné športy. Ale dôležitý rozmer ostal, sú to naše aktivity s deťmi. Ono je to jednoduchšie zvládnuť, keď si povieme ako partia chlapov, že ideme na splav s deťmi a je tam na to vyhradený čas. Pre mňa to bol kľúčový dôvod, prečo som sa pripojil. Nechcem, aby bol otec z reálneho života svojich detí vytesnený ako ten, ktorý zarába peniaze, odovzdá ich manželke a ona rieši všetko. Ale aby deti videli, ako funguje vzťah otec, syn a dcéra a aby to bolo zároveň aj odovzdávaním viery, keď nás deti vidia spolu sa modliť. Keď sme mali výročnú opekačku, všetci muži sme sa postavili a pri rieke sme mali s otcom Milošom omšu. Keď deti vidia kľačať svojich otcov na kolenách, je to pre nich signál, že ide o prežívanie živej viery.“

Muži okolo stola svorne prikyvujú a pridávajú sa s poznámkou, že veľa vecí v živote musia, ale na stretnutiach klubu konečne môžu povedať, že to chcú.


Peter Zmeko je študijný referent na konzervatóriu, a keď svojej manželke oznámil, že sa bude na káve stretávať s ďalšími otcami, že na narodeniny pôjdu do krčmy a že sa chystajú pripravovať rôzne akcie, tak ju veľmi nepotešil. „Prvou reakciou manželky bolo, že sa zase chcem odtrhnúť od rodiny. Ale ako sa k nám pripojil kňaz a vniesol do toho aj duchovnosť, tak som aj doma dostal zelenú. Keď som potom manželke povedal, že sa ideme modliť pred nemocnicu za nenarodené deti, už ma sem nadšene posielala s tým, aký to máme super klub.“

Peter Zmeko má na škole dcéru vo vyšších ročníkoch a syna, ktorý je ešte len predškolák, ale už sa tiež zúčastňuje na akciách klubu. Pri synovi riešili, kam pôjde na základnú školu. „A keďže členom klubu môže byť len otec, ktorý má dieťa na základnej škole, tak som mu jasne naznačil, ktorým smerom sa má uberať.“

Klub otcov rieši nielen vzťahy s deťmi, ale aj výchovné otázky. V kolektíve s pubertálnymi deťmi sa vyskytnú aj problémy, preto si členovia otcovského klubu občas pomôžu. Keď cudzí otec s autoritou prehovorí do duše štrnásťročnému chlapcovi, ten to vníma vážnejšie, ako keď zakročí vlastný otec.

Podnikateľ Miroslav Šmejkal pochádza z Južných Čiech a na klub nedá dopustiť. „Tu v Bratislave som nepoznal takmer nikoho okrem manželky. Pre mňa bol tento klub vyslobodením a aj manželka to tak brala, že keď sa budeme takto stretávať, tak pôjdem konečne medzi chlapov. Keď sme boli v Čechách, žiadne takéto spoločenstvo tam nebolo a duchovné už vôbec nie. Vyhovovalo mi, že to bolo celé neorganizované a spontánne, pritiahlo ma, že tu muž nájde všetko, čo by chlap v živote mal mať.“

Do miestnosti vchádza riaditeľka školy Adriana Šišková a so všetkými sa familiárne pozdravuje. Činnosť klubu si nevie vynachváliť.

„Všade sa uvažuje, ako by mala vyzerať spolupráca rodičov so školou. Myslím, že my sme to našli. Je to úplne neformálna spolupráca založená na dôvere, rodičia vstupujú do života školy, a tie aktivity, ktoré organizujú, sú naozaj výnimočné a nápadité. A oteckovia tiež pochopili, že my učitelia sme normálnymi ľuďmi, že to nie sú len xantipy za katedrou, ktorá hrozia deťom a rodičom. Takáto spolupráca vedie k veľmi príjemnej atmosfére na škole.“

Chlapstvo je v defenzíve

Pýtam sa mužov okolo stola, v čom vidia najväčší prínos Klubu o dve osem. Ján Mikolášik si myslí, že je odpoveďou na potreby dnešného muža.

„Dnes je potláčané chlapstvo, a to je aj jeden z motorov, prečo sa stretávame. Chlapstvo je dlhodobo v defenzíve, nevieme, kde sa máme ako muži prirodzene hýbať a možno si to už mnohí ani neuvedomujeme.“

Do starých časov by sa Albert Otruba vracal nerád. „Ako veľký prínos tejto doby vnímam, že sa oveľa viac venujeme deťom, až mi je ľúto, že v minulosti boli o to muži ochudobnení. Sledovať, ako ti rastú deti, môcť ich vychovávať a formovať, učiť ich veci, ktoré vieš, to patrí podľa mňa medzi najväčšie životné dobrodružstvá. To, čo sme tu medzi nami objavili, je len akcelerácia tohto dobrodružstva.“

Foto: Pavol Rábara a archív Klubu otcov

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo