Týždenný výber Evy Čobejovej Taká krajina, v popredí vládna opereta, v pozadí ťažké existenciálne témy

Eva Čobejová

Komentár

Uplynulý týždeň ukázal, kde leží naša bieda.

8 minút čítania 8 min

Vypočuť článok

Vyštudovala žurnalistiku, pracovala v denníku Smena, SME, v týždenníku Domino Fórum a v časopise .týždeň. Je vydatá, má jedno dieťa.

Ďalšie autorove články:

17. november Sú zatvorené školy tým najlepším uctením si pádu totality?

O víťaznej knihe Anasoft litera 2025 Asi ju nestrávi každý, je to náročný čitateľský proces, ale niečo na tej knihe je

O filme Nepela Vydržať, podriadiť sa, nebyť sám sebou. Bola to zbabelosť?

Všade sa rozoberalo to, ako premiér vyriešil koaličnú krízu, aký mocenský ťah urobil, čo to bude znamenať. Skeptickí pritom boli nielen opozičníci, ale dokonca aj samotný Robert Fico označil svoj krok ako „absurdnú politickú operáciu“.

Najskeptickejší k riešeniu je asi Andrej Danko a jeho spolustraník Roman Michelko skonštatoval, že „politika je len pre silné žalúdky“. Tak pripomenul vyhlásenie Radomíra Šalitroša, ktorý po svojom hlasovaní za Trestný zákon povedal už povestnú vetu: „To sú zákony, pri ktorých som sa musel ísť vyvracať z toho, ako som hlasoval.“

Ale v exekutívnej funkcii už žalúdok pána Šalitroša asi spevnie a jeho šéf zažartoval, že dostal na to aj kinedryl.

Tak týmto žila slovenská politika. Robert Fico si strelil náboj do vlastnej nohy, lebo už aj on vládne s podporou bizarného zlepenca.

Kedysi v roku 2015 sebaisto tvrdil: „Slovensko si nezaslúži šesť alebo sedem strán v novom zlepenci, ktorý neviem, čo bude robiť.“

Tak veľa o tom zlepenci hovoril, až sa prihodil aj jemu.

A teraz bude musieť ukázať naozaj veľa politického talentu, aby toto vedel udržať pokope.

Táto operetná vládna kríza priťahovala veľa pozornosti, ale popritom sa diali veci, ktoré na prvý pohľad nie sú s politikou úzko spojené, ale vyžadujú si vládu, ktorá vie rozmýšľať aj konať koncepčne, spravodlivo a múdro.

Nie je vôbec jedno, či budú pastviny pustnúť, či budeme mať mäso z vlastných chovov alebo najmä z dovozu.

Po päťdesiatich rokoch sa tu objavila nákazy slintačky a krívačky, zasiahla zatiaľ len tri farmy na juhu Slovenska. Ale riziko, že sa to rozšíri aj ďalej, je veľké.

Štátne orgány musia vedieť celú vec zručne manažovať. Môže to totiž zasiahnuť veľa chovov a vyhubiť celé stáda.

To je ťažká vec nielen pre chovateľov dobytka, ale pre celú krajinu. Nie je vôbec jedno, či tu budú pastviny pustnúť alebo či sa na našich lúkach budú pásť stáda, či budeme mať mäso a mlieko aj z vlastných chovov alebo najmä z dovozu.

Je to dôležitá otázka aj pre slovenský vidiek, či bude mať ako fungovať alebo či sa dediny vyľudnia, prípadne ožijú len cez víkend, keď prídu chalupári.

Je dobre, že pre túto vec mimoriadne zasadala aj vláda. Lenže jej autorita je teraz nízka.

Parlament bude tiež fungovať natesno a vládna koalícia sa bude trápiť. Andrej Danko chodil cez víkend po médiách, aby všetkým prorocky oznámil, že to nebude fungovať, že si „nevie predstaviť koaličnú radu, kde má byť Huliak aj Migaľ“.

Bolo vidno, že chýbajúci rešpekt či autoritu si niektorí členovia vlády zlepšovali tým, že o nákaze informovali v efektných uniformách. Aby bolo vidieť, že konajú a že sú nasadení v prvej línii. Naozaj trochu operetné. Ale majú títo politici takú dôveru verejnosti, aby rešpektovala ich nariadenia a odporúčania? Ak nedôverujete vláde, nedôverujete ani krokom, ktoré nariadila.

A potom je tu ešte jedna smutná vec.

Opäť horeli unimobunky obývané Rómami. Horeli na viacerých miestach, lebo noci boli chladnejšie. Vo Veľkom Šariši však zhoreli štyri deti a ich prababka.

Videli sme nielen obrovskú tragédiu, ale videli sme zase aj to, ako žijú tisíce obyvateľov Slovenska v osadách. To je vždy nesmierne ťažký pohľad.

Na sociálnej sieti sa rozbehla diskusia, prečo tie deti neboli matke odobraté.

Na miesto tragédie prišiel splnomocnenec vlády pre rómske komunity Alexander Daško a ubezpečil miestnych, že dostanú nové unimobunky a že pôjde do Bruselu vybavovať peniaze na nové modulárne domy vo Veľkom Šariši.

Isto, je dobré, keď títo ľudia budú mať opäť strechu nad hlavou a perspektívne aj slušnejšie bývanie. Ale pri tomto požiari sme videli, že na týchto smutných miestach sa odohráva aj celkom iná tragédia, ktorú žiadne peniaze z Bruselu rýchlo nevyriešia.

Mladučká matka, štyri malé deti, jeden ich otec vo väzení, druhý už žije inde, žena je na deti sama, vychováva ich v unimobunke s prababkou.

Na sociálnej sieti sa rozbehla diskusia, prečo tie deti neboli matke odobraté, prečo museli žiť v takých hrozných podmienkach.

Asi všetci tušíme, že keby mali ísť do detských domovov všetky deti z osád, ktoré žijú v hrozných podmienkach, bolo by treba tých domovov veľa. No a vôbec nie je isté, ako by v ústavnej starostlivosti boli tie deti vychované. Áno, zrejme by nespávali pri piecke a sviečkach.

Opäť sa teraz otvorila aj téma povinnej dochádzky detí od troch rokov do materských škôl. Takýto zákon by mal dostať aj rómske deti z osád do iného prostredia a pripraviť ich na školskú dochádzku. No tento návrh je aj absurdný. Nie všetky troj- či štvorročné deti nedostanú doma dobrú prípravu na školu.

Takže plošné nariadenie, aby už trojročné deti išli do škôlky, je vlastne o tom, aby to nebolo diskriminačne nariadené len pre deti z osád. Ale či by tie deti z osád aj skutočne chodili do škôlky, je druhá vec. Ako prinútite rómske matky, aby vodili deti do škôlky?

Slovensko má pred sebou veľmi ťažké civilizačné témy.

Tento týždeň ministerstvo školstva riešilo aj inú vec, ospravedlnenky pre deti chýbajúce v škole. Zruší sa možnosť, aby rodič ospravedlnil neprítomnosť dieťaťa v škole päť dní idúcich za sebou, už to nebude pre všetky školy.

Riešením má byť dvojstupňový systém ospravedlňovania – voľnejší režim a prísnejší režim. Väčšina škôl, kde absentérstvo nie je problém, si zachová súčasné pravidlá, ale v problémových školách to bude prísnejšie.

Školy totiž v priemere vykazujú 120 vymeškaných ospravedlnených hodín na jedného žiaka, no približne sto škôl dosahuje absenciu na jedného žiaka priemerne 356 hodín ročne. To je tretina celého vyučovacieho času.

Minister Drucker naznačil, ktoré deti chýbajú v školách veľmi často, hovoril o „najzraniteľnejšej skupine detí“. Tejto skupine rodičia umožňujú dlhodobo vymeškávať vyučovanie.

Problémom sú teda školy, do ktorých chodia deti z osád alebo „zo sociálne slabého prostredia“. Nie je možné, aby boli špeciálne zákony iba pre tieto deti. No minister školstva našiel riešenie, ktoré by nemuseli zhodiť zo stola antidiskriminační aktivisti. Hoci aj to sa môže stať.

Áno, je to dvojaký meter. Treba to skúsiť. Ale vyrieši škola všetko to, čo týmto deťom nedokáže dať rodina?

Slovensko má pred sebou veľmi ťažké civilizačné témy. Rýchlo klesá demografia, rodí sa málo detí a v osadách je zase ešte vždy veľa detí, o ktorých budúcnosť môžeme mať vážne obavy.

No tá sa nedá riešiť s nestabilnými vládami, ktoré sa zaoberajú najmä samy sebou, nemajú silnú oporu v parlamente a ani širokú podporu verejnosti (protivládne protesty stále pokračujú). A možno ani nemajú odborné kapacity či ambície, aby riešili takéto ťažké témy.

Toto je dôvod na skutočný smútok, nie to, že Migaľ dostal dajaké ministerstvo alebo že Huliak bude sedieť na koaličnej rade blízko Danka.