Pius XII. – pápež, ktorý sa podieľal na sprisahaní proti Hitlerovi

Pius XII. – pápež, ktorý sa podieľal na sprisahaní proti Hitlerovi

Eugenio Pacelli už ako pápež Pius XII.

O Piovi XII. sa niekedy hovorí ako o „Hitlerovom pápežovi“, ktorý lakonicky prehliadal führerove zločiny. Nič nemôže byť vzdialenejšie od pravdy.

Eugenio Pacelli bol v Ríme považovaný za veľkého obdivovateľa a priateľa Nemecka. Pápež Benedikt XV. ho ako arcibiskupa v roku 1917 menoval nunciom (t. j. veľvyslancom Svätej stolice) v  Bavorsku. Vzhľadom na to, že v celej Pruskej ríši nebol oficiálny pápežský vyslanec, úloha sprostredkovať vzťahy medzi nemeckou vládou a rímskou pápežskou kúriou pripadla práve Pacellimu.

Nový nuncius robil všetko pre to, aby pomohol ukončiť stále zúriacu I. svetovú vojnu. V maji 1917 sa mu dokonca podarilo vybaviť audienciu u samotného cisára Wilhelma II. a následne aj kancelára Bethmann-Hollwega. Jeho zámery mu ale nevyšli, pretože ku koncu vojny už nemali nemeckí politickí predstavitelia v podstate žiadnu moc a všetky štátne záležitosti riadila armáda na čele s vrchným velením. Snažil sa teda aspoň apelovať na nemeckých predstaviteľov, aby vojnovým zajatcom vo svojich táboroch vydržiavali humánne podmienky a nedopúšťali sa na nich zbytočných násilností.

Vojna sa skončila v novembri 1918, ale pre Nemecko problémy naďalej pokračovali. Cisár musel abdikovať a vyhlásená bola republika. Nemcom navyše spojenci vymerali neúmerne vysoké vojnové reparácie, ktoré spôsobili v krajine mohutné ľudové nepokoje. Moc novej Weimarskej republiky bola natoľko oslabená, že v Bavorsku, ktoré bolo nunciovým sídlom, bola tamojšími komunistami vyhlásená Mníchovská sovietska republika. Predstavitelia tohto štátneho útvaru sa Pacellimu neustále vyhrážali a žiadali, aby urýchlene opustil Bavorsko. Komunisti sa pokúšali rôznymi spôsobmi obmedzovať a terorizovať nuncia, napríklad aj tým, že mu zhabali služobné vozidlo. Vyslanec ale odmietal na svoj post rezignovať. Mníchovská sovietska republika však dlho nevydržala a už po necelom roku jej existencie sa ulicami valili vojská centrálnej berlínskej vlády, tzv. Freikorps.

V roku 1920 bol Pacelli menovaný oficiálnym nunciom pre Weimarskú republiku a postupne svoj úrad presťahoval do Berlína. Jeho hlavným cieľom bolo vyjednať so štátom konkordát – dohodu medzi pápežom a štátom vymedzujúcu práva cirkvi na území Nemecka. To sa však Pacellimu nepodarilo, avšak podpísal aspoň určité zmluvy s niektorými územnými časťami, napríklad Bavorskom. Inak bol nuncius obrancom práv Nemcov hlavne proti dotieravému Francúzsku na západe, ale aj Poľsku na východe.

V roku 1929 bol Pacelli povolaný späť do Ríma. Tam pomohol pápežovi Piovi XI. – neskoršiemu veľkému odporcovi nacizmu – sformulovať svoj najkontroverznejší dokument: konkordát s nacistickou Treťou ríšou. Tento dokument bol podpísaný na začiatku Hitlerovej vlády, v roku 1933, a značne pomohol legitimizovať jeho nový režim vo svete. Vodca sa síce zaručil, že nechá pokojne pôsobiť katolícku cirkev v Nemecku, ale jeho záruky boli rovnako chabé ako jeho neskoršia dohoda o neútočení so ZSSR. Podľa podpísanej dohody sa cirkev zaručila, že sa kňazi nebudú starať do politických záležitostí hitlerovského Nemecka (čo neskôr porušil sám Pius XI. svojou encyklikou Mit Brennender Sorge), biskupi mali prisahať vernosť Ríši (!) a cirkev mala byť „zavretá v chrámoch“. Konkordát značne demoralizoval nemeckých katolíkov, ktorí boli v tom čase – spolu s komunistami, paradoxne – najväčšími odporcami nacizmu v krajine. Zmluva bola katastrofou, ktorú neospravedlnilo ani následných 55 Pacelliho oficiálnych protestov proti nacistickému útlaku katolíkov v Nemecku.

Treba však povedať, že konkordát prišiel naozaj hneď na začiatku Hitlerovej vlády, v čase, keď bol nový politik ešte veľmi obozretný vo svojich vyjadreniach a nikto netušil, kto to vlastne je. Navyše, Mit Brennender Sorge z roku 1937, spísaná Pacellim, hovorila otvorene o veciach, o ktorých sa dovtedy mlčalo, ako bol napríklad rasizmus či vybičovaný nacionalizmus. Utajované zločiny, ktoré sa v Nemecku diali, encyklika doslova vykričala do sveta.

Pius XI. zomrel vo februári 1939 a 2. marca bol za pápeža zvolený práve Eugenio Pacelli, ktorý prijal meno po svojom predchodcovi. Svet spoznal Pia XII. Osem mesiacov po tejto udalosti napadli nacistické vojská Poľsko.

Admirál Wilhelm Canaris a jeho plány

Poľsko padlo pomerne rýchlo. Do dvoch týždňov bolo po boji. A zdalo sa, že aj po vojne. Hoci Briti a Francúzi vyhlásili Nemcom nepriateľstvo, nič nepodnikli a udalosti stagnovali. Hitlerovi opäť raz vyšli všetky jeho plány. Proti vodcovi sa však zdvihla vlna tajného odporu tam, kde by to čakal azda najmenej – na veliteľstve jeho vojenskej výzvednej služby Abwehru. Na jej čele stála vysokovážená postava – admirál Wilhelm Canaris. Preslávil sa ešte pred I. svetovou vojnou, keď ho na mori zajali Čiľania, no jemu sa podarilo z väzenia ujsť. Rozprával hneď niekoľkými jazykmi a mal diplomatické schopnosti.

Hitler si Canarisa vážil kvôli skúsenostiam zo svetových morí, aké nemal v Nemecku nikto iný. Wilhelm Canaris preto po hodnostnom rebríčku postupoval pomerne rýchlo. Vodcu však nenávidel od obdobia, keď začal vraždiť svojich politických oponentov. Koncom 30. rokov – už na čele spravodajskej jednotky, ktorej jednou z hlavných úloh bol, paradoxne, boj proti Hitlerovým odporcom – sa rozhodol führera odstrániť. Sprisahanci z najvyšších miest Abwehru (z 13-tisíc členov tajnej služby ich bolo 50) sa rozhodli zaútočiť v roku 1938. Canaris zostavil špeciálne komando, ktoré malo Hitlera zatknúť (nie zabiť). Následne by moc v krajine prebrala nová dočasná vláda. Tá by ale musela byť uznaná spojencami. Tieto plány však zmarila Mníchovská dohoda, keď Chamberlain s Daladierom ustúpili Hitlerovi v jeho požiadavkách. Sprisahancom hrozilo, že by ich v prípade zatknutia hlavy štátu považovali na západe za nelegitímnych uzurpátorov.

Admirál Wilhelm Canaris

Ku koncu roka 1939 teda nastala patová situácia. Canaris svoje plány pozastavil, lebo čakal, že spojenci zo západu Nemecko rýchlo porazia. To sa nestalo. Admirál navyše podnikol pracovnú cestu do obsadeného Poľska a výjavy novej priemyselno-technickej vojny, ktorá nepoznala zľutovanie s nikým a ničím, ním hlboko otriasli. Rozhodol sa Hitlera odstrániť za každú cenu. Politická situácia sa však oproti roku 1938 radikálne zmenila: Británia a Francúzsko boli s Nemeckom vo vojnovom stave. Hrozilo, že aj keby sa sprisahanci führera zbavili a inštalovali by novú vládu, tá by bola spojencami stále považovaná za nepriateľskú. Canaris preto potreboval sprostredkovateľa, ktorý by Britom vysvetlil jeho mierumilovné postoje. Za tohto sprostredkovateľa si vybral Vatikánsky mestský štát.

Vatikán v epicentre spiknutia proti Hitlerovi

Canaris a jeho najbližší spolupracovníci čelili pri kontakte s pápežom hneď niekoľkým problémom: nikto z nich nebol katolíkom a nemal žiadne kontakty s Vatikánom. Cestovať z krajiny do krajiny sa, samozrejme, taktiež nedalo. A v prípade, že by sa tieto plány prezradili, hrozila sprisahancom aj cirkvi masívna perzekúcia. Šéf Abwehru už od počiatkov svojho pôsobenia v tajnej službe nenápadne priberal ľudí, ktorí boli proti nacizmu. A tu sa na neho usmialo šťastie. Jedným z jeho nedávno prijatých podriadených bol aj istý Josef Müller, katolícky právnik, ktorý pred vojnou hájil oponentov nacistického režimu.

Müller bez váhania súhlasil a pridal sa ku Canarisovej skupine. Jeho úlohou bolo kontaktovať Svätú stolicu (vatikánsku vládu) a odovzdať jej správu od sprisahancov. Bol to tvrdý oriešok, ale Müller ho vyriešil bravúrne. Ako člen leteckého klubu pri jednom svojom lete tajne preletel do Talianska, kde sa mu podarilo kontaktovať svojho starého známeho, katolíckeho kňaza Ludwiga Kraasa, ktorý bol pred vojnou jednou z hlavných postáv v nemeckej katolíckej strane Zentrum, no napokon musel ujsť do exilu do Ríma. Správa pre pápeža, ktorú Müller odovzdal Kraasovi, by sa dala zhrnúť asi takto: „Chceme zabiť Hitlera a nahradiť ho na čele Nemecka, aby sme predišli ďalšiemu krviprelievaniu. Na to ale potrebujeme Vašu pomoc.“

Bola to požiadavka, o akej sa Piovi ani nesnívalo. Vyhovieť sprisahancom znamenalo vybrať si stranu, a to mohlo byť v počiatkoch II. svetovej vojny nebezpečné. Nacisti sa mohli na kresťanoch začať mstiť. A bola tu aj otázka svedomia: títo ľudia chceli zabiť človeka. Aj keď ním bol Adolf Hitler. Pius XII. sa rozhodol spolupracovať. Opieral sa pritom o učenie sv. Tomáša Akvinského, slávneho katolíckeho mysliteľa, ktorý schvaľuje vraždu tyrana, ak sa tým zachránia životy ďalších ľudí. Pápež si dal zavolať britského veľvyslanca vo Vatikáne sira Francisa Osborna a zasvätil ho do celej záležitosti. Osborn kontaktoval Londýn. Britská vláda súhlasila, že v prípade zvrhnutia Hitlera bude s novou nemeckou vládou rokovať o mieri.

Josef Müller

Canaris a jeho skupina sa teda začali pripravovať na atentát. Stala sa však nečakaná vec: niekto ich predbehol. 8. novembra 1939 mal mať Hitler prejav v mníchovskej pivnici pri príležitosti svojho pivného puču z roku 1923. Bavorský komunista Johann Elsner dobre poznal vodcov zvyk dlho rečniť na túto tému. Uložil mu preto do rečníckeho pultu bombu. Führer sa ale rozhodol tentoraz skrátiť svoj prejav z dvoch hodín na hodinu. 13 minút po tom, čo skončil, otriasol miestnosťou výbuch. SS radikálne sprísnila ochranu svojho šéfa a Canarisova skupina z Abwehru sa musela na istý čas stiahnuť do úzadia.

Müller však vo svojej doručovacej práci pokračoval aj naďalej. Na začiatku roku 1940 vyjavil Hitler pred svojimi generálmi grandiózny plán útoku na západnú Európu. Canaris všetko preposielal do Vatikánu. Pius XII. varoval veľvyslancov jednotlivých krajín. Aká bola ich reakcia, nevieme. Ale podobné správy sa do Belgicka, Francúzska či Holandska šírili viacerými kanálmi, avšak tamojší predstavitelia im neverili. Napadnúť osamotené Poľsko bola jedna vec. Napadnúť Francúzsko s Britániou za chrbtom, to bolo niečo celkom iného.

Švajčiarska garda proti SS

Náhly, drtivý a šokujúci pád Francúzska z jari 1940, keď sa jeho kompániami prehnali nemecké tanky a za dva týždne sa dostali až k Atlantiku, je téma, ktorá azda nikdy neprestane historikov fascinovať. Adolf Hitler sa v júni 1940 vďaka tomuto víťazstvu dostal na absolútny vrchol svojej moci a popularity. Zdalo sa, že ho nikto a nič nemôže zastaviť.

Ešte aj v tejto chvíli prebiehali čulé styky medzi Vatikánom a nemeckým hnutím odporu. Josef Müller absolvoval každý týždeň dva a viac letov (!) do Talianska, kde odovzdával svojim kontaktom tajné informácie z najvyššieho nemeckého velenia. V apríli 1943 si po Müllera prišlo Gestapo. Paradoxne, nacistická tajná služba ho nezatkla pre jeho kontakty s Vatikánom – o ktorých stále nič netušila –, ale preto, že jednou z Müllerových činností počas vojny bolo tiež vydávanie falošných dokladov pre nemeckých Židov. Znie to neuveriteľne, ale od začiatku vojny až do svojho zadržania podnikol Josef Müller do Talianska viac ako 150 letov s tajnými informáciami.

V tom istom roku došlo k ďalšej udalosti, ktorá taktiež Piovi XII. sťažila situáciu. Spojené anglo-americké vojská sa vylodili na Sicílii, čo v Ríme vyvolalo štátny prevrat. Mussolini bol miestnymi sprisahancami zatknutý. To Hitlera vydesilo, lebo si bol veľmi dobre vedomý, že nová vláda bude chcieť rokovať so spojencami o prímerí. Vodca mohol v priebehu mesiaca prísť o celý Apeninský polostrov, čo by znamenalo, že by sa nepriateľ objavil až na južných hraniciach Tretej ríše. Tomu musel Hitler za každú cenu zabrániť. A tak obsadil Taliansko vlastnými nemeckými jednotkami. Jednotky nemeckej armády, ale napríklad aj Waffen SS, obsadili mesto Rím a obkľúčili hranice Vatikánskeho mestského štátu, kam zatiaľ nemali rozkaz vstúpiť. Proti najmodernejšej armáde sveta sa na hraniciach najmenšieho štátu postavila najstaršia nepretržite fungujúca armáda sveta – Švajčiarska garda.

Hoci k žiadnemu stretu nedošlo, možno k nemu nebolo ďaleko. Na Norimberskom procese s nacistami v roku 1946 totiž zaznela šokujúca výpoveď. SS Gruppenführer (v podstate jeden z generálov Waffen SS, čo bola elitná bojová jednotka) menom Karl Wolff vypovedal, že dostal od Hitlera priamy rozkaz uniesť Pia XII. Podľa vlastnej výpovede sa Wolff snažil vedome zdržiavať plány na túto akciu, keďže tušil, že sa Nemci budú musieť pod nátlakom spojencov z juhu čoskoro z Ríma stiahnuť. Tieto jeho plány mu, našťastie, vyšli. Podľa generálovej výpovede mali znieť Hitlerove slová takto: „Mám pre vás zvláštnu úlohu, Wolff... Iba Reichsführer (Himmler) vie o tejto záležitosti... Chcem, aby vaše jednotky obsadili Vatikánsky štát tak rýchlo, ako to len pôjde, zaistili všetky jeho dokumenty a poklady a deportovali pápeža, ako aj členov kúrie na sever. Nechcem, aby padli do rúk spojencom a dostali sa pod ich politický vplyv. Vatikán je aj tak ohniskom špiónov a centrom protinárodnej socialistickej propagandy.“

Treba ale dodať, že nikto iný z nemeckého velenia nič podobného netvrdil. Je teda možné, že si Wolff celú „historku“ vymyslel, aby pred súdom pôsobil v pozitívnom svetle. Ale pravdou je aj to, že Hitler zvykol podávať ústne nepísané rozkazy pri podobných riskantných či kontroverzných akciách.

Ďalšie pokusy o atentát na Hitlera s podporou Vatikánu

Základným pravidlom sprisahaneckého vedenia boja je jeho roztrúsenosť. Musí existovať niekoľko frakcií, ktoré môžu spolupracovať, ale nesmú o sebe takmer nič vedieť. Môžu mať jednotný cieľ, ale musia naň ísť z rôznych strán a samostatne. To všetko pre prípad, keby sa podarilo zajať niektorých členov či infiltrovať sprisahanecké skupiny. Čím menej toho o sebe vedia, tým je väčšia pravdepodobnosť, že aj keď sa podarí pochytať mnohých sprisahancov, stále bude dosť veľa členov podzemného hnutia, ktorí môžu viesť boj proti centrálnej mocnosti bez toho, že by sa museli báť prezradenia.

Busta majora Henninga von Treskowa nachádzajúca sa v budove Vojenskej akadémie nemeckých ozbrojených síl v Hamburgu.

Ani skupina admirála Cannarisa teda nebola jediná, kto v Nemecku viedol podzemné hnutie proti Hitlerovi. Inou skupinou, ktorá paralelne viedla svoje akcie proti nacistickej vláde, boli ľudia okolo dôstojníka nemeckej armády Henninga von Tresckowa. Tí ešte v roku 1943 dali führerovi do lietadla bombu šikovne schovanú v drevenom darčekovom balení na víno. Tá však – na ich prekvapenie – nevybuchla. O tejto akcii informovali členovia hnutia Pia XII. vopred.

Von Tresckow sa však nevzdal a za pomoci Clausa von Stauffenberga, iného vysokopostaveného dôstojníka a silno veriaceho katolíka, ako aj ďalších ľudí, pripravili najgrandióznejší plán atentátu na Hitlera – operáciu Valkýra. Udalosti, ktoré nasledovali, boli pomerne dobre zachytené vo filme Valkýra z roku 2008 v hlavnej úlohe s Tomom Cruisom. Po atentáte na vodcu v jeho hlavnom stane malo v Berlíne dôjsť k štátnemu prevratu, načo by spiklenci ihneď vyhlásili prímerie so spojencami. Aj tentoraz bol pápež informovaný o celej akcii ešte pred jej uskutočnením a jeho úlohou bolo dopomôcť novej nemeckej vláde k vzájomnej dohode s vládami USA a Británie. Nič z toho sa však nestalo, keďže Adolf Hitler prežil aj tento pokus.

V rámci vyšetrovania tohto atentátu otvorilo Gestapo aj starý prípad Josefa Müllera. V jeho súkromnom sejfe sa podarilo Geheime Staatspolizei urobiť šokujúci objav: Müller tam mal schované listiny s pápežskými insígniami a Piovým rukopisom, ktoré dokazovali prepojenie Vatikánu na nemecké hnutie odporu. Hitler týmto správam sprvu nechcel veriť, no keď bolo jasné, že listiny sú pravé, zasiahlo ho to takým spôsobom, že týždeň nebol schopný vstať z postele a neustále o čomsi blúznil. Na nohy ho nakoniec postavila až silná dávka podporných drog. 

Koniec vojny

Tesne pred koncom vojny popravili admirála Canarisa za vlastizradu. Von Tresckow po neúspešnom pokuse o atentát radšej spáchal samovraždu a von Stauffenberga zastrelila popravná čata. Ale Josef Müller na poslednú chvíľu unikol svojmu osudu. Po dvoch rokoch väzenia v krutých podmienkach ho nacistickí pohlavári chceli obesiť. Slučka už bola pripravená, no na poslednú chvíľu prišiel rozkaz, aby sa s popravou počkalo. Vykonávatelia rozsudku čakali niekoľko hodín. Potom zazvonil telefón. Velitelia nechali Müllera žiť, lebo verili, že vďaka svojim kontaktom by im mohol pomôcť vyhnúť sa dlhoročnému trestu či vlastnej poprave.

Ešte v roku 1945 sa Josef Müller vo Vatikáne osobne stretol pápežom Piom XII. a za zavretými dverami spolu viedli niekoľkohodinový priateľský rozhovor. Po zvyšok života bol členom nemeckého parlamentu, Bundestagu, za stranu bavorských kresťanských demokratov CSU.

Kontroverzný Pius?

Najväčšie kontroverzie okolo 260. pápeža sa týkajú jeho nejasného odsúdenia holokaustu, respektíve toho, že holokaust verejne neodsúdil. Vatikán zrejme tušil o vyvražďovaní Židov, ale akými presnými informáciami disponoval, nevieme. Správy, ktoré počas vojny postupne prichádzali do centra kresťanského sveta, museli byť pre členov kúrie natoľko šokujúce, že sa im mnohí zrejme zdráhali uveriť. Koniec koncov, ani vedúci činitelia vo Washingtone a Londýne nevedeli, čo si o týchto veciach myslieť, a nijako zvlášť sa za záchranu úbohého židovského obyvateľstva neangažovali. Kritici Pia XII. hovoria, že keby sa bol otvorene postavil proti vyvražďovaniu a prenasledovaniu Židov, Hitler by v tejto činnosti musel byť omnoho opatrnejší, pretože množstvo jeho vlastných vojakov bolo katolíckeho vierovyznania. Keby ich pápež vyzval, aby neposlúchali svoju vládu, možno by sa k tomu odhodlali.

Na druhej strane vieme, že tam, kde biskupi verejne odsúdili holokaust a nacistickú politiku, došlo k prenasledovaniu katolíckeho obyvateľstva a jeho posielaniu do koncentračných táborov. Toto bol zrejme ten pravý dôvod, prečo Pius verejne nevystúpil proti holokaustu (ak však vôbec mal o ňom relevantné a dôveryhodné informácie) či nacistickej politike na okupovaných územiach.

Pravdou je tiež to, že kde cirkev mohla schovať Židov pred perzekúciou, tam to aj urobila. Len v samotnom Vatikáne našlo takto svoje útočisko vyše 5 000 ľudí, ktorí by inak skončili v jednom z mnohých táborov smrti. Najviac prenasledovaných zachránili kláštory a iné cirkevné inštitúcie. Jej členovia tiež falšovali oficiálne doklady židovských osôb, takže sa mnohí vydávali za Nežidov, čím si zachránili život.

To, že naozaj šlo o nesmierne ťažkú záležitosť, dokazuje aj fakt, že ani dnes – viac ako 70 rokov po vojne – sa nevedia historici zjednotiť v názore, ktorá z dvoch zlých možností bola vlastne tá správna.

Foto: Flickr.com, Wikimedia

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo