KÁZEŇ PATRIKA VNUČKA: Apokalypsa v nás

Mám rád Apokalypsu. Samozrejme, že nie v bežnom zmysle – ako katastrofu nesmiernych rozmerov, ale knihu. Prečo? Lebo vôbec to nie je kniha, ktorá by končila katastrofálnym fiaskom, ale je plná nádeje a Boh – najväčšie Dobro – má v nej posledné Slovo.

Je to obrovská kozmická dráma, ktorá sa odohráva v duši každého z nás – boj medzi dobrom a zlom. Hoci používa „čudný“ jazyk, je nanajvýš realistická. Je veľkolepá nielen ako celok, ale aj vo svojich fragmentoch. Jeden z nich (Zjv 1, 5-8) nám predkladá aj liturgia dnešnej nedele, a to z dvoch dôvodov: Ježiš je označený ako kráľ, a to nie ako hocijaký kráľ, ale ako Kráľ kráľov (verš 5) a Ježiš nás svojou krvou … urobil kráľovstvom svojmu Otcovi (v. 5-6).

Slávime Nedeľu Krista Kráľa. Čo sa tým chce povedať? Že napriek všetkej zdanlivej bezmoci Ukrižovaného, Ježiš všetko pevne drží v rukách, pretože je Pán, Boh, Všemohúci (v. 8). Mnohokrát máme dojem, že sa tento svet akosi vymkol Bohu z rúk... Keď čelíme prírodnej katastrofe, často obviňujeme z toho Boha, ako to mohol dopustiť? Odohrá sa niečo zlé, opäť si kladieme otázku, ako to mohol Boh dopustiť?

Vymknutie z Božích rúk?

Kniha Zjavenia svätého apoštola Jána (Apokalypsa) vznikla v obdobnej situácii, kedy nejeden Kristov učeník mohol mať dojem, že sa to Bohu vymklo z rúk. Jej posolstvo je, že napriek všetkému, čo sa okolo nás deje, Boh všetko pevne drží vo svojich rukách, veď je Všemohúci – Pantokrator (v. 8), a preto nás povzbudzuje k nádeji, vytrvalosti a dôvere.

"Na kresťana, ktorý skladá všetku svoju dôveru v Boha, nečaká v ríši smrti temný Hádes, ani trojhlavý Kerberos, ani večná ničota, ale tam – na prahu smrti – ho bude čakať Kristus."

Zdieľať

Hoci Boh je „Alfa a Omega“ (v. 8), teda Počiatok a Cieľ všetkého – čo opäť vyjadruje, že všetko je v jeho moci – predsa sú len chvíle, kedy v abecede života a dejín nám to nedáva zmysel a myslíme si, že sa to Bohu ozaj vymklo z rúk, alebo ako to spieva Jarek Nohavica vo svojom Danse Macabre: „Pán Bůh se klidnĕ opil levným balkánským likérem a teď vyspáva, jinak to smysl nedáva...“

Jednou z takých chvíľ, kedy na vlastnej koži zažívame Božiu „bezmocnosť“, môže byť nečakaná smrť blízkeho človeka. Ale i tu platí, že napriek zdaniu to má Boh všetko v rukách, pretože on je Pánom nielen kdesi ďaleko na nebi, ale aj v ríši smrti. Na kresťana, ktorý skladá všetku svoju dôveru a nádej v Boha, nečaká v ríši smrti temný Hádes, ani trojhlavý Kerberos, ani večná ničota, ale tam – na prahu smrti – ho bude čakať Kristus – „Prvorodený z mŕtvych“ (v. 5), Vládca nad životom a smrťou. Jemu patria všetci zosnulí, pretože On zakúsil smrť na vlastnej koži a zvíťazil nad ňou, „bol mŕtvy, a hľa, žije na veky vekov a má kľúče od smrti a podsvetia“. (Zjv 1, 18)

Nové nebo a nová zem  

To, čo mnohokrát berieme ako pohromu, nakoniec môže byť stavebným kameňom nového stvorenia. Hovorí sa, že keď dánsky sochár Bertel Thorvaldsen (1770 – 1844) robil pre jeden z kodanských kostolov sochu zmŕtvychvstalého Krista (na obr.), najskôr si urobil hlinenú maketu, na ktorej mal Ježiš víťazoslávne pozdvihnuté ruky, ale keď sa na druhý deň vrátil do svojho ateliéru, bol zdesený. Víťazne pozdvihnuté Kristove ruky sa pod váhou mokrej hliny zosunuli nadol. Čím dlhšie s hrôzou Bertel pozeral na túto „apokalypsu“, tým viac sa mu vyjasňovala tvár, pretože Kristove ruky vyjadrovali niečo, čo neoddeliteľne patrí k Ježišovi: otvorenú náruč, ktorú mal Ježiš na kríži; teda boli znakom prijatia a odpustenia. Nakoniec pán Thorvaldsen vytvoril sochu s týmto gestom otvorenej Kristovej náruče. Tento príbeh rozpráva o tom, že aj záležitosť, ktorá sa „vymkla z rúk“ nakoniec môže byť súčasťou novej veľkoleposti. Autor Apokalypsy by povedal: „nového neba a novej zeme“ (21, 1).

Boh dokáže vyťažiť aj zo zla dobro, výrečným je príbeh o Jozefovi Egyptskom. Keď ho bratia predali do otroctva, bolo to zlo, ale nakoniec ich Boh prostredníctvom Jozefa v čase hladomoru zachráni. No najvýrečnejším je Ježišov príbeh, kedy Boh obráti na dobro najväčšie zlo – smrť svojho Syna, a tento okamih sa stane pre nás prameňom spásy. A tak ten, ktorého sme svojimi hriechmi prebodli (Zjv 1, 7), nás nakoniec „svojou krvou oslobodil od hriechov a urobil nás kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi, jemu sláva a vláda na veky vekov. Amen“ (1, 5-6).

Patrik Vnučko, OP
Autor je dominikánskym kňazom.

Foto: Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo