Zmierenie konzervatívcov a liberálov: mission impossible?

Zmierenie konzervatívcov a liberálov: mission impossible?

Poučenia z krízovej komunikácie počas slovenského referenda o rodine. Alebo prečo sa konzervatívci a liberáli navzájom považujú za nezrelých, labilných a vnútorne hlboko zranených.

Celospoločenské morálne spory spadajúce do takzvanej kultúrnej vojny vedia aj v našej spoločnosti rozpútať slušné vášne. Na Slovensku strany tohto sporu zjednodušene nazývame „konzervatívci“ a „liberáli“. Napokon, aj Konzervatívny denník Postoj vznikol na vzrušujúcej vlne referenda o rodine.

Práve na tejto téme som postavila svoj výskum konzervatívnej a liberálnej argumentácie a príčin vzájomného neporozumenia. Zistila som niekoľko zaujímavých vecí: konzervatívci a liberáli sa navzájom považujú za nezrelých, labilných a vnútorne hlboko zranených; absolútne nechápu, ako tí druhí vnímajú svet, jeho nástrahy a spásu; a hoci sa navzájom vyzývajú k veľkorysosti a úprimnosti, užitočnosť dialógu je veľmi sporná...

Samotný výskum mal dve fázy: najprv rozsiahlu obsahovú analýzu mediálnych výstupov počas štyroch týždňov pred referendom a potom hĺbkové rozhovory so zaujímavými a mienkotvornými novinármi z oboch táborov. V prvom kroku som pomenovala kľúčové argumentačné spory a v druhom som s novinármi individuálne dopodrobna rozoberala, ako konkrétne argumenty vnímajú oni, v čom vidia príčiny sporu a v čom prípadné riešenia.

Levy prichádzajú...?

Podrobnosti o metóde a výstupoch si možno pozrieť tu a tu. Azda základným poznatkom sa pre mňa stalo totálne protichodné vnímanie ohrozenia: tam, kde konzervatívci vidia úpadok civilizácie smerujúci ku kataklizme a desia sa morálnej otupenosti spoluobčanov, liberáli sa len s úprimným prekvapením opakovane pýtajú: „... a kde je akože problém?“

Súvisí to, samozrejme, s vierou v Boha. Pre tých, ktorí akceptujú jeho autoritu, je úplne prirodzené hovoriť o „Božom pláne“, „Božej vôli“, „Božom projekte pre tento svet“. Pre tých, ktorí jeho autoritu neakceptujú, sú to absolútne nezrozumiteľné pojmy. Takým pojmom sa stáva aj „prirodzený zákon“. Práve spor o prirodzenosť (čo je vlastne prirodzené?) je totiž jedným z kľúčových v tejto argumentačnej bitke.

Konzervatívni novinári sa zhodli v tom, že súčasní ľudia „jednoducho nevidia, nechápu...“ a sú odolní aj voči úplne racionálnym argumentom a faktom. Ako konštatoval jeden z nich: „Nielen sa tvárime, že nevidíme – ale už naozaj nevidíme. Je to podobné ako vo vojne. Prirodzené ľudské cítenie toho, čo je dobré a čo zlé, sa na krátky čas prehluší. Prežívame akési davové pobláznenie podobné nemeckému fašizmu... Človek je schopný páchať zlo voči druhým ľuďom, ale neskôr, s odstupom sám nechápe svoje správanie.“

Preto sa napríklad v referendovej diskusii objavilo ako jeden z argumentov diametrálne odlišné chápanie kresťanstva, jeho krízy a podstaty. Konzervatívci hovorili o kríze viery a odklone materialistického človeka od Boha; liberáli kritizovali pokrivenie súčasného kresťanstva, jeho redukciu a nevyužívanie potenciálu. Podľa jedného z nich sa „primitívna rodinná teológia vzdialila od podstaty biblickej zvesti“. Tá spočíva v „rovnosti ľudí, univerzalizme“.

Fuj, manipulácia!

Vo výčitkách liberálov voči druhej strane sa ako mantra opakovalo: konšpirácia. Sú znechutení a do istej miery vyľakaní konšpiračnou mentalitou v cirkevnom, ale aj širšie v konzervatívnom prostredí. „Konšpiračné myslenie sa stáva súčasťou náboženského pocitu, je to absurdný konštrukt katolíckych aktivistov,“ vyhlásil jeden z respondentov. Druhý konštatoval, že veriaci by sa nemali čudovať, ak sú so svojimi zveličenými a prekrútenými konštruktmi vysmievaní a nepočúvaní (napr. na zasadnutiach Výboru pre rodovú rovnosť Rady vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť) – je to „podobné, ako keď zdravá spoločnosť vylučuje zo svojho stredu fašistické a rasistické prvky“.

Ako typický príklad zavádzania uvádzali novinári rôzne poplašné správy o excesoch v sexuálnej výchove v západnej Európe. Jeden z nich prácne overoval takú správu o učebnici sexuálnej výchovy z Nemecka: „Našiel som pôvodný zdroj, dal som si to preložiť odborníkovi a zistil som, že sa tam vonkoncom nepíše o tom, že by sa otcovia mali starať o orgazmus svojich dcér, nad čím sa tu prejavovalo zdesenie, ale že šlo skôr o psychologickú úvahu o tom, ako otcovia nie sú celkom schopní reflektovať sexuálny život svojich dcér, lebo je v nich akýsi ochranársky komplex, a zároveň sa do nich nedokážu vcítiť tak ako do synov v istom veku. Oni teda vyslovene vytrhávajú z kontextu, zavádzajú, klamú.“

Ďalší novinár hovoril o správe, podľa ktorej mali v Nemecku odsúdiť do väzenia otca rodiny iba pre nesúhlas so sexuálnou výchovou svojich detí. „Ale to nebolo tak. Mal nakumulované aj iné priestupky a u nich je taký systém, že ak nechce platiť pokutu, odsedí si dva dni v base.“ Po takejto osobnej skúsenosti sú pre novinára aj ostatné podobné správy jednoducho „hoax“.

Konzervatívci zas nevedia stráviť liberálnu povahu médií. Ako to sformuloval jeden z nich: „Médiá sú liberálne do špiku kostí.“ Príčiny tejto symbiózy médií a liberálnych elít hľadali v prirodzených sklonoch ľudí, ktorí majú tendenciu pracovať v médiách. Prebieha tu podľa nich istá „autoselekcia“. Následne novinári vytvárajú komunitu, kde fungujú prirodzené priateľstvá a známosti a ľudia sa v tomto úzkom kruhu navzájom utvrdzujú vo svojich názoroch. Jeden z respondentov s 20-ročnou praxou v sekulárnom denníku vníma v tomto spoločenstve akúsi „pseudoslobodnú súdržnosť“.

Nie všetci novinári podľa neho naplno zdieľajú liberálne presvedčenia, ale v záujme sebazáchovy podliehajú autocenzúre. „Sú to hľadajúci ľudia, ale mám dojem, že mantinely sa im postupne zužujú,“ konštatoval novinár, ktorý v tomto prostredí nevydržal a prešiel do cirkevného média.

Liberálni novinári týmto predstavám protirečili. Zaujatosť a predsudok odmietajú, vnímajú skôr nedostatok vhodných a ochotných komunikátorov na strane cirkvi, respektíve konzervatívnej spoločnosti. Ako uviedol redaktor jedného denníka, v predreferendovej ankete, kde sa pravidelne usilovali dať priestor zástancovi a odporcovi referenda, mali „obrovský problém nájsť niekoho, kto by bol za a chcel sa rozprávať“. Nech sa teda konzervatívci nečudujú, že „majú menej priestoru, keď nechcú hovoriť“.

Ako ďalší príklad uviedol ten istý redaktor veľkú reportáž o dvoch pároch – jednom konzervatívnom heterosexuálnom a jednom homosexuálnom. „V ich prístupe bol veľký rozdiel. Manželia chceli všetko napísané a natočené vidieť, kontrolovať...“ Tento strach z manipulácie, táto apriórna nedôvera voči médiám novinárov napokon, prirodzene, znechucuje. Podľa jedného nášho respondenta sa to stalo napríklad v rozhovore s lídrom Aliancie za rodinu, ktorá referendum organizovala, Antonom Chromíkom. „Išli sme k nemu vyslovene pozitívne a priateľsky naladení, chceli sme ho priblížiť ako človeka, vykresliť plastický obraz. On nám však neveril, nechcel o sebe nič povedať. To on bol konfrontačný.“

Ocitáme sa teda v zaujímavej situácii, keď si obe strany navzájom vyčítajú manipuláciu: jedni strašia ovečky svojimi konšpiráciami a druhí sa tvária objektívne a pritom kopú za liberálne farby. Pocit, že druhá strana nehrá férovo, nie je úprimná a manipuluje, bol v oboch táboroch veľmi intenzívny.

On je zakomplexovaný chudák

Podobne jednoznačné bolo vzájomné obviňovanie sa z osobnostnej nezrelosti. Bolo zaujímavé sledovať, ako liberálne orientovaní novinári považujú za vnútorne labilných a zablokovaných zástancov referenda a konzervatívni novinári to isté prisudzujú odporcom referenda. Jeden z liberálnych respondentov zauvažoval, či najhlasnejší podporovatelia referenda nie sú „latentní homosexuáli“, ktorí sa týmto spôsobom vysporadúvajú so svojou nepriznanou identitou.

Myslí si, že ak pre svoje manželstvo potrebujú exkluzivitu a výsady, potvrdzuje to ich pochybnosť o sebe – bez tej exkluzivity a výsad by vernosť, zodpovednosť, starostlivosť atď. nezvládli.

Podľa konzervatívnych novinárov, naopak, práve liberáli zápasia s vnútorným odporom voči „istému typu postoja“ (pod ktorým treba chápať náboženský postoj). Príčinu hľadajú v tom, že „sú zranení svojím osobným príbehom“. V situácii, keď sa verejne diskutuje o veciach morálky, sú potom konfrontovaní s ideálom a ich reakcia je prejavom kognitívnej disonancie a aktom sebaospravedlňovania.

To sa týka aj bežných ľudí, voličov. Ako konštatoval jeden z respondentov, „v situácii rozpadnutých rodín sa už s ľuďmi nedá hovoriť o rodine. Ľudia sú zranení rozvodmi, fungovaním neúplných rodín, striedaním partnerov a komplikovanou výchovou v ‚patchwork rodinách’ a rôznymi inými traumami – takže už spontánne nepovedia, že rodina je dobrá.“

Východisko viery

Skúsenosť referenda teda obnažila akoby dva neprepojené svety, ktoré sa nedokážu zhodnúť ani na základných veciach: čo je prirodzené a neprirodzené, dobré a zlé, krásne a škaredé, zdravé a choré.

Konzervatívni respondenti jednotne konštatovali, že keď chcú hovoriť o týchto témach, najlepšie je hneď na začiatku deklarovať svoje východisko viery v Boha a až potom prejsť na vecnú argumentáciu. V tejto atmosfére straty viery nám totiž „neostáva nič iné, ako všetko vložiť na túto kartu: hovoriť najprv o Bohu a potom argumentovať, ukazovať, prečo sa to oplatí, prečo je to lepšie, vedie to k šťastiu...“ Lebo „Boží plán je naše pravé ja, naša lepšia identita“.

Ak partneri dialógu nie sú schopní toto východisko viery prijať, komunikácia je prakticky nemožná... A tak, hoci sa viacerí konzervatívni novinári zamýšľali nad tým, ako argumentovať „bez Boha“, nechať svoje náboženské presvedčenie „v pozadí“ a nehovoriť o Božom pláne s ľuďmi, ktorí tomu nerozumejú, napokon dospeli k záveru, že východisko viery nemožno obísť. Od liberálnych partnerov dialógu preto požadujú istú veľkorysosť – napríklad aj v snahe pochopiť „cirkevnícky jazyk“. „Nemôžeme nepoužiť slovo hriech, aj keď je nezrozumiteľné,“ konštatoval jeden z našich respondentov. „Niektoré veci sekulárnou rečou ,neobkecáme’.“

Dve otázky...

Na základe tohto všetkého možno sformulovať dve základné otázky:

Je správne nanucovať spoločnosti pravidlá vychádzajúce z viery v Boha?

Je v stave takéhoto zásadného neporozumenia užitočný dialóg?

Na prvú otázku odpovedali moji liberálni respondenti, samozrejme, jednoznačne nie. Tí konzervatívni uvažovali skôr o tom, ako uchrániť seba pred prenasledovaním a spoločnosť pred skazou, rozmýšľali teda v kategóriách spoločného dobra a pociťovali smútok z toho, že sú nepochopení. Samotná otázka o „nanucovaní pravidiel“ však ostáva otvorená...

Na druhú otázku odpovedajú liberáli jednoznačne áno a predstavujú si pod tým, že „cirkev“ nebude používať nátlakové metódy, ale „mäkké formy“ lásky k blížnemu. Čiže požadujú (dlhodobé) svedectvo skutkov namiesto (nárazového) kriku na tribúnach. Konzervatívci považujú za potrebné s láskou evanjelizovať, ale aj bojovať o pozície. Dalo by sa povedať, že tieto „mäkké“ a „tvrdé“ formy závisia od adresáta: v politickej aréne sú užitočné zákopy a ukazovanie sily; v kontakte s konkrétnym človekom však treba pôsobiť tak, aby sa mu ohlasovanie Kráľovstva neodrazilo od uší.

Pochody a iné masové akcie plnia skôr politickú funkciu, ale na jednotlivca môžu pôsobiť až kontraproduktívne. Moji konzervatívni respondenti sa zhodli, že tých „jednotlivcov“ je – vzhľadom na 20-percentnú referendovú účasť – až 80 %, a túto masu nazvali „mlčiacou väčšinou“. Hľadanie vhodných spôsobov, ako osloviť a presvedčiť túto väčšinu, sa javí ako podstatná výzva.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo