Zmierenie konzervatívcov a liberálov: mission impossible?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zmierenie konzervatívcov a liberálov: mission impossible?

Poučenia z krízovej komunikácie počas slovenského referenda o rodine. Alebo prečo sa konzervatívci a liberáli navzájom považujú za nezrelých, labilných a vnútorne hlboko zranených.

Celospoločenské morálne spory spadajúce do takzvanej kultúrnej vojny vedia aj v našej spoločnosti rozpútať slušné vášne. Na Slovensku strany tohto sporu zjednodušene nazývame „konzervatívci“ a „liberáli“. Napokon, aj Konzervatívny denník Postoj vznikol na vzrušujúcej vlne referenda o rodine.

Práve na tejto téme som postavila svoj výskum konzervatívnej a liberálnej argumentácie a príčin vzájomného neporozumenia. Zistila som niekoľko zaujímavých vecí: konzervatívci a liberáli sa navzájom považujú za nezrelých, labilných a vnútorne hlboko zranených; absolútne nechápu, ako tí druhí vnímajú svet, jeho nástrahy a spásu; a hoci sa navzájom vyzývajú k veľkorysosti a úprimnosti, užitočnosť dialógu je veľmi sporná...

Samotný výskum mal dve fázy: najprv rozsiahlu obsahovú analýzu mediálnych výstupov počas štyroch týždňov pred referendom a potom hĺbkové rozhovory so zaujímavými a mienkotvornými novinármi z oboch táborov. V prvom kroku som pomenovala kľúčové argumentačné spory a v druhom som s novinármi individuálne dopodrobna rozoberala, ako konkrétne argumenty vnímajú oni, v čom vidia príčiny sporu a v čom prípadné riešenia.

Levy prichádzajú...?

Podrobnosti o metóde a výstupoch si možno pozrieť tu a tu. Azda základným poznatkom sa pre mňa stalo totálne protichodné vnímanie ohrozenia: tam, kde konzervatívci vidia úpadok civilizácie smerujúci ku kataklizme a desia sa morálnej otupenosti spoluobčanov, liberáli sa len s úprimným prekvapením opakovane pýtajú: „... a kde je akože problém?“

Súvisí to, samozrejme, s vierou v Boha. Pre tých, ktorí akceptujú jeho autoritu, je úplne prirodzené hovoriť o „Božom pláne“, „Božej vôli“, „Božom projekte pre tento svet“. Pre tých, ktorí jeho autoritu neakceptujú, sú to absolútne nezrozumiteľné pojmy. Takým pojmom sa stáva aj „prirodzený zákon“. Práve spor o prirodzenosť (čo je vlastne prirodzené?) je totiž jedným z kľúčových v tejto argumentačnej bitke.

Konzervatívni novinári sa zhodli v tom, že súčasní ľudia „jednoducho nevidia, nechápu...“ a sú odolní aj voči úplne racionálnym argumentom a faktom. Ako konštatoval jeden z nich: „Nielen sa tvárime, že nevidíme – ale už naozaj nevidíme. Je to podobné ako vo vojne. Prirodzené ľudské cítenie toho, čo je dobré a čo zlé, sa na krátky čas prehluší. Prežívame akési davové pobláznenie podobné nemeckému fašizmu... Človek je schopný páchať zlo voči druhým ľuďom, ale neskôr, s odstupom sám nechápe svoje správanie.“

Preto sa napríklad v referendovej diskusii objavilo ako jeden z argumentov diametrálne odlišné chápanie kresťanstva, jeho krízy a podstaty. Konzervatívci hovorili o kríze viery a odklone materialistického človeka od Boha; liberáli kritizovali pokrivenie súčasného kresťanstva, jeho redukciu a nevyužívanie potenciálu. Podľa jedného z nich sa „primitívna rodinná teológia vzdialila od podstaty biblickej zvesti“. Tá spočíva v „rovnosti ľudí, univerzalizme“.

Fuj, manipulácia!

Vo výčitkách liberálov voči druhej strane sa ako mantra opakovalo: konšpirácia. Sú znechutení a do istej miery vyľakaní konšpiračnou mentalitou v cirkevnom, ale aj širšie v konzervatívnom prostredí. „Konšpiračné myslenie sa stáva súčasťou náboženského pocitu, je to absurdný konštrukt katolíckych aktivistov,“ vyhlásil jeden z respondentov. Druhý konštatoval, že veriaci by sa nemali čudovať, ak sú so svojimi zveličenými a prekrútenými konštruktmi vysmievaní a nepočúvaní (napr. na zasadnutiach Výboru pre rodovú rovnosť Rady vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť) – je to „podobné, ako keď zdravá spoločnosť vylučuje zo svojho stredu fašistické a rasistické prvky“.

Ako typický príklad zavádzania uvádzali novinári rôzne poplašné správy o excesoch v sexuálnej výchove v západnej Európe. Jeden z nich prácne overoval takú správu o učebnici sexuálnej výchovy z Nemecka: „Našiel som pôvodný zdroj, dal som si to preložiť odborníkovi a zistil som, že sa tam vonkoncom nepíše o tom, že by sa otcovia mali starať o orgazmus svojich dcér, nad čím sa tu prejavovalo zdesenie, ale že šlo skôr o psychologickú úvahu o tom, ako otcovia nie sú celkom schopní reflektovať sexuálny život svojich dcér, lebo je v nich akýsi ochranársky komplex, a zároveň sa do nich nedokážu vcítiť tak ako do synov v istom veku. Oni teda vyslovene vytrhávajú z kontextu, zavádzajú, klamú.“

Ďalší novinár hovoril o správe, podľa ktorej mali v Nemecku odsúdiť do väzenia otca rodiny iba pre nesúhlas so sexuálnou výchovou svojich detí. „Ale to nebolo tak. Mal nakumulované aj iné priestupky a u nich je taký systém, že ak nechce platiť pokutu, odsedí si dva dni v base.“ Po takejto osobnej skúsenosti sú pre novinára aj ostatné podobné správy jednoducho „hoax“.

Konzervatívci zas nevedia stráviť liberálnu povahu médií. Ako to sformuloval jeden z nich: „Médiá sú liberálne do špiku kostí.“ Príčiny tejto symbiózy médií a liberálnych elít hľadali v prirodzených sklonoch ľudí, ktorí majú tendenciu pracovať v médiách. Prebieha tu podľa nich istá „autoselekcia“. Následne novinári vytvárajú komunitu, kde fungujú prirodzené priateľstvá a známosti a ľudia sa v tomto úzkom kruhu navzájom utvrdzujú vo svojich názoroch. Jeden z respondentov s 20-ročnou praxou v sekulárnom denníku vníma v tomto spoločenstve akúsi „pseudoslobodnú súdržnosť“.

Nie všetci novinári podľa neho naplno zdieľajú liberálne presvedčenia, ale v záujme sebazáchovy podliehajú autocenzúre. „Sú to hľadajúci ľudia, ale mám dojem, že mantinely sa im postupne zužujú,“ konštatoval novinár, ktorý v tomto prostredí nevydržal a prešiel do cirkevného média.

Liberálni novinári týmto predstavám protirečili. Zaujatosť a predsudok odmietajú, vnímajú skôr nedostatok vhodných a ochotných komunikátorov na strane cirkvi, respektíve konzervatívnej spoločnosti. Ako uviedol redaktor jedného denníka, v predreferendovej ankete, kde sa pravidelne usilovali dať priestor zástancovi a odporcovi referenda, mali „obrovský problém nájsť niekoho, kto by bol za a chcel sa rozprávať“. Nech sa teda konzervatívci nečudujú, že „majú menej priestoru, keď nechcú hovoriť“.

Ako ďalší príklad uviedol ten istý redaktor veľkú reportáž o dvoch pároch – jednom konzervatívnom heterosexuálnom a jednom homosexuálnom. „V ich prístupe bol veľký rozdiel. Manželia chceli všetko napísané a natočené vidieť, kontrolovať...“ Tento strach z manipulácie, táto apriórna nedôvera voči médiám novinárov napokon, prirodzene, znechucuje. Podľa jedného nášho respondenta sa to stalo napríklad v rozhovore s lídrom Aliancie za rodinu, ktorá referendum organizovala, Antonom Chromíkom. „Išli sme k nemu vyslovene pozitívne a priateľsky naladení, chceli sme ho priblížiť ako človeka, vykresliť plastický obraz. On nám však neveril, nechcel o sebe nič povedať. To on bol konfrontačný.“

Ocitáme sa teda v zaujímavej situácii, keď si obe strany navzájom vyčítajú manipuláciu: jedni strašia ovečky svojimi konšpiráciami a druhí sa tvária objektívne a pritom kopú za liberálne farby. Pocit, že druhá strana nehrá férovo, nie je úprimná a manipuluje, bol v oboch táboroch veľmi intenzívny.

On je zakomplexovaný chudák

Podobne jednoznačné bolo vzájomné obviňovanie sa z osobnostnej nezrelosti. Bolo zaujímavé sledovať, ako liberálne orientovaní novinári považujú za vnútorne labilných a zablokovaných zástancov referenda a konzervatívni novinári to isté prisudzujú odporcom referenda. Jeden z liberálnych respondentov zauvažoval, či najhlasnejší podporovatelia referenda nie sú „latentní homosexuáli“, ktorí sa týmto spôsobom vysporadúvajú so svojou nepriznanou identitou.

Myslí si, že ak pre svoje manželstvo potrebujú exkluzivitu a výsady, potvrdzuje to ich pochybnosť o sebe – bez tej exkluzivity a výsad by vernosť, zodpovednosť, starostlivosť atď. nezvládli.

Podľa konzervatívnych novinárov, naopak, práve liberáli zápasia s vnútorným odporom voči „istému typu postoja“ (pod ktorým treba chápať náboženský postoj). Príčinu hľadajú v tom, že „sú zranení svojím osobným príbehom“. V situácii, keď sa verejne diskutuje o veciach morálky, sú potom konfrontovaní s ideálom a ich reakcia je prejavom kognitívnej disonancie a aktom sebaospravedlňovania.

To sa týka aj bežných ľudí, voličov. Ako konštatoval jeden z respondentov, „v situácii rozpadnutých rodín sa už s ľuďmi nedá hovoriť o rodine. Ľudia sú zranení rozvodmi, fungovaním neúplných rodín, striedaním partnerov a komplikovanou výchovou v ‚patchwork rodinách’ a rôznymi inými traumami – takže už spontánne nepovedia, že rodina je dobrá.“

Východisko viery

Skúsenosť referenda teda obnažila akoby dva neprepojené svety, ktoré sa nedokážu zhodnúť ani na základných veciach: čo je prirodzené a neprirodzené, dobré a zlé, krásne a škaredé, zdravé a choré.

Konzervatívni respondenti jednotne konštatovali, že keď chcú hovoriť o týchto témach, najlepšie je hneď na začiatku deklarovať svoje východisko viery v Boha a až potom prejsť na vecnú argumentáciu. V tejto atmosfére straty viery nám totiž „neostáva nič iné, ako všetko vložiť na túto kartu: hovoriť najprv o Bohu a potom argumentovať, ukazovať, prečo sa to oplatí, prečo je to lepšie, vedie to k šťastiu...“ Lebo „Boží plán je naše pravé ja, naša lepšia identita“.

Ak partneri dialógu nie sú schopní toto východisko viery prijať, komunikácia je prakticky nemožná... A tak, hoci sa viacerí konzervatívni novinári zamýšľali nad tým, ako argumentovať „bez Boha“, nechať svoje náboženské presvedčenie „v pozadí“ a nehovoriť o Božom pláne s ľuďmi, ktorí tomu nerozumejú, napokon dospeli k záveru, že východisko viery nemožno obísť. Od liberálnych partnerov dialógu preto požadujú istú veľkorysosť – napríklad aj v snahe pochopiť „cirkevnícky jazyk“. „Nemôžeme nepoužiť slovo hriech, aj keď je nezrozumiteľné,“ konštatoval jeden z našich respondentov. „Niektoré veci sekulárnou rečou ,neobkecáme’.“

Dve otázky...

Na základe tohto všetkého možno sformulovať dve základné otázky:

Je správne nanucovať spoločnosti pravidlá vychádzajúce z viery v Boha?

Je v stave takéhoto zásadného neporozumenia užitočný dialóg?

Na prvú otázku odpovedali moji liberálni respondenti, samozrejme, jednoznačne nie. Tí konzervatívni uvažovali skôr o tom, ako uchrániť seba pred prenasledovaním a spoločnosť pred skazou, rozmýšľali teda v kategóriách spoločného dobra a pociťovali smútok z toho, že sú nepochopení. Samotná otázka o „nanucovaní pravidiel“ však ostáva otvorená...

Na druhú otázku odpovedajú liberáli jednoznačne áno a predstavujú si pod tým, že „cirkev“ nebude používať nátlakové metódy, ale „mäkké formy“ lásky k blížnemu. Čiže požadujú (dlhodobé) svedectvo skutkov namiesto (nárazového) kriku na tribúnach. Konzervatívci považujú za potrebné s láskou evanjelizovať, ale aj bojovať o pozície. Dalo by sa povedať, že tieto „mäkké“ a „tvrdé“ formy závisia od adresáta: v politickej aréne sú užitočné zákopy a ukazovanie sily; v kontakte s konkrétnym človekom však treba pôsobiť tak, aby sa mu ohlasovanie Kráľovstva neodrazilo od uší.

Pochody a iné masové akcie plnia skôr politickú funkciu, ale na jednotlivca môžu pôsobiť až kontraproduktívne. Moji konzervatívni respondenti sa zhodli, že tých „jednotlivcov“ je – vzhľadom na 20-percentnú referendovú účasť – až 80 %, a túto masu nazvali „mlčiacou väčšinou“. Hľadanie vhodných spôsobov, ako osloviť a presvedčiť túto väčšinu, sa javí ako podstatná výzva.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo