Súdny proces s Titusom Zemanom a spoločníkmi

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Súdny proces s Titusom Zemanom a spoločníkmi

Väzenská fotografia Titusa Zemana. Foto: Archív ÚPN.

Komunistický režim sa najprv pokúsil získať čas rokovaniami so zástupcami Cirkvi. Keď sa ukázalo, že dohoda s Cirkvou by znamenala jej podriadenie a postupnú likvidáciu, snažil sa rozložiť Cirkev znútra.

Život na Slovensku nebol nikdy ľahký. Väčšina ľudí sa musela a dodnes musí prebíjať životom a hľadať si svoje miesto pod slnkom. Od konca 19. storočia až dodnes vyše tretina národa musela opustiť svoju domovinu a hľadať si nový domov v zahraničí. Okolnosti neboli priaznivé a Slováci si ich niekedy aj sami sťažovali. To, čo im umožňovalo prežiť, bola ich základná filozofia života vychádzajúca z ich ukotvenia v prirodzenom zákone, v náboženských a morálnych hodnotách, ktoré z hĺbky bytia pritakávali životu v jeho prirodzenej i nadprirodzenej podobe. V toku historického času sa tak sformovalo zaujímavé spoločenstvo, ktoré sa vyznačovalo nielen spoločnými kolektívnymi rysmi, ale aj silnými individualitami a vydalo zo seba veľa zaujímavých osobností. Jednou z nich – a veľmi typickou – je Titus Zeman.

Práve Titus Zeman svojím životom plným nádeje, zápasov a utrpenia potvrdil platné paradigmy o slovenských dejinách. Zaujímavé a na Slovensku málo tradičné meno Titus dostal vo Vajnoroch najskôr vďaka tamojšiemu farárovi, známemu slovenskému národovcovi Ferdišovi Jurigovi. Svätý Títus žil v 1. storočí. Bol blízkym spolupracovníkom sv. apoštola Pavla a biskupom na Kréte. Podľa tradície pôsobil ako apoštol Slovanov v Dalmácii. Meno Titus je staré vznešené latinské meno, hodné cisárov. Jeho význam je zaujímavý: divý holub, vták, ktorý má rád slobodný let. Znamená aj horlivého, zapáleného človeka. Obidve charakteristiky sa veľmi presne hodia na Titusa Zemana. Miloval slobodu, bol horlivý a zapálený za vec.

Slovensko bolo v 20. storočí vystavené silnému tlaku modernej civilizácie spojenej so sekularizáciou. Muselo sa veľmi rýchlo vyrovnať s príchodom nových myšlienok a ideológií. Otvárala sa zásadná otázka jeho kultúrnej, náboženskej a národnej identity. Kresťanstvo osobitne vo svojej katolíckej podobe bolo po úplnom prevzatí moci v štáte komunistickou stranou v roku 1948 vystavené silnému náporu, ktorý trval celých 40 rokov. Prenasledovanie kresťanov a najmä katolíkov malo svoje etapy: raz bolo silnejšie, inokedy poľavilo. Prinieslo základné spytovanie kresťanov na zmysel ich náboženstva. Museli si chtiac-nechtiac položiť otázky, čo pre nich znamená viera, cirkev, sviatosti, kňazi, biskupi a rehoľníci. Ak si chceli vieru zachovať živú, museli hľadať spôsoby, ako obísť totalitnú moc, a pritom, pokiaľ je to možné, nerobiť kompromisy na jej účet. Kresťanstvo sa v dejinách očisťovalo a posilňovalo prenasledovaním. Prenasledovanie je zbytočné, kruté, neľudské, no zároveň upozorňuje na základnú hodnotu Boha a človeka.

Železná opona v čase, keď Titus Zeman prechádzal do Rakúska.

Komunistický režim sa najprv pokúsil získať čas rokovaniami so zástupcami Cirkvi. Keď sa ukázalo, že dohoda s Cirkvou by znamenala jej podriadenie a postupnú likvidáciu, snažil sa rozložiť Cirkev znútra. V roku 1949 vyvolal pod hlavičkou Katolíckej akcie hnutie katolíkov, ktorí súhlasili s režimom a boli ochotní postaviť sa aj proti tomu, čo komunistickí politici nazývali „politika Vatikánu“. Vatikán bol v ich očiach veľkou spravodajskou centrálou pracujúcou v prospech USA a kapitalistického systému. Svätá stolica i biskupi štátom organizovanú Katolícku akciu odmietli. Biskupi vydali pastiersky list „V hodine veľkej skúšky“. Za jeho prečítanie hrozilo kňazom vyšetrovanie a väzenie. Ľudia ich preto začali strážiť. Slovensko sa podobalo sudu s pušným prachom.

Vo viacerých obciach pri pokuse odviesť kňaza vypukli otvorené vzbury, ktoré potláčala ozbrojená moc. Stovky zaistených ľudí putovali do táborov nútených prác. Falošná Katolícka akcia skrachovala. Bez dialógu s cirkvami bol v októbri 1949 prijatý balíček cirkevných zákonov. Cirkvi boli podriadené štátnemu dozoru. A nielen to. Kňazi sa stali štátnymi zamestnancami a mohli pôsobiť iba so štátnym súhlasom. Náboženský život sa zredukoval iba na vysluhovanie náboženských úkonov v kostoloch a v minimálnej miere na púťach. Štátna moc začala využívať plne svoje kompetencie a dosadila 13. februára 1950 Jána Decheta za správcu Banskobystrickej diecézy. Tento prielom sa využíval prakticky až do konca komunistického režimu, keď namiesto biskupov spravovali diecézy dosadení a režimu naklonení kapitulárni vikári.

Vo viacerých obciach pri pokuse odviesť kňaza vypukli otvorené vzbury, ktoré potláčala ozbrojená moc. Stovky zaistených ľudí putovali do táborov nútených prác. Zdieľať

Ďalší úder bol naplánovaný strategicky proti mužským reholiam v Akcii K v apríli a proti ženským reholiam v Akcii R v auguste 1950. V Akcii P gréckokatolícku cirkev v apríli 1950 pohltila pravoslávna cirkev. Nasledovalo zaisťovanie profesorov diecéznych seminárov a kňazov z biskupských úradov v lete 1950, ich zaradenie do zvláštnych preškoľovacích a kárnych táborov. Vyvrcholením prenasledovania bola internácia biskupov v lete 1950 a následne vykonštruované procesy. Najväčší z nich bol proces s tromi slovenskými katolíckymi biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom v januári 1951. Pritom Slovensko plnilo funkciu pokusného králika pre marxisticko-leninských ateistov: v žiadnej inej krajine sovietskeho bloku si totiž nedovolili postaviť pred súd a odsúdiť naraz troch biskupov. Ďalší dvaja biskupi Štefan Barnáš a Vasiľ Hopko boli odsúdení koncom roka 1951. Z deviatich slovenských biskupov bolo v tom čase vo väzniciach päť, teda väčšina. V procesoch boli katolícki biskupi, kňazi, rehoľníci a laici obviňovaní z úkladov proti republike, vlastizrady, zo spolupráce s teroristami a z ďalších zločinov podľa účelovo vytvorených zákonov.

Navonok podľa propagandy vládla na Slovensku budovateľská atmosféra a každý bol spokojný. Skutočnosť však bola diametrálne odlišná. Ľudia ťažko znášali stále a násilné zásahy do svojho života. Pred rehoľníkmi sa vynorila zásadná otázka, čo ďalej. Internovali ich a strážili bezpečnostnými zložkami v niekoľkých kláštorných budovách, pričom starších oddelili od mladších. Zámer bol preškoliť mladých a potom ich poslať domov bez možnosti pokračovať v ceste ich rehoľného povolania. Tieto drastické zásahy vyvolali reakciu zo strany reholí, ktoré sa pripravili na život v ilegalite. Predovšetkým išlo o to, aby boli niektorí rehoľníci tajne vysvätení za kňazov. To sa darilo od roku 1950 vďaka ústretovosti rožňavského biskupa Róberta Pobožného, potom vďaka jezuitským tajným biskupom Pavlovi Hnilicovi a Jánovi Korcovi. Otázkou však bolo, či zabezpečiť iba život doma, alebo sa pokúsiť dostať sa tajne cez hranice do zahraničia, do krajín, kde náboženstvo nebolo prenasledované a rehole mohli slobodne pôsobiť. Obidva spôsoby považoval režim na protizákonné.

Saleziáni internovaní v Šaštíne a potom v Podolínci veľa diskutovali o budúcnosti. Postupne v nich dozrievala myšlienka: „Treba odviesť nedoštudovaných klerikov do zahraničia, kde doštudujú, a keď to bude možné, vrátia sa ako hotoví kňazi. Musia mať spoľahlivého a odvážneho vodcu, ktorý to bude všetko organizovať.“ Ernestovi Macákovi sa podarilo tajne na týždeň nepozorovane opustiť prísne strážený internačný kláštor v Podolínci. Potajomky navštívil saleziánskych klerikov a novicov na Priehrade mládeže a v preškoľovacom stredisku v Kostolnej. Jeho cieľom bolo organizovať postupný prechod mladých saleziánov do Rakúska a odtiaľ ďalej do Talianska. Za najvhodnejšiu osobu, ktorá by mala utekajúcich kontaktovať s prevádzačmi, si vybral saleziánskeho kňaza Titusa Zemana. Titus Zeman po zrušení saleziánskych ústavov pôsobil od septembra 1949 z vôle saleziánskych predstavených ako kaplán v Šenkviciach pri farárovi Alfonzovi Paulenovi. Tak sa vyhol Akcii K a mohol sa voľnejšie pohybovať.

Skúsený prevádzač Jozef Macek, ktorý previedol dve prvé výpravy Titusa Zemana. Foto: Archív UPN

E. Macák si preto vytypoval práve jeho. Dňa 2. júla 1950 navštívil Titusa na fare v Šenkviciach a zveril sa mu so svojimi plánmi: časť saleziánov sa pripraví na život v katakombách a ostatní sa pokúsia dostať sa do zahraničia a tam si dokončiť štúdiá. Titus súhlasil. Ernest mu povedal, že vie o prevádzačovi zo Záhoria, ktorý dokonale pozná hranicu s Rakúskom. Bol to Jozef Macek z Borského Svätého Mikuláša, prezývaný aj Veľký Jozef. Titus kontaktoval šiestich saleziánskych klerikov, a keď dostal dohovorené heslo, stretli sa 30. augusta 1950 v Bratislave v Štátnej nemocnici a odtiaľ večer pokračovali vlakom do Moravského Svätého Jána, tváriac sa, že sa nepoznajú. V lese smerom na Závod sa stretli s J. Macekom a jeho spoločníkom Ferdinandom Totkom. Okolo polnoci boli pri Morave. Vyzliekli sa donaha a ako raky cúvali do rieky, aby stopy smerovali na Slovensko a nie do Rakúska. V Rakúsku prešli sovietskou okupačnou zónou, nastúpili na vlak a dostali sa do Viedne, odtiaľ do Linza a ďalej do talianskeho Turína, kam dorazili 15. septembra 1950. V Turíne Titusa prijal hlavný predstavený saleziánov Pietro Ricaldone.

Ten si vypočul jeho správu o situácii saleziánov na Slovensku, a čo je najdôležitejšie, dal mu svoje požehnanie, aby pokračoval v prevádzaní saleziánskych klerikov na druhú stranu železnej opony. To Titusa povzbudilo. V polovici októbra 1950 sa Titus vrátil spolu s J. Macekom a F. Totkom cez rieku Moravu späť na Slovensko. Bol oduševnený a začal organizovať ďalší prechod. Spojil sa s Františkom Revesom a ten zabezpečil stretnutie Titusa s ďalšími saleziánmi Tiborom Strniskom a Františkom Buzekom. Na ňom sa vypracoval zoznam mladých saleziánov pre ďalšiu výpravu.

Utečenci sa tajne stretli v dome cestára Augustína Hercoga v Šaštíne. Odtiaľ nepozorovane v noci z 23. na 24. októbra 1950 po skupinkách vyrazili smerom k obci Závod a ukryli sa v lesoch, kde ich prevzal prevádzač Macek. Potom 28 postáv krytých nočnou tmou pochodovalo k hranici. V strese, že ich zbadajú sliedivé oči pohraničnej stráže, potom pomocou gumeného člna prekročili postupne rozvodnený tok Moravy. Čln mal dieru a potápal sa, veľa vecí odplavila voda. Titus však bol spoľahlivý vodca. Celý čas sa modlil k Panne Márii Pomocnici kresťanov. Napätie pokračovalo: bolo treba prekonať sovietsku okupačnú zónu Rakúska. Pred sovietskymi vojakmi, ktorí sa znenazdajky objavili, všetci skočili do blatistej priekopy. Nezbadali ich a prešli ďalej. Utečenci pokračovali do Viedne a tu sa rozdelili na dve skupiny.

Jedna ostala vo Viedni a druhá pod vedením T. Zemana pokračovala do saleziánskeho domu v Linzi. V Linzi Titusa a ďalších utečencov vypočula americká vojenská spravodajská služba CIC. Výsluch trval 5 až 10 minút. Titus dostal otázku, prečo z ČSR odišli: „Odpovedal som, že saleziánske ústavy boli zrušené, že z tohto dôvodu zo Slovenska odchádzame. Politické otázky som žiadne nedostal, takže som ani jednu odpoveď dať nemohol.“ Titus potom pokračoval s ostatnými do Innsbrucku a odtiaľ do Turína. Prevádzač Jozef Macek naliehal, aby mu Titus ukázal Rím a jeho pamiatky. Titus sa na to podujal. Veď Večné mesto dobre poznal ešte z čias svojich štúdií. V polovici novembra 1950 sa vrátil do Rakúska, no na železničnej stanici v Linzi rakúska polícia zaistila Maceka a Totku. Bez nich Titus nemohol pomýšľať na návrat na Slovensko.

Možný odchod sa stále odkladal, a tak sa zmieroval s myšlienkou, že ostane natrvalo bývať v saleziánskom ústave v Linzi. So svojimi pocitmi sa zveril Michalovi Lošonskému, slovenskému exulantovi, s ktorým sa zoznámil v Rakúsku v exile: „Už trikrát sa vec oddialila. Nie je to napomenutie zhora, aby som sa na to už viac nedával? (…) Priznávam sa Ti, že som predtým nepoznal strach, bol som si istý Božou pomocou, ale teraz mi prichádza akási myšlienka pokušenia: čo keby ťa dostali do rúk, budeš sa môcť dožadovať Božej ochrany? Nestačilo ti trojaké napomenutie? Chcel si robiť zo seba ozaj len toho hrdinu, ako si niektorí myslia? Nemyslíš, že Boh má svoje plány a nepotrebuje na ich uskutočnenia teba?“

Zakrátko však napísal M. Lošonskému ďalší list z 26. januára 1951, v ktorom dospieva k úplne odlišnému záveru: „Dnes som dostal pri svätej omši také dve injekcie, že keby som ich bol dostal prv, nebol by som Ti napísal predchádzajúci list o strachu. Prvá bola pri čítaní epištoly. Hľa, naša povinnosť: byť pripravený aj život položiť za bratov. Veď čoho sa máme báť? (…) A druhá injekcia bola v evanjeliu: Ani vrabec nespadne na zem bez Božieho dopustenia, aj vlasy mám na hlave spočítané, aj z tých ani jeden nestratíme, ak to Boh nedopustí. A opakuje sa tu: Nebojte sa! (…) Hádam by to niekto nazval falošným hrdinstvom, možno šialenstvom, možno nerozumnosťou. Nech si to nazýva, kto chce, ako chce, ja to nazvem povinnosťou, ktorú mi zverili hlavní predstavení. Som za ňu zodpovedný jedine Pánu Bohu a svojim skutočným predstaveným, a nielen takým, ktorí by chceli z teplej kancelárie všetko dirigovať.“

Titus nečakal na vývoj ďalších vecí nečinne. Chcel byť užitočný. Preto využil možnosť a v soboty a v nedele pravidelne kázal prostredníctvom rozhlasovej stanice Biela légia, kde ako redaktor pracoval aj M. Lošonský. Zdieľať

Titus bol človek. Pochybnosti a strach pri takom riskantnom podniku ako opakované prekračovanie prísne stráženej železnej opony boli úplne prirodzené. Titus nečakal na vývoj ďalších vecí nečinne. Chcel byť užitočný. Preto využil možnosť a v soboty a v nedele pravidelne kázal prostredníctvom rozhlasovej stanice Biela légia, kde ako redaktor pracoval aj M. Lošonský. Tlmočil tak Božie slovo tam, kde malo byť vykorenené zo sŕdc ľudí. Keď koncom januára 1951 polícia prepustila F. Totku, Titus bol rozhodnutý vrátiť sa na Slovensko a previesť odtiaľ do Talianska ďalšiu skupinu klerikov a kňazov. Bez prevádzača Maceka, ktorého rakúska polícia stále zadržiavala, to však bolo oveľa väčšie riziko. Totka totiž nemal dostatočné prevádzačské skúsenosti. Prechod na Slovensko sa podaril 23. marca 1951 o jednej v noci, keď preplávali Moravu na gumenom člne. Prišli až do obce Závod, a kým ich známy sedliak pripravoval voz, ktorým mali odísť do Lakšárskej Novej Vsi, prekvapili ich dvaja miestni komunistickí funkcionári – predseda a tajomník.

Bližšie o tejto udalosti vieme z rozprávania Titusa Zemana saleziánovi Františkovi Revesovi: „Vraciame sa toť s tajomníkom zo schôdzky a vidíme, že sa u teba na dvore svieti,“ povedal predseda, „a už sa aj hrabal k vozu, na ktorom sme mali uložené ruksaky. Fero (Totka) ľavou rukou zdrapil predsedu za golier kabáta a v pravej ruke sa mu zablyskol otvorený nôž.“ Titus Zeman i Ferdinand Totka využili moment prekvapenia a ušli každý iným smerom. V sedliakovom voze však nechali svoje ruksaky a poskladaný gumený čln. Bola obava, že čoskoro ich budú prenasledovať. Titus dobehol k lesu: „Vbehol som do lesa. Bol riedky, nebolo sa kde schovať. Našiel som si menšiu priehlbinu a nahrnul na seba lístie. Takto som zostal schovaný niekoľko hodín, lebo som nevedel, či ma ešte hľadajú. Začalo pršať. Bol som už veľmi smädný, ale bál som sa pohnúť a opustiť úkryt, aj keď ma triasla zimnica. Jediné, čím som mohol zahnať smäd, boli kvapky vody, ktoré stekali po listoch na moju tvár. Pomaly som ich naberal na jazyk, takto som sa ovlažoval a spomínal: je Veľký piatok a aj Kristus Pán v tento deň trpel smädom, ako teraz trpím ja.“ Titus mal vysokú horúčku, no podarilo sa mu dosiahnuť Malé Karpaty a prejsť cez ich hrebene až na druhú stranu do Cajly pri Pezinku, kde sa ukryl u Šilhárovcov.

Keď sa Titus vystrábil, začal s pomocou F. Revesa a Štefana Sandtnera organizovať tretí prechod zo Slovenska za hranice. Titus si zobral na starosť organizovať skupinu saleziánov a Totka mal na starosti skupinu diecéznych kňazov. Titusova skupina sa stretla u cestára Hercoga v Šaštíne. Dňa 8. apríla 1951 asi o druhej v noci sa Titusova a Totkova skupina spojili. 22 ľudí začalo úmorný 25-kilometrový pochod k hraniciam. Oddýchli si asi 4 km od Závodu v hustom lese. Tam počkali do zotmenia a pokračovali. V neprestávajúcom hustom daždi, v blate a vode s ťažkými batohmi a gumenými člnmi napredovali len veľmi pomaly. Pritom museli brať ohľad na starších a chorých členov výpravy. K riečnej hrádzi dorazili 9. apríla o pol štvrtej nad ránom s časovým sklzom vyše štyroch hodín.

Rieka však bola rozvodnená, rozliala sa do šírky až k hrádzi a stala sa tak ťažko prekonateľnou prekážkou. Väčšina zo skupiny nevedela plávať. Mienky o tom, ako postupovať ďalej, sa rôznili. Prevahu získal názor, že sa treba vrátiť a pokus zopakovať neskôr. Titus nástojil, aby pokračovali aj napriek riziku ďalej. Rastúcu bezradnosť a apatiu sa mu však nepodarilo prekonať. Titus napokon všetkým povedal, že sa bude ukrývať v Šaštíne, aby mu oznámili miesta svojich úkrytov pri organizovaní nového prechodu hraníc. Skupina sa potom rozpadla a dvojice alebo trojice sa vracali naspäť do vnútrozemia. Tak sa stali ľahkou korisťou hliadok Pohraničnej stráže.

Skupinka troch saleziánov (Ján Brichta, Jozef Bazala a tretí neidentifikovaný) na ceste medzi Malými a Veľkými Levármi oslovila o štvrtej ráno príslušníka útvaru Pohraničnej stráže Štefana Chrobáka oblečeného vo vojenskej rovnošate a dobromyseľne sa ho pýtala, kde sú. Po ceste okolo nich zhodou okolností prechádzal aj predseda miestneho národného výboru Anton Maxián. Potom Chrobák a Maxián ihneď zadržali troch saleziánov a odviedli ich na veliteľstvo roty. Keď vypočuli zaistených a dozvedeli sa, že ide o väčšiu skupinu, veliteľ roty Pohraničnej stráže Miloslav Hamza vyhlásil poplach a zalarmoval aj bezpečnostné zložky. Útek sa teda nevydaril a prezradenie sa stávalo krutou skutočnosťou. Titus Zeman spolu s Andrejom Dermekom a Pavlom Pobieckym sa ešte ukrývali v lese a poslali dvoch klerikov na železničnú stanicu do Levár, aby odcestovali do Bratislavy. To sa im aj podarilo.

Titus s dvomi spoločníkmi sa rozhodli počkať do zotmenia v lese, pretože nemali občianske preukazy. To sa im stalo osudné. O tretej popoludní sa na odpočívajúcich saleziánov z troch strán s krikom vrhli príslušníci Pohraničnej stráže ozbrojení samopalmi. Titus sklonil hlavu a ticho si vzdychol: „Panna Mária, a čo teraz?!“ Zaistenie Titusa a jeho dvoch spoločníkov sa odohralo v priestore medzi Malými Levármi a Závodom na okraji lesa severovýchodne

Zaistených bolo celkovo 16 členov skupiny. Na Stanici Pohraničnej stráže v Malých Levároch sa uskutočnili prvé výsluchy Titusa a ďalších zaistených. Titus vypovedal, že odišiel do zahraničia preto, že „sa bál, že v Československej republike by bol zaistený, preto, že keď vzali všetkých saleziánov, že by vzali aj jeho. Zo zahraničia do ČSR prišiel už 3-krát. 1-krát z ČSR do zahraničia odviedol 6 ľudí, 2-krát z ČSR do zahraničia sa mu podarilo odviesť 14 ľudí.“ Slovo výsluch evokuje kladenie otázok a následné odpovede. Tu však nešlo o kladenie otázok a počúvanie odpovedí, ale o snahu dať najavo fyzickú prevahu a úplne ponížiť a poprieť osobu vypočúvaného. Výsluch bol sprevádzaný surovou bitkou. Údery smerovali najmä na hlavu a väčšina zo zaistených, pravdepodobne aj Titus Zeman, dostala otras mozgu.

Väznica v Mírove, kde si Titus Zeman odpykával trest. Foto: Flickr.com.

Zbitých a zakrvavených ich autobusom eskortovali na Bratislavský hrad, kde sa v severnom krídle hradného opevnenia nachádzalo Veliteľstvo Pohraničnej stráže. Mučivé výsluchy pokračovali. Pri výsluchoch bral Titus všetko na seba. Vyšetrovatelia ho označili za agenta americkej vojenskej spravodajskej služby CIC. Bolo to ťažké obvinenie zo špionáže v prospech najnebezpečnejšieho nepriateľa socializmu a komunizmu. Po výsluchoch Titusa a ďalších členov skupiny previezli do vojenských kasární zriadených v bývalom františkánskom kláštore v Malackách, kde ich už nevypočúvali. Po krátkom čase ich eskortovali 16. apríla 1951 do povestnej väznice v Leopoldove.

Nasledovali ďalšie tortúry od vyšetrovateľov Štátnej bezpečnosti, ktorá sa usilovala vyfabrikovať prípad organizovanej skupiny prepojenej na Vatikán a USA. Cieľom bolo získať za každú cenu priznanie pod vymyslené obvinenia. Vypočúvaný sa nemohol brániť, ale bol psychickým nátlakom – rôznymi vyhrážkami a vydieraním, ale aj fyzickým násilím – donútený, aby podpísal výsluchový protokol obsahujúci priznanie viny. Za čo i len najmenší odpor vyšetrovateľ posielal Titusa a ďalších zaistených do temnice bez svetla a jedla. Ďalším častým trestom bolo nekonečné státie a drepovanie, nočné výsluchy na jednej nohe s kopancami do členkov a zámerné rušenie spánku.

Dlhé týždne trvajúce výsluchy spojené so sústavným násilím viedli k oslabeniu vôle a stavu apatie. Obvinení potom vypovedali tak, ako vyšetrovatelia chceli, presnejšie iba podpisovali formulácie, ktoré zapisovali vyšetrovatelia. Zdieľať

Dlhé týždne trvajúce výsluchy spojené so sústavným násilím viedli k oslabeniu vôle a stavu apatie. Obvinení potom vypovedali tak, ako vyšetrovatelia chceli, presnejšie iba podpisovali formulácie, ktoré zapisovali vyšetrovatelia. Vo výsluchovom protokole Titusa Zemana z 13. júna 1951 Titus už na prvú otázku vyšetrovateľa Žabenského: „Ste si vedomý, prečo ste zaistený?“ odpovedal ukážkovo ako uvedomelý komunistický ideológ: „Áno, zaistený som preto, lebo som v auguste 1950 ilegálne opustil územie ČSR a po príchode do kapitalistických štátov dal som sa plne do služieb Vatikánu, ktorý za pomoci takých ľudí, ako som ja sám, vysiela do ČSR, ľudovodemokratických štátov, hlavne do ZSSR, špiónov, aby takto kňazi-špióni zneužívali náboženské cítenie veriacich.

Okrem toho Vatikán a kapitalistický svet sa snaží za pomoci ľudí, ako som ja sám, prevádzať, verbovať do kapitalistických štátov kňazov a rehoľníkov, aby títo v prípade potreby mohli byť vyslaní na územie ČSR a jej spriatelených štátov, ktorí by prevádzali výzvednú a rozvratnícku činnosť, aby za pomoci týchto duchovných podarilo sa im čím skôr povaliť naše ľudovodemokratické štátne zriadenie a takto obsadiť späť pozície vykorisťovateľské.“ Titus sa teda priznal k tomu, že bol hlavný organizátor výzvednej a rozvratníckej činnosti. Krajské veliteľstvo ŠtB mohlo podať 9. júla 1951 trestné oznámenie na skupinu „agentov americkej a vatikánskej spravodajskej služby“ Titus Zeman a spol. Trestné oznámenie zhrnulo„priznania“ pod výsluchovými protokolmi a pripojilo k nim ideologický komentár plný nenávisti proti Vatikánu: „Západní imperialisti na čele s USA stále intenzívnejšie prevádzajú svoju špinavú kampaň proti ZSSR a ľudovým demokraciám. Do tejto kampane zapojili všetkých činiteľov medzinárodnej kontrarevolúcie. Jedným z najdôležitejších činiteľov v tomto špinavom boji medzinárodného kapitálu je tradičný a odveký nepriateľ všetkého pokrokového – Vatikán. Vatikánska špionážna služba, ktorá má svoje temné siete rozložené po celom svete, sa dala plne do služieb USA a zneužívajúc náboženské cítenie prostého ľudu šíri rozvrat, vyvoláva nepokoje a všemožne narušuje pokojný život slobodymilovných národov.“

Návrh na zatknutie Titusa Zemana. Foto: Archív ÚPN.

Štátny prokurátor Ján Feješ si osvojil trestné oznámenie a na jeho základe podal 11. decembra 1951 obžalobu na 21 osôb. Ak boli ideologické dôvody v trestnom oznámení čistou konšpiráciou, rovnako to platilo o obžalobe. Podľa prokurátora Feješa sa Vatikán najprv otvorene pokúšal o rozvrat ľudovodemokratického systému v ČSR, a keď to nevyšlo, zmenil taktiku. „Po tejto ničivej porážke Vatikán – ako to vysvitá aj z činnosti jeho agenta obvineného Titusa Zemana – zmenil svoju taktiku a tej osihotenej hŕstke reakčného kléru, ktorá tu ešte ostala, vydal príkaz, aby ilegálne opustila územie republiky a odišla do Anglo-američanmi kontrolovanej časti Európy, aby ju tam mohli zapojiť do služieb anglo-amerických podpaľačov vojny. Tento úkol vykonávali platení agenti CIC a Vatikánu obvinení Titus Zeman a Ferdinand Totka.“ Titus Zeman bol obžalovaný z trestného činu velezrady podľa § 78 Trestného zákona a trestného činu vyzvedačstva podľa § 86 Trestného zákona. Znamenalo to možnosť vynesenia rozsudku smrti.

Hlavné pojednávanie sa konalo v priebehu troch dní 20.,21. a 22. februára 1952 v bratislavskom Justičnom paláci pred senátom Štátneho súdu. Senátu predsedal Pavol Korbuly a tvorili ho ešte dvaja ďalší sudcovia z povolania Ľudovít Petráš a Štefan Breier a dvaja sudcovia z ľudu Alžbeta Mikulenčáková a Jozef Ďuran. Intervenujúcim prokurátorom bol Michal Krajčo. Pre celú skupinu boli formálne vybratí štyria obhajcovia. Titusa Zemana a ďalších šiestich obžalovaných obhajoval Ján Steiner. Predseda senátu Korbuly otvoril pojednávanie a konštatoval, že všetci obžalovaní sú predvedení s výnimkou Štefana Koštiaľa. Koštiaľovi sa podaril útek zo Štátnej nemocnice v Bratislave, kde bol hospitalizovaný, v noci pred začiatkom procesu s pomocou rehoľníčok z Kongregácie milosrdných sestier Svätého Kríža, ktoré strážcovi dali do jedla uspávacie prostriedky.

Pojednávacia miestnosť bola plná ľudí, najmä rodinných príslušníkov obžalovaných. Súdny senát však rozhodol o tom, že súdne pojednávanie bude neverejné. Preto si prítomná verejnosť vypočula iba obžalobu. Počas krátkej prestávky, keď obžalovaní vychádzali von, Titus poprosil Štefana Sandtnera, aby ho vyspovedal. Bola to blesková, no platná spoveď. Titus si nebol istý, ako dopadne rozsudok, či súd nad ním ako nad hlavou skupiny nevynesie trest smrti.

Po prestávke už bez účasti verejnosti nasledoval výsluch obvinených, pričom ako prvý dostal slovo Titus. Vyhlásil doslova: „Obžalobe som porozumel, vinným sa cítim v tom, že som previedol dve skupiny do zahraničia, a to do Talianska, inak sa necítim vinným. Môj úmysel bol čiste ten, aby títo klerici, ktorých som prevádzal, mohli žiť kňazským životom a tiež dokončiť svoje teologické štúdiá v Taliansku. O politiku som sa v živote nikdy nestaral a s touto nechcem mať nič spoločného. K nášmu ľudovodemokratickému zriadeniu mal som kladný postoj.“ Potom poprel pravdivosť protokolov z výsluchu, ktoré ho vyšetrujúci referent ŠtB nútil podpísať. V závere svojej reči sa ešte vrátil k ideálnym pohnútkam svoje činnosti: „K tomuto ma viedli pohnútky náboženské. (…) Ako malý chlapec bol som vychovaný u saleziánov, ktorí sa starali o moju výchovu, z pohnútok vďačnosti som to všetko robil, keďže som chcel, aby aj títo chudobní chlapci mohli sa stať rehoľníkmi.“

Podobne ako Titus aj ostatní obvinení odvolávali na hlavnom pojednávaní vynútené výpovede pred vyšetrovateľmi ŠtB. Bol to prejav ich veľkej morálnej sily a vernosti pravde. Zdieľať

Podobne ako Titus aj ostatní obvinení odvolávali na hlavnom pojednávaní vynútené výpovede pred vyšetrovateľmi ŠtB. Bol to prejav ich veľkej morálnej sily a vernosti pravde. Na druhej strane si musíme uvedomiť, že proces s Titusom Zemanom a spol. nebol procesom vedeným pred organizovanou verejnosťou s výsledným propagandistickým efektom ako napríklad proces so slovenskými katolíckymi biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom. V takomto procese, organizovanom vo veľkom štýle, sa hralo ako v divadle. Všetci zaangažovaní – sudcovia, prokurátori i obvinení mali ako herci rozdané úlohy, ktoré museli predviesť najprv na generálnej skúške a potom naostro. Obvinení sa museli naspamäť učiť výpovede, ktoré povedia na hlavnom pojednávaní.

Na záver procesu prokurátor žiadal uznať rozsah viny obvinených podľa podanej obžaloby a potrestať ich podľa zákona. Všetci obhajcovia žiadali pri výmere trestu vziať do úvahy poľahčujúce okolnosti (predchádzajúcu beztrestnosť, mladý vek, nízky sociálny pôvod, ľútosť) a k nim sa pripojili všetci obvinení. Rozsudok Štátneho súdu v Bratislave bol tvrdý a typický pre 50. roky. Hlava skupiny Titus Zeman dostal najvyšší trest 25 rokov väzenia. Trest smrti nebol vynesený s odvolaním sa na § 29 odsek 2 Trestného zákona, podľa ktorého súd môže vyniesť namiesto trestu smrti rozsudok 15 až 25 rokov väzenia, ak by bol trest smrti vzhľadom k osobe páchateľa alebo k závažnosti poľahčujúcich okolností neprimerane vysoký. Úhrnná výška trestu pre všetkých odsúdených v skupine Titusa Zemana bola 289 rokov väzenia. Obhajcovia a obvinení vyjadrili s rozsudkom spokojnosť a prokurátor sa po vynesení rozsudku nevyjadril.

Vynesením rozsudku v procese s Titusom Zemanom a spol. sa dráma neskončila. Mala svoje pokračovanie. Kňaz Š. Koštiaľ, ktorému sa s pomocou rehoľných sestier podarilo ujsť zo Štátnej nemocnice v Bratislave v noci pred začiatkom procesu s Titusom Zemanom, bol po mesiaci vypátraný, zaistený a odsúdený 19. mája 1952 na 19 rokov väzenia. ŠtB potom vytvorila skupinu Kristína Barbora Ševčíková a spol., ktorú súd odsúdil v dňoch 8. a 9. septembra 1952. V tejto nemocnici pracovala aj rehoľná sestra Zdenka Cecília Schelingová z Kongregácie milosrdných sestier Svätého Kríža, ktorá dobre poznala jedného z odsúdených saleziánov Štefana Sandtnera; Sandtner bol pred zaistením pacientom v Štátnej nemocnici v Bratislave. Po vynesení rozsudku nad Titusom Zemanom a spol. sa stala obeťou provokácie Štátnej bezpečnosti.

Väzenský dozorca Štefan Hrdlica, ktorý spolupracoval s ŠtB, ju navštívil a oznámil jej, že odsúdení saleziáni a kňazi sú nešťastní, pretože ich deportujú do Sovietskeho zväzu a tam ich postrieľajú. Pritom sa pohotovo ponúkol, že môže odsúdených tajne prepustiť z bratislavského väzenia a tak pomôcť pri ich úteku. Úlohou sestry Zdenky by bolo zohnať auto, ktoré by utekajúcich väzňov odviezlo spred brány väznice. Sestra Zdenka súhlasila a dohodli sa. Do organizácie úteku zapojila aj Martu Sandtnerovú, sestru Š. Sandtnera. S Hrdlicom sa dohodli na umožnení úteku šiestich kňazov, medzi nimi aj Titusa Zemana. V dohodnutú hodinu však pre väznených kňazov žiadne auto pred väznicu neprišlo. Napriek tomu ŠtB vykonštruovala skupinu, na čelo ktorej dosadila sestru Zdenku, a obvinila ju z príprav úteku, ktorý bol včas zmarený. Súd so sestrou Zdenkou Schelingovou a spol. sa konal pred Štátnym súdom v Bratislave 17. júna 1952. Sestra Zdenka bola počas vyšetrovania kruto mučená a zomrela krátko po prepustení z väzenia. V roku 2003 ju ako mučenicu blahorečil pápež Ján Pavol II.

Na proces Titus Zeman a spol. sa okrem procesu so sestrou Zdenkou a spoločníkmi viazal aj ďalší proces so šenkvickým farárom Alfonzom Paulenom, ktorý v rokoch 1949 – 1951 ukrýval v Šenkviciach pred pokusom o odchod do exilu viacerých klerikov a kňazov. Z poslednej, nevydarenej výpravy T. Zemana to bol saleziánsky kňaz Leonard Tikl. Po Paulenovom zaistení vytvorila ŠtB nesúrodú skupinu a A. Paulena dosadila do jej čela. Proces sa konal v Bratislave 20. a 21. júna 1952. Okrem Paulena sa pred súdnym senátom ocitla 11-členná skupina ľudí, ktorí poskytli úkryt skupine saleziánov pripravujúcich sa na prekročenie hraníc pod vedením T. Zemana. A. Paulen veľmi trpel vo výkone trestu. V dôsledku fyzického násilia a tvrdého väzenského režimu ho z väznice v Mírove museli previezť do nemocnice v Brne. Z väzenskej cely ho pomáhal vynášať Titus Zeman. A. Paulen ho ešte stihol požiadať o rozhrešenie a prijatie do saleziánskej spoločnosti. Ešte v deň prevozu do nemocnice v Brne 10. apríla 1954 A. Paulen zomrel.

Rozsudkom sa naplno otvorila väzenská časť života Titusa Zemana. Ďalšie zastávky na jeho krížovej ceste mali názov Ilava, Mírov, Jáchymov, Lepoldov a Valdice. Byť väzňom, neslobodným človekom či ako sa v dobovom žargóne hovorilo „muklom“ (mužem určeným k likvidaci) nebolo ľahké ani pre kňaza a rehoľníka. Tvrdý väzenský režim spojený s častým šikanovaním, prehliadkami, ponižovaním ľudskej dôstojnosti a tvrdou normovanou prácou mohla bez následkov zvládnuť iba vnútorne pevná a vyrovnaná osobnosť, ktorá dokázala utrpenie premeniť, obetovať a zužitkovať na upevnenie seba samej a iných. A to bolo možné vďaka hlbokej kresťanskej viere, napojenej na trpiaceho Krista.

Titus Zeman takouto osobnosťou bol a ešte viac sa ňou za dlhých 13 rokov strávených vo väzení stal. Ani jeho prepustenie z väzenia 10. marca 1964 neznamenalo príchod na slobodu. Spočiatku nemohol pôsobiť verejne ako kňaz ani ako salezián, ale musel pracovať ako robotník. Bol pod stálou kontrolou agentov komunistickej ŠtB a cirkevného tajomníka. Stále nad ním visela hrozba návratu do väzby. Situácia sa zmenila k lepšiemu počas demokratizačného procesu v spoločnosti. V roku 1967 mu povolili tiché omše vo vajnorskom kostole pri bočnom oltári a o rok neskôr mohol kňazskú službu vykonávať verejne. Vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy však v auguste 1968 dubčekovský pokus o reformu komunizmu zlikvidovali. Bol to šok pre Titusa Zemana. Všetko akoby sa malo vrátiť späť. Titusa zasiahol srdcový infarkt. Jeho zdravotný stav sa dramaticky zhoršoval a život skrátený nevýslovným utrpením a stresmi dospel do finále. Zomrel 8. januára 1969 ako 54-ročný v rodných Vajnoroch. Plne ho rehabilitovali až po páde komunistického režimu v roku 1991.

Dnešná Európa sa ešte stále vyrovnáva s fenoménmi totalitných režimov, ktorých obeťami sa stali mnohí kresťania – kňazi i laici. Pritom je zaujímavé, že práve Titusovia nám ukazujú zaujímavé dopĺňanie, a to práve v 20. storočí. Blahoslavený Titus Brandsma (1881 – 1942), holandský karmelitán, katolícky filozof a teológ, sa otvorene postavil proti ideológii nemeckého národného socializmu. Pre svoje postoje sa dostal do koncentračného tábora v Dachau, kde na ňom vykonávali medicínske experimenty, až nakoniec mu lekár vpichol smrtiacu injekciu.

Ďalší Titus, nemecký dominikán Titus Maria Horten (1882– 1936), čaká na blahorečenie. Zaistili ho v Nemecku v roku 1935, keď prebiehala silná kampaň proti reholiam, a odsúdili v zinscenovanom procese za údajné špekulácie s devízami na dva roky väzenia. Zomrel o rok neskôr za dodnes nevyjasnených okolností.

Tretí Titus je náš blahorečený slovenský Titus Zeman, ktorý mal odvahu vzoprieť sa komunistickému režimu a ktorý sa usiloval zachrániť duchovné povolania viacerých saleziánov a diecéznych kňazov. Za to bol mučený, odsúdený na 25 rokov väzenia a nútený postupne zomierať v izolácii medzi múrmi väzenia. Všetci traja Titusovia majú okrem mena niečo podobné: schopnosť zotrvať v pravde a vzoprieť sa násiliu totalitnej moci, či už nacistickej, alebo komunistickej. Zatiaľ čo prví dvaja sú mučeníkmi nacizmu, posledný je mučeníkom komunizmu, ktorý západná Európa nezažila. Traja Titusovia teda spájajú západnú a východnú Európu a vytvárajú jej spoločný duchovný odkaz pre súčasné a ďalšie generácie.

Text vyšiel ako súčasť knihy Neodpočívaj, pomáhaj. (Dobrá kniha, Trnava, 2017)

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo