Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
11. máj 2022

Vyznamenaní Púčik, Tunega a Tesár

Budovali odboj, komunisti ich poslali na smrť

Prezidentka Zuzana Čaputová cez víkend vyznamenala in memoriam troch popravených členov Bielej légie.

Budovali odboj, komunisti ich poslali na smrť

Zľava: Albert Púčik, Anton Tunega, Štefan Tesár. Foto: archív denníka Postoj

Ľudská pamäť rada zabúda najmä na tie nepríjemnejšie stránky minulého diania. Konkrétne postavy a udalosti v nej časom vyblednú a vystrieda ich iba všeobecný pojem sprostredkovanej skúsenosti, ktorý nedokáže postihnúť minulú skutočnosť v jej dramatickej hĺbke.

Zmysel obete sa však nestráca, je trvalý bez ohľadu na stálosť historickej pamäti. Pripomíname si 71 rokov od okamihu, keď ľudská nenávisť a zloba v politickej podobe zlikvidovala tri mladé životy. Aby sme lepšie pochopili na jednej strane absurditu a na druhej strane veľkosť a zmysel obety, pokúsime sa bližšie priblížiť celú tragickú udalosť.

V čo verili

Vysokoškoláci Púčik – študent medicíny – a Tunega – študent SVŠT, odbor elektrotechnika – sa poznali od detstva. Narodili sa a vyrastali v Dolných Motešiciach, neskôr študovali na trenčianskom gymnáziu. Angažovali sa v slovenskom katolíckom skautingu a v organizácii Orol. V roku 1938 sa tieto spolky stali súčasťou jednotnej štátnej organizácie Hlinkova mládež (HM). Púčik, Tunega a Tesár boli členmi HM tak ako tisíce iných chlapcov na Slovensku.

Púčik a Tunega sa stali frekventantmi Vyššej vodcovskej školy Hlinkovej mládeže (VVŠHM). Názov bol síce nadnesený, no vysokoškoláci zo zlých sociálnych pomerov tu videli určitú perspektívu uplatnenia. Mali sa stať vedúcimi kádrami HM. Kurzy tejto školy síce obsahovali dobovú ideológiu, no väčšinou sa týkali pedagogických tém. V Bratislave v rámci VVŠHM sa Púčik a Tunega stretli s Jozefom Vicenom, ktorého poznali z čias štúdia na gymnáziu v Trenčíne.

Generácia, ku ktorej patrili Púčik, Tunega a Tesár, bola generáciou slovenských študentov vlastencov, ktorí bytostne prežívali prevratné udalosti vyhlásenia autonómie Slovenska a slovenského štátu. Ku koncu vojny sa obávali o osud Slovenska. Jozef Vicen bol dokonca poverený vedením organizácie Slovenská tajná ochrana (STO), ktorá mala spravodajsky pracovať v prospech slovenskej vlády po jej odchode do exilu.

Slovenská vláda a prezident síce do exilu odišli, no boli zaistení americkými spojencami a vydaní do obnoveného Československa. STO vlastne ani nezačalo pracovať. Vicena krátko väznila sovietska NKVD. Na intervencie ho prepustili a odvtedy sa usiloval odísť do exilu a samostatne spravodajsky pracovať – už nie na báze STO – a prostredníctvom Jozefa Mikulu nadviazal kontakty s americkou vojenskou protišpionážnou službou CIC. Už v tom čase zbieral dôverné politické informácie zo Slovenska, ktoré mali presvedčiť o skutočnej hrozbe komunizmu.

Členstvo vo VVŠHM bola jedna zo zámienok diskriminácie vysokoškolských študentov po roku 1945. Frekventanti tejto školy a funkcionári HM sa dali veľmi ľahko identifikovať aj preto, že hlavné veliteľstvo HM pri evakuácii v roku 1945 nechalo podstatnú časť svojho archívu vo svojom bratislavskom sídle. Bola to ideálna živná pôda pre vtedajšiu neuniformovanú zložku bezpečnosti NB II., VI., VII., neskôr III. odbor povereníctva vnútra. Mohla vydierať, získavať informátorov, spolupracovníkov, prípadne provokovať alebo usmerňovať ilegálnu činnosť.

Pomery na povojnovom Slovensku boli rozhárané. Katolícka časť obyvateľstva bola nespokojná s poštátnením cirkevných škôl a internátov, s rušením katolíckych spolkov a tlače. Vyskytlo sa aj veľa prípadov zaistenia kňazov a laikov. Nespokojnosť vládla aj s neriešenou otázkou postavenia Slovenska v Československu. To bola živná pôda pre vytváranie rôznych ilegálnych skupín.

Organizátorom jednej z takýchto skupín bol Štefan Chalmovský. Chalmovský spolu s Albertom Púčikom a Antonom Tunegom vydávali ilegálne letáky. Zmýšľanie celej skupiny najlepšie vystihujú Smernice, s ktorými sa stotožňovali. V nich poukázali na hrozbu dvoch totalít – nacistickej a komunistickej – a prihlásili sa k hodnotám demokracie:

„Nášmu národu, hoci žil v samostatnom Slovenskom štáte, hrozilo v prípade nemeckého víťazstva strašné nebezpečie – smrť v mori novopohanského nacizmu. Teraz, po víťazstve nad Nemeckom, hrozí mu však tak isto strašné nebezpečie, ak nie strašnejšie: zotročenie boľševickým komunizmom, jeho ideológiou, svetonázorom a metódami... Čo nás očakáva v budúcnosti? Nič, len zvýšený teror, prenasledovanie všetkých statočne a poctivo zmýšľajúcich Slovákov... Musíme sa vzoprieť a postaviť sa proti diktatúre komunizmu, tak ako sme sa postavili proti diktatúre nacizmu... Naším cieľom je: 1. predovšetkým odstránenie komunizmu a jeho historickomateriálnej ideológie a svetonázoru, 2. udržanie kresťanského svetonázoru na Slovensku a jeho uplatnenie sa v živote verejnom i súkromnom, 3. zavedenie ľudského sociálneho poriadku na Slovensku, 4. nastolenie skutočného a pravého demokratického režimu na Slovensku podľa zásad o demokracii vyslovených vo vianočnom posolstve Pia XII. z roku 1944, 5. podľa vývinu medzinárodnej politickej situácie obnovenie samostatného, demokratického slovenského štátu či už v rámci federatívnej Č-SR, alebo v rámci nejakého federatívneho zväzu stredoeurópskych – európskych národov.“

Represia

Aktuálnosť týchto zásad potvrdil ďalší politický vývoj. Púčik a Tunega im ostávali verní aj v ďalšom období. Rátalo sa s blízkym konfliktom víťazných západných veľmocí so Sovietskym zväzom, ktorý by priniesol vytlačenie sovietskeho vplyvu zo strednej Európy. Už v novembri a decembri 1945 bolo v súvislosti s jeho činnosťou zaistených 80 osôb, 32 zahrnuli do obžaloby.

Medzi zaistenými a odsúdenými bol Albert Púčik. Zatkli ho 4. decembra 1945 a odsúdili na sedem mesiacov väzenia. Po odpykaní trestu chcel pokračovať v štúdiu medicíny v Bratislave, no po dvoch mesiacoch ho zaradili na prevýchovu do pracovného tábora v Ústí nad Oravou na šesť mesiacov. Nečudo, že po tejto skúsenosti sa Púčik rozhodol emigrovať do Rakúska a zapojiť sa do rezistencie.

V novembri 1947 ho spolu s Otom Čačkom úspešne previedol do Rakúska Vicenov kuriér František Paňko. Tu sa stretol s Jozefom Mikulom a Jozefom Vicenom. Stal sa Vicenovým blízkym spolupracovníkom a od decembra 1947 do decembra 1948 podnikol z Rakúska na Slovensko šesť kuriérnych ciest.

Albertovi Tunegovi, ktorý udržiaval v druhej polovici roka 1945 kontakty s Púčikom i Chalmovským, sa podarilo uniknúť zatknutiu v súvislosti s odhalením Chalmovského skupiny. Takmer rok sa ukrýval na Slovensku. Žil pod menom Anton Trnka s falošnými dokladmi.

Už pri svojej prvej ceste na Slovensko v roku 1947 kontaktoval Púčik Tunegu a vždy, keď bol na Slovensku, ho navštívil. Tunega sa v rokoch 1947 – 1948 usiloval o skonštruovanie vysielačky, ktorá by uľahčila komunikáciu. K jej zostaveniu a sfunkčneniu však nedošlo.

Eduard Tesár nepatril do skupiny Štefana Chalmovského, neudržiaval styk s Púčikom a Tunegom. V období prvej Slovenskej republiky pracoval na pasovom oddelení ministerstva vnútra. Po vojne ho pridelili na ONV v Poprade, odkiaľ ho ako civilného úradníka v januári 1946 preložili na V. – pasové – oddelenie povereníctva vnútra v Bratislave. Až v roku 1947 a 1948 sa s ním skontaktoval Tunega, ktorého poznal z trenčianskeho gymnázia.

V skupine Štefan Chalmovský a spol. (súd v októbri 1946) a v skupine Jozef Bačkor a spol. (súd v novembri 1946) sa objavujú mená osôb, prevažne vysokoškolákov, s ktorými sa stretávame aj medzi obžalovanými a odsúdenými pri veľkom procese Albert Púčik a spol. v roku 1949.

Nie je to náhoda. Títo ľudia spolupracovali a Púčik s Tunegom ich poznali. Obracali sa preto na nich s rôznymi žiadosťami Slovensku. Bolo to však veľmi riskantné, lebo išlo o osoby, ktoré boli už raz vyšetrované bezpečnostnými orgánmi, súdené a aj po roku 1948 stále ostávali v zornom uhle Štátnej bezpečnosti. Náhodné stretnutia s tými, ktorí ich poznali, a stretnutia s ľuďmi, ktorí boli odporúčaní ako spoľahliví, v sebe niesli značné riziko.

Pamätná tabuľa na budove gymnázia v Trenčíne. Foto: Wikimedia.org

Po rozbití skupín Chalmovského, Bačkora a ďalších úderoch proti iným ilegálnym skupinám na Slovensku v priebehu rokov 1946 a 1947 bolo zrejmé, že treba nájsť nové reálnejšie, menej zjavné a zraniteľné formy činnosti. Táto potreba sa ešte viac zaktualizovala po definitívnom prevzatí moci komunistickou stranou v ČSR vo februári 1948. Komunistické režimy v jednotlivých krajinách sa začali od známej juhoslovanskej rezolúcie Informbyra z 28. júna 1948 radikalizovať. Komunistické strany združené v Informbyre prijali politiku zostrovania triedneho boja. Začiatkom júla 1948, teda už po určitej stabilizácii komunistického režimu, priviedol Albert Púčik do Viedne k Jozefovi Vicenovi Antona Tunegu.

Tunega priniesol informácie o chystanom ostrom kurze a sondoval možnosti získania materiálnej pomoci pre protikomunistickú rezistenciu. Diskusie s Vicenom viedol na tému, akým spôsobom by sa dalo čo najefektívnejšie pracovať proti komunistickému režimu, ktorý využije metódy, na aké naši ľudia nie sú zvyknutí.

Púčik zo svojej poslednej kuriérnej cesty na Slovensko (hranice prekročil 13. decembra 1948) poslal Vicenovi na jeho kryciu adresu do Viedne odkaz písaný tajným písmom, že sa nemohol včas vrátiť pre ľady pri brehoch Moravy, ktoré by rozrezali jeho gumený čln. Zároveň však upozornil, že je v kontakte s Jánom Divincom. Ako sa čoskoro ukázalo, išlo o jedného z najaktívnejších agentov komunistami riadeného vojenského obranného spravodajstva (OBZ). Púčika kontrolovala sieť OBZ.

Zaistením Alberta Púčika 4. januára 1949 v dome u Brúderovcov v Bratislave-Vajnoroch sa začala realizovať veľká akcia OBZ a ŠtB. Od Púčika sa odvíjali desiatky ďalších zaistení. Anton Tunega bol zaistený 7. januára, Eduard Tesár 9. januára 1949. Trestné oznámenie Krajského veliteľa ŠtB v Bratislave Jozefa Ilčíka celkovo zahŕňalo 63 osôb.

Na skupinu zaistených bývalých i aktívnych príslušníkov armády podalo trestné oznámenie veliteľstvo 4. oblasti v polovici januára. Prípravné vyšetrovanie bolo nariadené celkovo proti 73 osobám. Vyšetrovatelia ŠtB (Šimon Čermák, Matej Bél, Rudolf Lančarič a iní) uplatnili kruté metódy fyzického a psychického týrania. Sám Albert Púčik sa neskôr na hlavnom pojednávaní vyjadril: „Pri výsluchu na ŠtB som niektoré veci udal odchylne zo strachu pred bitkou.“ ŠtB vedela o kontaktoch Púčika, Tunegu, Vicena a ďalších osôb.

Chýbali jej však konkrétne informácie o zámeroch protikomunistickej rezistencie, o jej skutočnom rozsahu a stykoch. K celej veci pristupovala schematicky. Každého, s kým sa Púčik a Tunega stretli, automaticky považovala za ich aktívneho spolupracovníka. Konštrukcia ŠtB vychádzala zo scenára imperialistického sprisahania, ktorého prejavom boli aktivity americkej CIC a činnosť jej údajných agentov na Slovensku. Potvrdzovalo to aj tézu o zostrovaní triedneho boja a aktivizácii „reakcie“ v štáte.

Inzercia

Väčšinu zaistených dodala KV ŠtB do väznice Krajského súdu v Bratislave 25. januára 1949. Ôsmeho februára 1949 sem eskortovali z Vojenskej väznice v Bratislave aj skupinu zaistených vojakov. Teraz bol rad na vypracovaní a podaní obžaloby. Vzhľadom na množstvo zatknutých, ktorí podľa konštrukcie ŠtB údajne tvorili vysoko organizovanú skupinu, a politický význam prípadu musela byť táto práca zverená človeku, ktorý mal dôveru vtedajšieho vedenia komunistickej strany a ŠtB. Vhodná osoba sa našla. Bol ňou plk. just. JUDr. Anton Rašla. Rašla podal za Štátnu prokuratúru obžalobu Štátnemu súdu v Bratislave 12. apríla 1949. Obžalovaných bolo celkovo 62 osôb.

Obžalobný spis mal úctyhodný rozsah 42 strán. Obžalovaní sa podľa neho dopustili zločinov vyzvedačstva, vojenskej zrady, vyzradenia štátneho tajomstva, falšovania verejnej listiny, združovania proti štátu a úkladov proti republike. Išlo o najťažšie zločiny, ktoré sa posudzovali podľa nového zákona na ochranu ľudovodemokratickej republiky č. 231/1948 Zb. Obžalobný spis je vnútorne členený do troch celkov: I. Osoby, ktoré sa stýkali najmä s A. Púčikom, II. Osoby, ktoré sa stýkali najmä s A. Tunegom, III. Osoby, ktoré sa stýkali s Ľ. Gálikom (Anton Tunega bol synom jeho sesternice).

Obžaloba sa opierala o trestné oznámenie ŠtB a o protokoly, ktorých podpísanie si vyšetrovatelia vynucovali neprimeranými prostriedkami. Tak boli všetci obžalovaní nepravdivo prezentovaní ako profesionálni agenti, ktorí dlhodobo zhromažďovali dôverné informácie o politických, bezpečnostných a hospodárskych otázkach a odovzdávali ich „nepriateľskej mocnosti“. V skutočnosti išlo iba o prípravné aktivity a sondáže, ktoré ani zďaleka nedosahovali vysokú profesionálnu úroveň. Svedčí o tom okruh zatknutých osôb, ich nižšia miera ochoty spolupracovať, ako aj nižšia kvalita získaných informácií.

Medzi zatknutými boli blízki i vzdialení príbuzní Alberta Púčika, Antona Tunegu, Jozefa Vicena, ľudia ktorí ukrývali Púčika a Tunegu, ale i priatelia a spolužiaci, ktorí ich stretli a neoznámili ich bezpečnosti. Tak sa z náhodného stretnutia s bývalým spolužiakom alebo profesorom stala konšpiratívna schôdzka, kde sa vyzrádzali údajné štátne tajomstvá.

Púčik ani Tunega svojim priateľom často nepovedali, že aktívne pracujú v emigrácii, a uvádzali, že žijú a pracujú na Slovensku. Ich neoznámenie bezpečnosti osobami, s ktorými sa stretli, sa však kvalifikovalo ako trestný čin. Listy čisto súkromného charakteru, sprostredkovanie finančných súm od príbuzných pre ľudí žijúcich v stave krajnej núdze v emigrácii sa považovalo za spojenie s emigráciou a jej aktívnu podporu.

Množstvo tzv. utajovaných skutočností, ktoré sa Albert Púčik a Anton Tunega dozvedeli (stavba letísk, situácia v zásobovaní, doprave), boli všeobecne známe a prístupné i v cenzurovanej komunistickej tlači. Mikrofilmy od Vicena, ktoré odovzdávali Púčik a Tunega ďalším osobám, obsahovali súkromné listy, ale aj rôzne otázky týkajúce sa politických, hospodárskych, vojenských a bezpečnostných vecí. Tieto mikrofilmy boli často nečitateľné a osoby, ktoré ich dostali, ich väčšinou ani nečítali. Pre ŠtB i pre súd však poslúžili ako vhodný hmatateľný dôkazový materiál. Svedčí to o amatérskom spôsobe práce protikomunistickej rezistencie, ktorá sa len začala rozvíjať.

Najzávažnejšie údajne boli prezradené informácie z oblasti práce ŠtB. Tieto informácie podľa obžaloby odovzdal Eduard Tesár Antonovi Tunegovi s cieľom prezradiť ich inej mocnosti. Išlo o mená orgánov ŠtB, rozmiestnenie kancelárií VII., neskôr III. odboru povereníctva vnútra, mená 40 – 50 osôb – agentov ŠtB, držiteľov pasov vydaných na cesty do zahraničia bez potrebných dokladov, vyzradenie značiek automobilov používaných prednostami III. odboru, prezradenie údajov z denníka správ povereníka vnútra.

Tesár Tunegu vnímal ako svojho priateľa, ktorému hrozí zatknutie a potrebuje pomoc. Podľa Eduarda Tesára:

„Môj najzávažnejší trestný čin je, že som vyzradil niekoľko mien členov NB (alebo ŠtB). Toto sa stalo ešte v roku 1947, keď som nevedel o úmysloch A. Tunegu a jeho poslaní. Tieto mená menovaný odo mňa vylákal tým, že je hľadaný, ako som už spomenul, pre jeho činnosť v HM... keď som mu mená odovzdal, poznamenal som, aby sa pred tými stránil, aby ho nezatkli... Informácie o bezpečnostom odbore som nemal, a preto som tieto nemohol dať Tunegovi, lebo som bol úradníkom verejnej správy vnútornej. Len na viaceré naliehania A. Tunegu povedal som mu asi 5 mien, ktoré, ako som sa domnieval, boli na spomenutom odbore. I mená týchto osôb boli známe... Rozmiestnenie kancelárií bezpečnostného odboru som nepoznal. To, čo som A. Tunegovi na jeho naliehanie naznačil, bolo asi 5 – 6 miest podľa môjho odhadu, ale bez presného označenia polohy. To je onen plán ‚budovy‘, ktorý mi obžaloba kladie za vinu, že som prezradil... Plán budovy je uverejnený v publikáciách o Bratislave... Na Štátnom súde som už uviedol, že spoznajúc úmysly A. Tunegu, zničil som papier, na ktorom som mal poznamenané niektoré údaje z denníka správ povereníka, a menovanému som nič nepovedal... Povinnosť zachovávať štátne tajomstvo nebola mi výslovne uložená.“ Pokiaľ ide o pasy: „... išlo o staré pasy vydané v rokoch 1945 a 1946 a predpokladal som, že tieto cestovné pasy budú už neplatné. Dal som to Tunegovi v presvedčení, že to už nebude môcť upotrebiť.“

Navyše Tesár odmietol Tunegovi vydať bianko cestovné pasy a iné úradné tlačivá a neprezradil mu obsah dôverných porád v Prahe a tajných spisov. Autá, ktorých poznávacie značky dal Tunegovi, síce patrili III. odboru, ale išlo autá na bežnú potrebu, ktoré stávali pred budovou.

Súdy a poprava

Hlavné pojednávanie so skupinou Albert Púčik a spol. sa konalo 10. až 13. mája 1949 a 17. až 18. mája 1949. Predsedom senátu bol pplk. just. Ladislav Breuer, členovia senátu: Pavol Korbuly, Ivan Kleskeň (sudcovia z povolania), Alojz Štuk a mjr. Juraj Pivoluska (sudcovia z ľudu), zástupcom štátnej prokuratúry bol plk. just. Anton Rašla, obhajcami boli Henrich Lax (za obžalovaného A. Púčika ex offo), Ján Steiner (za obžalovaného L. Gálika ex offo), Arpád Balogh-Dénes, Branislav Šimkovic (za A. Tunegu ex offo), Ladislav Brežný (za E. Tesára), Alexander Šimkovic, Mária Čikvanová-Stará, Ján Slabej, Vojtech Telek a Marek Čulen. Na hlavnom pojednávaní bolo prítomných 60 obžalovaných.

Niektorí obžalovaní počas pojednávania reagovali spontánne, odmietali nedokázané konštrukcie. Iní však boli v strese pod vplyvom utrpenia a hrozieb z vyšetrovacej väzby. Podľa svedectva Eduarda Tesára: „Na hlavné pojednávanie pred Štátnym súdom odd. v Bratislave bol som predvedený zo Štátnej nemocnice v Bratislave, kde som bol ako vyšetrovanec na liečení, lebo môj zdravotný stav bol taký zlý, že som musel byť ošetrený, lebo som mal chŕlenie krvi z pľúc a musel som dostávať pneumotorax. Na pojednávaní som bol v bolestiach a horúčke. Nevládal som dostatočne osvetliť jednotlivé body obžaloby.“

O správaní zástupcu Štátnej prokuratúry Antona Rašlu na hlavnom pojednávaní sa zachovalo dobové svedectvo obžalovaného Viktora Franka: „Na začiatok pojednávania bola pripustená do súdnej siene z obecenstva aj moja manželka. V jednej z prestávok medzi čítaním obžaloby odpovedal som zďaleka na manželkin pozdrav a úsmev kývnutím hlavy a tiež úsmevom. Na to sa bývalý obžalobca Rašla osopil na mňa týmito slovami: ‚Franko, nesmejte sa. Trest pätnásť rokov, ktorý vás čaká, nie je maličkosť. A nemyslite si, že prídu Američania. A keby aj mali prísť – viete, čo sa v takomto prípade urobí s väzňami...‘ Za takýchto okolností, za takého prejudikovania terorizovania a porušovania zákonnosti nepripustili – najmä obžalobca – iné údaje, opravy, dodatky k zápisnici.“

Devätnásteho mája 1949 sa zišli členovia senátu Štátneho súdu, aby sa uzniesli na rozsudkoch. Porada nebola jednoduchá. Trvala dva dni. Členovia senátu sa jednohlasne zhodli na výške trestu u väčšiny obžalovaných. V šiestich prípadoch neprešla výška trestu jednohlasne. Stalo sa to vďaka postoju sudcov z ľudu (najmä Alojza Štuka), ktorí navrhovali trest smrti. Išlo o Alberta Púčika, Milana Glogera, Antona Tunegu, Pavla Cintavého, Jozefa Kovarského a Eduard Tesára. O výške rozsudku síce rozhodovala väčšina hlasov, no práve tento nejednotný postoj do istej miery naznačil, ako sa bude vec vyvíjať.

Rozsudok nad skupinou Albert Púčik a spol. bol vynesený 21. mája 1949. Najvyššie tresty – doživotie – dostali Albert Púčik, Anton Tunega, Eduard Tesár a Ľudovít Gálik. Ostatní boli úhrnne odsúdení na 227 rokov a 6 mesiacov väzenia. Zástupca Štátnej prokuratúry Anton Rašla zahlásil odvolanie. Odvolanie v prípade troch uvedených, no i ďalších odsúdených podal Štátnemu súdu v Bratislave 23. mája 1949. O deň neskôr sa odvolal aj proti ôsmim osobám, ktoré súd oslobodil. Odvolali sa i odsúdení a ich advokáti. Z trojice Púčik, Tunega a Tesár sa odvolal proti neprimeranej výške rozsudku iba Tesár.

V nasledujúcich mesiacoch sa postupne koncipovali dôvody odvolania obžalovaných i Štátnej prokuratúry. Celý spis bol 29. októbra 1949 poslaný na Najvyšší súd v Brne. Štátna prokuratúra v Bratislave vypracovala odvolanie 14. novembra 1949 a adresovala ho Štátnemu súdu v Bratislave. Odvolanie zdôvodňovalo v prípade Púčika, Tunegu, Tesára a Gálika, prečo je doživotný trest nepostačujúci. Vyčítalo im vypočítavosť pri oľutovaní trestnej činnosti a Štátnemu súdu nesprávnu kvalifikáciu trestnej činnosti.

Toto odvolanie Štátnej prokuratúry ostalo po vyhotovení zatiaľ iba v koncepte. Zaktualizovalo sa až po skompletizovaní všetkých odvolaní 27. marca 1950 a bolo odoslané Štátnemu súdu odd. v Bratislave v podstate v nezmenenej podobe. V zastúpení Štátnej prokuratúry ho podpísal O. Ujhelyi. Pred odvolávacím pojednávaním na Najvyššom súde v Prahe sa urýchlilo i politické rozhodnutie, ktoré riešilo otázku, koľko bude trestov smrti a kto ich dostane.

Prípadom sa zaoberala bezpečnostná päťka Krajského výboru KSS v Bratislave dňa 21. júna 1950. V prípade štyroch odsúdených sa uzniesla žiadať trest smrti a z celého prípadu vytvoriť odstrašujúci prípad. Definitívne politické rozhodnutie v Prahe je v pokyne ministerstva spravodlivosti Generálnej prokuratúre. Ten znel nie štyri, ale tri rozsudky smrti pre Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára. Ľudovít Gálik teda o vlas unikol smrti.

Osud Púčika, Tunegu a Tesára spečatila bezpečnostná komisia ÚV KSČ 18. júla 1950 (Ladislav Kopřiva, minister národnej bezpečnosti, Václav Nosek, minister vnútra, Josef Pavel, námestník ministra vnútra, Štefan Rais, minister spravodlivosti, Osvald Závodský, veliteľ Štátnej bezpečnosti, a pracovník aparátu ÚV KSČ Vyškovský. Alexej Čepička, minister národnej obrany, a Rudol Slánský, generálny tajomník KSČ, neboli prítomní). Rozhodla, že všetci traja majú byť popravení. Ostatné už bola fraška.

Termín pojednávania pred Najvyšším súdom v Prahe sa určil na 13. septembra 1950. Súdny senát tvorili: predseda Dr. Eugen Wagner, členovia senátu František Budil, Jaroslav Hrbek (sudcovia z ľudu), František Krajíček (referent), Dezider Szabo, pplk. Dr. Václav Vydra, skpt. Dr. Jiří Rumler. Prítomných bolo 30 obžalovaných, odsúdených prvostupňovým rozsudkom Štátneho súdu v Bratislave. Medzi nimi však chýbali Púčik, Tunega a Tesár, odsúdení na najvyššie tresty. Takouto manipuláciou sa zabránilo účinnejšej obrane tejto trojice obžalovaných a súčasne sa znížilo riziko ich úteku počas eskorty do Prahy. Pred Najvyšším súdom ich zastupovali iba ex offo určení obhajcovia. Pojednávanie bolo ukončené vynesením rozsudku 16. septembra 1950.

Rozsudok Najvyššieho súdu v Prahe bol tvrdší ako rozsudok Štátneho súdu v Bratislave. Podľa určeného scenára boli Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár odsúdení na trest smrti, Ľudovít Gálik na doživotie. Ostatným obžalovaným bol výrazne zvýšený trest. Týkalo sa to aj tých, u ktorých Štátny súd v Bratislave vyniesol oslobodzujúci rozsudok. Celkovo boli odsúdení na 442 a pol roka väzenia.

V zdôvodnení rozsudku sa súd stotožnil s argumentmi obsiahnutými v odvolaní zástupcu Štátnej prokuratúry v Bratislave. Púčik, Tunega a Tesár skoncipovali už na druhý deň po vynesení rozsudku v leopoldovskej väznici žiadosti o milosť, adresovanú prezidentovi ČSR Klementovi Gottwaldovi. Podľa platných predpisov išiel prvopis žiadosti o milosť cestou odd. Štátneho súdu v Bratislave a druhopis cestou povereníctva spravodlivosti. Všetci traja ľutovali svoju činnosť a žiadali o zmiernenie rozsudku. K žiadostiam o milosť pripojil 21. septembra 1950 svoje odmietavé stanovisko zástupca veliteľa Zboru väzenskej stráže. Štátny súd v Bratislave žiadosti tiež neodporučil.

Vo veci žiadosti o milosť Púčika, Tunegu a Tesára sa 2. januára 1951 na Najvyššom súde v Prahe konalo neverejné zasadanie. Predseda senátu bol Dr. Eugen Wagner. Celé zasadnutie trvalo 40 minút. Zástupca Generálnej prokuratúry Dr. Holubec navrhol neodporúčať prezidentovi republiky udelenie milosti odsúdeným. Prezident Klement Gottwald milosť neudelil. Všetkých troch odsúdených na smrť eskortovali z Leopoldova do Bratislavy. Tu im v budove väznice Krajského súdu 19. februára 1950 sudca P. Korbuly prečítal rozsudok Najvyššieho súdu. Súčasne im oznámil, že ich žiadosti o milosť nebolo vyhovené a trest bude vykonaný 20. februára 1951.

Nasledovali posledné hodiny prípravy na smrť. Krátky čas rozlúčky s najbližšími, sviatosť zmierenia. Skoro ráno o 4.20 hod. všetkých troch predviedli na nádvorie väznice Krajského súdu. Tu ich už čakal predseda senátu Dr. Pavol Korbuly, zástupca Štátnej prokuratúry Dr. František Omelka, šéflekár MV NB Dr. Rudolf Bezák, zástupca správy väznice npor. Jozef Polák, zapisovateľ Ondrej Pelech a kat.

Sudca Korbuly po zistení, že sa dostavili všetci odsúdení, vyhlásil rozsudok Štátneho súdu z roku 1949 a Najvyššieho súdu. Potom odsúdeným oznámil, že ich žiadosti o milosť boli zamietnuté. František Omelka určil poradie pri výkone trestu smrti povrazom a dal pokyn katovi, aby vykonal rozsudok. Ako prvý bol popravený o 4.25 hod. Eduard Tesár. Za ním nasledoval Anton Tunega o 4.50 hod. Posledný predstúpil pred kata Albert Púčik. Bolo 5.19 hod. Tak – násilne a zbytočne – vyhasli životy troch mladých ľudí.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.