Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
23. máj 2022

Kauza Bielej légie

Sledujeme nebezpečný fenomén. Spochybňovanie obetí komunizmu

Príspevok k objasneniu prípadu Púčik, Tunega, Tesár.

Sledujeme nebezpečný fenomén. Spochybňovanie obetí komunizmu

Zľava: Albert Púčik, Anton Tunega, Eduard Tesár. Foto: archív denníka Postoj

Slovenskú verejnosť prekvapila kauza ocenenia troch popravených obetí komunistickej totality Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára. Prezidentka udelila všetkým trom vysoké štátne vyznamenanie in memoriam.

Niektorí publicisti a historici reagovali tým, že v médiách spochybnili vhodnosť ocenenia s poukazom na údajné angažovanie trojice popravených na strane režimu Slovenského štátu z rokov 1939 – 1945. Objavilo sa všeobecné konštatovanie, že pôsobili v štruktúrach ľudáckeho režimu. Každé zovšeobecnenie však vedie k zjednodušeniu. V tomto prípade je zavádzajúce. 

Faktom je, že Púčik, Tunega a Tesár nezastávali žiadne dôležité posty v štruktúrach režimu. Táto argumentácia veľmi pripomína argumentáciu používanú v komunistickom režime, kde sa pri politických procesoch šablónovito vyzdvihovalo členstvo osôb v organizáciách Slovenského štátu a poukazovalo sa na ich spojitosť s angažovaním proti ľudovodemokratickému či socialistickému štátu a jeho zriadeniu.

Pritom by bolo zaujímavé sledovať, koľko osôb po novembri 1989, predtým činných vo vrcholových štruktúrach komunistického režimu, zastávalo vysoké posty v demokratickom Československu a neskôr Slovenskej republike, prípadne koľko z nich bolo ocenených prezidentmi. Iste boli medzi nimi aj zväzáci a pionieri, angažovaní straníci...

Púčik, Tunega a Tesár boli členmi slovenského katolíckeho skautingu a Orla. Stali sa členmi Hlinkovej mládeže (HM) tak ako ďalšie tisíce slovenských chlapcov a dievčat, keď v decembri 1938 pod tlakom autoritatívneho režimu zanikli všetky mládežnícke organizácie, ktoré sa vliali do HM ako jedinej štátnej mládežníckej organizácie.

Všetci traja ako študenti trenčianskeho gymnázia pokračovali v tých istých aktivitách ako v skautingu – športové aktivity, šachové turnaje, letné tábory.

Neboli absolventmi Vyššej vodcovskej školy HM

Príchod na vysokoškolské štúdiá do Bratislavy bol pre nich začiatkom nového života. Tesár začal študovať v roku 1942 právo, Púčik v roku 1943 medicínu a Tunega v roku 1944 elektrotechnické inžinierstvo.

V roku 1941 založil Ladislav Jankovič v Bratislave Vyššiu vodcovskú školu HM. Jej cieľom bola výchova budúcich vedúcich pracovníkov HM a zisk budúcej slovenskej inteligencie pre prácu v HM. Pre Púčika, Tunegu a Tesára sa táto škola stala príťažlivá najmä preto, že jej frekventanti dostali možnosť ubytovať sa v internáte Orol. Tu netreba zabúdať, že pochádzali zo sociálne slabého prostredia.

VVŠ HM bola zriadená podľa vzoru vysokoškolského štúdia. Trvala dva roky, 82 dní. Jeho náplň tvorili teoretické a praktické disciplíny. Bola tu zastúpená mravno-náboženská výchova, psychológia, spoločenská výchova, občianska výchova, ideológia HSĽS, rétorika, ale aj hudba, spev, branná výchova, telesná výchova a zdravoveda. Štúdium sa končilo záverečnou skúškou a obhajobou práce.

Tesár bol krátky čas po prijatí vylúčený z VVŠ HM pre nečinnosť a stratil aj internát, ktorý s tým súvisel. A. Púčik bol jej frekventantom od konca roka 1943 a neukončil ju. A. Tunega sa stal frekventantom tejto školy, ale až v januári 1945, takže ani on ju nikdy neabsolvoval. Nezodpovedá teda pravde, že Púčik, Tunega a Tesár boli absolventmi VVŠ HM, ako sa to prezentovalo v niektorých článkoch.

Ako to bolo s hláskami?

S činnosťou v HM počas vysokoškolského štúdia súvisí aj tvrdenie, že Tunega a Púčik počas Slovenského národného povstania pôsobili ako tzv. hlásky spravodajského oddelenia Hlavného veliteľstva HM, čím fakticky vykonávali informátorskú a konfidentskú činnosť. Ako to bolo s tzv. hláskami?

Krátko po vypuknutí povstania v septembri 1944 hlavný veliteľ HM Alojz Macek navrhol prezidentovi Jozefovi Tisovi, že prostredníctvom HM zorganizuje spravodajskú službu, ktorá bude dodávať správy prezidentskej kancelárii o tom, aká je situácia na povstaleckom území. J. Tiso tento návrh prijal.

Pri HV HM sa tak vytvorilo spravodajské oddelenie, ktoré viedol L. Jankovič. Na jeho riadení a činnosti sa podieľali najmä absolventi VVŠ HM (J. Vicen, J. Šiky, Š. Chalmovský, K. Piaček, D. Kvietok, K. Strmeň, J. Kolmajer). Medzi rozhodujúcimi činiteľmi teda nenájdeme Púčika, Tunegu ani Tesára.

Vieme však, že Tunega so spravodajským oddelením HM spolupracoval. Akútny nedostatok finančných prostriedkov priviedol prezidentskú kanceláriu k rozhodnutiu, že spravodajská činnosť HM bude koordinovaná ministerstvom národnej obrany (MNO). Túto úlohu prevzal vedúci spravodajského oddelenia MNO mjr. Alexander Matúš.

Podľa ďalšej dohody došlo k súčinnosti spravodajských oddelení Hlinkovej gardy a HM, ale aj s Ústredňou štátnej bezpečnosti, s nemeckou bezpečnostnou službou Sicherheitsdienst (SD), nemeckou bezpečnostnou políciou Sicherheitspolizei (SIPO) a gestapom.

Konkrétna spravodajská činnosť HM sa najprv zameriavala na získavanie a spracovanie informácií vysielaných povstaleckým rozhlasom v Banskej Bystrici, ale aj rozhlasmi v Londýne a v Moskve. Získané informácie sa posielali vládnym úradom, Slovenskej tlačovej kancelárii a Úradu propagandy. Potom L. Jankovič začal budovať spravodajskú sieť, tzv. hlásky, s cieľom získať čo najviac informácií o situácii na Slovensku, najmä na povstaleckom území.

Názov „hlásky“ vznikol zo zaužívaného uvádzacieho nadpisu hlásení, napríklad „Zvolen hlási“, „Prievidza hlási“. Každá hláska mala krycie meno a číslo. Pre štáb hlások zorganizoval prvé spravodajské školenie príslušník SD Jelínek. Hlásky, ktoré prenikali na povstalecké územie, mali legitimáciu HM s pečiatkou nemeckej SD, čo im umožnilo voľný pohyb.

Inzercia

K ich úlohám patrilo odhaľovanie ukrývajúcich sa účastníkov povstania a ofenzívne spravodajstvo namierené proti partizánom. Kvalita hlások a informácií, ktoré dodali, bola rôzna, veď nešlo o profesionálnych spravodajcov. Niektoré osoby zaradené do zoznamu hlások ani nevykonávali svoju činnosť.

Z trojice Púčik, Tunega a Tesár sa v zoznamoch hlások nachádza meno A. Púčika. Samotné zaradenie jeho mena medzi hlásky však ešte nemusí znamenať, že niekoho udával alebo že posielal správy, ktoré poškodzovali povstalcov. Nemáme k dispozícii dokument alebo hodnoverné svedectvo, ktoré by to dokazovalo. Preto je neférové a tendenčné hodnotiť ho automaticky ako konfidenta a udavača.

Keby takýto kompromitujúci dokument existoval, určite by ho využila štátna bezpečnosť pri vyšetrovaní Púčika a príprave procesu s ním. V tejto súvislosti treba zobrať do úvahy aj Púčikov zlý zdravotný stav. Od jari 1944 mal vážne zdravotné problémy. Od marca do mája 1944 musel byť dokonca hospitalizovaný na internom oddelení bratislavskej Štátnej nemocnice s diagnózou voda v boku a tuberkulózny infiltrát. Odtiaľ musel odísť na ďalšie doliečenie domov k rodičom do Dolných Motešíc.

V októbri 1944 sa opäť zapísal na riadne štúdium na lekárskej fakulte v Bratislave.

Pokiaľ ide o Tunegu, po týždennej rádioamatérskej praxi v rádiotechnickej dielni ho povolali na Hlavné veliteľstvo HM, kde mu oznámili, že absolvuje krátky spravodajský kurz. Inštruktormi kurzu boli Jozef Vicen (maskovanie, psychológia), L. Jankovič (ideológia), K. Strmeň (praktické maskovanie osôb a prostredia), J. Huba (riadené rozhovory), P. Grbalík (osobná obrana džiu-džicu). Neznámy nemecký poddôstojník vyučoval zaobchádzanie s pištoľou.

Inštruktori sa netajili tým, že Nemecko vojnu prehrá a cieľom kurzu je po prechode frontu popri zamestnaní zasadzovať sa za myšlienku slovenského štátu v zmenených podmienkach.

Podľa Tunegu sa inštruktori vyjadrili takto: „Nezáleží nám na tom, v akej medzinárodnej konštelácii ten Slovenský štát zostane, avšak my sa musíme snažiť, aby sme konšteláciu Slovenského štátu zachovali pred medzinárodným fórom. Po vojne máme ľudí presviedčať za konšteláciu Slovenského štátu skôr, než by náš ľud niekto iný získal pre iné štátoprávne usporiadanie ako slovenské.“

E. Tesár prežil povstalecké udalosti a príchod frontu v Trenčíne. Od konca decembra 1944 do februára 1945 bol hospitalizovaný v trenčianskej nemocnici s diagnózou pokročilého štádia tuberkulózy pľúc. Potom nastúpil do zamestnania na okresnom úrade v Trenčíne. V čase krátko pred prechodom frontu pomohol trom slovenským utečencom z nemeckého zajatia Jánovi Šintajovi, Pavlovi Šintajovi a Jozefovi Žiakovi, pochádzajúcim z Liptovského Mikuláša. Tesár ich ukryl, zadovážil im jedlo a ošatenie.

Na prelome rokov 1944/1945, keď bolo zrejmé, že postup Červenej armády sa ani na slovenskom území nezastaví, prišiel L. Jankovič s myšlienkou zorganizovať nové spravodajstvo. Jeho úlohou malo byť získavanie informácií pre slovenskú vládu, ktorá sa – ako sa predpokladalo – uchýli do exilu. Na rozdiel od hlások, ktoré boli skôr improvizáciou, mala byť vybudovaná nová spravodajská organizácia pod názvom Slovenská tajná ochrana (STO). Hlásky mali tvoriť základnú bázu na vznik STO. Základy STO sa začali budovať na Hlavnom veliteľstve HM v Bratislave.

Nábor pre STO trval od januára do marca 1945. Osoby pre STO sa vyberali najmä z radov hlások. Oslovené boli predovšetkým ženy. Získalo sa 100 až 150 osôb, najviac zo západného Slovenska. Každý člen dostal krycie číslo. Poznávacím znamením bola prehnutá slovenská stokorunáčka. Podľa plánu mal byť hlavný štáb STO v zahraničí, pričom by udržiaval stále spojenie so slovenskou vládou. Za jeho veliteľa bol určený L. Jankovič.

Nižší ilegálny štáb pod vedením J. Vicena mal rozvíjať svoju činnosť na Slovensku. STO sa pred príchodom frontu nedobudovala a ani nezačala fungovať. Zmysel jej fungovania aj tak zanikol kapituláciou slovenskej vlády a vydaním prezidenta J. Tisu do Československa. V súvislosti s vedením STO sa spomína meno A. Tunegu. Ide však iba o jednu výpoveď J. Vicena pred orgánmi komunistickej Štátnej bezpečnosti z roku 1962. Vierohodnosť tejto výpovede je sporná. Údajné anfažovanie Tunegu vo vedení STO nevyužili ani vyšetrovatelia štátnej bezpečnosti pri príprave procesu v roku 1949. 

Angažovanie v rámci štruktúr HM v rokoch 1944 a 1945 je skutočnosťou u Púčika a Tunegu. Nešlo o vyššie štruktúry režimu alebo o riadiace funkcie v jeho rámci. Podľa dnešného stavu poznania konanie Púčika a Tunegu nebolo nadmerne výrazné a nespôsobilo povstalcom evidentné škody. Navyše netreba strácať zo zreteľa, že jadro činnosti Púčika, Tunegu a Tesára tkvie v ich boji proti komunistickej totalite.

Púčik, Tunega ani Tesár nemajú súvislosť s aktivitami slovenského exilového politika Ferdinanda Ďurčanského, bývalého ministra vnútra a zahraničných vecí Slovenského štátu. Vytváranie takýchto konštrukcií a spojení je umelé a účelové. Faktom je, že od Ďurčanského aktivít sa dištancovali Jozef Mikula aj Jozef Vicen, rozhodujúci slovenskí exiloví činitelia, ktorí riadili Púčika a Tunegu.

Nechceli návrat nedemokratického režimu

Tvrdenie, že Púčik, Tunega a Tesár sa usilovali o obnovenie nedemokratického režimu Slovenského štátu, je nepravdivé. Reštaurácia takéhoto režimu ani nebola reálna. Prítomný tu bol len istý sentiment k Slovenskému štátu, respektíve k osobe Jozefa Tisa. Púčik, Tunega a Tesár sa, naopak, usilovali o demokratický systém na Slovensku. Svedčia o tom aj archívne dokumenty. (Viac v tomto texte.)

To, čo im prekážalo na politickom režime po roku 1945, bola absencia politickej opozície, neisté postavenie Slovenska v obnovenom Československu, poštátnenie cirkevného školstva, rušenie náboženských spolkov a časopisov, ale aj nepriaznivé hospodárske pomery.

Na celú problematiku trojice Púčik, Tunega a Tesár sa treba pozerať aj optikou ďalších desiatok spoluodsúdených v ich procese v roku 1949, z ktorých boli viacerí aktívnymi účastníkmi SNP alebo patrili k západnému odboju. Ako si potom vysvetliť, že títo ľudia spolupracovali s predstaviteľmi, ktorí patrili k štruktúram ľudáckeho režimu a priali si návrat pomerov z rokov 1939 – 1945?

Spochybňovanie obetí komunistickej totality pod rôznymi zámienkami je nebezpečným fenoménom súčasnosti. Ohrozuje demokraciu a oživuje a rehabilituje komunistickú interpretáciu dejín, ktorá jasne rozdeľovala spoločnosť a vždy poznala svojich priateľov a nepriateľov.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.