Je teória spravodlivej vojny stále relevantná?

Je teória spravodlivej vojny stále relevantná?

Muž sleduje na televíznej obrazovke odpálenie balistických rakiet Severnou Kóreou 7. marca 2017 v Soule. V septembri severokórejský režim odpálil vodíkovú bombu s vyhlásením, že je schopný ju umiestniť aj na balistickú raketu. Foto: TASR/AP

Jadrová Severná Kórea stále viac napína teóriu spravodlivej vojny, ktorá bola za posledné polstoročie už beztak dosť napätá vzhľadom na moderné zbrane.

V 50. rokoch som ako kadet vzdušných síl v rámci výcvikového programu pripravujúceho vysokoškolských študentov na dôstojnícku hodnosť študoval na Loyola Univerzity v Los Angeles analýzy logistiky a účinkov atómových a vodíkových bômb – koľko ľudí by zabili v mestských aglomeráciách, kto by sa vyhol či mohol vyhnúť smrteľnému ožiareniu atď., všetko veľmi podrobne a prozaicky.

Mnohí ľudia si vtedy stavali na zadnom dvore atómové kryty a ich výrobcovia vychvaľovali výhody svojej „značky“, zvláštne doplnky, ako sa vyhnúť nedovolenému vniknutiu atď.

Po bakalárskej promócii som pred ďalším štúdiom chvíľu učil na štátnej škole. Ľudia nad 60 si možno ešte pamätajú cvičenia „skrč a skry sa“, ktoré vymyslela vláda a ktorými sme my učitelia trápili svojich žiakov v rámci prípravy na jadrový úrok. Plazili sa pod lavicami – dokonca aj v triedach s oknami!

Hrozba vzájomného zničenia jadrovými zbraňami v studenej vojne fungovala, pretože Sovieti neboli samovrahovia. Platí to však aj pri Kim Čong-unovi? Zdieľať

V 60. rokoch sme sa po nevydarenej invázii na Kubu v „Zátoke svíň“ a po blízkom stretnutí prezidenta Kennedyho so sovietskymi raketami dozvedeli, že stratégovia vymysleli novú ochranu pred jadrovým útokom zvanú „MAD“, čiže „vzájomné zaručené zničenie“ (mutually assured destruction). Počas „studenej“ vojny so Sovietmi, ktorí podľa všetkého neboli samovrahovia, nám MAD dalo určité záruky – zabránilo možným nehodám či zlyhaniam komunikácie, i keď bolo pár prípadov, pri ktorých nám vlasy vstávali dupkom.

Ľudia si prestali na dvore stavať atómové kryty.

Niektoré rozumnejšie štáty vrátane Ruska a Číny, ako i naši spojenci Francúzsko a Spojené Kráľovstvo uzavreli zmluvu o nešírení jadrových zbraní (Non-Proliferation Treaty, NPT).

Výdychy úľavy však ustali, keď si jadrový arzenál začali tvoriť štáty, ktoré NPT nepodpísali – Pakistan, India (ktorá NPT pôvodne podpísala, no potom ju vypovedala) a Izrael (ktorý stále oficiálne popiera, že by mal nejaké jadrové zbrane).

Irak a Líbya sa nakoniec vzdali pokusov vstúpiť do „jadrového klubu“ a štafetu prevzal Irán, ktorý, zdá sa, vytrvalo napreduje.

A teraz Severná Kórea. Dáva v tomto novom kontexte MAD zmysel? Môžeme sa spoľahnúť, že Kim Čong-un aj so všetkými svojimi hrozbami nie je samovrah?

Alebo môžeme sa spoľahnúť, že sa pakistanský riadiaci systém nedostane do rúk islamských džihádistov, ktorí pejú chvály na smrť? Môžeme si byť istí, že India a Izrael v rámci sebaobrany nespustia nepriamo svetový požiar?

A to už nespomínam Irán, ktorého vodcovia znovu a znovu hrozili zničením Izraela.

Môžu dnes legitímni vládcovia vyhlásiť obmedzenú vojnu s cieľom obrany, vrátenia majetku či z akéhokoľvek iného dôvodu bez rizika, že rozpútajú globálny konflikt? Zdieľať

Tridsaťtri rokov som učil na katedre filozofie na Marquettovej univerzite a občas som otváral zvláštne kurzy (moji kolegovia ich nazývali „čerešničky“, lebo sme mohli prednášať o zvláštnych zaujímavých témach a často sme prilákali veľmi motivovaných študentov, ktorých nebolo treba presviedčať k štúdiu či k účasti na diskusiách). Mnohokrát som otvoril kurz Filozofia mieru, ktorý skúmal klasické texty z mojej antológie Filozofické pohľady na mier (Philosophical Perspectives on Peace), ako aj analýzu a interpretáciu vývoja teórie spravodlivej vojny od Augustína po súčasnosť.

Jeden z mojich kurzov začal zhodou okolností presne v deň, keď so „šokom a hrôzou“ vypukla vojna v Perzskom zálive. Trochu som preto pozmenil sylaby a začal úvodom do teórie spravodlivej vojny (TSV), čo viedlo k niekoľkodňovej diskusii o tom, či je práve prebiehajúce vojenské úsilie v súlade s touto teóriou.

Bola „koalícia“, ktorá sa zúčastnila na tejto vojne, „legitímnym vládcom“, akého si vyžaduje TSV na vyhlásenie vojny? Boli sťažnosti Saddáma Husajna na Kuvajt legitímne? Bol tento útok naozaj „poslednou možnosťou“? Bolo isté, že výsledky vojny nebudú horšie než situácia pred vojnou?

Možnosti začať vojnu v súlade s TSV sú dnes ešte obmedzenejšie než v roku 1991. Samozrejme, sú regionálne konflikty v Afrike, v Ázii či na Blízkom východe, v ktorých môžu kmene, sekty či etnické skupiny obhajovať obrannú vojnu odvolaním sa na TSV.

Dá sa to však bez vyvolania občianskej vojny či prehlbovania medzinárodného napätia do krajnosti? Môžu dnes legitímni vládcovia vyhlásiť obmedzenú vojnu s cieľom obrany, vrátenia majetku či z akéhokoľvek iného dôvodu bez rizika, že rozpútajú globálny konflikt? Možno áno, no vzhľadom na jadrové zbrane a ich šírenie má dnes pri riešení veľkých konfliktov TSV zjavne oveľa menšie použitie.

Eticky ospravedlniť by sa dnes najskôr dali humanitárne zásahy. Nemala OSN zasiahnuť a zabrániť Hutuom a Tutsiom v masakri v Rwande? Nemali sme zasiahnuť pri genocíde v Sudáne? Nebolo by oprávnené vojensky zabrániť sekte Boko Haram unášať kresťanské dievčatá v Afrike?

Teóriu spravodlivej vojny veľmi potrebujeme nanovo premyslieť, aby sme dokázali riešiť bezprecedentné situácie, ktoré prináša moderná technológia a súčasné medzinárodné záležitosti. Zdieľať

Žiadne z týchto incidentov však neboli priamym ohrozením blaha Ameriky ani väčšiny našich spojencov. Preto tak ľahko nespĺňajú parametre TSV.

Atentát na Usámu bin Ládina a ostatných vodcov džihádu počas Obamovej vlády kladie otázku o atentáte ako legitímnom prostriedku zastavenia genocídy. Neboli eticky oprávnené početné atentáty na Hitlera zo strany tých, čo chápali jeho úmysly?

Keby nejaký vysokopostavený vodca v Severnej Kórei vykonal úspešný atentát na Kim Čong-una (pokusy už boli), dokázal by prežiť a založiť viac-menej rozumnú vládu – bolo by to etické, aj keď rozhodne nie v súlade s TSV?

Uvážme alternatívy: preventívny útok na Severnú Kóreu, ktorý by mal určite za následok smrť mnohých ľudí v Južnej Kórei, podľa niektorých odhadov aspoň 500 000; alebo neustála hrozba jadrového útoku na Ameriku (jediný výbuch elektromagnetického impulzu by mohol vyradiť všetky elektrické zariadenia v celých USA a rozšíril by sa chaos).

Takéto scenáre ukazujú, akí vzdialení sme od klasických kategórií teórie spravodlivej vojny a ako veľmi potrebujeme nanovo premýšľať, aby sme dokázali riešiť bezprecedentné situácie, ktoré prináša moderná technológia a súčasné medzinárodné záležitosti.

Howard Kainz
Autor je emeritný profesor filozofie na Marquettovej univerzite. Medzi jeho ostatné publikácie patria Natural Law: an Introduction and Reexamination (Prirodzený zákon: úvod a opätovné premyslenie, 2004), Päť metafyzických paradoxov (Výročná prednáška na Marquettovej univerzite na počesť Tomáša Akvinského za rok 2006), The Philosophy of Human Nature (Filozofia ľudskej prirodzenosti, 2008), a The Existence of God and the Faith-Instinct (Existencia Boha a inštinkt viery, 2010).

Pôvodný text: Just War Theory: Still Relevant?

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo