Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
26. jún 2017

Ako Pavel Beďač usvedčil sám seba

Pavel Beďač chcel zverejniť „korunný dôkaz“, že so smrťou Ľudmily Cervanovej nemá nič spoločné. Urobil však chybu.
Ako Pavel Beďač usvedčil sám seba

Milan Andrášik hladovkou pred sídlom NRSR v Bratislave 23.septembra 2006 chce upozorniť na údajný justičný teror v jeho prípade. FOTO TASR - Martin Baumann

Pred tromi dňami zverejnil časopis .týždeň rozsiahly text Pavla Beďača s názvom „Rozhodujúci dôkaz v kauze Cervanová je sfalšovaný“. Pavel Beďač svoj otvorený list adresoval aj priamo prezidentovi Andrejovi Kiskovi, poslancom a sudcom.  

Časopis to promoval ako „veľmi silný text“ pre ľudí, ktorým „záleží na pravde“. Speváčka Lucia Piussi zašla ešte ďalej, ide vraj o „zásadný text tejto doby“, „brilantný ako pesnička Karla Kryla“.

Beďačov text je naozaj v istom zmysle pamätný. Len inak, ako to myslia .týždeň a Lucia Piussi.

Z Beďačovho textu sa dá napríklad vyčítať, prečo v posledných rokoch tak veľa ľudí uverilo, že partia Nitranov je obeťou justičného komplotu. Beďač aj František Čerman dokážu v abstraktnej rovine sugestívne opisovať, ako boli odsúdení „na základe udaní prorežimných chrapúňov“, ako ich usvedčovali „operatívne spisy komunistickej Štátnej bezpečnosti a jej udavačov“ a vôbec, ako sa za komunizmu „krágľovali ľudia“.

Je len pochopiteľné, že tým možno získať na svoju stranu ľudí, ktorí majú dejinnú pamäť alebo si osobne či cez svojich blízkych za komunizmu veľa vytrpeli.

Odsúdeným Nitranom táto stratégia dlhé roky aj vychádzala. Problém s vlastnou obhajobou však nastáva vtedy, keď aspoň na chvíľu opustia bezpečnú vzdialenosť abstraktných obvinení komunistickej doby, ŠtB a násilných výsluchov zo strany prokurátorov a „fízlov“ a začnú hovoriť konkrétne.

Nerobia to často, ale ak tak spravia, dopustia sa občas chýb, ktoré ich usvedčia z klamstva. Tak ako sa to teraz nechtiac stalo Pavlovi Beďačovi.

Začnem celkom banálnym príkladom, ktorý sa ma osobne týka. Beďač píše, že sudca Najvyššieho súdu Juraj Kliment bol nešťastný, že na jeho dve knihy, ktorých bol spoluautorom, nikto neodpovedal, preto „zaklopal na dvere redaktorovi Hanusovi a to konečne zabralo“.

Pravda je celkom opačná: Juraja Klimenta som požiadal o rozhovor ja, sudca bol prekvapený a spočiatku aj opatrný, pretože si moje meno spájal s prostredím zástancov neviny Nitranov, ale súhlasil s otvoreným rozhovorom.

Takýchto viet, ktorými Beďač vydáva svoje špekulácie za fakty, je v jeho texte veľa, ale prejdime k dvom kľúčovým pasážam.

Raz veget, inokedy mučenie

Pavel Beďač píše, že ešte ako obvinení boli začiatkom 80. rokov vystavení brutálnemu násiliu. A od zvyčajne neurčitých opisov prejde aj do konkrétnosti: „Milan Andrášik bol spoluväzňom Faganom kŕmený výkalmi.“

Ak by to bola pravda, Milan Andrášik by bol začiatkom 80. rokov obeťou odporného násilia, aké si vieme predstaviť pri mučení z 50. rokov. Ak by to bola pravda, s istotou môžeme povedať, že žiaden z odsúdených Nitranov nezažil počas vyšetrovacej fázy nič horšie než Milan Andrášik.

Je však pozoruhodné, že Andrášik sa na niečo takéto nesťažoval. Keď v decembri roku 1981 odvolal pred vyšetrovateľmi predošlé priznania, hovoril, že sa priznával kvôli „rafinovanému nátlaku na moju psychiku“ a zo strachu, že sa musí priznať, lebo inak mu hrozí trest smrti. Preto vraj vzal na seba aspoň vinu za znásilnenie, hoci sa ho nedopustil. Z toho všetkého vinil vyšetrovateľov, ale o surovom násilí, ktoré by na ňom páchal Fagan (ten bol s ním v cele predbežného zadržania od júna do novembra 1981), sa nijako nezmienil.

O Faganovi hovoril na súde v roku 1982, kde sa pred všetkými usiloval zdôvodniť, prečo sa počas dvoch mesiacov priznával k účasti na znásilnení a vražde Cervanovej.

Tu tvrdil, že pobyt na cele s Faganom naňho zle pôsobil, pretože Fagan sa ho stále niečo vypytoval a neveril mu, že je nevinný, „lozil mi do vecí a z mojich poznámok si vykonštruoval veci, ktoré mi predkladal ako moje rozprávanie zo sna (…), začal sa mi vyhrážať zabitím, dobitím“.

Na súde v roku 2003, kde Andrášik opäť dokazoval, že jeho priznania boli vynútené, opisoval Faganovo správanie zas o niečo dramatickejšie: „Fagan ma počas celej doby napádal, aj fyzicky, vyhrážal sa mi, škrtil ma, on bol prvý vyšetrovateľ.“

Ako však Pavel Beďač prišiel na to, že Fagan Andrášika „kŕmil výkalmi“?

Michal Andrášik, otec Milana Andrášika, napísal v roku 1987 list určený súdruhom na XVII. zjazde KSČ. Tento list obsahoval aj niektoré prvky budúcej obhajoby Nitranov, Andrášik tu napríklad naznačoval, prečo nájdené telo nemuselo patriť Ľudmile Cervanovej.

Jeho syn Milan vtedy sedel šiesty rok vo väzení, Andrášik preto apeloval na straníkov, aby s tým niečo urobili: „Mám 64 rokov, 38 rokov som aktívne pracoval pre stranu, za čo som dostal vyznamenanie aj od prezidenta republiky za vynikajúcu prácu, dvakrát som bol vyznamenaný generálnym tajomníkom KSČ (…), nikto zo straníckych funkcionárov sa nepozastavil nad tým, že otec prokurátora Valašika bol aktívny člen Hlinkovej gardy a pracovník ÚŠB, ktorý sa v roku 1944 priamo pričinil o zatknutie mladých komunistov z Nitry.“

Michal Andrášik sa sťažoval na zaobchádzanie so svojím synom počas vyšetrovania, syna vraj umiestnili do „cely smrti“ a nasadili na neho mukla Fagana, ktorý ho počas 70 dní „pravidelne týral, mučil a rôznymi zvykmi donucoval, naučil ho naspamäť hlasno hovoriť vykonštruovanú výpoveď“, v kľúčovom týždni pred prvým priznaním sa mu „tri dni a noci v plnej zúrivosti vyhrážal zabitím, škrtil ho a umýval výkalmi“.

To, že obvinenia z násilia na Andrášikovi sú iba legendou, však najlepšie preukázal sám Beďač v dokumente Roberta Kirchhoffa.

Odohráva sa tu asi najpútavejšia scéna, keď sa odsúdení v jednej miestnosti za spoločným stolom rozprávajú a vzájomne si vyčítajú, že niektorí z nich sa pod tlakom priznali a zatiahli tak do zločinu aj tých, ktorí statočne odolávali.

Veľké sólo tu hrá práve Pavel Beďač, ktorý sa v jednej chvíli obracia na Andrášika so slovami:

„Ty si prdol do gatí a mal si na cele pokoj a mňa tam vraždili dva roky do súdu, rozumieš, ty idiot!?“

Andrášik na to akoby previnilo odpovedá: „Toto už nechajme, toto už nechajme.“

Beďač sa však nedá a hovorí: „My sme mali teror, ty si mal veget v base!“

Môžeme si teda vybrať: podľa Beďačovej verzie z roku 2017 mal byť Andrášik obeťou odpornej brutality ako z 50. rokov, podľa Beďačovej verzie z efektnej scény v Kirchhoffovom dokumente mal zas Andrášik veget. (Doplnené utorok 8.45: čitateľ ma upozornil, že celá Beďačova veta presne znela: "My čo sme sa nepriznávali, my sme mali teror! Ty si mal veget v base!" V tejto podobe som ju mal aj zverejniť, i keď z predošlého kontextu bolo zrejmé, že Beďač rozlišuje medzi tými, čo sa nepriznávali a napríklad Andrášikom, ktorý "prdol do gatí". Tu treba ešte poznamenať, že Andrášik sa k účasti na zločine priznával vo výsluchoch od konca augusta do konca októbra 1981, teda dve mesiace, v decembri všetko definitívne odvolal, takže až do rozsudku v septembri roku 1982 boli na tom s Beďačom z tohto pohľadu celkom rovnako.)

Beďačovi sa však nedá veľmi čudovať: je zložité dlhé roky predstierať, že som obeťou justičného komplotu, a popritom sa občas nepomýliť.


Legenda o neznásilnení stále žije
 

Z obhajobnej stratégie odsúdených už toho veľa neostalo: dnes je už takmer nemožné šíriť konšpirácie o tom, že nájdené telo nepatrilo Ľudmile Cervanovej, že levočské archívy preukazujú nevinu Nitranov, že manželia Bačovci boli poslední, ktorí videli Cervanovú, ako nastupuje do auta s Arabmi, že sestry Cohenové sú dôveryhodnými svedkyňami a tak ďalej.

Pavel Beďač preto aktuálne oprášil starý príbeh o tom, že Ľudmila Cervanová nemohla byť znásilnená, pretože súdni znalci pri pitve tela zavraždenej nenašli na vonkajších genitáloch stopy násilia.

Beďač to v .týždni predkladá ako „korunný dôkaz“ svojej neviny: „Čo to znamená? Znamená to, že pitvaná mŕtvola nebola pred smrťou znásilnená. Znamená to, že všetci obžalovaní, ktorí sa v prípravnom konaní k znásilneniu Cervanovej doznali, boli k tomuto doznaniu donútení, pretože nie je možné sa doznať k niečomu, čo objektívne neexistuje.“

Beďač ešte uvádza: „Znásilnenie pritom sprevádzajú i ďalšie znaky vonkajšieho i vnútorného násilia, ktoré nemusia byť len na pohlavných orgánoch, ale vyskytujú sa na rukách, nohách, hlave, krku, takmer na všetkých častiach tela.“

Táto Beďačova konštrukcia však v odbornej komunite súdnych lekárov nijako neobstojí. Saskia Sabrina Guddatová z berlínskeho Ústavu súdneho lekárstva nedávno pre nemecké médiá uviedla: „Znásilnenie sa nedá dokázať na sto percent, pretože v 50 % prípadov tohto zločinu nevznikajú žiadne poranenia. Lenže neprítomnosť poranení v žiadnom prípade nevylučuje znásilnenie.“

Guddatová pritom hovorila o ženách, ktoré prežili znásilnenie, jej posolstvo preto znie, aby sa svedectvo týchto žien bralo vážne aj vtedy, keď chýba iný dôkaz než samotné svedectvo.

Ľudmilu Cervanovú našli v rieke Čierna voda zviazanú, bolo zrejmé, že zomrela násilnou smrťou, čomu zodpovedali aj dve povrchové poranenia, ale vzhľadom na značné štádium rozkladu tela počas pitvy sa už toho viac nezistilo. Pritom podľa obžaloby a neskôr aj rozsudku súdov bola znásilňovaná tak, že ju viacerí muži pridržiavali tak, aby nekládla odpor.

Je smutné, a to bez ohľadu na naše presvedčenie o vine alebo nevine Nitranov, že .týždeň zverejňuje ako korunný dôkaz o nevine názor, že k znásilneniu nemohlo prísť, lebo sa nenašli stopy násilia. A tento údajný dôkaz formuluje človek, ktorý bol odsúdený za účasť na znásilnení.

Redakcia mohla pritom zavolať akémukoľvek nezávislému súdnemu lekárovi s dostatočnou praxou a bolo by zjavné, že niečo také sa nemá ani len zverejniť, nieto ešte vyhlásiť za jasný dôkaz o nevine odsúdených.

Úlohou dobrých novín je hľadať pravdu a mať schopnosť aspoň istej sebareflexie, aj za cenu toho, že to môže veľmi bolieť. Inak sa z médií stávajú pokrvné klany, ktoré chránia svoje záujmy, nech to stojí čokoľvek.

V prípade tejto kauzy má absencia akejkoľvek sebareflexie jeden hrozný následok: zverejňovaním takýchto textov, aký naposledy napísal Pavel Beďač, pokračuje násilie na Ľudmile Cervanovej aj 41 rokov po jej smrti.

Inzercia

Odporúčame