Veľká skupina ľudí si myslí, že Robert Fico spravuje krajinu tak, že takmer všetko riadi osobne a na nič nemusí brať ohľad. Že si sám rozhodne, koľko sa rozkradne, komu pôjde aký podiel a koľko sa naozaj urobí a podobne. Iná veľká skupina si zasa myslí, že premiér je len bábka v rukách oligarchov, ktorá skočí tam, kam povedia.

Nevedno, ako veľké sú tieto skupiny, cítiť však, že sú naozaj početné. A majú spoločné jedno – ľudia v nich sú presvedčení, že pokiaľ premiér a jeho ľudia budú tam, kde sú, nič sa žiadnym pochodom nezmení.

No a toto nie je celkom pravda. 

Niežeby sa kvôli pochodom zosypalo premiérovo svedomie. Ale to ani nie je nutné. Fungovanie Roberta Fica nie je o tom, že by o všetkom sám rozhodoval, ani o tom, že robí len to, čo mu nakážu oligarchovia. Moc Roberta Fica spočíva v občasných zásahoch do procesov, kde na seba narážajú desiatky nekompatibilných, často protichodných síl. 

V strane, vo vláde, medzi zákulisnými hráčmi.

Môže ísť proti jednému človeku alebo proti niekoľkým naraz, ale nemôže ísť naraz proti väčšej skupine, proti nálade v strane a nálade svojich voličov, hoci to niekedy hneď nevidno.

Ale po čase, ak je tlak dostatočný, prinesie nejaký efekt. Preto musel odvolať Pavla Pašku, preto sa donútil zrušiť amnestie, preto sa už dlhšie hrá na protikorupčného bojovníka, preto má dnes precitlivené výroky na adresu protikorupčných pochodov.

Ak sa vzdáte nerealistickej predstavy, že sa bude automaticky riadiť požiadavkami protestov, zistíte, že Robert Fico je na takéto tlaky vlastne veľmi vnímavý, aj keď sa tvári opačne.

Zloženie parlamentu dáva Robertovi Ficovi jednu nezaslúženú výhodu. Keď hovorí, že si dnes ťažko možno predstaviť, ako by mohli opozičné strany spolu spravovať krajinu, ťažko sa mu protirečí.

Ale to nie je dôvod na rezignáciu, naopak. O čo menší tlak cíti od politickej konkurencie, o to dôležitejšie je, aby ho cítil z inej strany. Ak ho bude cítiť, nejaké ovocie to nakoniec predsa len prinesie.