GLÓBUS: Rebélia Veľkej Británie

Čože sa to udialo na poslednom "dôležitom" summite EÚ? Pozrime sa na niektoré jeho politické dôsledky. Napríklad na britské nie fiškálnej únii a na to, či sa únia po summite vydáva dvoj-rýchlostnou cestou.

Tézovito si zrekapitulujme, čo sa vlastne na summite udialo. Veľká Británia odmietla pristúpiť k fiškálnej únii. Britský premiér David Cameron nesúhlasil so zasahovaním Bruselu do britského rozpočtu ani s daňou z finančných transakcií. Cameron žiadal pre krajinu výnimku, neuspel, odišiel. Deväť ďalších krajín, ktoré nie sú členmi eurozóny vyjadrilo podporu pre užšiu fiškálnu integráciu. Túto otázku však budú musieť najskôr prerokovať vo svojich národných parlamentoch. 

Podmienky pre realizáciu dvoj-rýchlostnej Európy, o ktorej naposledy vážne rečnil Sarkozy, sú vytvorené. Otázkou je, kto sa zaradí do pomalšieho pruhu po boku Veľkej Británie. Bude to Maďarsko, ktoré má na domácej scéne veľmi veľké problémy s rozpočtovou disciplínou? Alebo Česká republika, pre ktorú je to viac ideologická záležitosť? Prípadne Švédsko, krajina, ktorej sa najlepšie darí bojovať s krízou a nie je odkázaná na recepty eurozóny?

Veľká Británia vraj ostatných členov únie svojim postojom "jeden proti všetkým" šokovala. Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy vraj dokonca prejavil svoje rozhorčenie tak, že po summite odmietol podať Davidovi Cameronovi ruku. Ak sa pozrieme na históriu európskej integrácie uvidíme aktuálne vrenie medzi Francúzskom a Veľkou Britániou v širšom kontexte, aktuálne dianie v Európskej únií nám nepríde až také prekvapivé. Táto história je totiž bohatá na britsko-francúzske spory, ktoré ohrozovali projekt jednotnej Európy. A dejiny rovnako tak poznajú pojem viac-rýchlostnej EÚ.

Viac-rýchlostná EÚ

Samotný pojem dvoj-rýchlostná či viac-rýchlostná Európa/Európska únia, ktorá označuje niekoľko skupín krajín s rôznou rýchlosťou a hĺbkou integrácie, je už pomerne starý. Oficiálne s ním prišli v roku 1994 politici nemeckej CDU (kresťansko-demokratickej únie) Wolfgang Schäuble a Karl Lamers. Kresťanskí demokrati volali po vytvorení európskeho jadra (Kerneuorupa), ktoré by malo príťažlivý účinok pre ostatné krajiny Európy.

Neskôr sa hrozba dvoj-rýchlostnej Európskej únie stala vcelku bežným rétorickým prostriedkom európskych politikov, najmä v čase veľkých európskych summitov. Hrozili ňou Gerhard Schröder, Jacques Chirac alebo Romano Prodi. O dvoj-rýchlostnej Európe sa hovorilo, keď do EÚ pristúpilo desať nových členských štátov, ktorí sťažili prijímanie niektorých rozhodnutí vyplývajúcich napríklad s ich rozdielneho prístupu k otázkam bezpečnosti (otázka vojenského zásahu v Iraku) alebo k ústavnej zmluve. Akokoľvek, dvoj-rýchlostná Európska únia je realitou už dlhé roky. Len sedemnásť krajín EÚ je členom eurozóny, niektoré krajiny EÚ sú členmi Schengenského priestoru, iné majú výnimku, a ďalšie krajiny, ktoré nie sú členmi eurozóny zas v Schengene figurujú. Navyše v histórií EÚ hrala vždy prvé husle tzv. "veľká trojka" - Nemecko, Francúzsko a Veľká Británia.

Rebélia Veľkej Británie

Rebélia Veľkej Británie v integrovanej Európe nie je nový jav. Napriek tomu, že jej najvýznamnejší premiér v dejinách, Winston Churchill, po skončení druhej svetovej vojny vyzýval k tomu, aby Európania vybudovali nejaký typ Spojených štátov európskych (Zürich, 1946), neskôr v roku 1950 hovoril o zvláštnom postavení Veľkej Británie, ako priesečníku troch prekrývajúcich sa kruhov - anglicky hovoriaceho sveta, britského spoločenstva národov a Európy. Veľká Británia bola po väčšinu času v povojnovej Európe skeptická voči zväzku európskych štátov stmelených v nadnárodnom európskom útvare. Národné štáty vnímala ako najefektívnejšiu a najstabilnejšiu formu vlády. Boli zástancami medzivládneho prístupu v otázke európskej integrácie. Veľká Británia sa v roku 1957 nepripojila k rokovaniam o Rímskych zmluvách, ktoré dali základ Európskym spoločenstvám. Znamenalo by to vstúpiť do spoločného trhu, charakterizovaného odstránením vnútorných ciel a zavedením spoločných vonkajších ciel, čo nebolo pre Britániu, krajinu, ktorá mala odlišných obchodných partnerov (krajiny Commonwealthu) ako krajiny kontinentálnej Európy, až také príťažlivé.

"Ak sa pozrieme na históriu európskej integrácie, uvidíme aktuálne vrenie medzi Francúzskom a Veľkou Britániou v širšom kontexte a aktuálne dianie v eurozóne nám nepríde až také prekvapivé."

Zdieľať

Namiesto toho vytvorila v roku 1960 spolu s ďalšími šiestimi krajinami, ktoré neboli členmi EHS konkurenčný projekt v podobe Európskeho spoločenstva voľného obchodu (ESVO), colnú úniu, v ktorej si mohli krajiny určovať vlastné dovozné clá v rámci vonkajšej obchodnej politiky. Keď sa však vo Veľkej Británii začala zhoršovať ekonomická situácia, spôsobená okrem iného silným mocenským vplyvom odborov, a EHS sa stávalo pre exportérov atraktívnejším trhom ako EVSO, začala sa Veľká Británia uchádzať o členstvo v konkurenčnom projekte. V 60-tych rokoch však narazila na prekážku, francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaulla, ktorého taktiež nelákala predstava Európy zjednotenej na nadnárodnom princípe. Slávny francúzsky generál sledoval v EHS v prvom rade národné záujmy Francúzska a v rámci zahraničnej politiky ho zaujímali v prvom rade dobré francúzsko-nemecké vzťahy. Pristúpenie Británie by mohlo znamenať vážnu konkurenciu pre francúzsko-nemecké výhody (plynúce zo štedrej spoločnej poľnohospodárskej politiky - SPP), navyše de Gaulle nebol veľkým priateľom USA. Obával sa, že členstvo Veľkej Británie v EHS by okrem ohrozenia ekonomických výhod znamenalo taktiež ohrozenie francúzskych snáh o dominantné postavenie v Európe. Charles de Gaulle to počas jednej tlačovky vyjadril slovami, že Veľká Británia by v EHS plnila úlohu amerického "trójskeho koňa". V roku 1961 tak nasledovalo prvé francúzske veto, o šesť rokov neskôr druhé. Vstup Veľkej Británie do EHS bol odsúhlasený až po smrti Charlesa de Gaulla, v roku 1973.

Mimochodom, Európska únia bola na pokraji priepasti vďaka Francúzom niekoľkokrát. Vari najvážnejšia kríza sa odohrala v rokoch 1965 - 1966. Od 1. januára 1966 sa malo podľa Rímskych zmlúv zmeniť jednomyseľné rozhodovanie v EHS na hlasovanie kvalifikovanou väčšinou. Francúzsko, na čele s prezidentom de Gaullom, odmietlo na túto zmenu pristúpiť, pretože by to mohlo vážne obmedziť ich národné ekonomické záujmy (najmä v oblasti SPP). Svoj nesúhlas demonštrovali tým, že sa nezúčastňovali na rokovaniach Rady ministrov a hrozili odchodom z EHS. V konečnom dôsledku to znamenalo nemožnosť prijímať žiadne rozhodnutia. Do dejín európskej integrácie vstúpil tento spor pod názvom "kríza prázdnej stoličky". Kríza sa vyriešila v roku 1966 prijatím tzv. Luxemburského kompromisu, ktorý zaviedol pravidlo jednomyseľnosti pre hlasovanie o otázkach, ktoré členské štáty považovali za veľmi dôležité národné záujmy. Toto rozhodnutie zablokovalo na dvadsať rokov prijímanie rozhodnutí, ktoré by viedli k hlbšej európskej integrácii a odštartovalo éru europesimizmu.

Thatcher vs Cameron

Rebelsky sa Británia správala aj počas vlády "železnej lady" Margaret Thatcherovej. Tá mala jednoznačný názor na to, ako by Európska únia nemala vyzerať. V roku 1988 ho zhrnula vo svojom slávnom prejave prednesenom študentom Európskej školy v Bruggách. Upozornila v ňom, že Európa nie je výtvorom Rímskych dohôd a Európske spoločenstvo nie je jediným vyjadrením európskej identity. Obhajovala národnú identitu a ekonomiku voľného trhu.

"Prítomnosť Británie v úzkom európskom klube by bola výhodná aj pre členské krajiny, ktoré do EÚ vstúpili v roku 2004 a neskôr. Veľká Británia totiž v minulosti dokázala korigovať snahy o hlbšiu integráciu EÚ." 

Zdieľať

V decembri 1979 sa preslávila výstupom na summite v Dubline, v ktorom žiadala "vrátenie svojich peňazí". Reagovala tak na nepomer medzi britským príspevkom do spoločného európskeho rozpočtu (spolu s Nemeckom bola najväčším prispievateľom) a príjmami z neho. Na jednej strane bol vysoký príspevok Británie spôsobený vysokým dovozom tovarov, najmä potravín z krajín mimo ES, na strane druhej, nízke príjmy spôsobovala štruktúra rozpočtu ES. Keďže väčšina peňazí z rozpočtu bola vyčlenená na financovanie Spoločnej poľnohospodárskej politiky, z celkového finančného koláča sa Británii, krajine s vyspelým a efektívnym poľnohospodárskym sektorom, ušiel len malý diel. Po dlhých vyjednávaniach vybojovala Thatcherová v roku 1984 pre Britániu kompenzáciu za platby, tzv. britský rabat. Je dobré pripomenúť vyhrotenosť vtedajšej situácie, opäť sa totiž ES dostala do situácie, kedy Francúzsko hrozilo Británii vylúčením z ďalších iniciatív ES. Británia zas hrozila odchodom z ES, čo by však znamenalo veľmi negatívny dopad na rozpočet ES, z ktorého čerpalo Francúzsko najväčší balík peňazí. "Železná lady" na druhej strane nechcela, aby vznikla dvoj-rýchlostná ES, v ktorej by bola Británia odstrihnutá od rozhodovania o európskych záležitostiach. Vidíme teda, že už v 80. rokoch vychádzali Francúzi s rétorickou hrozbou viac-rýchlostnej Európy.

Magaret Thatcherová rebelovala aj neskôr. V druhej polovici 80-tych rokov sa Británia dostala opäť do sporu s Francúzskom, tentokrát s ambicióznym francúzskym predsedom Európskej komisie Jacquesom Delorsom, ktorý chcel prehĺbiť európsku integráciu. Za svoje "protieurópske" postoje si vyslúžila kritiku na domácej politickej pôde z obáv poškodenia záujmov Veľkej Británie na európskom kontinente. Na britskej politickej scéne sa v tej dobe obracajú kabáty. Z labouristov sa stávajú spojenci "Európy", z konzervatívcov kritici. Nakoniec pre tento svoj postoj Margaret Thatcherová postupne rezignovala z postu predsedkyne vlády. Podobne aj na Camerona sa kvôli najnovšiemu britskému "nie" znieslo na domácej pôde množstvo kritiky, dokonca od vlastných koaličných partnerov. Britský denník The Guardian Cameronovi pripomenul, že Margaret Thatcherová na rozdiel od neho nikdy od rokovacieho stolu neutekala a aj keď osobne zastávala rozdielny názor, nepostavila sa proti Európe, keď videla, že jej názor nemá šancu uspieť.

Margaret Thatcherová sa podpísala pod Jednotný európsky akt iniciovaný Jacquesom Delorsom, ktorý de facto naštartoval projekt hospodárskej a menovej únie. V Jednotnom európskom akte zhliadala v prvom rade možnosť dokončenia jednotného európskeho trhu a nebezpečenstvu vzniku menovej únie neprikladala až takú veľkú váhu. Thatcherová považovala za neprijateľnú jednotnú európsku menu. Národnú menu vnímala ako symbol zvrchovanosti národného štátu. Napokon však premiérka, taktiež pod tlakom z vlastných radov, v roku 1990 zapojila libru do systému výmenných kurzov ERM. Zadosťučinením pre ňu mohlo byť, že o dva roky neskôr musela Veľká Británia tento systém opustiť. Veľká Británia si však dokázala presadiť trvalú výnimku z Maastrichtskej zmluvy týkajúcu sa povinnosti prijať európsku menu. Británia taktiež neprijala Sociálnu chartu, ktorá bola dodatkom k Maastrichtskej zmluve (počas vlády Tonyho Blaira sa k nej nakoniec Británia pripojila). Rovnako tak neskôr odmietla stať sa členom užšieho európskeho klubu, keď odmietla vstúpiť do Schengenského priestoru. Aj neskôr sa Británia so zvyškom EÚ rozchádzala napriek tomu, že počas vlád labouristov došlo k zlepšeniu vzájomných vzťahov. V deväťdesiatych rokoch to boli napríklad spory medzi Francúzskom a Veľkou Britániou týkajúce sa spoločnej obrannej politiky. Británia túto iniciatívu vnímala ako možné oslabenie NATO, Francúzsko, hráč, ktorý sa chcel vždy vidieť na čele Európy, zas chcel oslabiť vplyv USA v Európe.

Otázniky nad britskou budúcnosťou v EÚ

Čo bude s Veľkou Britániou teraz? Môže si dovoliť ostať v druhom prúde, možno nakoniec osamotená? Potrebuje vôbec EÚ Britániu k svojmu fungovaniu? Ale dokáže Británia fungovať bez kontinentu? Cameron žiadal, aby sa na londýnske City, finančné centrum Británie, ktoré produkuje až desať percent z celkového HDP krajiny, nevzťahovala daň z finančných transakcií. Ani jedna strana neuhla. Sarkozy aj tak nezískal od Británie záruky, že bude odvádzať daň. Pre koho to bude výhodnejšie? Nemecko by bolo rado, pokiaľ by Británia prehodnotila svoj postoj a bolo súčasťou európskeho jadra. Angela Merkelová totiž na rozdiel od Francúzska vníma EÚ ako politického partnera USA. Ostrovná krajina bola dôležitým článkom transatlantických vzťahov. Spojené štáty americké zas dokázali vďaka členstvu Veľkej Británie v EÚ presadzovať svoj vplyv v Bruseli. Veľká Británia bola pre Nemecko oporou aj pri tlaku na presadzovanie reštriktívnej ekonomickej politiky v južných krajinách EÚ.

Prítomnosť Británie v úzkom európskom klube by bola výhodná aj pre členské krajiny, ktoré do EÚ vstúpili v roku 2004 a neskôr. Veľká Británia totiž v minulosti dokázala korigovať snahy o hlbšiu integráciu EÚ. Aspoň jedna dobrá správa pre Camerona - s jeho vetom súhlasí až 57 percent Britov, 51 percent by si dokonca v súčasnosti prialo, aby krajina vystúpila z EÚ. David Cameron napriek tomu v pondelok, počas obhajoby svojho kroku v britskom parlamente, zdôraznil, že Veľká Británia bola a chce byť aj naďalej plnoprávnym členom EÚ a že toto členstvo je životne dôležité pre britské národné záujmy. Britský priemysel je totiž v súčasnosti väčšmi ako v minulosti závislý na európskom kontinente. Dosiaľ ostávajú otázniky.

Erik Kapsdorfer
Foto: Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo