Mnohé dnešné deti už nevedia loziť po stromoch a skákať na švihadle, majú menej pohybovej aktivity než kedysi. Hodiny telesnej výchovy zďaleka nepokrývajú potrebu športu u detí a ich úroveň je často pochybná. 

S Andreou Čvapkovou zo športového klubu BENI klub sme hovorili aj o tom, ako pre svoje dieťa vybrať ideálny šport, o testoch, ktoré vám ukážu, v akom športe by vaše dieťa mohlo vyniknúť, i o chybách rodičov, keď sa snažia motivovať deti k pohybu. 

Ako sú dnes deti na tom z pohľadu pohybovej prípravy? Mamičky začínajú už v prvých mesiacoch dieťaťa s baby gymnastikou, baby plávaním, sú viac uvedomelé. Kedysi ženy na materskej sedeli doma, dnes sú aktívnejšie. Sú teda aktívnejšie a športovejšie aj deti?

Na prvý pohľad to tak môže vyzerať, v mestách máme veľké možnosti a rodičia sa snažia športovať s deťmi. To však možno platí do momentu, keď dieťa nechodí do školy. Keď sa rodič zaradí v práci, má už veľmi málo času na to, aby sa mohol dieťaťu naplno venovať, a neostáva mu priestor, aby ho rozvážal po krúžkoch. Preto sa dnešná generácia spolieha na školstvo, ktoré by malo pôsobiť v športovej výchove detí.

Rodičia sa teda spoliehajú, že šport zariadi škola?

Realita je taká, že rodič príde o pol šiestej po dieťa do družiny, musí utekať domov a robiť ešte s dieťaťom úlohy, prípravu na ďalší deň, večeru, prípadne nákup, takže na šport už nie je čas. Druhý problém je, že aj keď rodič chce vo voľnom čase s dieťaťom športovať, nevie ako na to, takže je to len taký povrchný pohyb. Síce je to vždy lepšie ako nič, ale nestačí to.

Ako sú na tom dnešné deti po fyzickej a kondičnej stránke?

Sú oveľa krehkejšie, mnohé sú bez svalového základu, čo dokazuje, že množstvo detí je dnes bez pohybu. V škole väčšinou sedia v lavici, doma opäť len sedia za úlohami alebo počítačom a televíziou, čo vidno aj na držaní tela, plochých nohách, problémoch s chrbticou.

Preto rastie aj podiel obéznych detí?

To ide ruka v ruke aj so zlou stravou. Deti sa nestravujú v škole pod dohľadom rodiča, ale kupujú si fastfood v bufetoch. Prídu neskoro domov a sadajú si za počítač, teda opäť len sedia bez pohybu.

V mestách je však dnes ponuka pohybových aktivít a krúžkov pre deti rozmanitá, nekompenzuje sa tým nedostatok pohybu vonku?

Ponuka je naozaj široká, problém je v tom, že dnes máme inú generáciu detí. Krúžky a pohyb sa dnes musia robiť úplne iným spôsobom. Musia zaujať, musia byť kreatívne, ponúknuť šou. Rodič sa snaží dieťa dostať od počítača a aj ho vyzýva: poď, pôjdeme von. Ale to je veľmi slabá konkurencia k počítačovej hre alebo facebooku.

Dnes už nestačí povedať, že poď si zabehať alebo na bicykel. Musí to byť veľmi zábavné, vopred pripravené, dieťa by v tom malo vidieť kvalitu, zábavu. Keď sa dnes opýtate štvrtáka, ako sa lezie na strom, tak to nevie. Dieťa vám dnes bežne povie, že sa radšej hrá samo, lebo má počítač len pre seba. My sme často prekvapení, že súčasné deti neovládajú bežné pohyby ako skákanie so spojenými nohami, šplhanie, skákanie cez švihadlo a my ich to musíme učiť.

Mení sa teda spôsob pohybu a športových aktivít?

Problém je, že mnohé kluby deti odradia od športu už pri prvých tréningoch, už len tým, že sa robí sito, teda výber detí, ktoré sa im tam hodia a ktoré nie. To je extrém Slovenska, že sme nasadení na výkon.

Teda buď máme polohu telesnej výchovy v škole, ktorá je v mnohých školách na nízkej úrovni, a potom je extrémna poloha, kde sú kluby vrcholové, ktoré sú financované zo štátneho rozpočtu, kde potrebujú vykazovať tabuľkové výsledky a tlak na dieťa je priveľký. A nie každé dieťa to vie spracovať, je to záťaž na jeho psychiku a výkon.

Len asi 10 percent detí spĺňa kritériá týchto vrcholových klubov. Chýba nám tu tá stredová poloha v športe. My sme sa vydali touto cestou, aby sme zachytili široký priemer detí, ktoré sa necítia na vrcholový šport, ale chcú sa aktívne venovať pohybu.

Na akej úrovni je telesná výchova na základných školách?

Je bežné, že deti majú dve školské hodiny telesnej výchovy do týždňa, čo je veľmi málo. Vybavenosť mnohých telocviční je slabá, kozy a švédske debny sú tam z čias, keď sme ešte my chodili do školy. Nijako sa to od tých čias neposunulo.

Vybavenosť mnohých školských telocviční je slabá, kozy a švédske debny sú tam z čias, keď sme ešte my chodili do školy. Zdieľať

Urobiť hodinu telesnej výchovy inovatívne a bez moderných pomôcok je takmer nemožné. Problémom je aj prilákať kvalitných učiteľov, trénerov do škôl. A tí, čo sú tam, nie sú finančne motivovaní. Radšej dajú deťom loptu, nech sa nejako zahrajú, nepúšťajú sa do gymnastiky, atletiky, čo si vyžaduje znalosti a individuálny prístup.

Minimum škôl má dnes dobré vonkajšie ihriská, staré známe antuky sa už nevyžívajú a zarastajú trávou.

Padá to celé na vklade učiteľa?

Je to vo veľkej miere na učiteľovi i na vedení školy. Aj dnes nájdete vynikajúcich telocvikárov, ktorí majú záujem, píšu projekty, aby zohnali peniaze na perfektné vybavenie telocvične, a skúšajú robiť telesnú výchovu inak.

Ale bežným javom je učiteľ, ktorý príde v kroksoch a rifliach na hodinu a hrá sa s mobilom, kým deti kopú do lopty. Je to o ľuďoch, aj z mála sa dá vykúzliť niečo, keď má učiteľ podporu riaditeľa.

Vidíme celkovú zmenu prístupu k deťom. Trénerský dril, povinné 12-minútovky a sto drepov za ulievanie by dnes už učiteľom asi neprešli. Dnes sedí aj polovica triedy na lavičke, lebo má papier, že nemôže cvičiť. Nie je škoda, že sme upustili od konceptu všestranného tréningu?

Je to začarovaný kolobeh. Podieľajú sa na tom aj rodičia a aj lekári. Napríklad moje dieťa, keď prišlo po chorobe do školy, tak cvičilo hneď, lebo to beriem ako otužovanie. Sú však rodičia, ktorí nenechajú dieťa po chorobe cvičiť aj dva týždne. Je iks diagnóz, pri ktorých lekári zbytočne odporúčajú zákaz pohybu. Chcelo by to užšiu spoluprácu pediatrov a telocvikárov.

Myslím si však, že keby rodič videl, že na škole je dobrá telesná výchova, že sa tam naozaj dieťa niečo naučí, aj gymnastiku, atletiku, loptové hry, svoje dieťa by rád na takúto telesnú výchovu poslal. Vedel by totiž, že to nemusí potom sám suplovať krúžkami.

Súčasný štátny vzdelávací program je priúzky. Keď učiteľ nemá vybavenie na floorbal, tak si ho jednoducho nezahrá. Ak nemá kinballovú loptu, tak si kin-ball nezahrá. Súčasné osnovy nezahŕňajú novodobé športy a neprinášajú ich do školy. Deti nepoznajú bojové športy, šerm, frisbee...

Osnovy nezachytili nové športy, ktoré vznikajú a deti ich mimo školy hrajú. Nekráčame teda s dobou?

Naša telesná výchova je úplné retro. Ostali sme pri skákaní cez kozu a vybíjanej.

Opíšem to na konkrétnom príklade: Prišiel sem nový šport kin-ball, čo je veľmi atraktívny šport pre tínedžerov. Ponúkali sme ho pre telocvikárov, snažili sme sa sprostredkovať kontakt medzi kin-ballovým zväzom a základnými školami. Z množstva škôl, ktoré sme oslovili, sa ozvala jedna.

V čom bol problém?

Pretože sa báli o bezpečnosť, keďže ide o nový šport, na ktorý potrebujete veľkú loptu, a nie sú na to smernice. Mohli by to použiť len na vlastné riziko, a keby prišlo k úrazu, tak by mali problém.

Sú teda smernice nastavené zle?

Smernice sú dobre nastavené v základných odboroch, ako je atletika, gymnastika, pohybové hry. Vidíme však problém v tom, že sú paušálne, nezohľadňujú individualitu dieťaťa. To znamená, že ak máme 12-minútovku, tak ju musia odbehnúť všetci, a keď to dieťa neodbehne, má zlú známku. Nikto mu nepovie, že ty si to síce neodbehol, ale keď budeme robiť iné cvičenie, budeš v tom dobrý. Dieťa dostáva komplexy a šport ho prestáva baviť.

Súčasné osnovy nezahŕňajú novodobé športy a neprinášajú ich do školy. Zdieľať

Bežný učiteľ však na takýto prístup nemá priestor, lebo má veľa detí v triede a nevie sa každému venovať zvlášť.

U nás sa ide podľa tabuliek v zmysle „musíš to zabehnúť v priemere za takýto čas“. Nezohľadňuje sa, či má niekto krátke alebo dlhé nohy, alebo iné osobnostné danosti.

Veľkým problémom je tiež to, že na prvom stupni učia telesnú výchovu prvostupniarski učitelia, ktorí učia všetky predmety, a nie telocvikári. V kľúčovom veku, keď sa dieťa vyvíja a buduje si vzťah k športu, by ho mal mať pod dohľadom skúsený špecializovaný tréner.

Hodiny telesnej výchovy sú takisto pomerne krátke, zo 45-minútovej hodiny sa deti 15 minút prezliekajú. Na cvičenie im reálne ostane zhruba polhodina. Preto sa často telocvik zvrhne na loptové a pohybové hry, lebo pri nich vie učiteľ zapojiť všetky deti naraz a na tie individuálne cviky, kde je potrebná pomoc pedagóga, už neostáva čas.

Telesná výchova je teda oblasť, kde by sa mal zvlášť podporovať individuálny prístup?

Keď je v triede obézne dieťa i budúci atlét, ku každému treba pristupovať inak, nemôžu sa porovnávať. My sa snažíme pristupovať ku každému osobne, veľa chváliť a bežne sa nám stáva, že dieťa, ktoré šport neznášalo, zrazu rozkvitne a pohyb ho nadchne. My prijmeme do klubu aj deti, ktoré by inde nevzali.

Máme deti s okuliarmi, ktoré by inde nezobrali, alebo s cukrovkou i deti s mentálnymi obmedzeniami. Preto máme v tíme špeciálneho pedagóga, ktorý zvláda aj diagnózy ako ADHD alebo ľahký autizmus.

Keď chce u nás rodič podobný prístup, musí si ho zaplatiť. Vy ste tiež zisková organizácia, teda váš klub si rodičia musia financovať...

My by sme však radi išli so svojimi myšlienkami na ministerstvo školstva, aby sa takýto prístup a nami nastavená metodika preniesla aj do štátneho vzdelávacieho programu. To je naša snaha na najbližšie obdobie.

Aby sme vedeli fungovať, musia si nás momentálne hradiť rodičia z vlastného vrecka. Oslovujeme však partnerov, aby sme aspoň deťom so znevýhodnením mohli naše tréningy sprístupniť.
 

Ako dnes rodičia pristupujú k vedeniu detí k športu?

Rodičia sa pohybujú v extrémoch. Nás šokuje, keď rodičia prinesú na tréningy štvorročných škôlkarov a chcú od nás, aby to ich dieťa trénovalo len atletiku. Je to veľmi nesprávny prístup. My toho rodiča chválime, že prišiel, ale reálne sa 4-ročné dieťa nedokáže koncentrovať hodinu na atletiku.

To je rýchla cesta k tomu, aby sme dieťa od športu odradili. Malé dieťa musí striedať aktivity, aby ho to bavilo a ani nezbadá, že trénovalo. Je len malé percento detí, ktoré už v ranom detstve vykazujú predpoklady na vrcholový šport.

Nastavenie rodičov, že chcem mať zo škôlkarov vrcholových športovcov, je neefektívne. Potom sa totiž stáva, že deti v 9 rokoch v kríze odchádzajú a rodič nechápe prečo. Dieťa síce má aj výsledky, ale nie je šťastné a spokojné.

Rodičia sa pohybujú v extrémoch. Nás šokuje, keď rodičia prinesú na tréningy štvorročných škôlkarov a chcú od nás, aby to ich dieťa trénovalo len atletiku. Zdieľať

Druhým extrémom je prehnaná láska rodiča, ktorý svoje dieťa šetrí za každú cenu. Rodič je ten prvý motivátor dieťaťa k pohybu a často sa stáva, že len čo dieťa zamrnká, že sa mu nechce, rodič sa veľmi rýchlo vzdáva. Prestali sme pestovať vôľu a cieľavedomosť u detí, bez ktorých to v športe nejde.

Potom poznáme takzvaných rodičov trénerov, ktorí pri kolektívnych športoch posudzujú každý krok dieťaťa v zápase a vedia najlepšie, čo má to dieťa kedy robiť. A chodia potom za trénermi s radami, ako majú deti viesť. A potom sú takí, ktorí nám dieťa zveria, aby mali na hodinu pokoj a mohli si niečo vybaviť.

Ako má rodič postupovať, keď chce dieťa zapísať na nejaký šport a vôbec netuší, v čom by mohlo byť to dieťa dobré a čo by ho mohlo baviť?

Pre rodičov dnes chýba poradenstvo, lebo možností je veľa, ale normálny človek nevie posúdiť, či ten tréner je vhodný a či sa daný šport hodí pre jeho dieťa.

Najlepším spôsobom je, aby si dieťa mohlo vyskúšať rôzne športy a potom si vybrať. Rodič by si mal však najprv sám prejsť kluby a pozrieť sa na to, akým spôsobom sa tam trénuje. Lebo nie každý tréner je aj dobrý pedagóg. Keď nájde takého, ktorý bude deti posudzovať individuálne a deti sú na jeho tréningoch radostné, tak je to veľká výhra. Dôvera rodiča v trénera je kľúčová.

Ako a v akom veku začať pri deťoch so športom?

Našťastie už prišli kluby so všestrannými pohybovými prípravami, to je najideálnejšia forma, ako začať so športom od troch rokov. Ale dobré je nenechať to dieťa len tak chodiť na krúžok.

Rodičia by sa mali pravidelne informovať, ako na tom ich dieťa je, kondične, koordinačne, rýchlostne, vytrvalostne. Pýtať sa, v čom sú kvality dieťaťa, kde sú jeho slabé stránky. Dobrý tréner si takéto veci všíma.

Ale nie u každého škôlkara sa prejaví konkrétny talent do šiestich rokov. U niektorých detí sa môže talent rozvinúť až tesne pred pubertou.

Dieťa do šiestich rokov by sme teda nemali fixovať len na jeden šport?

Skôr nie. A keď, tak mu tú jednostrannú záťaž kompenzovať aj iným pohybom. Nech si telo nezvyká len na jeden druh záťaže. Kluby by si mali dať na toto pozor, aby nehrali len ten jeden konkrétny šport, ale aby popri tom pridali gymnastiku a atletiku či pohybové hry.

Žiaľ, väčšina klubov ide po výsledkoch, takže deti pracujú stále s tými istými svalmi, pretože ich potrebujú vyšpičkovať. Môjmu dieťaťu sa stalo, že malo zapálené šľachy z futbalu, lebo nerobili nič iné, len futbal a beh.

Pri dievčatách je to o niečo jednoduchšie so športom na rekreačnej úrovni, ponuka je pestrejšia. Stačí dať dievčatá na tanečnú a šport máme vybavený?

V podstate áno, je to šport, ale záleží na tom, akú úroveň má tanečná. Tiež by mala obsahovať všeobecnú zložku. Tanečnú dnes dokáže učiť hocikto, je potrebné si vybrať takú, ktorú vedú profesionálni tréneri alebo bývalí tanečníci.

Máte pravdu, že u dievčat je väčšia ponuka krúžkov typu dvakrát do týždňa. Chlapčenské športy sú viac koncentrované do klubov, čo si vyžaduje väčšie nasadenie a pravidelné tréningy aj päťkrát do týždňa.

Tanečnú dnes dokáže učiť hocikto, je potrebné si vybrať takú, ktorú vedú profesionálni tréneri alebo bývalí tanečníci. Zdieľať

Rodičia, ktorí netúžia mať z chlapca vrcholového futbalistu, by si mali vybrať ideálne všeobecnú pohybovú prípravu, ktorá býva tak dvakrát do týždňa, a časom sa chlapec vyprofiluje.

Dokáže sa talent na konkrétny šport rozpoznať bez toho, aby dieťa ten šport začalo robiť?

Veľmi nie. Existujú síce tréneri, ktorí to vedia, ale to sú už poriadni machri a je ich veľmi málo. Voláme ich hľadači talentov.

Ako teda odhadnúť možný talent svojho dieťaťa?

Jedna cesta je nechať ho začať robiť všestrannú prípravu, ktorá obsahuje rôzne druhy pohybu, a tréner vám dieťa odhadne. A potom je tu možnosť dať si dieťa otestovať.

Ako vyzerajú takéto testy?

Fyzicky deti testujeme od šiestich rokov a psychologicky od siedmich rokov. V psychologickom teste zisťujeme vôľové a povahové vlastnosti. Napríklad pre beh na 1 000 metrov sa vyžadujú iné povahové vlastnosti ako na beh na 50 metrov.

Testujeme aj to, či sa dieťa hodí na kolektívny alebo individuálny šport, či sa dieťa vie dlhodobo venovať vytrvalostným športom, alebo, naopak, je skôr na rýchle reakcie. Spárujeme povahové vlastnosti dieťaťa so športom, ku ktorému sú potrebné tie-ktoré konkrétne danosti. Takto napárujeme dieťa s konkrétnym športom podľa testov.

A potom testujeme, či pre šport, ktorý sme mu vybrali psychologickým testom, má fyzické predpoklady.

Čo to znamená konkrétne?

Ak má dieťa predpoklad na raketové športy, zisťujeme, či má dostatočne silné a rýchle ruky. Fyzickým testom zisťujeme momentálny stav dieťaťa, genetiku a stavbu tela.

Ako testujete genetický predpoklad?

Sú na to niektoré parametre, napríklad pri skoku do diaľky sa meria sila nôh. A tá je jednoducho geneticky daná.

Testujeme však veľa vecí, napríklad hod loptou, píp testom vytrvalostný beh, rýchlosť rúk tapingom, ohybnosť, silu brušných svalov brušákmi. Všetky tieto parametre nám veľa povedia o stave dieťaťa.

Väčšina z týchto ukazovateľov je trénovateľná, takže veľa sa dá ešte zmeniť. Ale niečo je naozaj geneticky dané. Test ukáže aj nedostatky, na ktorých môže ešte dieťa pracovať.

Pre šport sú však oveľa dôležitejšie tie povahové vlastnosti. Lebo ak sa dieťa narodí s vlastnosťami pre nejaký šport a vy mu ho nedoprajete a dáte ho na taký, ktorý mu nesedí, tak nebude mať naplnenú svoju potrebu a bude ju stále hľadať a nebude spokojné. Keď mu trafíte pohybovú aktivitu na jeho konkrétne vlastnosti, bude mentálne uspokojené a bude napredovať. Takýto šport vie dieťa potom vykonávať dlhodobo a nevzdá to po roku.

Kedy k vám rodičia na testovanie prichádzajú?

Keď nevedia, čo by ich dieťa vôbec bavilo a dieťa nemá jasnú preferenciu. Je to forma poradenstva, ukážeme im, ktorým športom nepokazia voľbu. Deti sú ohrozené počítačovými hrami a rodičia ich potrebujú odlákať. Potrebujú rýchle riešenie, rodičia nemajú čas vláčiť ho po kluboch a skúšať, čo by mu sadlo. Ešte ho odradíme a skončí so športom.

Keď dieťaťu trafíte pohybovú aktivitu na jeho konkrétne vlastnosti, bude mentálne uspokojené a bude napredovať. Zdieľať

Plus rodičia siahajú len po tých notoricky známych športoch, ako futbal, tenis. Pričom v testoch im ukážeme, že ich dieťa by sa hodilo napríklad na šerm či lukostreľbu a bude v tom úplne spokojné.

Aby sme v dnešnej rýchlej dobe dieťa neodradili od športovania, musíme ísť na to rýchlo a cielene. Vieme takto odhaliť aj talenty, ktoré už nasmerujeme na konkrétnych ľudí, alebo deťom len potvrdíme, že ten šport, ktorý si dieťa už vybralo, je preň ten správny. A tie deti, ktoré sa javia ako nešportové, dokážeme motivovať.

Psychologickým testom zároveň vieme rodičom povedať, akú záťaž ich dieťa znesie. Či zvládne rýchlu záťaž na krátky úsek alebo, naopak, dlhodobú a vydrží na tréningu 45 minút behať a akú regeneráciu dieťa potrebuje. Test je teda aj pomoc trénerom, ako majú s konkrétnym dieťaťom pracovať.

Vaša filozofia je, že dieťa má začať so športom všeobecnou prípravou, má cvičiť najmä s radosťou, z každého rožka troška a až neskôr sa rozhodovať pre vrcholový šport. Mnohí vrcholoví športovci však prešli práve tým, že sa ich rodičia obetovali a od štyroch rokov ich vodili na pravidelné tréningy. Aká je teda tá správna cesta?

S pohybom treba začať od troch rokov, do šiestich ho nechať rozvíjať sa všestranne. A keď už je dieťa v škole, dokáže sa lepšie koncentrovať a vtedy ho treba dať na konkrétny šport podľa daností. A keď je to talent, tak vystrelí aj v tých šiestich, aj v deviatich rokoch.

Druhá vec je, že ak máte dieťa rovnomerne vypestované a v deviatich rokoch sa chytí konkrétneho športu, tak dokáže akcelerovať.

Ten prístup, že dajme dieťa na jeden konkrétny šport od štyroch rokov, je zvykom na Slovensku. V zahraničí to tak nie je, tam sa ide oveľa viac po všestrannosti, teda dieťa okrem základného športu trénuje aj iné športy. A dieťa v deviatich rokoch, keď je uvedomelé a vie, že ide už za svojím cieľom, dokáže dosahovať dobré výkony.


Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo