Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
03. apríl 2017

Prečo je inkluzívne vzdelávanie tou správnou cestou (reakcia)

Autorka, ktorá je sama nevidiaca, píše, prečo je potrebná integrácia detí so špeciálnymi potrebami do bežných škôl.
Prečo je inkluzívne vzdelávanie tou správnou cestou (reakcia)

Tasr

Pred niekoľkými týždňami bol v denníku Postoj uverejnený článok prezentujúci skúsenosť učiteľky z Nemecka, podľa ktorej inklúzia diskriminuje normálne deti.

Argumenty zo spomenutého článku o zlyhávaní inklúzie v praxi vrátane azda dobre mienených tvrdení, že deťom so špeciálnymi vzdelávacími potrebami by aj tak bolo lepšie v špeciálnej škole, kde sa im môžu venovať odborníci v menších skupinách, či tvrdení, že kvôli inklúzii nemajú učitelia dosť času na „normálne deti“, ktoré tak vlastne na tento systém vzdelávania najviac doplácajú, sú však v diskusiách na tému inkluzívneho vzdelávania prítomné pomerne často.

Ako takmer úplne nevidiaca som zažila vzdelávanie v špeciálnej škole aj integrovane a som presvedčená, že inkluzívne vzdelávanie, aj keď vyžaduje mnoho úsilia, je cestou, ktorú je potrebné na Slovensku systémovo podporovať.

Špeciálne školy a ich nevýhody

Je nesporné, že špeciálne vzdelávanie bolo pre ľudí so zdravotným postihnutím obzvlášť v minulosti veľkým krokom vpred.

Na Slovensku napríklad prvá vzdelávacia inštitúcia pre nevidiacich vznikla len pred 95 rokmi, dovtedy títo ľudia prístup k vzdelaniu nemali. O 40 rokov neskôr bola založená ďalšia – a tieto dve špeciálne školy boli potom na niekoľko desaťročí jedinou možnosťou získať vzdelanie pre ľudí so zrakovým postihnutím.

Podobne existoval malý počet špeciálnych škôl pre deti so sluchovým postihnutím. To so sebou prinášalo aj niektoré nevýhody.

Jednou z nich bolo to, že väčšina detí navštevujúcich tieto školy vyrastala od útleho detstva na internáte, mimo prirodzeného prostredia svojej rodiny. Alebo sa niektoré rodiny sťahovali z úplne iných regiónov do miest, v ktorých sa školy nachádzali, ocitajúc sa tak v tejto novej situácii výchovy dieťaťa so zdravotným postihnutím bez širšieho zázemia príbuzných a dovtedajších známych a celkovo vystavené neľahkým životným zmenám.

To bol aj prípad mojich rodičov, keďže som navštevovala špeciálnu základnú školu pre nevidiacich.

Inou, azda ešte závažnejšou nevýhodou vzdelávania v špeciálnych školách je aj istá nevyjasnenosť, čo od seba jedni aj druhí, ľudia s postihnutím, aj tí normálni, môžu očakávať po skončení takéhoto oddeleného vzdelávania, ako sa k sebe správať. Napríklad pri hľadaní zamestnania.

U ľudí zo špeciálnych škôl býva citeľnou bariérou nízka sebadôvera – obava z prílišného „vytŕčania z radu“, strach z neprijatia zo strany ostatných, a aj z vlastného zlyhania. Na druhej strane medzi ľuďmi, ktorí s niekým so zdravotným postihnutím neprišli do intenzívnejšieho kontaktu napríklad aj v rámci vzdelávania, existuje významná bariéra nevedomosti o možnostiach týchto ľudí a nízkych očakávaní voči nim.

Z mojej skúsenosti sú predstavy bežných ľudí o nevidiacich aj napriek dlhoročnej osvete nanajvýš na úrovni poznania, že existuje Braillovo písmo a veľkým pomocníkom v samostatnom pohybe môže byť biela palička a vodiaci pes.

Ale dokážu si nevidiaci prečítať SMS? A čo ak im bude potrebné vždy všetko podávať do ruky? Môžu byť dobrými zamestnancami v rýchlom biznis svete? To sú už pre väčšinu asi skôr otázky, na ktoré si môžu odpovedať len podľa dohadov a možno vlastnej predstavivosti, aké by to bolo, keby oni mali robiť tieto aktivity so zatvorenými očami.

Možnosti vzdelávania detí so zdravotným postihnutím sa však takisto posúvajú smerom vpred. Kým kedysi museli napríklad pedagógovia nevidiacich žiakov ovládať Braillovo písmo, aby mohli ohodnotiť ich písomné práce, dnes už môžu títo žiaci využívať bežný notebook. Snahy o vzdelávanie sa v bežných školách sú tak celkom pochopiteľné.

Školská integrácia – prechádzka ružovou záhradou?
 

To, že dieťa so zdravotným postihnutím alebo iným znevýhodnením sa nachádza v bežnej škole, však ešte neznamená, že je vzdelávané inkluzívne. A to ani z hľadiska platnej legislatívy – školského zákona – ktorý v súčasnosti pojem ani podmienky inkluzívneho vzdelávania nešpecifikuje. Hovorí o integrácii v bežnej triede, prípadne v bežnej škole.

Integrovane som sa vzdelávala na gymnáziu od roku 2000. Spolu s mojimi rodičmi sme sa totiž rozhodli, že nie je dôvod odkladať v istom zmysle náročný prechod z bezpečného prostredia triedy nevidiacich spolužiakov do mne neznámych, ale reálnych podmienok nažívania s vidiacimi rovesníkmi, k čomu by neskôr aj tak došlo.

Odvtedy sa mohlo v podmienkach integrovaného vzdelávania všeličo zmeniť. V tom čase to však pre mojich vyučujúcich, tak ako aj pre mňa, bola predovšetkým nová skúsenosť. A tak bol najmä zo začiatku ich postoj voči mojej šanci uspieť v tejto forme vzdelávania zdržanlivý.

Objavovali sa otázky, či je na to škola pripravená a či som ja pripravená zvládať študijné nároky. V inkluzívnom vzdelávaní v tomto smere dochádza k posunu. Jeho východiskom je vytváranie podmienok pre štúdium v začleňujúcom prostredí pre všetkých.

Hlavnou otázkou už nie je to, či je škola pripravená, ale to, akým spôsobom môže pomôcť každému žiakovi rozvíjať jeho potenciál. Rozmenené na drobné, systém podpory by mal byť dostatočne funkčný na to, aby nevidiacim boli poskytnuté učebnice v digitálnom formáte, aby žiaci na vozíku mali prístup do tried bez bariér, aby tým, ktorí to potrebujú, pomáhali asistenti učiteľa.

Inzercia

To sú veci, ktoré počas môjho štúdia neboli samozrejmosťou, ako ani to, že by sa každý mohol naozaj rozhodnúť, akou formou bude vzdelávaný, tak ako to bolo umožnené mne. Aj preto mi, mimochodom, obava, že normálne deti budú kvôli inklúzii diskriminované, pripadá v slovenskom kontexte absurdná.

Nie je inkluzívne vzdelávanie priveľký cieľ?
 

Angažovať veľké množstvo asistentov či umiestňovať do škôl výťahy možno neznie príliš lákavo a reálne. Stálo by to vôbec za tú námahu?

Výskumov o tom, či sú v živote úspešnejší ľudia, ktorí absolvovali špeciálne alebo integrované vzdelávanie, zatiaľ na Slovensku nie je veľa, no niektoré z nich naznačujú, že dôležitejší ako forma vzdelávania je študijný odbor, ktorý títo ľudia absolvovali. Netreba však azda zdôrazňovať, že na špeciálnych stredných školách nemôže byť ponuka odborov taká veľká ako v bežných školách.

Napriek tomu absolvovanie vzdelávania v špeciálnej strednej škole pre žiakov so zdravotným postihnutím automaticky neznamená stratu prístupu k vysokoškolskému štúdiu či úspešnému pracovnému uplatneniu.

Na druhej strane nemusíme na Slovensku začínať s inkluzívnym vzdelávaním od nuly. V skutočnosti podľa údajov zo Štatistických ročeniek školstva počet žiakov vzdelávaných v bežných školách dlhodobo rastie. Paradoxne sú tiež v tomto smere tak trochu príkladom vysoké školy.

Veď kto by už vytváral špeciálnu triedu pre jedného študenta práva v Košiciach a ďalšieho v Bratislave alebo pre študentku pedagogiky v Ružomberku? Každý z nich si – rovnako ako ostatní – vyberá odbor aj univerzitu, o ktorú má záujem, a je len malá pravdepodobnosť, že by sa ich vo výbere zhodol väčší počet.

A tak vznikli podporné centrá, ktoré týmto študentom môžu pomôcť s digitalizáciou študijnej literatúry či s tlmočením do posunkového jazyka. Aby štúdium bolo plnohodnotné a prebiehalo bez znižovania nárokov na týchto študentov, ale aby tiež bolo jasné, aké podmienky sú univerzity povinné pre nich vytvárať, bola v roku 2012 prijatá vyhláška o minimálnych nárokoch študentov so špecifickými potrebami.

A čo možná diskriminácia „normálnych detí“?
 

Ak by sa z doposiaľ povedaného stále zdalo, že z inkluzívneho vzdelávania majú prospech len iné ako „normálne“ deti, ktorým tento systém prinesie len veľmi málo, azda je riešením upustiť od optiky možnej úspešnosti a porovnávania prínosov pre jednu či druhú skupinu a položiť si aj niektoré hodnotové otázky.

Nie je poslaním školy okrem vzdelávania aj výchova v spolupôsobení s rodičmi – napríklad aj k spolupatričnosti, tvorivosti, rešpektu? A nesúvisí inkluzívne vzdelávanie tak trochu aj s právom na život? Veď ak sme presvedčení, že každý ľudský život je hodný ochrany už od počatia, nemalo by nám potom rovnako záležať, aby sme tých slabších či pomalších – vrátane detí utečencov alebo rómskych detí, či detí s mentálnym postihnutím – od seba neodstrkovali?

V ktorej etape života už budú pokladaní za pripravených vystúpiť zo špeciálnych podmienok a byť prijatí takí, akí sú? Veď tieto odlišnosti po skončení vzdelávania predsa nepominú. Nie, to nie sú otázky týkajúce sa kvality života, ktorú nemôžeme mať všetci rovnakú, ale samotného jadra, toho, ako aj týmto ľuďom umožniť byť skutočne prítomnými v spoločnosti, prispievať k jej dobru, prejavovať svoje talenty...

Zaiste nie je cieľom, aby sa to dialo na niečí úkor a za každú cenu ani aby boli špeciálne školy zrušené. Veď pre niekoho môže byť vzdelávanie v menšom kolektíve naozaj lepšou voľbou – nie však preto, že bežná škola nie je pripravená ho prijať. No ak sa to nedarí zabezpečiť, nie je to zlyhanie inklúzie ako princípu, ale konkrétnej implementačnej praxe, na ktorej zlepšovaní je možné pracovať.

Inkluzívne vzdelávanie je z môjho pohľadu veľkou výzvou. Predpokladá finančné aj ľudské zdroje a hľadanie balansu, ako zabezpečiť, aby mal každý žiak, či už „normálny“, alebo nejakým spôsobom znevýhodnený, skutočne priestor rozvíjať svoj potenciál a získavať vedomosti.

Pripomína mi tak trochu nikdy nekončiaci a možno aj pomaly napredujúci boj proti korupcii: je to ťažké, ale dôležité.

Odporúčame