POLEMIKA: Naozaj na Slovensku nie sú LGBTI osoby diskriminované?

Rozumiem a súhlasím, že domáhať sa zo strany LGBTI nárokov na manželstvo a vychádzať pritom z predpokladu, že manželstvo je právom, ktoré si možno nárokovať, je logicky neobhájiteľné.

Štát ho predsa neponúka ako nejaký produkt, ktorý možno získať po splnení predpísaných podmienok. Skôr ho podporuje s ohľadom na dobro celej spoločnosti – ako zákonom uznaný zväzok muža a ženy na založenie rodiny. Rozhodnúť sa založiť si rodinu, prijať zodpovednosť manželov voči sebe navzájom, a tiež voči deťom, je hodné ochrany, lebo znamená prijatie záväzku, vytvorenie prostredia, ktoré je najvhodnejšie pre výchovu budúcich generácií.

Tiež rozumiem, že pri súčasnom chápaní nediskriminácie v EÚ nemôžeme súhlasiť ani s registrovanými partnerstvami ako alternatívnou formou uznaného spolužitia pre LGBTI ľudí, keďže to by znamenalo buď zároveň uzákoniť také partnerstvá aj pre všetkých občanov (čím by sa ale mali líšiť od manželstiev a aký by bol ich účel?), alebo časom de iure priznať, že registrované partnerstvá sú vlastne manželstvom.

A súhlasím, že umožniť adopcie LGBTI je pre deti neprijateľné, aby raz boli samy dobre pripravené žiť v stálom vzťahu s osobou opačného pohlavia a plniť rolu otca / matky, keďže takúto skúsenosť im rodičia rovnakého pohlavia sami nemôžu zabezpečiť. 

"Dôvody nehlásenia diskriminácie môžu byť rôzne – od nedostatku informácií, cez obavy zo zdĺhavého procesu, alebo pocitu zbytočnosti takého postupu – veď aj tak nie je isté, aký by bol výsledok pri dokazovaní."

Zdieľať

Prekvapuje ma však zároveň, s akou ľahkosťou v kresťanskom prostredí zvykneme tvrdiť, že LGBTI ľudia na Slovensku nie sú diskriminovaní, odvolávajúc sa pritom na neexistenciu takých rozhodnutí v súdnych prípadoch. Napríklad, v aktuálnom článku na Postoy.sk sa píše, že na Slovensku nie sú známe prípady, kedy by boli homosexuálne alebo inak orientované LGBTI osoby postihované v zamestnaní, na úradoch alebo dokonca by bolo na nich páchané násilie z dôvodu ich orientácie. Toto tvrdenie sa dáva to protikladu so skúsenosťou slovenského IT manažéra, ktorý bol pre obhajobu tradičnej rodiny prepustený z práce. Znamená to však, že tento jeho prípad skončí na súde či inom úrade? Pravdepodobne nie. Zároveň to však tiež neznamená, že sa nestal a nie je závažný.

Dôvody nehlásenia diskriminácie môžu byť rôzne – od nedostatku informácií (vedeli ste napríklad, že v prípade Vašich námietok voči prístupu lekára by ste sa so sťažnosťou mali obrátiť na príslušný VÚC?), cez obavy zo zdĺhavého procesu, alebo pocitu zbytočnosti takého postupu – veď aj tak nie je isté, aký by bol výsledok pri dokazovaní a prečo vôbec míňať energiu na také spory, keď život ide ďalej so všetkými radosťami a starosťami, možno vrátane hľadania nového zamestnania. Nemám dôvod si myslieť, že v prípade LGBTI osôb by tomu bolo inak.

Tiež sa nechcem hádať o to, kto je pre svoje presvedčenie diskriminovaný viac, či kresťania, alebo LGBTI – nepovažujem to ani za potrebné, lebo každá diskriminácia je neprípustná. Len si kladiem otázku, či diskrimináciou nie je napríklad aj to, keď sa v dnešných, pomerne tolerantných časoch na prejavy fyzickej nežnosti medzi mužom a ženou na verejnosti, na ulici zazerá na osoby rovnakého pohlavia za to, že sa držia za ruky. Jeden môj známy má záľubu v behu, je to maratónec. Keďže je nevidiaci, zvykne behať so sprievodom iného človeka, väčšinou muža, s rovnakou záľubou. Pri behu sa pravidelne stretávajú s vulgárnymi poznámkami na svoju adresu. Tie dokonca viedli k tomu, že niektorí jeho spolubežci sa rozhodli skončiť s touto spoločnou aktivitou. A má snáď tento človek povinnosť každému vysvetľovať, alebo sa nebodaj ospravedlňovať, že on nie je gay? Má povinnosť cítiť sa previnilo ten, kto gay je?

"Nie je spravodlivé žiadať, aby bol niekto sám sebou iba v domácom prostredí a vo svete sa prejavoval len v tej miere, ako je to v zhode s očakávaniami ostatných."

Zdieľať

Zvykneme tiež často hovoriť, že sexuálna orientácia človeka je jeho súkromnou vecou, ktorá sa nemá ako prejaviť napríklad v zamestnaní, a teda aj predpoklady pre diskriminačné správanie sú minimálne. Ale v komunite, s ktorou človek prichádza denne do kontaktu, predsa nie je možné utajiť svoj rodinný stav, rovnako ako medzi susedmi, či v rodine. Alebo obdivný pohľad k inému človeku. Alebo mnohé ďalšie, ktoré súvisí s prejavom osobnosti. Takéto pokusy mi pripomínajú niekdajšiu absurdnú snahu potláčať náboženskú identitu človeka a vytesňovať ju do sféry súkromného života. Ale ako by bolo možné, ak je niekto úprimne veriacim človekom, aby sa to neprejavilo na jeho názoroch a spôsobe života?

Nie je spravodlivé žiadať, aby bol niekto sám sebou iba v domácom prostredí a vo svete sa prejavoval len v tej miere, ako je to v zhode s očakávaniami ostatných. Napokon, aj z kresťanského hľadiska vieme, že homosexualita samotná nie je hriech.

Možno sú tieto príklady len maličkosťami. No možno až príliš každodennými, ktoré sa prekonávajú ťažko, lebo neustále nútia človeka zápasiť o rešpekt tých druhých. Preto za diskrimináciu považujem aj akýkoľvek výsmech a znevažovanie voči každému človeku. Popieranie skutočnosti, že k tomu na Slovensku voči LGBTI osobám v porovnaní s ostatnými dochádza častejšie, sa mi zdá byť nepodložené.

Darina Ondrušová
Autorka pracuje v Inštitúte pre výskum práce a rodiny a je členkou Spoločenstva Ladislava Hanusa.

Ilustračné foto: flickr.com (licencia CC)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo