Láska a hladomor: recenzia filmu Trpká úroda

Láska a hladomor: recenzia filmu Trpká úroda

Scéne z filmu Trpká úroda. Foto: fandango.com

O ukrajinskom hladomore vieme stále veľmi málo. Trpká úroda je zrejme prvým filmom o tejto téme.

Bol by som rád, keby som mohol pochváliť film o extrémne dôležitom období vo svetových dejinách, ktorému sa nedostala primeraná pozornosť. Žiaľ, filmu Trpká úroda od režiséra Georga Mendeluka sa nedarí rozprávať príbeh Stalinom nanúteného hladomoru na Ukrajine takým spôsobom, aby sa mohol porovnávať so Spielbergovým Schindlerovým zoznamom (1993). Oba filmy sú o genocíde a oba používajú podobné rozprávačské postupy: predovšetkým sa sústredia na jednu skupinu obetí, ktoré sa snažia prežiť: v Schindlerovi sú to židovskí robotníci v továrni, ktorí majú za úlohu vyrábať vojenské zásoby pre nacistické vojnové úsilie; v Trpkej úrode je to dedina ukrajinských roľníkov (kulakov), ktorí bojujú za to, aby si uchovali svoju zem, svoju vieru a svoje tradície pred sovietskou kolektivizáciou.

Steven Spielberg (ktorý nakrútil podľa oceneného románu Thomasa Keneallyho ešte lepší ocenený film) vyrozprával skutočný príbeh Oskara Schindlera tak, že starostlivo a s láskou stvárnil postavu po postave a dostal z vynikajúcich hercov úžasné výkony.

Pravda, Spielberg mal rozpočet blížiaci sa k 40 miliónom dolárov (so započítaním inflácie – asi najziskovejší projekt v dejinách Universal Pictures), kým George Mendeluk pracoval s polovicou, pričom však z tejto investície dokázal dostať oveľa menej než polovicu.

Aby sme boli féroví, holokaust je natoľko jasne zapísaný vo svetovom kolektívnom vedomí, že Spielbergov príbeh sa dal vyrozprávať bez zaťažujúcej expozície, kým ukrajinský Holodomor si vyžaduje dôkladné vysvetlenie. A to v rámci 103-minútového dramatického filmu nie je ľahké.

Niežeby bol Holodomor úplne neznámy, no zväčša je známy len v akademických historických dielach, zvlášť v knihe Úroda žiaľu: sovietska kolektivizácia a násilný hladomor (The Harvest of Sorrow: Soviet Collectivization and the Terror-Famine) od Roberta Conquesta z roku 1986. Titulky na konci Trpkej úrody hovoria, že počas hladomoru, ktorý nariadil Josif Stalin, zahynulo 7 až 10 miliónov ľudí. O skutočnom počte úmrtí – nezabudnime, že len v období dvoch rokov (1932-3) – panujú spory, no nie je menší než 3 milióny. Niektoré odhady spomínajú až 12 miliónov. Ruskí komunisti neboli na rozdiel od nacistov puntičkárskymi účtovníkmi svojich jatiek.

Trpká úroda mi nepodareným spôsobom evokuje film Červení z roku 1981 od Warrena Beattyho, lebo rozpráva príbeh Holodomoru na pozadí romantického príbehu. No príbeh Jurija (Max Irons) a Natálky (Samantha Barks) nemá nič z kúzla skutočného príbehu Jacka Reeda (Beatty) a Louise Bryantovej (Diane Keaton), aj keď – opäť – povedomie o ruskej revolúcii je dostatočne rozšírené.

Trpká úroda mala byť výbornou príležitosťou ukončiť akékoľvek ľavičiarske zahmlievanie o „sovietskom experimente.“ Warrenovi Beattymu jeho liberalizmus bránil prijať celú pravdu o komunizme, no i tak vytvoril jeden z najlepších vyobrazení straty ilúzií na filmovom plátne. David Lean dokázal to isté v Doktorovi Živagovi v roku 1965 a vlastne aj Ernst Lubitsch v Ninočke (1939). (V jednom z najlepších rozhodnutí v dejinách kinematografie Lubitsch získal do roly komisára Razinina Bélu Lugosiho. Ako lepšie stvárnite sovietske zlo, než že najmete Draculu?)

Ak si pozriete ktorýkoľvek z týchto iných filmov, okamžite vidíte, aký dokáže byť vizuálny rozmer tohto média silný – dokáže preniesť diváka do času a na miesto s pozoruhodnou silou či dokonca obohatiť rozprávanie: obrazy ako slová. Spomeňte si na úžasný „ľadový palác“ vo Varykine či na pozoruhodné scény snehovej búrky v Živagovi – všetko to sa natáčalo v Španielsku počas najteplejšieho leta za pol storočia!

Trpká úroda je azda najtemnejší film, aký v živote uvidíte, a to nielen pre jeho pochmúrnu atmosféru, ale i pre skutočnú tmu vo väčšine scén, ktoré sú buď nakrúcané v noci, alebo technikou „americkej noci“ či v slabo osvetlených interiéroch. Ťažko nedospieť k záveru, že sa tu čosi skrýva, azda nedostatok filmárskeho remesla či subštandardné kulisy.

George Mendeluk je Kanaďan s ukrajinskými koreňmi. Zjavne má v úmysle vrhnúť svetlo na  túto hrozne tmavú históriu. Nanešťastie Trpkú úrodu neuvidí dostatočný počet ľudí, aby mala veľký účinok, lebo jej skrátka chýba imaginatívna sila potrebná na to, aby sa o nej začalo hovoriť – a aby sa o nej písali recenzie, ktoré by pomohli. Pravdepodobný dôsledok toho bude, že toto bude jediný film nakrútený o Holodomore. Čo raz skončilo u divákov, to skončilo.

Jednou epizódou príbehu, ktorá asi skončila na podlahe strižne, je úloha, ktorú v celej tejto tragédii zohral novinár New York Times Walter Duranty. Ten prinášal príbehy plné sovietskej propagandy vrátane výslovného popierania násilného hladomoru, no i tak za svoje spravodajstvo získal Pulitzerovu cenu. Stránka Internet Movie Database uvádza Durantyho ako postavu v Trpkej úrode, no ak tam boli scény s ním, ja som ich prehliadol. Je to veľká škoda, lebo jeho dvojtvárnosť by mohla vytvoriť niekoľko veľmi dramatických momentov.

Stalin (Gary Oliver) sa objavuje len krátko v niekoľkých zbežných scénach, a divák tak vlastne nikdy nepochopí metódy a dôvody jeho zločinného plánu na vyhladenie Ukrajincov a ich pravoslávnej a katolíckej viery. (Jedna vedľajšia zápletka obsahuje snahu o získanie cennej ikony, ktorá má pre veriacich nevyčísliteľnú hodnotu, a pre sovietov len tú, čo za ňu môžu dostať.)

Dokonca aj po destalinizácii za Chruščova sa sovietske úrady v prípade Holodomoru nezmohli na viac, než že sa odvolali na „ťažkosti so zabezpečením potravín“ v tomto období. Zásah vyššej moci, v ktorú neverili. Rusko naďalej všetko popiera.

Trpká úroda, samozrejme, má svoje silné momenty. Jurij cestuje do Kyjeva vlakom, ktorý si urobí zastávku, aby nabral palivo, keď tu zrazu na okno zaklope stará žena trochu podobná strašiakovi. Sprievodca s hnevom zastrie záclony.

„Prosí o jedlo,“ povie Jurij.

Sprievodca zavrčí: „Jedlo je!“

V tomto prípade film najefektívnejšie evokuje sovietsku politiku.

Brad Miner
Autor je zástupcom šéfredaktora The Catholic Thing, vedúcim členom Faith and Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) a členom správnej rady Aid to the Church in Need USA (Pomoc Cirkvi v núdzi). Býval literárnym redaktorom v National Review. V súčasnosti je v predaji jeho nová kniha Sons of St. Patrick (Synovia sv. Patrika), ktorú napísal spolu s Georgom J. Marlinom.

Pôvodný text: Love and Famine: a Review of “Bitter Harvest”.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo