Môže umenie spasiť umelca? Každý svätec má minulosť a každý hriešnik má budúcnosť

Odpoveď pozná iba Pán. Tušíme však, že práve nato jestvuje očistec.

Samozrejme, jestvuje aj otázka pokánia: myšlienka, ako ju vyjadril Lord Illingworth v hre Bezvýznamná žena od Oscara Wilda: „Jediný rozdiel medzi svätcom a hriešnikom je ten, že každý svätec má minulosť a každý hriešnik budúcnosť.“

Na toto sa chcem bližšie pozrieť na základe toho, čo vieme o životoch dvoch veľkých katolíckych maliarov: Duccia a Caravaggia.

Skákal by som od radosti, keby bolo možné vedieť, že Michelangelo Merisi da Caravaggio (1571 – 1610) spočíva v Abrahámovom lone. Napriek mnohým hriechom, medzi ktorými nechýbala ani vražda, Caravaggio zanechal dedičstvo posvätného umenia, vďaka ktorému sa ocitá v spoločnosti slávnejšieho Michelangela, Rubensa a niekoľkých ďalších katolíckych umelcov, z ktorých žiaden nebol kanonizovaný, vyhlásený za ctihodného ani blahorečený – okrem Fra Angelica.

V Ríme na Via di Pallacorda stál kedysi niečo ako tenisový kurt – pallacorda bola predchodcom tejto modernej hry. V máji 1606 tu Caravaggio hral zápas s Ranucciom Tommasonim. Spor o stávku medzi nimi viedol ku konfliktu. Caravaggio, známy ako bitkár, ktorý nosieval aj meč, Tommasoniho na mieste zabil. Takto to aspoň niektorí tvrdili. No historik umenia Andrew Graham-Dixon, ktorý študoval policajné záznamy v Ríme a vo Vatikáne, prišiel k záveru, že tento smrteľný stret sa netýkal peňazí ani porušenia  pravidiel, ale citov k Fillide Melandroniovej.

Melandroniová bola úspešná kurtizána, ale aj modelka, ktorú Caravaggio použil na niektorých svojich maľbách: ako „Svätú Katarínu“, ako Máriu v „Marte a Márii Magdaléne“, ako Juditu v „Judite a Holofernovi“ a najpriliehavejšie v „Portréte kurtizány“. Caravaggio použil ako modelku aj inú prostitútku Annu Bianchiniovú. Obe sa nachádzajú v „Marte a Márii Magdaléne“ (asi 1598).

Ranuccio Tommasoni pochádzal zo vznešenej rodiny, ale v morálnom zmysle vznešený nebol. Páčil sa mu život na šikmej ploche. Možno dokonca aj robil Fillide Melandroniovej pasáka.

Aby sme si však nemysleli, že Fillide bola chudobné dievča, ktoré vykorisťoval bohatý naničhodník, bola to bitkárka vo vlastnom práve, ktorá nenávidela cirkev a tiež nosila meč. Je neisté, aký presne mal o ňu Caravaggio záujem okrem toho, že bola jeho obľúbenou modelkou, no pán Graham-Dixon je presvedčený, že Caravaggio bol jedným z Fillidiných klientov.

No či už sa súboj uskutočnil pre jej lásku, pre dlh, či z nejakého iného dôvodu, ohliadačova správa naznačuje, že Tommasoni vykrvácal po tom, čo sa ho Caravaggio pokúsil vykastrovať. Toto naznačuje zúrivosť a len sotva správanie svätca.

Špekulácie o Caravaggiovej smrti v roku 1610 obsahujú aj možnosť, že Caravaggio – ktorý bol ku koncu života na úteku (pre vraždu a iné prečiny) – padol do rúk Tommasoniovcov, ktorí ho prenasledovali.

Určite to bol zlý chlapec. Caravaggio však chápal katolícku vieru a možno ju dokonca aj miloval. Dal nám pamätné a pozoruhodne živé maľby, ako sú napríklad Večera v Emauzách a Povolanie svätého Matúša. Vyše tretina jeho malieb sa venuje náboženským témam. Podobne ako väčšina výtvarných a architektonických diel z obdobia gotiky, renesancie a baroka boli Caravaggiove diela katechetickými nástrojmi, a preto sú, aj bez biskupovho požehnania, posvätným umením.

Či to však znamená, že mu jeho príspevok k viere získal aj miesto v nebeskom kráľovstve, alebo nie, to neviem povedať. Ale dúfam, že áno.

Duccio di Buoninsegna (asi 1255-1260 – asi 1318-1319) sa vo všeobecnosti uznáva ako ústredná postava talianskeho posvätného umenia v období trecenta (14. storočia) a ako umelecké spojivo medzi gotickým a renesančným obdobím – a tiež byzantským umením. Na rozdiel od Caravaggia však nebol zločinec v pravom zmysle slova. No mal komplikovaný vzťah k zákonom a k peniazom.

Podobne ako Caravaggio bol však Duccio revolucionár – vedúca osobnosť umeleckého obdobia v talianskej Siene, ktoré v maľbe vykonalo veľký skok vpred. Caravaggio naďalej ovplyvňoval výtvarných umelcov naprieč stáročiami, kým Duccio nie – možno len s výnimkou ikonopiscov.

Minulý november tu P. Brian Graebe písal o nedávnej výstave v Metropolitnom múzeu s názvom Siena: vznik maľby, 1300 – 1350, aj keď sa jeho článok týkal diela iného sienského maliara – Simoneho Martiniho, ktorý bol pravdepodobne Ducciovým žiakom. Súčasťou výstavy je aj rozhodne najslávnejšia Ducciova maľba známa ako Stocletova Madonna (nazvaná po bohatom zberateľovi, od ktorého Metropolitné múzeum túto maľbu zakúpilo). Metropolitné múzeum ju považuje za jednu zo svojich najhodnotnejších akvizícií.

Do Bulletinu Metropolitného múzea (leto 2008) kurátor Keith Christiansen napísal, že Duccio v Siene dosiahol priaznivú pozíciu

napriek častým potýčkam so zákonom: v roku 1285 dostal od mesta pokutu za porušenie zákazu vychádzania; o štyri roky neskôr bol potrestaný zato, že neprisahal vernosť príkazu, ktorý uverejnil kapitán ľudu; a v roku 1302 opäť dostal pokutu za blokovanie verejnej ulice, ako aj zato, že  sa nedostavil na výkon povinnej vojenskej služby.

Duccio mal často dlhy, čo naznačuje niečo o jeho charaktere, keďže bol veľmi úspešný. Súčasťou problému bolo aj to, že bol ženatý a podľa záznamov mal sedem detí. Nepochybne by ho ohromilo, keby sa dozvedel, že Metropolitné múzeum v roku 2004 kúpilo jeho Madonu s dieťaťom za 45 miliónov dolárov. Pomaľovaný povrch tohto diela predstavuje iba 23,8 x 16,5 cm.

Prebieha diskusia o tom, ktoré z Ducciových diel je jeho najväčším úspechom: či je to Madona s dieťaťom v Metropolitnom múzeu alebo Maestà v sienskej katedrále. Druhé dielo je určite Ducciovo najambicióznejšie.

Maestà, čiže majestát, je samostatný žáner, ktorý obvykle zobrazuje Máriu a Ježiša na tróne. Ducciova Maestà je obojstranný oltár, ktorý bol do katedrály nainštalovaný v roku 1311. (V súčasnosti sa nachádza v osobitnej miestnosti na boku kostola.) Na prednej strane sú Mária a dieťa Ježiš obklopení svätými. Zadná časť vyobrazuje život Panny a jej Syna.

Ducciove problémy so zákonom pokračovali aj na začiatku 14. storočia. V roku 1302 dostal ďalšiu pokutu, tentokrát za prečin súvisiaci s „čarodejníckymi praktikami“, aj keď podrobnosti nie sú jasné.

Dvaja z jeho synov sa tiež stali maliarmi, ale po Ducciovej smrti spolu so zvyškom rodiny odmietli akékoľvek dedičstvo, ktoré zanechal, pravdepodobne preto, aby sa ochránili pred veriteľmi. Je to smutný záver života veľkého maliara posvätného umenia.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Brad Miner, manžel a otec, je zástupca šéfredaktora K veci a vedúci člen Faith and Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum). Pracoval ako literárny redaktor v National Review a má za sebou dlhú kariéru vo vydavateľskom priemysle. Aktuálne je v predaji jeho najnovšia kniha Sons of St. Patrick (Synovia sv. Patrika), ktorú napísal spolu s Georgom J. Marlinom. Jeho The Compleat Gentleman (Príručka dokonalého gentlemana) vyšla v 3. prepracovanom vydaní vo vydavateľstve Regnery a je k dispozícii aj v audio vydaní na Audible (číta Bob Souer). Pán Miner slúžil ako člen správnej rady Aid to the Church in Need USA (Pomoc trpiacej Cirkvi) a tiež v odvodovej komisii agentúry Selective Service System v okrese Westchester v štáte New York.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.