Čakáreň na Ženícha

Keď zaznievajú z kazateľnice pôstne evanjeliá, nemožno prepočuť Ježišove slová o pokání, o raste v nového človeka... Fialový ornát na pleciach kňaza túto atmosféru iba umocňuje. Jeho slovo je aktuálne v každej dobe, no iba ten kto pozná vtedajšie zvyky, dokáže pochopiť, že pri slovách o ženíchovi, lampe a čakaní ide o nič vážnejšie, ako sa môže na prvý pohlaď zdať.

Keď začal židovský chalan rozmýšľať o svadbe, najprv si všímal správanie nič netušiacej dievčiny, aby sa presvedčil, že ona je tou pravou. Aby pozoroval, ako zvláda každodenný život. Presvedčený, že ho budú zvládať spolu, sa vybral do jej domu s kapsou na pleci. Bola vtedy známym znakom, celá dedina sa pýtala: „ Ktorá bude jeho nastávajúcou?" Keď vstúpil do domu, otec dal zavolať dievča. Pribehla neupravená, najčastejšie od oviec, ktoré strážila. Možno smrdela.

Keď sa posadili za stôl, oproti sebe, mladík otvoril kapsu s manželskou zmluvou, ktorá bola spísaná vopred. Obsahovala sľub lásky, vernosti, starostlivosti, ale aj požiadavky úcty, poslušnosti a vernosti. S cenou za nevestu, ktorú určil otec ženícha.

Potom ženích vytiahol pohár, naplnil ho vínom a položil ho pred nevestu. Bez slova, s očami upretými na ňu, ako sa rozhodne. Mohla pohár odsunúť späť a tak vyjadriť svoj nezáujem o vzťah. Alebo mohla vyjsť z miestnosti a zakričať: „Mám tu ženícha, poďte mi povedať, aký je." Týmito slovami si nechávala čas na rozmýšľanie.. Alebo pohár vzala a vypila ho. Zmluvu potvrdila činom, slová neboli potrebné.

Ženích jej daroval peniaze, náramky a šperky so slovami: „Idem, aby som ti pripravil miesto
a prídem si po teba."

Ženích začal s prípravou domu, nad ktorou dohliadal jeho otec. Nevesta zatiaľ čakala a pripravovala sa na svadbu. Čítala si zmluvu a objavovala hĺbku manželských sľubov.
Zároveň si šila svadobné šaty. Do okna si postavila lampu, a dávala pozor, aby svietila dňom i nocou. Jej plameň bol veľmi dôležitý.

Keď bol príbytok pripravený, vybral sa ženích v svadobnom rúchu po nevestu. Bolo to väčšinou v noci. Priatelia, ktorí ho sprevádzali, kričali : „Ženích prichádza!" Celá dedina chcela byť pri tom. Ženích zďaleka vyzeral svetlo lampy. Pokiaľ lampa nehorela, bol to znak, že dievča má srdce inde, a ženích nepokračoval v ceste.

No keď horela, dievčina sa na krik zobudila, obliekla si pripravené šaty a išla v ústrety ženíchovi.

Slová z kazateľnice sú aktuálne aj dnes. „ Idem vám pripraviť miesto, a keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja."

Zapálená lampa je aj dnes znakom, že to s čakaním na ženícha myslime vážne. V čakárni zvanej život.

Martin Ližičiar

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo