Pred zakázaným Prideom v Budapešti Z hrdosti je pýcha, z boja za rovnosť je boj za totálnu ideologickú podriadenosť

Zdá sa, že mesiac hrdosti prichádza každý rok rýchlejšie a rýchlejšie. Každý jún sme vystavení farbám dúhy, ktoré sa dostávajú do každého aspektu nášho života.

Firmy pri tejto príležitosti menia svoje logá. Vaša banka vám rozošle e-maily, v ktorých vás snaživo ubezpečí, že je jej jedno, s kým spíte alebo nespíte. V každom veľkom či malom meste v Európe vypuknú sprievody hrdosti, ktoré dočasne znemožnia prechod hlavnými ulicami.

Nie však v Maďarsku. Vo februári maďarský premiér Viktor Orbán oznámil, že tohtoročný Pride v Budapešti sa konať nebude. Varoval, že ak by sa tak stalo, mohlo by dôjsť k porušeniu zákonov na ochranu detí pred verejnou propagáciou homosexuality a transrodovej ideológie. Vláda namiesto toho navrhla, aby sa podujatie konalo na uzavretom mieste, napríklad na štadióne, aby sa zabránilo sledovaniu predstavenia osobami mladšími ako 18 rokov.

Budapeštiansky primátor napriek tomu prisľúbil, že sprievod sa tento víkend uskutoční v rámci „Dňa slobody“, ktorý organizuje mestská rada.

Udalosti, samozrejme, rozzúrili Brusel. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová vyzvala maďarskú vládu, aby ustúpila od svojho zákazu a umožnila konanie prideu. Vyhlásila: „V Európe je pochodovanie za svoje práva základnou slobodou. Máte právo milovať toho, koho chcete milovať, a byť presne tým, kým ste.“

Viktor Orbán na predsedníčku eurokomisie reagoval slovami, aby sa zdržala zasahovania do záležitostí členských štátov, v ktorých nemá právomoc. Podľa neho by sa namiesto toho mala zamerať na „naliehavé výzvy, ktorým čelí Európska únia, v ktorých má jasnú úlohu a zodpovednosť a v ktorých sa v posledných rokoch dopustila vážnych chýb, ako sú energetická kríza či úpadok európskej konkurencieschopnosti“. 

Ide však o to, že pride už najmä na Západe dávno nie je o pochodoch za práva. 

Áno, v Maďarsku sa neuznávajú manželstvá osôb rovnakého pohlavia (hoci LGBT ľudia môžu uzavrieť registrované partnerstvo), čím sa Maďarsko líši od iných európskych krajín. Ale koľko z dúhových prehliadok odetých do kože, ktoré sa každoročne konajú v uliciach európskych miest, je naozaj o „právach“? 

Určite nejde ani tak o niečo také hmatateľné, ako je manželstvo, adopcia alebo rovnaký povolený vek pre sexuálne aktivity, ale skôr o masové potvrdenie spôsobu života.

V čase mesiaca hrdosti stojí za to zamyslieť sa nad tým, čo vlastne pride znamená. Je to pochod za základné práva, ako si to predstavuje von der Leyenová? Ide o oslavu identity a lásky?

Alebo je to, ako to pred niekoľkými rokmi opísal Andrew Doyle, „sebapoškodzujúca oslava narcizmu, kde sa nenásytné korporácie môžu tváriť ako cnostné len preto, že vyvesia vlajku a hodia pár hashtagov“? Myslím, že v súčasnosti by sa väčšina ľudí priklonila k druhej možnosti.

Svedectvá šiestich zamestnancovDúhové šnúrky aj pozvánky na pride. Ako firmy na Slovensku vtláčajú inklúziu

Jakub Lipták

Fetišizmus ako nová normalita

V 60. rokoch 20. storočia bol boj za práva homosexuálov presne v duchu prvého príkladu. Predovšetkým to bol boj v tom zmysle, že dochádzalo ku skutočným nepokojom a k násilným stretom medzi aktivistami a políciou – Stonewallské nepokoje v roku 1969 boli veľmi jednoznačným odporom proti prenasledovaniu sexuálnych menšín zo strany amerického štátu. A po druhé, išlo o boj za práva, pretože účastníci kampane sa snažili dekriminalizovať homosexuálne činy. Chceli, aby štát prestal zasahovať do ich súkromného života.

Porovnajme to so súčasnosťou, keď sa „práva homosexuálov“ – ktoré sa medzičasom zmenili na „práva LGBT“ – stali naliehavou žiadosťou, aby štát čo najviac zasahoval do súkromného života ľudí. Nestačí, aby páry rovnakého pohlavia mohli uzavrieť manželstvo a žiť svoj život v pokoji – o ich vzťahoch sa musia učiť deti všade na školách. Nestačí, aby ľudia len zdvorilo prikývli, keď sa stretnú s Brendanom, ktorý sa stal „Brendou“ – musia aktívne a nadšene potvrdiť ich identitu.

Dnes hnutie LGBT vedie kampaň za to, aby vlády uznali, potvrdili a oslavovali čo najviac rôznych identít. V skutočnosti sa v modernom hnutí LGBT homosexuálom takmer vôbec nevenuje pozornosť. Dôraz sa kladie oveľa menej na L a G a viac na B, T, Q, I, A a všetky ostatné.

Po tom, čo hnutie pred rokmi dosiahlo všetky pôvodné ciele kampane za práva homosexuálov, bolo nútené deformovať sa do podoby akejsi ohavnej Frankensteinovej príšery v podobe skratky.

Nestačí obhajovať lesbické ženy a homosexuálnych mužov. Čo pansexuáli, asexuáli, nebinárni, „queers“? Vlajka Progress Pride má dokonca pruhy, ktoré predstavujú čiernych a hnedých ľudí, akoby sa to teraz malo považovať za samostatnú sexualitu. Ak váš aktivizmus nie je dostatočne „intersekcionálny“, môže z vás byť aj bigotný fanatik s penou na ústach.

Konzervatívny komentátor Andrew Sullivan, ktorý je sám gayom, často píše o škodlivosti „queer“ aktivizmu, ktorý nahradil hnutie za práva homosexuálov a ktorý sa zameriava skôr na akýsi druh nonkonformnej konformity než na skutočnú, nefalšovanú toleranciu a akceptáciu.

Na prideoch majú dnes významne miesto dokonca aj sexuálne fetiše. Jillian Michaelsová, otvorená homosexuálna osobnosť amerického fitnessu, minulý týždeň v denníku Daily Mail opísala, ako sa prideu „zmocnili“ „kožení oteckovia v nohaviciach s dierou na zadku simulujúci sexuálne akty na verejnosti“ a „drag queens tancujúce pred deťmi v tangách“. Napísala, že to, čo boli kedysi „oslavy občianskych práv“, dnes „vyzerá skôr ako zrazy fetišistov pre dospelých“.

Má pravdu. Organizátori prideu sa otvorene snažia, aby sa sprievody stali inkluzívnejšie pre „hry na šteňatá, kožušinové zvieratá a pre výstredných ľudí (pups, furries and kinksters)“. To viedlo ku groteskným záberom mužov v spodnej bielizni a fetišistickom oblečení, ktorí nedávno na sprievode v Kalifornii provokatívne tancovali pred deťmi. Alebo k videám ľudí v BDSM a kožených „šteňacích“ odevoch za bieleho dňa pochodujúcich ulicami Toronta.

Ešte som nevidela presvedčivé vysvetlenie, čo má čokoľvek z toho spoločné s bojom za práva homosexuálov alebo presnejšie LGBT.

Keď transaktivisti sú už homofóbni

Ešte hrozivejší obrat, ktorý pride nabral, je „oslava“ telesného mrzačenia. Po tom, čo aktivisti do veľkej miery vyhrali právny boj za práva aj kultúrny boj proti homofóbii, museli sa obrátiť k tomu, čo považovali za ďalší veľký front boja za rovnosť. Na transrodovú ideológiu.

Organizácie ako Stonewall – popredná charitatívna LGBT organizácia v Spojenom kráľovstve – si vo veľkom osvojili presvedčenie, že rod je niečo, čo si človek môže určiť podľa ľubovôle. Muž sa môže stať ženou jednoducho tým, že to vyhlási, a zvyšok spoločnosti mu to musí potvrdiť bez ohľadu na to, ako k tomu došiel.

Na mnohých pride pochodoch má dnes písmeno T prednosť pred zvyškom skratky. V Spojenom kráľovstve boli lesbičky dokonca z pochodov vykázané, keď sa odvážili namietať proti prítomnosti mužov vydávajúcich sa za ženy. Na Pride v Paríži v roku 2021 sa objavili transaktivisti vystreľujúci svetlice na lesby, ktoré odmietli akceptovať, že ženy môžu mať penis.

V roku 2022 bol Fred Sergeant – spoluzakladateľ vôbec prvého prideu v roku 1970 a jeden z posledných žijúcich účastníkov Stonewallských nepokojov – zvalený na zem, skopaný a opľutý za to, že protestoval proti „mizogýnii“ a „homofóbii“ transhnutia. To musí byť najzničujúcejšia obžaloba toho, aké pokrivené sú ciele hnutia LGBT. Niet divu, že čoraz viac spoločností sa pri jeho oslavách cíti čoraz nepríjemnejšie.

Skutočnosť je taká, že pochody hrdosti dnes vyzerajú a pôsobia skôr ako víťazný pochod nad podmaneným národom než ako podivná vzbura za niečie práva. 

Ulice sú lemované vlajkami (samozrejme, tými novými pokrokovými, nie tými staromódnymi dúhovými, poznačenými zrejme predsudkami), podniky sú nútené vyznávať lojalitu novému režimu, školy organizujú špeciálne podujatia potvrdzujúce LGBT a dokonca aj vládne inštitúcie sú okupované LGBT nezmyslami. Je bežné vidieť prechody pre chodcov namaľované vo farbách dúhy alebo transvlajok, zvyčajne na náklady daňových poplatníkov.

Každému pozornému človeku by malo byť jasné, že tu skôr než o rovnosť ide oveľa viac o nadvládu. Z „hrdosti homosexuálov“ sa stalo „prednostné právo LGBT“. Po tom, čo LGBT loby vyhrala právny, politický a kultúrny boj, bojuje teraz o kontrolu nad myslením ľudí. Nepostačuje nič iné, len totálna ideologická podriadenosť.

Pôvodný text: The Perversion of Pride. Uverejnené v spolupráci s European Conservative, preložil Lukáš Obšitník.