Na rakúskych veterných poliach Realita v Rakúsku je trochu iná, ako ju prezentujú slovenskí propagátori veterných parkov

Nedávno sme na Postoji písali o plánoch na výstavbu veterného parku pri Stupave. Text vyvolal pozornosť aj v kruhoch, ktoré projekty veterných elektrární podporujú. Slovenská asociácia udržateľnej energetiky (SAPI) nás preto prizvala na propagačnú cestu do rakúskej obce Spannberg, v ktorej katastri sa nachádza 17 veterných turbín a ďalšie štyri sú v pláne výstavby.

Cieľom bolo preukázať výhodnosť veterných parkov pre samosprávu a samotných obyvateľov a nízku škodlivosť až neškodnosť takýchto stavieb pre krajinu a prírodu.

Boj s veternými mlynmiVeterné turbíny nepotrebujeme v Stupave ani inde. Energeticky, ekonomicky ani ekologicky nedávajú na Slovensku zmysel

Erik Potocký

Pohľad zo Slovenska cez hranice s Rakúskom ukazuje doslova lesy veterných turbín, až sa zdá, že krajina nášho západného suseda je takýmito stavbami posiata takmer celá.

Cesta z Bratislavy do Spannbergu, ktorý je v porovnaní so slovenskou stranou Moravy zhruba na úrovni Malaciek, bola naozaj lemovaná väčšími či menšími hlúčikmi veterných turbín rôznych veľkostí. Spravidla sú uprostred polí, ďaleko od obydlí, no kamkoľvek zamierite pohľad, nejakú turbínu určite uvidíte.

Na slovenskej strane Moravy sa aktuálne najviac hovorí o projekte veterného parku v Stupave, ktorý sprevádzajú kontroverzné informácie a odpor miestnych. Do procesu sa zaplietli aj profesionálni aktivisti, ktorí ako kočovný cirkus putujú od projektu k projektu a miestnym odporcom ponúkajú „pomocnú“ ruku.

O tom však nižšie. Poďme najprv k tomu, čo sme videli a počuli medzi veternými turbínami v Rakúsku.

Začíname priamo prehliadkou veterných turbín. Od autobusu kráčame zopár stoviek metrov k turbíne, kde nás čaká krátka prednáška a fyzická návšteva vnútra stožiarovej časti. Krajinu okolo turbín tvoria polia, stoja priamo uprostred nich.

Popri poľnej ceste sú tône v pravidelných rozstupoch prerušené poľovníckymi posedmi, krajina pôsobí upravene až idylicky. Je však až neprirodzene tichá. Ak si odmyslíme zvuk, ktorý vytvárajú turbíny pravidelným pretínaním vzduchu, a vravu účastníkov „zájazdu“, nepočuť takmer nič. Až neprirodzene pôsobí absencia akýchkoľvek zvukových prejavov vtáctva, čo je vzhľadom na neskorú jeseň, prítomnosť tôní a polí po vegetačnom období neprirodzené až sterilné.

Spannberg vs. Stupava

Po krátkej prehliadke sa autobusom odvezieme do samotnej obce Spannberg, kde je dohodnuté stretnutie so starostom Sandrom Kaufmannom. „Asistuje“ mu Gerhild Grabitzer, zástupkyňa spoločnosti W.E.B, ktorá veterné parky v Spannbergu prevádzkuje.

Je prirodzené, že organizátori propagačnej návštevy rakúskych veterných parkov vybrali obec, kde je to z hľadiska využívania vetra a prístupu miestnych takmer ideálne. Lenže tak Sandro Kaufmann, ako aj Gerhild Grabitzer túto idylku – zrejme nechtiac – svojimi konkrétnymi vyjadreniami mierne narušili.

Sandro Kaufmann. Foto: Postoj/Andrej Lojan 

V prípade Stupavy sme boli na začiatku svedkom argumentu, že referendum alebo akékoľvek iné verejné rozhodovanie by malo prísť až potom, čo bude mať investor absolvovaný proces posudzovania vplyvov na životné prostredie, tzv. EIA. Bez toho vraj občania ani poslanci nemôžu urobiť informované rozhodnutie.

„Prejav vôle municipality, teda obce a jej občanov, je v celom procese kľúčový. Ak je projekt odsúhlasený na úrovni samosprávy, až potom nasledujú všetky povoľovacie a monitorovacie konania, ktoré sú súčasťou procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie EIA,“ hovorí Gerhild Grabitzer, zástupkyňa spoločnosti W.E.B.

Gerhild Grabitzer. Foto: Postoj/Andrej Lojan

V prípade Stupavy sa veci mierne posunuli. Mesto vyhovelo iniciatíve Stupavčania proti veternému parku a zvolalo verejné zhromaždenie na prerokovanie tejto otázky. Dovtedy sa mesto takémuto formátu vyhýbalo a zorganizovalo len tzv. facilitovanú diskusiu, o ktorej sme na Postoji písali v predchádzajúcom texte.

Ešte predtým sa mesto rozhodlo, že odstúpi od organizácie prieskumu verejnej mienky, ktorým chcelo nahradiť referendum.

Napokon verejné zhromaždenie na sklonku novembra odsúhlasilo dva body. Po prvé, mesto sa zaviazalo k zorganizovaniu referenda o tom, či si občania Stupavy želajú alebo neželajú v katastrálnom území mesta výstavbu veterného parku. A po druhé, verejné zhromaždenie odhlasovalo požiadavku, aby sa mesto zdržalo akýchkoľvek právnych krokov a činností, ktoré by umožnili výstavbu veterného parku alebo k nej viedli pred tým, ako o tejto otázke rozhodne referendum.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Hoci výsledok verejného zhromaždenia nie je záväzný a musí ho ešte schváliť mestské zastupiteľstvo, je to malý krok k tomu, aby volení správcovia mesta vypočuli pred takýmto zásadným a de facto nezvratným rozhodnutím hlas občanov, či už bude súhlasný, alebo nesúhlasný.

A na kritiku stupavských občianskych aktivistov odrazu zareagovali aj Stupavské noviny. Tie boli kritizované za to, že o téme veterného parku a veternej energie ako takej uverejňujú len články v prospech vetra. V ostatnom čísle preto zverejnili hneď niekoľko textov, ktoré prinášajú iný pohľad, hoci si neodpustili dôvetok, že je to vlastne všetko tak, ako uverejňovali doteraz, a aktivisti sú na omyle.

Naspäť do Spannbergu.

Časť existujúcich veterných turbín prešla alebo prechádza tzv. repoweringom. To znamená, že existujúca staršia turbína sa demontuje a na jej mieste sa postaví nová, výkonnejšia a mohutnejšia turbína.

Nižšie staršie typy potrebujú na rovnaký výkon silnejší vietor. Nové typy sú vyššie s väčším rozpätím lopatiek, zachytávajú teda viac vetra a aj pri jeho nižšej rýchlosti dokážu vyrábať požadované množstvo elektriny.

„Stará“ turbína sa spravidla nelikviduje. Premiestni alebo predá sa do inej lokality. „Staršie nižšie veterné turbíny už dodávateľská spoločnosť medzičasom prestala vyrábať, je tu však zaujímavý sekundárny trh. Teda v rámci repoweringu sa rozoberú a prevezú sa do veternejších regiónov, kde je o ne záujem,“ dopĺňa Gerhild Grabitzer.

Starosta Kaufmann dopĺňa, že na tento repowering už verejný súhlas netreba. Územie už obec zadefinovala ako priestor s využitím na veternú energetiku a nejde o nový projekt, len o jeho zlepšenie.

Spannberg ako vybratá výnimka?

Sandro Kaufmann odpovedá aj na našu otázku, či pre dané územie mala obec aj iné ekonomické využitie okrem veterného parku a pôvodného poľnohospodárstva, ktoré môže s veterným parkom teoreticky koexistovať.

Vysvetľuje, že obec len prijala územné rozhodnutie o možnosti využiť toto územie na veternú energetiku. Konkrétne pozemky nie sú obecné, ale sú v súkromnom vlastníctve a individuálne dohody s vlastníkmi robila spoločnosť W.E.B.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Dopĺňa, že prvé veterné parky vznikali individuálne alebo spontánne dohodami obcí s prevádzkovateľmi. Až neskôr vláda spolkovej krajiny Dolné Rakúsko zadefinovala zóny vhodné na využitie pre veternú energiu. Aj v týchto zónach sa vyžaduje súhlas miestnych obyvateľov.

„Sú v okolí aj obce, kde si ľudia v minulosti povedali, že veterné parky nechcú, nemajú tam zadefinované územie na využitie na veternú energetiku a niektoré by v súčasnosti chceli, ale už nemôžu. Sama obec si už nemôže predefinovať územie vo svojom katastri na tento účel, ak nie je takto zadefinované z pozície vlády spolkovej krajiny. Aj u nás v Spannbergu boli rôzne názory, časť ľudí bola proti. Rozhodovali sme teda v referende, kde sa väčšina vyslovila za tento projekt,“ dopĺňa Sandro Kaufmann.

Skúsenosti z terénu pripája Gerhild Grabitzer. „Vo všeobecnosti nebol problém s majiteľmi pozemkov. Cena, resp. odmena, ktorú získali za takéto využitie svojho majetku, závisí aj od toho, čo konkrétne na ňom stojí, či samotná turbína, či pripojenie k sieti, trafostanica alebo prístupová cesta. Samozrejme, ak niekto nesúhlasil s umiestnením na svojom pozemku, posunulo sa to na susedný pozemok toho, kto súhlasil. A ten dostal aj odmenu,“ hovorí.

Keď sa pozrieme na mapu rozmiestnenia veterných parkov v Rakúsku, vidíme, že sú mimoriadne koncentrované v spolkových krajinách Dolné Rakúsko a Burgenland a na hraniciach so Slovenskom a s Maďarskom.

Iné spolkové krajiny majú veterných parkov výrazne menej, hoci „výdatnosť“ vetra je v niektorých z nich porovnateľná s Dolným Rakúskom a Burgenlandom (napríklad prakticky celé údolie Dunaja až po hranice s Nemeckom).

Rozmiestnenie veterných parkov v Rakúsku. Zdroj: igwindkraft.at

Veterná mapa Rakúska. Zdroj: globalwindatlas.info

Kontrasty so Stupavou

Z pohľadu Rakúšana sú tieto veterné parky sústredené na hranici s východnou Európou, kde sa žiaden veľký rozvoj územia neočakáva, krajina je bez výraznejších krajinných prvkov, nič ekonomicky výnosnejšie ako poľnohospodárstvo a veterné parky tu vo väčšom meradle neexistuje. A nie je to ani miesto, kam by sa hrnuli turisti.

Inak je to v prípade okolia Stupavy ako de facto predmestia Bratislavy s potenciálom rastu západného krídla nášho hlavného mesta.

Hoci sa argumentuje tým, že miesto plánovanej výstavby sa nachádza za diaľnicou v blízkosti skládky v Zohore a v susedstve železničnej trate, vylúčiť toto územie na prakticky trvalé využitie na veterné elektrárne sa javí ako ekonomicky nevýhodné rozhodnutie.

Aj keby išlo len o „dočasný“ záber na 30 rokov, nie je možné počítať s tým, že by sa toto územie paralelne využilo ako priemyselná zóna alebo logistické centrum. V tieni 200-metrových turbín si nikto fabriku ani sklad nepostaví. Práve priemysel a logistika sú pritom pre toto územie ideálne – pre blízkosť diaľnice aj železnice.

A je tiež otázkou, či sa naozaj dá hovoriť o dočasnosti. Príklad zo Spannbergu týkajúci sa repoweringu ukazuje, že keď sa staré turbíny opotrebujú, nahradia sa novými, ešte mohutnejšími. A súhlas daný občanmi a samosprávou na stavbu prvého parku už netreba obnovovať.

V prípade Stupavy sa hovorí o tom, že by mesto za každú postavenú turbínu malo dostávať 23 030 eur ročne, dohromady by si mesto každý rok mohlo prilepšiť o 253 330 eur.

Spannberg peniaze utŕžené za prevádzku veterných elektrární rozdeľuje obyvateľom. Prispel im napríklad po 2000 eur na kúrenie obnoviteľnými zdrojmi (tepelné čerpadlo, pelety) či tisíc eur na inštaláciu fotovoltiky.

Ako priblížil starosta Kaufmann, v tomto roku mali na rôzne príspevky vyčlenených 60-tisíc eur a v budúcoročnom rozpočte si už naplánovali 90-tisíc eur, pričom celkový rozpočet obce je 1,5 milióna eur.

Gerhild Grabitzer v snahe vykresliť svoju spoločnosť W.E.B v čo najlepšom svetle opäť nechtiac nabúrava všeobecný idylický obraz využitia vetra v Rakúsku, ktorý sa snažia vytvoriť slovenskí propagátori. „Nie je to však v každej obci tak ako v Spannbergu, že je takto transparentné a jasné, ako sa využijú peniaze z prevádzky veterných elektrární,“ hovorí.

W.E.B ponúka obyvateľom Spannbergu aj zvýhodnenú tarifu za odber elektriny. Oproti priemernej cene 13 až 18 centov za kWh je to necelých 10 centov za kWh. Grabitzer opäť doplní, že nie každý prevádzkovateľ dáva takúto možnosť.

Pravidlá EIA a verejná mienka

Organizácia SAPI si na podporu svojho pohľadu na vec pozvala aj odborníka na posudzovanie vplyvov na životné prostredie Vladimíra Kočvaru.

Vladimír Kočvara. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Porovnáva slovenský a rakúsky prístup k povoľovaniu veterných parkov a snaží sa vyvrátiť mýtus, podľa ktorého je povoľovanie na Slovensku oproti Rakúsku jednoduchšie, a preto sa k nám hrnú investori s motiváciou zarobiť na dotovaných výkupných cenách elektriny z vetra.

Zásadným rozdielom je, že tzv. veľkú EIA, teda povinné posudzovanie, si na Slovensku vyžaduje každá veterná elektráreň nad 1 MW inštalovaného výkonu, čo sú prakticky všetky väčšie turbíny. V Rakúsku je to povinné od 20 turbín alebo 30 MW, v chránených územiach a v alpských regiónoch nad 1000 metrov je to 15 MW. Všetky menšie projekty na Slovensku aj v Rakúsku však podliehajú predbežnému zisťovaniu.

Opisuje, čo všetko sa v procese EIA skúma – napríklad hlučnosť, vplyv na krajinu, stroboskopické efekty, vrhanie tieňa, vplyv na pôdu –, ako vyzerá monitoring a že súčasťou záverečnej správy v prípade súhlasného stanoviska sú aj povinnosti prevádzkovateľa, ktoré má napĺňať po spustení elektrárne.

Samozrejme, monitoruje sa aj vplyv na život vtáctva a netopierov, ktoré preukázateľne týmto typom energetických zariadení trpia spomedzi živočíchov najviac.

Dopĺňa, že existujú technológie, ktoré vďaka kamere na turbíne dokážu rozoznať blížiacu sa skupinu vtákov či netopierov alebo veľkého jedinca a turbínu zastaviť, aby zabránili usmrteniu.

Tu však treba poznamenať, že v takom prípade nedáva ekonomicky zmysel stavať veterné parky na území s hojným výskytom vtáctva a netopierov, pretože tento systém by turbínu odstavoval v zásade každú chvíľu a výrobou elektriny by nezarobila ani na vlastnú stavbu.

Ďalším podporným hlasom mal byť český sociológ a geograf Bohumil Frantál, ktorý od roku 2008 skúma názory verejnosti na veterné parky v Česku, pričom sa do skúmaných oblastí opakovane vracia.

Bohumil Frantál. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Dokladá, že podpora veternej energie v čase rastie a mení sa aj pohľad časti prvotných odporcov, ktorý sa neskôr preklopí do mierneho súhlasu.

Priznáva, že to môže byť aj v dôsledku zvyku. Teda že ľudia už nemajú čas a energiu protestovať, ak už veterný park stojí. Nestanú sa podporovateľmi veternej energie, len pochopia nezmyselnosť svojej snahy.

Kľúčovým faktorom podľa Frantála je, aký benefit z veterných parkov ľudia majú. Preto sa aj ukazuje, že podpora je vyššia v obciach, kde veterný park vyrastie, pretože majú z turbín príjem, než v susedných obciach, kde ľuďom turbíny špatia výhľad, no žiaden prospech z nich nemajú.

Podstatná pre investora je podľa neho priama podpora pre obyvateľov. Tvrdí, že pre získaní ich podpory je to efektívnejší krok než posielanie peňazí samospráve.

Ľudia ako kameň úrazu

Vladimír Kočvara začal svoj príspevok o posudzovaní EIA ponosou na verejnú mienku. Kým technické postupy skúmania hluku, svetla, fauny a flóry sú jasné, účasť verejnosti a aktivistov v prípade veterných parkov je kameňom úrazu, pretože neraz vedie k zastaveniu týchto projektov.

Aktivisti mnohokrát nespochybňujú konkrétny projekt, ale samotnú metodiku skúmania, čo podľa neho vedie až k popieraniu objektívnych vedeckých poznatkov.

Často ide o rôzne profesionálne aktivistické skupiny, ktorých jedinou náplňou je protestovať. Ich neodbornosť v konečnom dôsledku neguje objektívne oprávnené obavy ľudí, ktorých sa projekt priamo dotkne.

Až to vyzerá, ako by si takýchto profesionálnych protestujúcich platili samotní investori, aby navodili obraz o nezmyselnosti nesúhlasu.

Pripomína to film Promised Land z roku 2012, ktorý hovorí o príbehu typického amerického mestečka na americkom stredozápade, ktoré leží na bridlicovom podloží zemného plynu. Do mestečka prichádza zástupca ťažiarov, aby získal podpisy majiteľov pozemkov na povolenie začať s frakovaním plynu.

Následne prichádza ekologický aktivista, ktorí sa snaží ľudí presvedčiť o opaku, ukazuje im katastrofické scenáre, fotografie mŕtveho dobytka, deťom v škôlke predvádza strašidelné požiare na statkoch ich rodičov a ľudí takmer presvedčí, aby svoj súhlas s ťažbou odvolali.

V závere príbehu sa však tento aktivista morálne skompromituje, čo obyvateľov, naopak, utvrdí v tom, že s ťažbou majú súhlasiť. A mimo vedomia verejnosti sa na konci filmu dozvedáme, že „aktivista“ bol platený tou istou ťažobnou spoločnosťou a mal svojím konaním skompromitovať environmentálny odpor proti frakovaniu.