Výchovná poradňa Trojročný syn túži vypadnúť z okna a ísť do nemocnice. Je to v jeho veku aspoň trochu normálne?

Otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail [email protected]. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Dobrý deň, myslím si, že máme doma veľký problém. Neviem, ako by som to opísal, ale pokúsim sa. Náš trojročný syn hovorí, neviem, či to tak aj reálne chce alebo o tom len hovorí, že by chcel zažívať tragické situácie. Napríklad počas prechádzky sme mu s manželkou vysvetľovali, prečo nesmie len tak behať po ceste, že ho môže zraziť auto a on potom zostane v nemocnici, všetko ho bude bolieť, potečie mu krv a bude tam úplne sám bez mamy aj bez tatu, bez rozprávok a bez dobrôtok. Robili sme to s úmyslom, aby pochopil, že zrazenie autom je vážna vec. To isté, prečo sa nesmie vykláňať z okna.

A on? Každý deň nám rozpráva, ako chce vypadnúť z okna a ísť do nemocnice. Alebo že chce lietať. Alebo keď mu poviem, nech nejde na preliezke vyššie, že by mohol spadnúť, začne sa radovať, že by šiel do nemocnice. Hovorí to, aj keď mu vysvetľujem, že by to bolo hrozné, keby šiel do nemocnice, a nech také niečo ani nehovorí. Je to, prosím Vás, aspoň trochu normálne, že také malé dieťa fantazíruje o takých hrozných veciach a nechápe, čo hovorí? Alebo chápe, čo hovorí, a máme sa začať báť a vyhľadať psychológa?

Slová trojročného dieťaťa o tom, že chce vypadnúť z okna a chce ísť do nemocnice, sú pre rodiča zarážajúce. Je pochopiteľné, že Vás zneistili, vzbudili vo Vás strach a potrebu chrániť ho. Psychológia hovorí, že takéto správanie je u trojročných detí relatívne časté.

Hoci ide o vývinové správanie, bezpečnosť sa v tomto veku nedá postaviť len na rozhovoroch, dieťa si nedokáže uvedomiť následky, a preto potrebuje hranice (okná s poistkami a podobne).

Trojročné deti sa nachádzajú v úplne inom vývinovom štádiu a premýšľajú rozdielne. Pojmy ako smrť, konečnosť, riziko, následky sú abstraktné pojmy, ktoré nevedia uchopiť. Naopak, deti vnímajú silné emócie, ale nie ich význam.

Zároveň často miešajú fantáziu s realitou. Deti napríklad veria, že ich rodičia letia raketou a oni sami chytia zlodejov a dajú ich do väzenia. Pod nemocnicou si predstavia niečo iné ako rodič, vidia za tým dobrodružstvo, pozornosť a nie bolesť, samotu. Nemocnica a smrť pre ne nie sú dostatočným argumentom.

U malých detí detailné opisy nebezpečenstva zvyknú fungovať opačne. A to tak, že sa môže zvýšiť ich zaujatosť a fascinácia, nastúpi adrenalín a zvedavosť, posilňuje sa opakovanie témy.

Detské správanie sa upevňuje reakciou okolia, najmä rodičovskou reakciou. Ak dieťa povie, že chce spadnúť, a rodič zareaguje výraznou emóciou (zakazovanie, dlhé vysvetľovanie, strach, krik), dieťa si uvedomí, že jeho slová majú silu. A bude mať tendencie sa k nim vracať. Nie preto, že chce umrieť a zažívať bolesť, ale preto, lebo tým získa pozornosť. Čo rozhodne nie je chyba rodiča, je to bežný spôsob detského učenia sa a testovania reakcií.

Nemusíte detské slová ignorovať, ale reagujte racionálne, znížte emócie, neopisujte následky do detailu. Skúste zmeniť reakciu a sledujte, čo sa bude diať. Nie okamžite, ale postupne si všimnete, že túžba po úraze či nemocnici sa menej opakuje. Téma bude postupne slabnúť.

Pýtate sa, či máte vyhľadať pomoc odborníka. Vhodné je ho vyhľadať vtedy, ak vnímate, že správanie Vášho syna vo Vás vzbudzuje úzkosť, neviete či nedokážete reagovať pokojne, alebo ste zbadali, že syn sa pravidelne pokúša o nebezpečné správanie. Z toho, čo opisujete, to však skôr znie ako detská reakcia na náročnú tému, pričom tu zohráva úlohu detská fantázia, vyvíjajúci sa mozog a prežívanie silných emócií.