Príliš úzky svet Antona Zajaca

Príliš úzky svet Antona Zajaca

Anton Zajac v sídle spoločnosti ESET v San Diegu. Foto: TASR/ Martin Baumann.

Človek, ktorého meno sa často skloňuje v súvislosti s novou politickou stranou a ktorý podporuje viaceré politické projekty, prvýkrát hlbšie poodhaľuje svoje politické názory.

Spolumajiteľ úspešnej firmy Eset Anton Zajac poskytol nedávno rozhovor týždenníku Trend, ktorý neskôr prevzal aj denník SME. Ide v istom zmysle o prelomový rozhovor.

Po prvýkrát v ňom svoje politické názory v komplexnejšej podobe formuloval človek, ktorého meno sa intenzívne skloňuje aj so vstupom do politického priestoru.

Anton Zajac podporil iniciatívu V mojom mene okolo poslanca Miroslava Beblavého a podporuje tiež projekt Progresívne Slovensko, ktorý sa netají politickými ambíciami.

S názormi Antona Zajaca na škodlivosť korupcie a zhubného prepojenia oligarchov s politikmi sa dá bez problémov súhlasiť. Problém nastáva vo chvíli, keď začne formulovať svoju predstavu toho, ako by mali politika či štát fungovať.

V tejto časti rozhovoru totiž Zajac prezentuje veľmi redukcionistický pohľad na politiku, verejný život a spoločnosť. Jeho názory miestami pôsobia až takmer surrealisticky.

Problém sa objavuje už pri Zajacovej nepolitickej úvahe o tom, že za posledných 50 rokov nastali na našej planéte väčšie zmeny ako za celú predchádzajú históriu ľudstva dohromady. To možno platí pre svet technológií, ale z pohľadu života spoločnosti v celej jeho komplexnosti je to zjavný nezmysel.

Zajac vidí štát ako entitu podobnú firme a tak by mal byť aj spravovaný. Spolumajiteľ Esetu dokonca vytvoril model strany, ktorá by bola bez korupcie a založená na hodnotách.

Podľa tohto modelu by napríklad premiérom musel byť človek „bez expozície na podnikateľské prostredie“, so zahraničným vzdelaním. Rovnaké predpoklady by mali spĺňať aj ministri. Medzi predsedom vlády a nimi by bola skupina ľudí, ktorých Zajac nazýva štáb. Sedeli by v miestnosti, v ktorej by boli monitory s informačnými systémami jednotlivých ministerstiev. Akási dozorná rada, ktorá by kontrolovala každú zmluvu nad určitú hranicu a diskutovala by o tom, či je v poriadku.

Dnes sme často svedkami nasledujúceho javu. Prudko sa zväčšuje skupina ľudí, ktorí svoje sklamanie z politikov automaticky prenášajú na systém, v ktorom sa politika odohráva. Súčasťou tohto trendu je aj volanie po lepších a účinnejších alternatívach tohto systému.

Jednou z týchto alternatív, ktorá sa v tejto súvislosti tiež pomerne často objavuje, je aj preceňovanie technokratického prístupu k riadeniu štátu. Štát má byť vraj riadený ako firma, treba len vytvoriť dobré modely a nastaviť procesy a veci budú fungovať.

Lenže nebudú. Na štát, rovnako ako na spoločnosť alebo rodinu sa nedá pozerať ako na firmu. Pokusy aplikovať na jeho spravovanie rôzne modely, vzorce či rovnice sú v konečnom dôsledku hrou s ohňom.

Áno, štát má podobne ako firma rozpočet, lenže politici nie sú v nakladaní s ním rovnako slobodní ako podnikatelia. Napríklad až približne dve tretiny výdavkov nášho štátneho rozpočtu sú mandatorné výdaje (platby zo zákona), teda dôchodky, sociálne dávky, platy štátnych zamestnancov a podobne.

Iste, aj tie sa dajú zmeniť. Len takéto rozhodnutie sa v politike presadzuje oveľa ťažššie ako vo firme. Ale ak by sa aj politická vôľa našla, politici sa pohybujú na oveľa komplikovanejšej pôde ako biznismeni.

Napríklad zníženie dôchodkov, zredukovanie sociálnych dávok alebo prepustenie tretiny policajtov môže v nejakom čase dávať ekonomicky nepriestrelnú logiku. Zároveň však môže priniesť také politické dôsledky, že všetky ekonomické benefity budú v porovnaní s nimi vyzerať ako nepodstatné banality.

Alebo môžeme síce vytvoriť dozornú radu expertov, ktorí budú kontrolovať všetky zmluvy. Kto ich však vyberie a bude kontrolovať? Politici, mimovládky? A kde je záruka, že títo ľudia nevytvoria novú elitu, ktorá vymyslí ešte sofistikovanejší spôsob kradnutia štátnych peňazí?

Politický systém, od ktorého sa riadenie štátu odvíja, je totiž všeobecne dostupnou arénou rôznych osobných, skupinových, profesných či iných záujmov. Nedá sa vtesnať do fyzikálnych zákonov ani matematických rovníc.

A v tom je problém Antona Zajaca. Na spoločnosť a verejný život sa pozerá úzko technicky, bez porozumenia pre ich pestrosť a komplikovanosť.

Pre človeka, ktorý sa chystá vstúpiť do verejného života a s ktorým viacerí v tejto krajine spájajú veľké politické nádeje, je to dosť vážny hendikep.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo