S architektom Kukuľom o bratislavskom „downtowne“ Nivy ani Sky Park verejný priestor nevytvorili. Ale nábrežie pri Eurovei má európsku úroveň

Dnes je to bezpochyby štvrť s najvyššou hustotou výškových budov na Slovensku. Ešte v devätnástom storočí by sme však na tomto mieste našli riečny ostrov Mühlau – teda Mlynskú nivu, ktorú od Bratislavy oddeľovalo rameno Dunaja zvané Malé Novozámocké alebo aj Mlynské.

Tieklo približne v polohe dnešného Dostojevského radu a Továrenskej ulice, zo severu obtekalo osadu Prievoz a s Malým Dunajom sa spájalo neďaleko dnešného vrakunského lesoparku, kde je posledný pozostatok Mlynského ramena. Vodné mlyny, ktoré sa nachádzali na tomto ramene, sa zachovali už iba v názve ulice Mlynské nivy.

Rameno bolo neskôr zasypané a v roku 1896 tu vznikla rafinéria Apollo – po ktorej zasa nesie názov most cez Dunaj z roku 2005. Okrem rafinérie však v oblasti vyrástlo mnoho ďalších tovární – na kože, súkno, nepremokavý tovar, skrutky, káble či v severnej časti na cverny, čiže nite.

Okrem toho sa tu postavili aj iné priemyselné objekty ako elektráreň, tepláreň, stála tu centrála pouličnej elektrickej dráhy, ako aj mnohé sklady vrátane vojenských zásobovacích.

Väčšina z týchto objektov už dávno nejestvuje, hoci mnohé z nich stáli – aspoň sčasti – ešte aj začiatkom tohto storočia. Ich likvidáciu niektorí Bratislavčania pamätníci ťažko prežívali, často aj pre spôsob, akým k nej prichádzalo.

Iba pár objektov sa podarilo zachovať. Niektoré sú v Zimnom prístave, niekoľko stojí dodnes aj v susedstve nových bytových či administratívnych objektov, respektíve boli adaptované na nové funkcie.

Transformácia tohto územia, ktoré by sa dalo ohraničiť z juhu Dunajom, zo severu Páričkovou ulicou, zo západu Karadžičovou ulicou a Dostojevského radom a z východu Košickou ulicou, bola taká radikálna a rýchla, že ak by ste sa tu boli pred desiatimi-pätnástimi rokmi postavili na určité miesto, obzreli sa tristošesťdesiat stupňov dookola a potom by ste to isté spravili v súčasnosti, je možné, že by ste v zornom poli nemali jediný objekt, ktorý by bol na svojom mieste vtedy aj dnes.

Napokon, dá sa to poľahky skúsiť vďaka známej službe, ktorá naše hlavné mesto fotograficky zmapovala prvýkrát v roku 2012, a tieto už historické zábery porovnať so súčasnými.

Hoci prvé objekty súčasného príbehu územia vznikli ešte koncom dvadsiateho storočia, v masívnej mierke sa začalo premieňať od prvej dekády toho ďalšieho. V roku 2007 bola dokončená nová budova Slovenského národného divadla, tri roky nato prvá časť Eurovey a stavebná činnosť pokračovala mnohými menšími, ale i obrovitými projektmi – a pokračuje dodnes. Územie sa postupne zapĺňa rôznymi takzvanými developmentmi od rôznych investičných subjektov.

Štvrť ako celok od dokončenia delí niekoľko rokov, no viaceré jej časti sú už hotové, obývajú ich ľudia – či celodenne, alebo len počas pracovných hodín – a spoluvytvárajú hlavné mesto a verejný priestor v ňom.

Nie všetky projekty k nemu pristúpili rovnako ani všetky nepriniesli rovnaké funkcie. Kým niektoré vytvorili kancelárske bloky, iné rezidenčné či administratívne vežiaky a ďalšie zasa obchodné centrá.

Ako sa však postavili k spoločnému menovateľovi, ktorým je človek?

Priestor medzi VÚB a obchodným centrom Nivy. V pozadí sídlisko Päťsto bytov. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Nivy ako premárnená šanca

Na Páričkovej pred obchodným centrom Nivy, ktorého súčasťou je aj hlavná autobusová stanica, sa stretávame s architektom Jánom Kukuľom. Je autorom viacerých bratislavských realizácií, napríklad dostavby múzea moderného umenia Danubiana, novostavieb mestských víl v Starom Meste, ako aj transformácií bývalých administratívno-obchodných objektov Apollis či ABCamp. Osem rokov pôsobil v Írsku, kde sa jeho významným projektom stalo UCD Student Centre v Dubline.

Z jednej strany máme samotný objekt Nivy, ktorý bol otvorený v roku 2021, oproti nám je centrála Všeobecnej úverovej banky z konca deväťdesiatych rokov a povedľa sídlisko Päťsto bytov z polovice minulého storočia.

„Je to sídlisko s typickou bratislavskou blokovou zástavbou a tento objekt na to má prirodzene nadväzovať,“ púšťa sa Kukuľa do výkladu pri pohľade na susediace objekty. „Okrem toho bolo do jeho DNA od začiatku vpísané, že má obsahovať aj autobusovú stanicu. A predpokladám, že súčasťou zadania bolo aj dobré napojenie na mestskú hromadnú dopravu.“

„To tu však absolútne nefunguje,“ dodá počas toho, ako kráčame smerom na ulicu Mlynské nivy a sme svedkami prebiehania ľudí. Medzi zastávkou liniek 21, 40 a 88 a chodníkom na opačnej strane si skracujú cestu cez vozovku a pás zelene vysiaty štrkom. Inak by museli robiť neprirodzenú zachádzku.

„Hlavný východ z autobusovej stanice je bližšie k východu smerom na Svätoplukovu. Tu nie je ani priechod pre chodcov. Keď niekto vyjde z východu Páričkova, musí robiť takúto partizánčinu. Je to absolútne neprijateľné,“ konštatuje Kukuľa.

Z garáží Nív zároveň na tomto mieste vychádzajú autá. Hoci majú vodorovným značením prikázaný smer doprava, možno viac ako polovica z nich to poruší a odbáča vľavo – teda smerom na Mlynské nivy.

Ak by šli podľa predpisov, na Mlynské nivy by sa dostali iba obchádzkou okolo celého obchodného centra cez Svätoplukovu alebo nemenej krkolomne cez ulicu Šoltésovej.

Výjazd z garáží s prikázaným smerom doprava. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Jeden z neduhov slovenského urbanizmu je, že verejné priestory tvoria dopravní inžinieri a architekti či urbanisti hrajú druhé husle,“ dodáva na vysvetlenie situácie architekt. Nič to však podľa neho nemení na fakte, že usporiadanie výjazdu autobusov z podzemia a zároveň vjazdu osobných vozidiel do garáže a výjazdu z nej je tu vyriešené kolízne.

„Priestor medzi VÚB a Nivami mal byť uchopený úplne inak,“ pokračuje. „Malo to byť námestie, bol tu potenciál vytvoriť verejný priestor.“

Nepriateľská architektúra

Presúvame sa k jednému z hlavných vchodov do obchodného domu, pred ktorým sa nachádza nástupná plocha s tromi zelenými ostrovčekmi lemovanými betónovými múrikmi. Náš pohľad zaujme pozdĺžne zvislá kovová zábrana, ktorá tu bola zrejme nainštalovaná iba nedávno. Jej účel je zjavný – znemožniť alebo aspoň znepríjemniť sedenie na týchto múrikoch. Ich pôvodný účel však zrejme bol presne opačný: aby sa na nich sedelo.

Problém s ľuďmi na okraji spoločnosti, ktorí sa v okolí tohto obchodného centra vyskytujú, ako aj problém s kriminalitou v tejto zóne je známy. Riešenie majiteľa obchodného centra, ktorému títo ľudia pravdepodobne prekážajú, vyvoláva rozpaky.

Priestor pred vchodom do obchodného centra Nivy. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Pár z týchto ľudí ani zábrana neodradila od toho, aby si sadli. Jeden má vedľa seba plechovku s pivom, druhý so zvesenou hlavou spí. Ostatní používatelia priestoru cez túto plochu iba rýchlym krokom prechádzajú z alebo do obchodného domu.

„Myslím si, že tento jav, ktorý tu vidíme, súvisí s tým, že budova je uzavretá a nie je tu žiadny stupeň spoločenskej kontroly či pocitu spolupatričnosti k tomuto priestoru. Je smutné, že keď sa urobí zelený ostrov so širokým lemom, kde si ľudia môžu sadnúť, ešte aj to sa znemožní takýmito zábranami,“ hľadí Kukuľa na tento prvok takzvanej hostile architecture – alebo nepriateľskej architektúry.

Zábrany proti sedeniu pred vchodmi do obchodného centra Nivy. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Od tohto bodu sa tiahne južná fasáda obchodného centra pozdĺž šesť- až osemprúdového úseku ulice Mlynské nivy. Prechádzajúc po chodníku, po pravom boku máme rušnú magistrálu, po ľavom vonkajšiu stranu prízemia Nív – alebo v architektonickom žargóne parter.

„Celý obvod tejto budovy mal byť živým parterom. No miesto toho má po obvode steny, takže je úplne mŕtvy s výnimkou vstupov do obchodného centra,“ komentuje architekt sivé platne či antracitové vodorovné lamely, okolo ktorých kráčame. „Chýbajú tu základné parametre mestskej ulice. Vidíme tu vjazd do garáže, k výdajnému okienku McDonald’s, vyústenia vzduchotechniky...“ vymenúva nepohľadné prvky na tejto strane ulice.

„Často skloňovaný bol ,mestský bulvár Mlynské nivy‘. Bulvár by to bol, keby tu bol živý parter, upokojená doprava a v strede verejný priestor so stánkami a stromami,“ pokračuje, pozerajúc na šesťprúdovku.

Podľa jeho slov by sa však dala na takýto bulvár premeniť, no potrebné by bolo v prvom rade znížiť počet jazdných pruhov a upokojiť dopravu. „Myslím, že zatiaľ čo komplex Twin City by na to bol schopný reagovať, Nivy nie,“ dodáva.

Južná fasáda obchodného centra Nivy. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Obídeme ďalší vchod do centra aj s ďalšími múrikmi so zábranami a na križovatke zahneme doľava na Svätoplukovu. Situácia s parterom tu nie je o nič iná, iba platne na jednom mieste strieda stena z liateho skla zvaného profilit. „Tento materiál majú architekti veľmi radi,“ usmeje sa náš sprievodca.

Prečo však parter Nív vyzerá takto? Prečo tu miesto mŕtvych stien nie sú prevádzky, stolíky so stoličkami a ľudia?

„Z pohľadu rentability centra, ktoré je orientované dovnútra, je toto, čo tu je, lepšie riešenie,“ odpovedá. „Ani vám nenapadne sa tu zdržať. Po celom obvode budovy vytvorili komunikačné priestory, ktorých účelom je iba dostať sa z bodu A do bodu B.“

Napokon prichádzame až k hlavnému vjazdu autobusov do podzemnej stanice a výjazdu z nej. Severnú časť Nív si však peši pozrieť nedokážeme – budova je nalepená na areál Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže a žiadny chodník tu nie je.

„Čudujete sa tomu?“ pýta sa architekt. „Ak chcete prejsť na Páričkovu, môžete ísť cez obchodné centrum.“

Priestor medzi obchodným centrom Nivy a objektom Zboru väzenskej a justičnej stráže. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Vraciame sa preto po Svätoplukovej naspäť, oproti nám sa týči výšková budova Nivy Tower. Kukuľa hovorí, že mu do istej miery imponuje jej jednoduchosť v geste diagonálneho prierezu. „Ale uchopenie fasády je takmer až dvadsiate storočie – iba zasklená stena. Dnes sa už k fasádam pristupuje inak a pomer zasklených a plných plôch by mal zodpovedať environmentálnym výpočtom.“

Napriek všetkým výhradám sa na obchodný dom Nivy nepozerá iba negatívne. Naopak, z hľadiska funkcií, ktoré sú v ňom zastúpené, sem podľa neho patrí.

„Nadväzuje na rezidenčnú zónu Päťsto bytov, ktorej veľa obyvateľov je určite rado, že to tu je. Objekt plní aj funkciu krytého útočiska, kde môžu ľudia tráviť voľný čas. Ako problém vidím, že v Bratislave nemáme žiadne iné verejné budovy, ktoré by toto umožňovali – napríklad verejnú knižnicu, kde by sa dal tráviť čas sedem dní v týždni, šestnásť-osemnásť hodín denne,“ myslí si.

„Z hľadiska verejného priestoru je to však premárnená šanca. Vychýlili bulvár dovnútra, čo je z pohľadu logiky obchodného centra legitímne, ale z pohľadu širšieho uvažovania o urbanizme downtownu to považujem za chybu.“

Ako dodáva, všetky problémy súvisiace s pohybom ľudí v tejto budove sú riešiteľné. „Celý priestor v autobusovej časti je paralelný s Mlynskými nivami, sú tam aj výťahy, ktoré vás vyvezú rovno k západnému východu, akurát tam chýba schodisko a eskalátor. Je to vec prearanžovania jednej obchodnej jednotky.“

Nivy Tower. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Developer sa pri tvorbe konceptu obchodného centra správal logicky. Najal si medzinárodnú spoločnosť Benoy, ktorá je v tejto oblasti jedným zo svetových lídrov. Má široké portfólio veľkých retailových komplexov prevažne v rozvíjajúcich sa krajinách ako Čína, India či Saudská Arábia,“ pokračuje.

„Zdá sa však, že mesto aj župa nad týmito procesmi stratili kontrolu a možno ani pri zadaní neboli dostatočne aktívne a pripravené pripomienkovať riešenia, ktoré by boli prepojili globálnu expertízu s lokálnym kontextom. Na výkresoch to takto bolo dosť dlho a nikto z kompetentných to neriešil,“ uzatvára.

Metropolis (vľavo) a Sky Park (vpravo). Foto: Postoj/Jakub Lipták

Sky Park ako negácia verejného priestoru

Cez križovatku prechádzame na druhú stranu a smerujeme k Továrenskej ulici. Po našej ľavici prebieha výstavba projektu Chalupkova, cez stavebnú jamu sa nám ponúka výhľad na niektoré už dokončené výškové budovy.

Na Továrenskej sa dostávame na rozhranie dvoch projektov od rôznych investičných skupín – vľavo je Sky Park, vpravo Twin City.

„Máme tu celkom pekný ťah, ktorý je však absolútne venovaný automobilovej doprave. Sú tu úzke chodníky, a hoci tu vidíme aj nejaké prevádzky v parteri, nie je potenciál tento chodník využívať,“ konštatuje architekt a dodáva, že ako Sky Park, tak aj Twin City k Továrenskej pristúpili tak, že sa od nej odvrátili.

Továrenská ulica zľava lemovaná Sky Parkom, sprava Twin City. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Táto ulica pekne demonštruje nedostatočné zosúladenie jednotlivých investičných zámerov v tejto lokalite. Vznikajú veľmi nekoordinovane, chýba tu nadradená idea peších a cyklistických ťahov. Miesto toho prejdete cez priechod a narazíte do budovy, potom ju musíte obísť...“

Samotný Sky Park od Továrenskej oddeľujú schody. Ak by sme potrebovali bezbariérový vstup, mohli by sme použiť rampu na okraji areálu. Pomedzi prázdne pavilóny, ktoré by mali zrejme slúžiť ako obchodné priestory, vystupujeme do priestoru, ktorému dominujú ikonické oblé bytové vežiaky. Prvé tri boli dokončené v roku 2020, štvrtý je čerstvo dokončený.

Naskytne sa nám pohľad na úhľadné trávniky i kvetinové záhony, dláždené chodníky i nenápadné stĺpové lampy.

„Tomuto priestoru sa nedá veľa vyčítať z hľadiska povrchov či zelene a aj samotná kvalita realizácie veží je v poriadku,“ rozhliadne sa Kukuľa. „Z čoho nie som šťastný, je to, ako sa tento projekt postavil k verejnému priestoru – toto je totiž jeho negácia.“

Ján Kukuľa. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Tento priestor nepozýva ľudí na to, aby v ňom trávili čas; je zameraný na ikonické stvárnenie architektúry a efektné stvárnenie plôch. Tak ako vás verejný priestor má tendenciu objímať, byť konkávny a vytvárať vám určitú ochranu pred vetrom, dažďom, slnkom, tento development je opak toho. Vidieť to na forme veží – sú tu vsunuté ako architektonické akcenty a tým sa to končí,“ dopĺňa.

Len čo sa trochu zdvihne vietor, okamžite to cítime. Keby pršalo, nemáme sa tu kam schovať – v parteroch veží síce je pár prevádzok, no nevidíme tu žiadne terasy, striešky, markízy alebo akékoľvek kryté miesto.

Stĺp na okraji areálu nás pre istotu oboznámi s tým, že sa nachádzame na súkromnom pozemku stráženom bezpečnostnou službou.

Priestor v Sky Parku. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Sky Park má však aj jednu veľkú devízu – Bratislavskú tepláreň, zvanú aj Jurkovičova, z roku 1942. Ide o jednu z industriálnych pamiatok, pozostatkov starej zástavby, ktorú sa podarilo nielen zachovať, ale aj zrekonštruovať a dať jej nový život. Dnes tu nájdeme kancelárske priestory, ako aj gastronomické a kultúrne prevádzky.

„Je famózne, že sa to podarilo zachovať a zrekonštruovať. Je to európska úroveň,“ uznáva Kukuľa. „Žiaľ, ani ona svojím bezprostredným okolím, ako je zasadená do tohto priestoru, nevytvára žiadnu aktivitu alebo centrum, ktoré by tu mohlo byť katalyzátorom verejného života.“

Na druhej strane vidíme susedný projekt Sky Parku – bytový dom Metropolis pozostávajúci z dvoch častí, ktoré spolu vytvárajú tvar písmena M. Pohľad naň akosi automaticky vyvoláva úsmev na tvári.

„Oceňujem, že Metropolis robí niečo so siluetou mesta a s figúrou downtownu. Z toho, čo tu doteraz máme, je horná niveleta tohto územia na mňa príliš rovná,“ hodnotí architekt. „Práve takéto objekty tomu dávajú väčšiu dynamiku. Je to fór, ktorý tu vítam,“ usmieva sa.

Panorama City ako ten lepší príklad

K štyrom vežiakom Sky Parku pribúda piaty – dvojitý a vyšší s názvom Sky Park Tower, ktorý tento areál dovŕši. Opustiť ho smerom na Landererovu momentálne môžeme len po dočasných schodoch vedúcich neďaleko niekoľkých starších objektov, ktoré patria Západoslovenskej distribučnej.

Do Panorama City, ktorému dominujú dva hranolovité vežiaky Panorama Towers dokončené v roku 2016, sa dostávame pomerne krkolomne. Trikrát musíme prejsť cez cestu, len aby sme sa dostali na úzky chodníček.

Ten sa však zrazu premení na slepý – hoci na zemi ešte vidno niekdajší priechod pre chodcov, dnes smeruje do zábradlia. Musíme tak prejsť na druhú stranu príjazdovej uličky do podzemných garáží inde – štvrtýkrát križujeme cestu.

Náš sprievodca preto dnes už po niekoľkýkrát opakuje slovné spojenie „dominancia automobilovej dopravy“. Pomedzi stĺpiky a biskupské klobúky sa nám úspešne podarí prebiť sa do vnútrobloku Panorama City.

Vstup do Panorama City od Čulenovej ulice. Oproti vpravo Tower 115. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Predpokladám, že toto to bude chrbát developmentu a jeho hlavná urbanistická kostra sa odvíja okolo krytej pergoly medzi Panorama City a Tower 115,“ ukazuje architekt krížom cez parčík. „Tá bude spájať dobudovaný Sky Park s vchodom do Eurovey.“

Tower 115 – vežiak Bratislavčanom známy skôr pod pôvodným názvom Presscentrum – je najstaršia výšková budova v tejto lokalite. Vznikla v roku 1984 a dodnes patrí k najvyšším na Slovensku.

Objekty Panorama City ju zakomponovali do nového kontextu a spoluvytvorili blokovú zástavbu, uprostred ktorej je park. „Nie je to také efektné ako Sky Park, ale z hľadiska kvality verejného priestoru je to lepší príklad,“ súdi Kukuľa.

Jednou z tunajších kuriozít sú konštrukcie, ktoré pripomínajú singapurské „superstromy“ v parku Gardens by the Bay, akurát tie naše sú rádovo menšie. „Môžeme mať svoj názor na dizajn týchto vyústení vzduchotechniky, ale aspoň sa ich snažili zakomponovať do riešenia,“ myslí si.

Park v Panorama City. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Pre Panorama City mám trochu slabosť,“ priznáva pri pohľade na dve výškové budovy. „Vítam, že sa niekto hral s formou. Hoci aj toto je len – ako povedal Rem Koolhaas – násobenie podlaží.“ Na budovách, ktoré majú pôdorys rovnostranných trojuholníkov, oceňuje, že si vzájomne netienia, respektíve ľudia z jednej veže nepozerajú do okien susedom z druhej.

V tomto parčíku vidíme množstvo malých zelených kopčekov. Veľmi podobné sme už videli pri Nivách, Twin City, v Sky Parku a o chvíľu ich uvidíme aj pri Eurovei.

Prečo majú architekti tak radi tieto kopčeky?

„Existuje niečo ako koeficient zelene. Keď má substrát hĺbku dva metre, môžete to počítať takmer sto percentami – teda takmer ako zeleň na teréne. Veľakrát je toto spôsob, ako splniť požiadavky mesta na reguláciu zelene,“ vysvetľuje.

Park v Panorama City. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Prvý slovenský mrakodrap

V Eurovei sa blížime k záveru našej exkurzie. Prvá časť tohto obchodno-bytového komplexu bola dokončená v roku 2010, o trinásť rokov nasledovala „dvojka“ vrátane vežiaka Eurovea Tower – prvého oficiálneho slovenského mrakodrapu, ktorý sa zvykne ohraničovať výškou aspoň stopäťdesiat metrov. Tento ju prekračuje o osemnásť metrov.

Prechádzajúc cez Pribinovu ulicu, všimneme si, že nemusíme zísť z chodníka do vozovky, ale, naopak, autá tu majú vozovku zvýšenú na úroveň chodníka. „Vidíme tu prvé pozitívne náznaky, ako dať pešiaka na dominanciu,“ upozorní architekt.

Nástupný priestor pred Eurovea Tower je porovnateľný s priestormi pred hlavnými vchodmi do Nív. Tu nás však na múrikoch okolo zelených plôch nevíta zábrana proti sedeniu, ale drevené lavice. Mnohí na nich aj sedia.

„Je to pozývajúci prvok, nie zabraňujúci. Rozdiel je až učebnicový,“ pokračuje vo výklade Kukuľa. „Ale mierkovo je toto iný development s obrovským množstvom funkcií a verejné priestory sú tu úplne inde. Toto by som hodnotil skôr ako predpolie, ktoré sem patrí.“

Menej sem už patria technické zariadenia v podobe sivých kvádrov. Na tejto pešej zóne pôsobia ako päsť na oko.

Predpolie vchodu do novej časti Eurovey. Oproti vľavo Ganz House, oproti vpravo Panorama City. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Nad nami sa týči samotný mrakodrap. Nedá sa pri ňom neotvoriť téma rastu mesta do výšky.

„Potenciál na zahusťovanie má Bratislava stále veľký a myslím, že je potrebné, aby k tomu dochádzalo. O to ekonomickejšie potom bude budovanie infraštruktúry,“ hovorí Kukuľa.

„Samozrejme, že brownfieldy by mali byť prvé, ktoré sa zastavajú, ale aj stavanie do výšky je jedna z foriem zahusťovania. Dôvod výškovej zástavby však môže byť aj iný ako ekonomický – má symbolický význam pre mesto a pre jeho vedutu,“ zamýšľa sa.

„Myslím, že je to legitímny spôsob dotvárania mesta, navyše v pozícii Bratislavy ako hlavného mesta. Keď už je tu po takýchto budovách dopyt, toto miesto pri Dunaji je takým miestom. Figúra Mosta Apollo to pekne dopĺňa,“ pokračuje.

Na architektúre mrakodrapu oceňuje, že nie je pravouhlý a má siluetu aj vo vertikále – jemne sa zužuje, čo ho opticky ešte prevyšuje.

„Ako pozerám, už v dizajne bolo uvažované s tým, aby si obyvatelia mohli zaskliť balkón. Ale, samozrejme, nie je to bývanie pre každého,“ dodáva so slovami, že ani on sám by tam bývať nechcel.

Eurovea Tower. Foto: Postoj/Jakub Lipták

K Dunaju sa tadeto dokážeme dostať iba prechodom cez budovu. Ani tak sa však nedostaneme priamo na nábrežie; v tejto časti Eurovey ho od nás delí železničná vlečka a príjazdová cesta k funkcionalistickému Skladu č. 7 – ďalšiemu z mála zachovaných objektov, pochádzajúcemu z dvadsiatych rokov minulého storočia. Dnes slúži vláde.

„Druhá fáza Eurovey je dopovedaním celej urbanistickej koncepcie a myslím si, že na týchto objektoch vidieť, že to korektne pokračuje v tej línii,“ komentuje architekt. „Je to snaha o celistvosť a zároveň o variabilitu v členení jednotlivých blokov, aby sa zabránilo monotónii a aby sa aj ľudia s nimi dokázali identifikovať.“

Blížiac sa k soche Štefánika, po pravej strane vidíme prevádzku s rýchlym občerstvením. Jej vonkajšia terasa je plná ľudí.

„Takto mohol vyzerať aj McDonald’s na Nivách.“

Sklad č. 7 (vľavo) a Eurovea (vpravo). Foto: Postoj/Jakub Lipták

Eurovea ako európska úroveň

Prejdeme pár krokov a sme na námestí, z ktorého máme výhľad na Dunaj na jednej strane a Slovenské národné divadlo na strane druhej.

„Tento priestor plní svoju reprezentačnú funkciu. Cítiť tu kontinuitu s tým, čo sa tu plánovalo pred desiatkami rokov,“ vraví Kukuľa. „Príbeh SND trval veľmi dlho – vtedy vzbudzovalo otázky, prečo má byť Národné divadlo mimo centra mesta, ale už vtedy bola urbanistická koncepcia, ktorá uvažovala s rozvojom tejto lokality. Aj po zmene spoločenských pomerov sa v tom pokračovalo, čo hodnotím ako výbornú vec.“

Slovenské národné divadlo a námestie medzi objektmi Eurovey. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Čo však ten sprofanovaný anglický pojem – downtown? Je to vôbec výstižné pomenovanie pre túto oblasť?

„Je to pojem z amerického prostredia, kde označuje štvrť výškových budov určených pre administratívu, je to teda akási monokultúra, ktorá funguje v denných hodinách a večer nie,“ odpovedá architekt.

„Vyrušuje ma, že sme potrebovali niečo označiť týmto anglickým slovom len pre marketing, nehovoriac o tom, že s americkým downtownom to nesúvisí, keďže u nás má prevažne rezidenčnú funkciu, ako aj iné. Vďaka tomu aj pôsobí lepšie ako americký downtown.“

Prechádzku končíme na jednom z mól, ktoré vytŕčajú z hornej promenády a ponúkajú výhľad ako na veľtok, tak na množstvo ľudí, ktorí trávia svoj čas na tráve či na terasách tunajších prevádzok.

Nábrežie pri Dunaji pred Euroveou. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Tento priestor má európsku kvalitu. Je príjemným spôsobom štruktúrovaný, s chodníkom pozdĺž rieky, veľkorysým zeleným pásom, ktorý povzbudzuje návštevníkov, aby si ľahli na trávu, zacvičili si, pokochali sa pohľadom na rieku,“ hodnotí architekt.

Po prechádzke sme plní vnemov a obaja aj citeľne vyčerpaní. Ako zavŕšiť, čo sme dnes videli?

„Je dobré, že sa my architekti chodíme pozerať do zahraničia na to, čo funguje, ale dôležité je aj prispôsobiť to našim lokálnym podmienkam a dokázať hráčom určiť súbor pravidiel, ktoré keby mali a dodržali, tak by táto časť mesta mohla fungovať omnoho lepšie,“ myslí si.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Mesto na to má páky a je to prirodzená súčasť tvorby projektov. Ak mesto na tom bude trvať, tak developeri tie dobré veci do svojich projektov zakomponujú,“ dodáva.

A ak nie?

„Tak, bohužiaľ, nevidím dôvod.“