Právo veta v EÚ Von der Leyen opäť otvára tému jednomyseľného hlasovania a spolieha sa na Magyara. Je však zrejme na zlej adrese

Len niekoľko hodín po tom, ako Péter Magyar a jeho strana Tisza zvíťazili v maďarských parlamentných voľbách a chystajú sa vládnuť ústavnou väčšinou, otvorila predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyen tému obmedzenia, resp. zrušenia práva veta pri hlasovaní členských krajín.

„Prechod na hlasovanie kvalifikovanou väčšinou v zahraničnej politike je dôležitým spôsobom, ako sa vyhnúť systémovým blokádam, ktoré sme videli v minulosti,“ cituje ju magazín Politico. Vyzvala členské štáty, aby „využili momentum“ Orbánovej prehry a zmeny vlády v Maďarsku.

Nádeja sa, že očakávaná zmena vlády v Maďarsku prinesie nielen zmenu v domácej politike, ale aj navonok – vo vzťahoch vnútri Európskej únie aj mimo nej, predovšetkým voči Rusku a Ukrajine.

Niektoré tieto predpoklady vychádzajú z reálnych a niekoľkokrát zopakovaných vyjadrení, sľubov či plánov, ktoré Péter Magyar akcentoval v kampani a zopakoval ich aj po volebnom víťazstve – napríklad snaha odblokovať európske fondy pre Maďarsko, plán obnovy, dlhodobý plán zaviesť euro.

Magyar nie je proti právu veta

Hoci sa v maďarskej predvolebnej debate objavili aj tvrdenia, že Péter Magyar by po víťazstve okamžite odovzdal veľkú časť suverenity do rúk „Bruselu“, tieto tvrdenia sa šírili najmä od Fideszu a do veľkej miery dezinterpretovali jeho vyjadrenia.

Jeho postoj k vetu vychádzajúci z viacerých vyjadrení možno zhrnúť tak, že bol výrazne kritický voči tomu, čo nazýval nadužívanie veta (alebo jeho hrozby) zo strany Viktora Orbána, čím podľa neho doterajší maďarský premiér tento nástroj devalvoval.

Orbán a Fidesz podľa neho príliš často využívali veto ako „nástroj na vydieranie“ v otázkach, ktoré priamo nesúvisia s maďarskými národnými záujmami (napríklad blokovanie pomoci Ukrajine s cieľom uvoľniť zmrazené eurofondy). To podľa Magyara izolovalo Maďarsko a pripravovalo ho o spojencov v otázkach naozaj dôležitých pre Budapešť.

Veto – alebo jeho hrozba – musí byť zachované ako „posledná záchranná brzda“.

Magyar diskusiu o rozšírení hlasovania kvalifikovanou väčšinou na širšie spektrum otázok aj v zahraničnej politike označil za legitímnu, odmietol však, že by sa Maďarsko malo tohto nástroja vzdať. A to najmä v otázkach ekonomickej suverenity (daňová a energetická politika) a bezpečnosti (migračná politika).

Hoci nie je fanúšikom pričastého používania veta alebo jeho hrozby, musí byť podľa neho zachované ako „posledná záchranná brzda“, čo platí nielen pre Maďarsko, ale pre všetky členské krajiny.

Ak sa teda von der Leyen spolieha na to, že Magyarovým víťazstvom sa otvorí cesta k zrušeniu práva veta, je zrejme na zlej adrese.

Koniec účelovým blokáciám?

Argument v prospech zrušenia práva veta je jednoduchý. Ponúka Európskej únii väčšiu akcieschopnosť aj v zásadných otázkach a robí zo spoločenstva aktéra globálnych vzťahov. Na rozhodnutie stačí nájsť kvalifikovanú väčšinu (55 percent členských štátov s najmenej 65 percentami obyvateľov) a nie sú nutné dlhé a komplikované rokovania, aby v nejakej otázke nastala zhoda všetkých členských krajín, resp. aby žiadna nebola proti.

Tieto rokovania neraz zahŕňajú aj ústupky, cez ktoré jednotlivé krajiny svoj súhlas takpovediac zobchodujú za iné, často nesúvisiace rozhodnutia. Funguje tu potom zvláštny mechanizmus, keď krajina ani nemusí priamo nesúhlasiť s niektorou zásadnou otázkou, no využije hrozbu veta, aby dosiahla prospech v inej veci.

A ak právo veta a v tomto prípade Maďarsko vztiahneme konkrétne na otázky prístupu EÚ k vojne na Ukrajine, resp. k sankciám proti Rusku a pomoci Ukrajine, dá sa vnímať aj snaha tento mechanizmus nejakým spôsobom modifikovať.

Ilustračným príkladom je predlžovanie sankčných opatrení, ktoré musia byť jednohlasne predlžované každého pol roka, a jednohlasne musí byť schvaľované aj ich rozširovanie, pridávanie nových sankcionovaných oblastí a osôb.

A práve Maďarsko a Viktor Orbán, neskôr aj v spolupráci so slovenskou vládou, boli tí, ktorí každého pol roka hrozili nepodporením predĺženia sankcií, vyjednávali o podpore výmenou za určité ústupky. Napríklad vlani Robert Fico podmieňoval dodávkami ruského plynu podporu 18. sankčného balíka.

Koniec ruského plynu?Fico za podporu sankcií získal možno viac, ako dúfal

Erik Potocký

Alebo ako sme sa dozvedali z odpočutých telefonátov, ktoré v Maďarsku „unikali“ pred voľbami, lobovalo sa dokonca za vyradenie niektorých ruských občanov zo sankčného zoznamu.

V tomto kontexte sa dá rozumieť aj frustrácii väčšiny členských krajín, ktoré sa na balíku sankcií pomerne hladko dohodnú, no každých niekoľko mesiacov museli absolvovať de facto totožné vyjednávania s maďarskými predstaviteľmi a v podstate Viktorovi Orbánovi pravidelne platiť akési výpalné za to, že pokračovanie sankcií nezablokuje.

Dospelo to do stavu, že sa v pozadí dohodol nejaký konkrétny politický obchod, následne Viktor Orbán opustil rokovaciu miestnosť a ostatní konkrétny sankčný balík alebo iné obdobné rozhodnutie odhlasovali.

„Kreatívne“ Európska komisia vyriešila aj legislatívu o zákaze dovozu ruského plynu od roku 2027. Návrh zaradila do obchodnej agendy, pri ktorej stačí kvalifikovaná väčšina, a napriek nesúhlasu Maďarska a Slovenska bol návrh schválený (s týmto konkrétnym bodom malo pritom problém viacero krajín – napríklad aj Bulharsko, Španielsko či Belgicko, ostatné dve spomenuté sú významnými destináciami ruského LNG).

Či týmto krokom Európska komisia neporušila základné zmluvy, rozhodne Súdny dvor EÚ. Maďarsko a Slovensko podali žalobu, ktorá nie je bez šance, keďže pôjde o kompetenčný spor.

Schválenou legislatívou sa ruský plyn stane v EÚ nelegálnym, čo Budapešť i Bratislava označili za skrytú sankciu, ktorá mala byť schvaľovaná v agende zahraničnej politiky, teda jednomyseľne.

Žaloba za zákaz ruského plynuSlovensko a Maďarsko nie sú bez šance. Súdny dvor môže preveriť, kde sa končia právomoci EÚ

Erik Potocký

Veto je príliš citlivá vec

V prípade zrušenia či výrazného obmedzenia práva veta však šéfka Komisie otvára citlivú tému, pre ktorú nemusí nájsť dostatočnú podporu nielen v novej maďarskej garnitúre, ale ani v iných členských krajinách.

Tu totiž platí základná premisa – s tým, aby bolo právo veta v nejakej agende alebo vo všeobecnosti zrušené, musia súhlasiť všetky členské krajiny. Inak povedané, žiadna krajina takýto návrh nebude vetovať.

Hoci sa táto téma objavila už niekoľkokrát, treba opäť a znova zopakovať argumenty, ktoré z takéhoto návrhu robia agendu s možným presne opačným následkom, ako je cieľ deklarovaný zrušením práva veta, teda väčšia jednota a akcieschopnosť Únie v kľúčových otázkach (najmä) zahraničnej politiky.

Následok je ľahko predvídateľný. Ak sa v citlivých a zásadných otázkach začne kvalifikovanou väčšinou ignorovať nesúhlas členských krajín, tie (ak to bude v prípade konkrétnej krajiny príliš často) môžu začať až zvažovať svoje členstvo v Európskej únii, ktorá bude rozhodovať v rozpore s ich záujmami.

Ak existuje argument, že právo veta je príliš často rizikom v prípade, ak ho používajú populisti, zrušenie práva veta bude pre populistov ešte výdatnejšou vodou na mlyn. Bude ľahké obrátiť masy proti „Bruselu“, ak bude „Brusel“ skutočne príliš často rozhodovať v rozpore so záujmom tej-ktorej krajiny. A bude málo podstatné, či pôjde o Maďarsko, Poľsko, Holandsko, Švédsko, Španielsko, Cyprus alebo ktorúkoľvek inú krajinu.

Práve aj pre stabilitu spoločenstva boli do hlasovania kvalifikovanou väčšinou zaradené menej zásadné agendy, resp. také, ktoré si krajiny môžu do určitej miery modifikovať podľa seba (a tak sa koncipuje aj samotná európska legislatíva). Ak teda odpor v nejakej otázke nie je úspešný, dá sa to na domácej scéne „napraviť“ pri transpozícii.

Ďalším nie úplne korektným argumentom je, že právo veta využívali len populisti a len s cieľom narušiť jednotu EÚ.

Učebnicovým príkladom využitia veta, resp. hrozby vetom, je Holandsko.

Učebnicovým príkladom využitia veta, resp. hrozby vetom, je Holandsko.

To napríklad opakovane vetovalo vstup Rumunska a Bulharska do schengenského priestoru s argumentom korupcie, organizovaného zločinu a nedostatočnej kontroly hraníc.

Holanďania odhodlane trvajú aj na rozpočtovej zodpovednosti Európskej únie. Keďže patria medzi čistých prispievateľov, ide vo veľkej miere o ich peniaze, a teda aj ich národný záujem. Hrozbou veta sa im podarilo do pravidiel postpandemickej obnovy dostať opatrenia kontroly vyplácania fondov a zásadne prevrátiť pomer podpory v prospech pôžičiek, ktoré budú musieť prijímatelia v budúcnosti splácať.

Holanďania by teda zaiste nesúhlasili so zrušením práva veta, ak by to znamenalo, že nebudú môcť rozhodovať o peniazoch, ktoré do rozpočtu EÚ odvádzajú.

A v prípade protiruských sankcií to nebolo len Maďarsko (s asistenciou Slovenska). Len nedávno sme boli svedkami využitia hrozby veta zo strany Belgicka pri otázke uvoľnenia zmrazených ruských aktív na financovanie pomoci Ukrajine. Väčšina z nich sa totiž nachádza v belgických bankách a krajina sa obávala právnych následkov takéhoto rozhodnutia EÚ pre seba.

Podobne by v zásadných otázkach mohli byť prehlasované aj iné krajiny. A to aj tie najväčšie – Nemecko, Francúzsko či Taliansko. Sama osebe totiž žiadna z nich nemá blokačnú menšinu využiteľnú pri hlasovaní kvalifikovanou väčšinou.

To platí aj pre rôzne ideologické skupiny. Či už by vo väčšine členských krajín vznikli konzervatívne, liberálne, socialistické, alebo progresívne vlády, menšina krajín s inou politickou reprezentáciou by bola v istom období pravidelne prehlasovaná.

Úplné zrušenie práva veta by preto malo v Európskej únii skôr odstredivé tendencie a od žiadaného cieľa väčšej jednoty a akcieschopnosti by sa z dlhodobého hľadiska skôr vzďaľovala.