Meloniová – sudcovia 0 : 3 Keď demokraciu začína ohrozovať prerastený právny korzet

Zatiaľ čo susedné Francúzsko už viac než dva roky zápasí so zablokovaným parlamentom, premiéri sa striedajú ako na bežiacom páse a prezident Macron je napriek medzinárodnej aktivite doma slabý a mimoriadne nepopulárny, Meloniová vládne už tri roky na čele stabilnej koalície a jej podpora v prieskumoch neklesá.

Napriek tomu minulú nedeľu utrpela prvú výraznú prehru. Išlo o referendum týkajúce sa zmien v justícii, ktoré si vyžadovali úpravy viacerých článkov ústavy.

Výsledok 53 : 47 síce nie je drvivou porážkou – samotná otázka, na ktorú voliči odpovedali, bola formulovaná neprehľadným jazykom a kampaň viedla vláda pomerne vlažne –, napriek tomu sa spor (v širšej rovine) týka otázok, ktorých význam ďaleko presahuje taliansky kontext a poukazuje na kľúčový problém, s ktorým sa boria európske demokracie. Tým je narušenie rovnováhy medzi výkonnou a súdnou mocou.

Referendum malo potvrdiť zmenu viacerých zákonov týkajúcich sa vnútorného fungovania justície.

Hlavné body: po prvé, prísne profesijné oddelenie kariérnych dráh sudcov a kariérnych dráh prokurátorov; po druhé, zmena pravidiel fungovania samosprávneho orgánu, ktorý rozhoduje o kariérnom postupe sudcov a prokurátorov.

Okrem logického rozdelenia tejto inštitúcie na dve komory (osobitne pre sudcov a prokurátorov) malo ísť aj o spôsob výberu členov týchto justičných rád – reforma mala obmedziť vplyv sudcovského establišmentu, keďže noví členovia mali byť vyberaní žrebovaním zo všetkých príslušníkov právnickej profesie spĺňajúcich určité podmienky (napríklad minimálne pätnásť rokov praxe).

Treťou zmenou malo byť zriadenie nového Najvyššieho disciplinárneho súdu, ktorý by dohliadal na prácu sudcov a prokurátorov. Aj v tomto prípade mali byť jeho členovia vyberaní prevažne žrebovaním zo skupiny právnikov a profesorov práva.

Na prvý pohľad nejde o nič, čo by malo vyvolať poplach. Na rozdiel od mnohých iných krajín majú všetky personálne procesy zostať aj naďalej riadené v rámci „právnického stavu“. S tým rozdielom, že namiesto vnútorných mechanizmov výberu by o zložení rozhodovalo losovanie.

Zároveň by sa sprehľadnilo kľúčové rozdelenie medzi sudcami a prokurátormi. Navyše – na rozdiel od Poľska, kde sa konzervatívci pokúsili o podobnú zmenu metódou „rozbehnúť sa hlavou proti múru“ – Meloniová dbala na dodržanie všetkých procedúr a o zmene ústavy mali napokon rozhodnúť občania.

To však nezabránilo odporcom zmien použiť proti projektu tie najťažšie argumenty. Malo ísť o hlasovanie o tom, „či budú sudcovia podliehať politikom“: cieľom reformy vraj bolo „podporiť beztrestnosť politikov a zrušiť nezávislosť sudcov“ a výsledkom mal byť sklz smerom k „neliberálnej demokracii a autoritarizmu“.

Tento postoj, ako sa ukázalo, oslovil väčšiu časť talianskych voličov, respektíve dokázal mobilizovať najmä tých, ktorí mali spoločný pohľad na justíciu a opozíciu.

Keď sa nelegálni migranti nedajú repatriovaťPolitici ako kapry chytené v sieti aktivistických sudcov

Jan Rokita

Nemožno, samozrejme, opomenúť historický kontext špecifického postavenia justície v talianskom systéme a vo verejnom vnímaní, ktorý vychádza najmä z turbulentného obdobia začiatku deväťdesiatych rokov, keď práve nezávislá justícia spôsobila rozpad povojnového straníckeho systému systematickým odhaľovaním prepojení medzi vládnucim establišmentom a organizovaným zločinom.

Spomienka na „hrdinské roky“ boja proti spojenectvu politikov a mafie mala aj svojich mučeníkov – Falconeho a Borsellina, zavraždených sicílskou cosa nostrou.

Na druhej strane sa táto legenda stala pre veľkú časť sudcovského stavu zdrojom presvedčenia, že sú najdôležitejšou zložkou štátu, čo opakovane dávali najavo. 

V spojení s neskrývanými ľavicovými sympatiami mnohých sudcov to viedlo k vzniku protilegendy o „červených talároch“ – spolitizovanej korporácii, ktorá zneužíva svoju nedotknuteľnosť v politickom boji s pravicou a považuje sa za skutočného „suveréna“ nadradeného demokratickým rozhodnutiam ľudu.

V oboch legendách, ako to už pri nich býva, sa miešali fakty, viera a túžby. V každom prípade nemožno spochybniť, že – aj po skončení kontroverznej éry Berlusconiho – sa talianska justícia a politika dostávali do konfliktu pravidelne. Bolo to tak napríklad v súvislosti s pokusmi trestne stíhať ministra vnútra Salviniho za rozhodnutie blokovať pašeráckym lodiam s nelegálnymi migrantmi prístup do talianskych prístavov.

Tri prehry

Otázka migrácie sa stala aj dejiskom prvej právnej bitky s vládou Meloniovej. V roku 2024 sa vláda pokúsila uzavrieť dohodu s Albánskom s cieľom „outsourcovať“ niektoré prípady azylového konania mimo územia Talianska.

Nelegálni migranti mali čakať na vybavenie svojich žiadostí o azyl v zariadeniach na druhej strane Jadranu, teda mimo Talianska a mimo EÚ. Sudca jedného z rímskych súdov však rozhodol, že vláda by tým porušovala základné ľudské práva – a napokon s pomocou Európskeho súdu pre ľudské práva plány vlády skutočne zmaril.

Premiérka vtedy viditeľne frustrovane vyhlásila: „Problém nie je Albánsko ani to, či je tá či oná krajina bezpečná. Problém je, že podľa nich nikto nikdy nesmie byť repatriovaný. Problém je, že za žiadnych okolností nemôžete poslať ľudí späť. Problém je, že nesmiete realizovať žiadny program na ochranu vlastných hraníc.“

Nič to nemenilo na fakte, že túto bitku prehrala (mimochodom, je zaujímavé, že minulý týždeň sa v prospech presúvania azylového konania mimo územia EÚ vyjadril Európsky parlament – možno sa napokon ukáže, že Meloniová len otvorila túto tému príliš skoro…).

Ďalej prišlo na rad stretnutie so špeciálnym Dvorom audítorov, ktorý posudzuje oprávnenosť vynakladania verejných financií. Tento súd na jeseň minulého roka „zastavil“ ďalšiu vlajkovú loď vlády Meloniovej – most spájajúci Sicíliu s talianskou pevninou.

Nepomohlo ani to, že o takomto moste cez Messinskú úžinu sa uvažovalo už v staroveku a že by nepochybne priniesol významné rozvojové impulzy pre najchudobnejšie oblasti krajiny. Nedostatky v dokumentácii, nejasnosti vo financovaní, nedostatočný dôraz na ochranu životného prostredia a napokon aj slabo odôvodnený „verejný záujem“ uviedol súd ako hlavné dôvody, prečo bolo treba projekt zastaviť.

Práve v nadväznosti na toto rozhodnutie sa Meloniová napokon rozhodla podstúpiť riziko zmeny ústavy a referenda. A po tretí raz prehrala – tentoraz nielen so sudcami, ale aj s voličmi.

Konštruktívna kritička

Prečo sa o tento zápas, v ktorom talianska premiérka prehráva už 0 : 3, zaujímať?

Po prvé, vláda Meloniovej predstavuje z celoeurópskeho hľadiska zaujímavý pokus o posun príliš doľava vychýleného „konsenzu“ v politike späť smerom doprava. Meloniová zvíťazila ako predstaviteľka novej národno-konzervatívnej vlny pravicovej politiky, ktorá mala nahradiť starú stredopravicu, postupne splývajúcu s liberálnym establišmentom.

Na rozdiel od Viktora Orbána či poľskej strany Právo a spravodlivosť však zvolila skôr cestu „konštruktívnej kritiky v rámci mainstreamu“ než cestu otvoreného konfliktu. V turbulentných časoch z nej jej zahraničnopolitický postoj – či už vo vzťahu k Rusku, alebo k transatlantickým vzťahom – urobil žiadaného spojenca.

Nie náhodou sa hovorí, že v Európe dnes nahrádza nemecko-taliansky tandem dovtedajší nemecko-francúzsky.

Zlé jazyky tvrdia, že za umierneným prístupom Meloniovej je aj realistické zhodnotenie situácie štátu. Ekonomická situácia krajiny sa síce počas jej vlády zlepšila, no Taliansko – popri Grécku najzadlženejšia krajina EÚ – zostáva naďalej rukojemníkom medzinárodných finančných inštitúcií. Výrazná pripomienka, že pôžičky a dlhy ani v rámci EÚ nie sú zadarmo, ale vytvárajú politické závislosti.

Po druhé, ani uznanie za tento umiernený prístup neznamená, že by sa Meloniová zbavila nálepky „radikálne pravicovej populistky“, ktorej vláda ohrozuje demokraciu v krajine. Takto ju opisuje napríklad nedávno vydaná (pochopiteľne, z európskych prostriedkov) správa Mapovanie neliberalizmu v Európe.

Kto ohrozuje demokraciu?Vývoj nemôže byť iba liberálny. Musí pripúšťať aj možnosť návratu k predchádzajúcemu statusu quo

Maciej Ruczaj

Meloniová si v nej, prirodzene, vyslúžila miesto na „zozname autoritárov“, napríklad za „útok na nezávislosť súdnictva prostredníctvom pokusu o rozdelenie profesijných dráh sudcov a prokurátorov“ (to, že takéto rozdelenie je v mnohých štátoch bežné, sa už nespomína). Tento „prehrešok“ sa v zozname nachádza hneď vedľa iných „zločinov“, ako je napríklad „presadzovanie tradičnej rodiny“.

Takúto správu si síce mimo úzkeho okruhu politológov pravdepodobne prečíta málokto, no ide o materiál, ktorý sa následne stáva základom rôznych rebríčkov kvality demokracie. Tie dnes do veľkej miery nahrádzajú politologickú debatu a pôsobia na predstavivosť verejnosti (ktorá väčšinou netuší, aké kritériá za týmito indexmi stoja).

Keď potom dôjde k pokusu o reformu, ako je tá talianska, reťazec asociácií vedúcich až k autoritarizmu je už vopred pripravený.

Napokon, po tretie, máme tu hlbšiu premenu toho, čo označujeme za demokraciu. Nemecký politológ Philip Manow tvrdí, že v posledných desaťročiach sa postupne presadzuje názor, podľa ktorého hlavným pilierom demokracie nie je idea „slobodnej súťaže“, ale právo.

Európske „bezpečnostné senzory“ sú historicky (z pochopiteľných dôvodov) nastavené najmä na situácie, keď politika zasahuje do justície. Inými slovami: „Čím viac práva (a menej politiky), tým viac demokracie.“

Nie sme však pripravení na opačnú možnosť – že môže nastať okamih, keď sa rovnováha vychýli opačným smerom a demokraciu začne ohrozovať práve prerastený právny korzet spolu s aparátom, ktorý stráži jeho nedotknuteľnosť.

Nie je zvláštne, pýta sa nemecký politológ, že sa nám dnes zdá, akoby „právny štát“ čelil útokom zo všetkých strán? Nie je to náhodou len dôsledkom toho, že sme ho nechali neprirodzene napučať a prerásť do oblastí, kam nepatrí?