Školstvo sa po parlamentných voľbách stalo spolu so zdravotníctvom najdiskutovanejším rezortom.

Po koaličných rokovaniach si ho prisvojila SNS, ktorá vedenie rezortu ponúkla dlhoročnému funkcionárovi Petrovi Plavčanovi. Išlo o kontroverznú nomináciu. Čakať od neho zásadnú reformu systému, ktorého bol súčasťou, sa nedalo. Navyše mal za sebou aj škandáliky so zneužitím svojho postavenia vo svoj finančný prospech.

Pred kamerami o Plavčanovi

Napriek tomu si istým spôsobom získal aj časť kritickej odbornej verejnosti, ktorú pozval k sebe diskutovať a poveril ju vypracovaním novej vízie pre školstvo, ktorá v rezorte spustila nebývalú polemiku.

Ani jeho stret so štrajkujúcimi učiteľmi nebol taký agresívny, ako bolo zvykom. Hoci požadované skokové zvýšenie platov nepresadil, nedá sa ani povedať, že by jeho ponuky pre učiteľov boli neúctivé.

Vzhľadom na to, čo naše školstvo dnes potrebuje, bude jeho ministrovanie priemerné a bude ďalšou premrhanou príležitosťou výraznejšie pohnúť systémom. No, realisticky zhodnotené, vzhľadom na to, že ide o rezort pod správou SNS, nevedno, či to vlastne nie je lepšia správa, ako keby sa tam SNS pustila do odborných experimentov.

Toto všetko sú veci, ktoré sa odohrávajú na javisku. Školstvo má však veľmi bohatú zákulisnú scénu. Bohatú nielen na dianie, ale aj na financie.

V zákulisí o peniazoch

Pokiaľ ide o peniaze, je školstvo schizofrenický rezort. Jeho finančné možnosti sa spomínajú takmer výhradne pri správach o tom, ako v jeho rozpočte niet dostatok zdrojov pre platy učiteľov či vybavenie škôl. No školstvo má aj druhú stránku súvisiacu s financiami – eurofondy. Spôsob, akým sa tam s nimi narába, je neprimerane prehliadaný, vzhľadom na to, aká vysoká je citlivosť celého školstva na slovo „zdroje“.

Napriek svojmu imidžu, podľa ktorého rezort školstva smrdí grošom, je to pre rezort, kde sa aj pri miernej kreativite dá z eurofondov veľa vyčarovať.

Príkladov, ako to ide, je veľmi veľa. Napríklad škola Ivana Kmotríka dostala pred voľbami dotáciu vyše milióna eur, Vysoká škola Danubius v Sládkovičove zasa dostala dotáciu za štyri a pol milióna eur, za ktoré si následne objednala služby od firiem Vladimíra Poóra.

No najviac zľudovela kauza sifóny Inštitútu pre odborné vzdelávanie, ktorý má ešte aj pol roka po výmene riaditeľa na svojej webovej stránke uvedené meno jeho predchodcu. Išlo o prípad, keď sa jednoduché didaktické pomôcky, napríklad model splachovača nalepený na tvrdej podložke, objednávali za takmer štyristo eur.

Narábanie s dotáciami je v školstve až neprimerane prehliadané, vzhľadom na to, aká vysoká je citlivosť celého školstva na slovo „zdroje“. Zdieľať

Eldorádo na školstve vzniklo zo stresu z pomalého čerpania. V dvoch operačných programoch, ktoré spadajú pod ministerstvo školstva, je pre toto programové obdobie k dispozícii 1,7 miliardy eur. S ich čerpaním sa však dlho meškalo, až začalo hroziť, že peniaze prepadnú. Za predchádzajúcej vlády Smeru prišiel teda pokyn veľmi sa s tým nemaznať. Ministerstvo vtedy zamestnalo mnoho projektových manažérov, najalo si top konzultačné firmy (napr. PWC) a overených ľudí z iných rezortov, ktorí boli zvyknutí narábať s veľkými peniazmi. Poradcom ministra sa napríklad vtedy stal človek, ktorého bolo vidno, keď štát uzatváral nevýhodnú dohodu s diaľničným systémom, za ktorým bola firma spriaznená s J&T.

Čo zostalo SNS

Čerpaním to výrazne pohlo, školstvo pri míňaní eurofondov dobehlo zameškané. No zdrojov na nové projekty ešte zostalo dosť a v SNS to rýchlo pochopili. A pochopili aj to, že niet sily, ktorá by ich donútila do procesov zbytočne púšťať ďalších partnerov.

Školstvo je tak aj dobrou ukážkou asertivity, ako sa SNS pustila do koaličného vládnutia. Zatiaľ čo v iných rezortoch platí nejaký koaličný „prístup k veci“ (rozhoduje síce minister za stranu, ktorej rezort patrí, no na svoje si prídu aj koaliční partneri cez štátnych tajomníkov), pokiaľ ide o školstvo, SNS si ho vyárendovala bez milosti. Naplno to pocítil Erik Tomáš, ktorý sa po voľbách stal štátnym tajomníkom na ministerstve školstva. No rýchlo zistil, že cez SNS sa tam k ničomu prebiť nedá, a jediné, čomu by sa tam mohol venovať, by bolo naozaj len to, ako zlepšiť školstvo. Táto ambícia ho však nenapĺňala, a tak ministerstvo v lete opustil.

Letné milióny

Najväčšou vecou za posledné obdobie je projekt, do ktorého je opäť zapojený Inštitút odborného vzdelávania, ten zo sifónovej kauzy.

V lete ministerstvo školstva zverejnilo eurofondovú výzvu, ušitú priamo preň. Cieľom mala byť „plošná implementácia systému duálneho vzdelávania do všetkých vhodných učebných a študijných odborov, prehĺbenie prepojenia vzťahu zamestnávateľ – stredná škola – žiak”. Projekt tak má pomôcť študentom odborných škôl, aby už počas štúdia mali čo najlepší kontakt s firmami. Hodnota celej dotácie, ktorá má pretiecť cez inštitút, je tridsaťtri miliónov eur.

Ministerstvo sa na tento projekt personálne vopred pripravilo. Po voľbách sa riaditeľom tohto inštitútu stal Michal Bartók, ktorý sa predtým téme odborného vzdelávania mladých ľudí nevenoval.

Zato mal na starosti veľký národný projekt Elektronizácie vzdelávacieho systému regionálneho školstva. Z eurofondov a verejných zdrojov sa pred tromi rokmi na tento projekt spolu vyčlenilo až 46 miliónov eur. Hlavným cieľom projektu bolo nakupovanie – zaplatili sa z toho tisícky interaktívnych tabúľ, notebookov a tabletov, niečo sa vyčlenilo na školenia, ako s týmito zariadeniami zaobchádzať.

Nákupy elektronických čačiek sú na školstve zvlášť obľúbené. Hoci vo svete sa medzi expertmi vedú búrlivé debaty o tom, či viac tabletov a notebookov vôbec nejako prispieva k rozvíjaniu kognitívnych schopností žiakov, pričom pribúda prestížnych škôl, ktoré elektroniku vyslovene zakazujú, ministerstvo školstva nákup desaťtisícov tabletov pre žiakov zhodnotilo ako jednoznačne pozitívny počin, dokázali ich totiž využiť aj na telesnej výchove.

Nepodceňujte školstvo ani SNS

Školstvo je dnes rezortom, ktoré sa zatiaľ úspešne vyhýba zvýšenému verejnému záujmu o efektivitu nakladania so zdrojmi, na rozdiel napríklad od dopravy či zdravotníctva, kde sa za posledné roky citlivosť výrazne zvýšila. Akoby neustále zdôrazňovanie toho, že ide o podfinancovaný rezort, kde sa na rozdiel od zdravotníctva nerobia veľké kapitálové investície (napríklad do špecifických a relatívne prístrojov ako CT či MR) a nerobia sa veľké kumulované objednávky (napríklad na lieky), predpokladalo, že tam o žiadne veľké zdroje nejde, lebo nie je z čoho. V takomto zákryte sa tam potom prerozdeľujú desiatky miliónov eur, dosť na to, aby sa z nich dokázalo zabezpečiť „pozadie pre stranu“.

A podceňovať schopnosti a guráž SNS by bola chyba.