O knihe Waste Land | Prečo je naším osudom „globálny Weimar“ so svojimi nekonečnými bojmi komunistov a nacistov

Vo svojom slávnom prejave z letnej školy v Bálványosi v Sedmohradsku z roku 2014, v ktorom prvýkrát použil pojem „neliberálna demokracia“ ako označenie systému, ktorý buduje, Viktor Orbán uviedol celú svoju úvahu slovami: „Žijeme v dobe, keď sa môže stať čokoľvek.“

Zdanlivo banálne konštatovanie v skutočnosti mierilo priamo proti najzákladnejšiemu posvätnému pravidlu liberálnodemokratického poriadku, ktorý Európa vytvárala po roku 1989. Systému, ktorý je založený na predvídateľnosti a eliminácii rizika.

V mene týchto cieľov bola Európa – politické elity aj spoločnosti – ochotná obmedzovať aj predchádzajúci súbor posvätných pravidiel na čele s koncepciou ľudovej suverenity, teda práva spoločnosti určovať politické smerovanie prostredníctvom volieb. Jeho obmedzenie (pomocou sudcokracie a expertokracie) bolo nevyhnutné, pretože do dokonale racionálneho systému vnášalo prvok iracionality.

Vtedy zneli Orbánove slová značne prehnane. Áno, zazneli už po Majdane a počas prvej rusko-ukrajinskej vojny. No pre väčšinu Západu to boli príliš slabé budíčky: výdavky na zbrojenie ďalej klesali a nemecká toxická závislosť od ruského plynu stabilne rástla.

Všetko pokračovalo ďalej s rovnakým presvedčením, že v Európe sme najbližšie k vybudovaniu ideálneho sveta „konca dejín“. Orbánovo „neliberálne“ Maďarsko sa javilo ako Asterixova dedina Galov vo svete, ktorý celý ovládli liberáli.

O dvanásť rokov neskôr síce Asterixova dedina padla, no medzitým sa zmenil celý svet okolo. Presne v duchu tvrdenia, že „teraz sa môže stať čokoľvek“.

Pre mnohých, ktorí vložili všetku svoju vieru do presvedčenia, že predvídateľný a bezrizikový svet „konca dejín“ je možný, išlo o dôsledok pôsobenia „škodcov“, ako sú Orbán a Trump, ktorí (či už vlastným rozhodnutím, alebo z cudzej inšpirácie) začali do súkolia dokonalého stroja sypať piesok.

Konzervatívci, naopak, poukazujú na to, že prvotnou príčinou dnešného chaosu bola príliš agresívna politika progresívcov. Ak príliš rozkývete revolučné kyvadlo, môže sa celá konštrukcia jednoducho zrútiť.

Robert Kaplan, slávny americký novinár a spisovateľ, odpovedá obom stranám tejto diskusie vo svojej knihe Waste Land, ktorú nedávno vydalo v češtine vydavateľstvo Bourdon pod titulom Pustá země. Kaplan je celoživotný pesimista, obdivovateľ „tragického“ (v klasickom gréckom zmysle) rozmeru ľudskej existencie, ktorý vždy vedie ku katastrofe, aj keby boli úmysly tie najlepšie.

Kaplanova kniha vyšla začiatkom roka 2025, preto nie je knihou o Trumpovi. Naopak – názorne ukazuje, že Trump nie je príčinou chaosu, v ktorom sa svet dnes nachádza, ale len jedným z mnohých jeho symptómov.

Sám Kaplan hovorí o prvom období amerického prezidenta značne kriticky, no jeho úvahy predstavujú protiváhu k všeobecnému presvedčeniu, že stačí odstrániť špecifickú osobnosť amerického prezidenta a svet sa vráti do želanej rovnováhy.

V skutočnosti, tvrdí Kaplan, sme zajatcami procesov, ktoré prebiehajú mimo politikov aj mimo ideologického konfliktu. Zdrojom dnešného chaosu je predovšetkým skutočnosť, že sa svet stal príliš malým, príliš prepojeným a každý lokálny konflikt vyvoláva otrasy v celom systéme.

V tomto svete pôsobia mocné neosobné sily – miznúce zásoby kritických komodít, ako je voda, urbanizácia a vznik obrovských megalopolisov najmä na globálnom Juhu, oslabovanie štátnych štruktúr a postupný rozpad všetkých veľmocí či technologická revolúcia.

Všetky tieto procesy sú navyše „okorenené“ a ovplyvnené prebiehajúcou revolúciou v komunikácii – skrátka vplyvom sociálnych sietí a online sveta na psychiku jednotlivcov, davov aj ich lídrov. To všetko spolu urýchľuje zmenšovanie sveta na jednej strane a zároveň posilňuje stav rozkolísanosti a globálnej klaustrofóbie.

Naším osudom je „globálny Weimar“, teda stav pripomínajúci nemeckú medzivojnovú Weimarskú republiku zmietanú medzi vierou v liberalizmus a pokrok a postupným zosúvaním sa do priepasti ekonomického a politického chaosu.

Pozrite sa na americkú politiku – hovorí Kaplan. Keď si predstavíme stret zdivočených davov krajného krídla MAGA zo 6. januára 2021 a zdivočených progresívcov, ktorých ovláda „revolučný konformizmus“ s heslom „zničíme každého, kto s nami stopercentne nesúhlasí“, sme naozaj tak ďaleko od weimarského Nemecka s jeho nekonečnými pouličnými bojmi komunistov a nacistov?

Keď sa pozrieme na Kaplanov opis weimarskej reality, je ťažké sa v ňom aspoň trochu nespoznať:

„Ďalšie a ďalšie vlády padali a vznikali v mierne pozmenenej zostave. Pokračovala jedna zdĺhavá kabinetná kríza poznačená pocitom ohrozenia. Snahy udržať elementárny poriadok vyčerpávali centrálnu vládu a všetci sa bavili len o politike. Rozklad sa zdal nevyhnutný a titulky v médiách sa menili závratnou rýchlosťou. Súčasnosť celou svojou drvivou intenzitou pohlcovala všetku pozornosť verejnej mienky aj politikov a brala im schopnosť sústreďovať sa na budúcnosť. Všetci kŕčovito bojovali o prežitie a neuvedomovali si, kam smerujú.“ (Zvýraznenie autora, pozn. red.)

„OK, boomer“ – odpovie na Kaplanove úvahy asi väčšina, najmä mladších čitateľov. Napokon, liberáli, ktorí zostarli a premenili sa de facto na „životných konzervatívcov“, sú aj v stredoeurópskom prostredí výraznou súčasťou verejnej debaty.

Kaplanova vízia prichádzajúcej anarchie trpí bytostným pesimizmom a príliš rýchlymi a príliš zovšeobecňujúcimi súdmi. Napokon, ako si sám autor všíma, aj nadbytok apokalyptických znepokojujúcich vízií je nevyhnutnou súčasťou procesu „globálnej weimarizácie“, ktorý opisuje.

Na druhej strane keď sledujeme veľkú časť európskej debaty, ktorá sa aj dnes kŕčovito drží starej viery v linearitu pokroku, ktorý má samotná Európa stelesňovať, nemožno sa ubrániť pocitu, že istá dávka pesimizmu a realizmu je zdravá. Nie, dnešná realita nezmizne tým, že sa odstránia Orbán a Trump. Ani tým, že ešte viac utiahneme skrutky liberálneho ideologického monopolu.

Najsilnejší odkaz Kaplanovej knihy totiž spočíva v tom, že opisuje svet tak, ako ho veľká časť ľudí začína vnímať až teraz, po viac než roku od nástupu Donalda Trumpa, pričom bola napísaná ešte pred jeho nástupom. Je dobré si to uvedomovať. Inak dopadneme ako nová nádej liberálnej Európy – španielsky premiér Pedro Sánchez.

Ten si v posledných týždňoch najprv získal popularitu svojou bojovnou asertivitou k Washingtonu, aby následne v Pekingu úpenlivo žiadal, aby Čína nahradila USA v úlohe opatrovateľa európskeho domova dôchodcov.

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.