Zabudnime na brexit. V nedeľu prehovoria Taliani

Kým Rakúšania v nedeľu rozhodujú o novom prezidentovi, čo je volebná dráma, ktorej rozumie a s napätím ju sleduje celá Európa, nedeľňajšie talianske referendum o ústavnej reforme je pre okolitý svet ťažké pochopiť.

A pre Netalianov už vôbec nie je jednoduché pochopiť, prečo taliansky premiér Matteo Renzi spojil riskantné referendum so svojím prežitím na čele vlády.

O čom budú Taliani hlasovať

Skúsme to preto zjednodušiť: Taliansko v povojnových dejinách nepoznalo nič také ako stabilnú vládu. Len druhá Berlusconiho vláda dokázala vládnuť celé štyri roky, priemerná talianska vláda vydrží tak zhruba rok (životnosť našej vlády Ivety Radičovej by bola na tamojšie pomery výrazným nadpriemerom) a Matteo Renzi, ktorý je premiérom od februára 2014, už k dnešnému dátumu vedie štvrtú najstabilnejšiu vládu v moderných talianskych dejinách.

Renzi sa preto rozhodol, že ak chcú Taliani naozaj zreformovať svoju krajinu, ktorá už tri desaťročia stagnuje a veľká časť jej obyvateľov reálne cíti, ako v posledných desiatich rokoch chudobnie, musia si konečne dožičiť luxus stabilných vlád.

Taliansko je v Európe unikátne aj tým, že senát má rovnaké právomoci ako parlament. Na schválenie každého jedného zákona je tak potrebný súhlas väčšiny hornej aj dolnej komory (teda senátu aj parlamentu). Renzi to chce prekopať, jednak výrazne znížiť počet senátorov, zmeniť systém ich voľby, ale najmä degradovať ich moc na porovnateľnú úroveň, akú má v Nemecku Bundesrat (ktorý môže blokovať niektoré, nie však všetky zákony parlamentu).

Okrem toho chce Renzi de facto zmeniť pomerný systém na väčšinový – strana či volebná koalícia, ktorá vo voľbách zvíťazí, hoci aj s 30 percentami hlasov, by mala po novom získať akýsi bonus, ktorý jej zabezpečí väčšinu v parlamente.

Rottamatore Renzi

Dnes 41-ročný Matteo Renzi priniesol do politiky naozaj nový vietor. Na vrchol sa nedostal voľbami, ale mocenskými hrami v rámci svojej Demokratickej strany (DS), ktorými zvrhol z premiérskeho postu svojho predchodcu Enrica Lettu.

Bývalý primátor Florencie sa stal rýchlo veľmi populárnym politikom, svojou energickou mladosťou bol protipólom upadajúcej generácie politikov, navyše šikovne nasadol na vlnu antiestablišmentizmu. Označil sa za „rottamatore“, voľne by sme to mohli preložiť ako „drvič“, teda ten, ktorý chce rozdrviť starú, do seba zahľadenú politickú triedu.

Renzi prišiel s novými, odvážnymi reformami, ktoré síce znechucovali ľavicové krídlo DS, ale kým mal oporu vo verejnosti, nebol to problém. Mladý premiér svojou prekypujúcou energiou nadchýnal mnohých Talianov, triumfoval v eurovoľbách, zdalo sa, že po ére Silvia Berlusconiho je tu začiatok niečoho celkom nového.

Renzi v tom čase vyhlasoval, že do politiky neprišiel preto, aby v nej zhnil, ale preto, aby odstránil hlavné neduhy Talianska, stagnujúcu ekonomiku a skorumpovaný štát. Aj z toho dôvodu sebavedome povedal, že ak referendum o nevyhnutných ústavných reformách neuspeje, podá demisiu.

Ako sa stala z referenda hazardná jazda

Lenže medzitým sa všeličo zmenilo. Renziho popularita chabla, rýchlo sa dostavila únava z ohlasovania nových reforiem a premiér, ktorý sa v očiach Talianov stával súčasťou establišmentu (veď pozrite ho, jeho vláda trvá už viac než dva roky a čo také sa zmenilo?), sa sústredil na zháňanie bodov u voličov – či už úľavami pre dôchodcov, alebo ostrou kritikou merkelovskej fiškálnej prísnosti, ktorá podľa Renziho gniavi juhoeurópske ekonomiky.

Pred rokom to ešte vyzeralo, že referendum, ktorého obsahom sú vcelku populárne témy (najmä zoškrtanie počtu senátorov, ktorých bežní Taliani vnímajú ako premnožených darmožráčov), bude nástrojom, ktorý posilní Renziho autoritu aj moc. Dnes je však referendum hazardnou jazdou, ktorá sa môže skončiť veľkou haváriou. A nielen jeho osobnou.

Matteo Renzi má nepriateľov všade, kam sa pozrie. Hoci donedávna panovala širšia zhoda, že ústavné reformy sú potrebné, väčšina politikov vyzýva Talianov, aby v nedeľu povedali v referende „no“ – a to nie tak pre objektívne nedokonalosti Renziho reformy, ale najmä preto, že túžia po Renziho páde. Proti Renzimu stojí menšina jeho vlastnej DS na čele s niektorými bývalými ľavicovými premiérmi, ako napríklad Massima D´Alemu (ktorý, mimochodom, vyzerá ako jednovaječná talianska dvojička Mikuláša Dzurindu, odporúčam pozrieť si túto staršiu fotku alebo túto zo súčasnosti).

Na čele opozície stojí komik Beppe Grillo, ktorý označuje Renziho za „sériového vraha“ (lebo vraj jeho politika berie mladým Talianom budúcnosť). Za odmietnutie ústavnej reformy v referende horlia aj lídri menších pravicových strán, nesmrteľný Silvio Berlusconi a populista Matteo Salvini.

V referendovej kampani musel preto Renzi staviť na podporu časti kultúrnej elity, v jeho tábore „sì“ je napríklad svetoznámy režisér a herec Roberto Benigni.

Čo sa stane, keď Renzi padne

Ak zvíťazí tábor „sì“, bude to Renziho triumf a veľká prehra opozície.

Podľa prieskumov to však vyzerá v nedeľu na Renziho prehru. Čo však bude nasledovať v takom prípade?

V tomto panuje veľká neistota. Svetové ekonomické denníky ako Financial Times sa obávajú ekonomických následkov, pád Renziho ako-tak reformnej vlády by mohol zneistiť finančné trhy, ešte viac rozkývať talianske banky, zvýšiť úroky talianskych dlhopisov.

To všetko s dosahom na stabilitu eurozóny, ktorú zatiaľ drží nad vodou Európska centrálna banka na čele s ďalším Talianom Mariom Draghim. Americký Wall Street Journal si myslí, že výsledok talianskeho referenda je pre Európu dôležitejší než brexit.

Politicky vyvolá víťazstvo tábora „no“ zrejme naozaj Renziho odstúpenie. V posledných týždňoch sa síce v talianskych médiách šíria chýry, že Renzi sa bude chcieť udržať a odôvodní to tým, aby sa krajina neprepadla do úplného chaosu, ale skôr je pravdepodobnejšie, že sa bude snažiť dosadiť na post premiéra svojho človeka a ponechať si tak kontrolu nad stranou aj vládou.

Lenže najmä v prípade, ak víťazstvo protitábora bude zdrvujúce, sa pravdepodobne nebude dať vyhnúť skorým predčasným voľbám. V nich by malo podľa prieskumov veľkú šancu na víťazstvo Hnutie piatich hviezd Beppeho Grilla, ktoré za veľkú časť talianskych problémov viní členstvo v eurozóne a presadzuje, aby o zotrvaní Talianska v menovej únii rozhodli občania v referende. 

Otázne je, v akej podobe by išla do predčasných volieb roztrieštená talianska pravica, či by prevážila jej umiernenejšia časť, ale najsilnejšia frakcia, Liga severu na čele so Salvinim, ktorá žiada nielen vystúpenie z eurozóny, ale aj z EÚ.

Ak Matteo Renzi v nedeľu prehrá, v roku 2017 sa o osude Európskej únie a eurozóny nebude rozhodovať len vo Francúzsku, ale aj v Taliansku.