Párová terapia Po narodení prvého dieťaťa bol náš vzťah krásny, teraz máme s manželom krízu. Zachráni ho druhé dieťa?

Žijeme náročnú dobu, preto sme si povedali, že v Postoji vytvoríme bezpečný priestor, kde môžete položiť svoju otázku, keď potrebujete poradiť, nasmerovať alebo zorientovať sa vo svojej životnej situácii. Vybrali sme pre vás dvoch odborníkov na vzťahy, ktorých sa môžete pýtať na to, čo vás v oblasti lásky trápi. Svoje otázky s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na e-mail [email protected]. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Párová terapia.

Dobrý deň, obraciam sa na Vás s otázkou, ktorá ma už dlhšie trápi. S manželom sme spolu deväť rokov, z toho šesť rokov sme manželia. Máme jedno dieťa (štyri roky). Posledný rok mám však pocit, že sa naše manželstvo dostalo do vážnej krízy, a neviem, ako z toho von.

Kedysi sme si boli veľmi blízki. Veľa sme sa rozprávali, smiali sa, veci sme plánovali spoločne. Silno si spomínam na obdobie po narodení nášho prvého dieťaťa, vtedy sme napriek únave držali spolu. Pamätám si, ako sme spolu sedeli pri postieľke, cítili sa šťastne, spomínam, ako ma objal, keď som bola vyčerpaná, a hovoril mi, že to zvládneme. Cítila som vtedy obrovskú blízkosť a lásku.

Dnes je to však úplne iné. Komunikácia medzi nami viazne, naše vzťahy akoby ochladli, nerozumieme si, kto chcel čo povedať, poznámku druhého vnímame ako provokáciu proti sebe.

Keď sa snažím otvoriť vážnejšiu tému, napríklad že mi chýba jeho záujem alebo spoločný čas, odpovie mi: „Zasa dramatizuješ.“ Alebo: „Veď je všetko v poriadku, čo zase riešiš?“ Naposledy sme sa pohádali pre úplnú maličkosť – zabudol kúpiť drobnosti pre deti na oslavu v škôlke a ja som mu to vyčítala. On mi povedal, že ho len kritizujem a že doma má pocit, že nikdy nič neurobí dobre. Ja som sa pritom len cítila na všetko sama.

Teraz je medzi nami často ticho, večery trávime oddelene – on pri mobile alebo seriáli a ja s pocitom, že žijeme vedľa seba, nie spolu. Intimita sa vytratila, dotyky sú skôr zriedkavé a automatické. Keď sa ho snažím objať alebo iniciovať blízkosť, niekedy sa odtiahne alebo povie, že je unavený, keď príde s iniciatívou on, urazene reagujem rovnako.

Napriek tomu všetkému voči nemu stále niečo cítim, spomínam na to, ako sme sa vedeli podržať. A čoraz častejšie mi napadá myšlienka, že možno by nám druhé dieťa pomohlo. Že by nás opäť spojilo, že by sme viac spolupracovali a možno by sa vrátila aj blízkosť medzi nami, ktorú sme prežívali po narodení prvého dieťaťa.

Na druhej strane sa bojím, či si len niečo nenahováram. Neviem, či túžim po druhom dieťati úprimne alebo z nádeje, že „zachráni“ naše manželstvo. Môže druhé dieťa naozaj pomôcť zblížiť manželov v kríze? Alebo je to skôr risk, ktorý môže naše problémy ešte viac prehĺbiť? Ďakujem za Váš názor.

Milá čitateľka, myšlienka, že ďalšie dieťa opäť oživí Váš manželský vzťah, je pochopiteľná, lebo vychádza z reálnej skúsenosti spojenej so silnými emóciami, ktoré opisujete („cítili sme sa šťastne“, „cítila som obrovskú blízkosť a lásku“, „držali sme spolu“). Sú to nádherné pocity, ktoré navyše môže ešte kladne dofarbovať aj fenomén zvaný „spomienkový optimizmus“. 

To, čo Vás však spájalo, nebolo samotné dieťa, ale skôr prežívaná vzájomná blízkosť, pociťovaná zraniteľnosť a následná ochota spolupracovať. Druhé dieťa by dnes zrejme neprinieslo späť tieto Vami opisované kvality vzťahu, ktoré ste zažívali. Naopak, ak je vzťah aktuálne v kríze, ďalšie dieťa by mohlo skôr prispieť k stresu a zvýšenému tlaku naplniť staronové očakávania a nakoniec aj k rozčarovaniu z ich nenapĺňania. Veľa párov sa dokonca v takejto situácii pri ďalšom dieťati cíti ešte viac vzdialene. 

Situácia už totiž nikdy nebude rovnaká. A to je vlastne dobré. Každý vzťah prechádza vývojom a to, že ten Váš aktuálne niekde uviazol, môže paradoxne predstavovať šancu posunúť ho na vyššiu úroveň. 

Poďme sa bližšie pozrieť na to, čo sa vlastne odohráva vo Vašej vzájomnej komunikácii. Vy hovoríte o potrebe blízkosti, ale manžel počuje len kritiku. Tento pocit kritiky a nedostatočnosti ho vedie do obrany, v ktorej sa snaží zľahčovať svoju nedostatočnú blízkosť k Vám, ktorej možno ani sám nerozumie. A to Vás ešte viac zraňuje. 

Vzniká tu akýsi začarovaný kruh, veľmi častý v mnohých manželstvách. A teda ak žena tlačí svojimi požiadavkami na manžela, ten sa uzatvára a manželka tak pociťuje ešte väčšiu samotu a tlačí na manžela ešte viac. Tento kruh je však možné preseknúť. 

Čo je vo Vami opisovaných okolnostiach veľmi podstatné, sú Vaše city voči manželovi, ktoré sú síce zanesené únavou, nedorozumeniami a zraneniami, ale môžu byť zároveň hnacím motorom k zmene, ktorá si vyžaduje veľa odhodlania a vytrvalosti.

Poďme ku koreňu veci. Manžel možno skôr zareaguje na Vašu túžbu po blízkosti a obnove vzťahu, keď sa pokúsite častejšie vytvárať bezpečný priestor na rozhovor bez obviňovania. Veľmi pomáha vety formulovať spôsobom, v ktorom vyjadrujete svoje prežívanie úprimne. 

Napríklad namiesto „Prečo mi nepomáhaš?“ skúste zvoliť: „Chýbajú mi časy, keď si mi bol v takýchto situáciách nablízku.“ Alebo namiesto vety typu „Vôbec sa nesnažíš“ môžete skôr povedať: „Bojím sa, že sa vzďaľujeme jeden druhému. Zdá sa to aj tebe?“

Podstatným krokom môže byť aj Váš posun v uvažovaní od toho, čo by vzťah mohlo opäť spojiť, čo Vás skúsenosťou vedie k uvažovaniu o dieťatku, a radšej presmerovať svoju pozornosť k tomu, čo medzi Vami prestalo fungovať a dalo by sa opäť obnoviť.

Je však možné, že i napriek Vašej snahe pracovať na vzťahu sa zlepšenie nemusí dostavovať a Vy naďalej budete pociťovať točenie sa v začarovanom kruhu. Toto je totiž presne ten typ vzťahovej situácie, v ktorej prípadne veľmi účinne pomáha aj párový terapeut, ktorý pomôže presnejšie rozpoznať Vaše a manželove emócie či skryté zranenia a tak prispieť k vhľadu, ktorý ide hlbšie ku koreňu problému.

A teda na záver už len dodám, že dieťa samo osebe je obrovský dar a určite dokáže priniesť do života veľa radosti, zmyslu a blízkosti. Zároveň je však dobré myslieť aj na to, z akej kvality vzťahu dieťa prichádza na svet. Ak je medzi rodičmi napätie, vzdialenosť alebo nevyriešené zranenie, dieťa to síce môže na čas prekryť, ale zároveň naň nevedome „zavesíme“ priťažkú úlohu, ktorou je záchrana rodičovského vzťahu. A to je úloha, ktorú by dieťa nemalo niesť, ale ktorú majú plný potenciál a kompetenciu ustáť jeho rodičia. 

Želám veľa síl a odhodlania posunúť Váš vzťah na vyššiu a plnšiu úroveň, v ktorej budú Vaše deti rozkvitať spolu s Vami. Martina Šadláková