Matka troch detí Prišla som aj o nechty a mihalnice, no najviac utrpelo moje sebavedomie

Na obyčajnej gynekologickej preventívnej prehliadke jej zistili rakovinu prsníka, presnú diagnózu sa dozvedela pred troma rokmi. Margita Vanovčanová pracuje pre vydavateľstvo denníka Postoj a venuje sa marketingu kníh. V novej relácii Ako mať dobrý život vyrozprávala svoj príbeh.

Práve si prišla z jednej z kontrol na onkológii, ktoré sú už súčasťou tvojho života. Čo si zažila?

Uvažovala som nad tým, keď som čakala v čakárni. Ide o pravidelné vyšetrenie, ktoré absolvuje každá onkopacientka každého pol roka do piatich rokov po ukončení liečby a potom, myslím, sú kontroly už len raz za rok.

Mám veľmi dobré priateľky, poznáme sa od desiatich rokov, máme spoločnú whatsappovú skupinu a to je bezpečný priestor, kde poviem úplne všetko, čo cítim. Napísala som im, že ten Damoklov meč recidívy stále nad nami visí. Ale aby som to neprenášala domov, tak som to doma len veľmi stručne oznámila, nerozpitvávala som to, nevracala som sa k tomu, aj keď mi celý víkend chodili v hlave také myšlienky, že tam musím ísť a že sa mi to nechce znova riešiť.

Veľmi som to zo seba chcela dostať von, ale keďže sú okolo nás deti a na rodinu to dobre nevplýva, nechala som si to pre seba. Nehovorí sa o tom, že onkopacient nevie zabudnúť na to, čo prežil, nedá sa to úplne vytesniť, už len preto, že musím chodiť na tie kontroly.

Hovorila si, že často tieto chvíle pred kontrolami a po nich preplačeš.

Je to tak. Na jednej strane je to hihi haha s veľmi šikovnou sestrou na mamografii, ktorá veľmi zručne nachystá stroj a prsník tak, ako to má byť, a potom vyjdem von a je mi z toho všetkého do plaču a chcem odtiaľ ujsť. Moja nálada sa teda mení.

Ale ako ten čas plynie, už som pokojnejšia, už sa poznám, viem si povedať: toto sú moje reakcie, takto to prežívam. Nechcem povedať, že tie pocity neberiem vážne, lebo sú veľmi silné, ale hovorím si: sú to pocity a ony odídu preč. Pozri na fakty, je to normálna bežná kontrola, akú absolvuje veľmi veľa žien a je to pre tvoje dobro. Ak by aj niečo bolo, vie sa to hneď riešiť. 

Naučila som sa nedať sa emóciami a strachom rozhádzať. Cítim aj zodpovednosť neprinášať to domov.

Hovorievaš, že máš tri životy – ten pred rakovinou, potom ten, keď si liečila, a tretí, ktorý je po rakovine. Ako si sa zmenila oproti svojmu prvému životu?

Niekedy mám pocit, že som sa nezmenila vôbec, že mám ľudské tendencie opakovať tie isté chyby. Ale aspoň sa pri nich zastavím, že ups, takto som to nechcela.

Viac prehodnocujem zmysel života, za čo sa mi smejú, že to je už aj kríza stredného veku. (Smiech.) Asi by ostatní mali povedať, v čom som iná. Viem, čo sa už snažím nerobiť. Napríklad nekopiť si veľmi veľa vecí naraz, hoci aj tak ma niekedy zvalcuje, že neodhadnem, čo už je príliš.

Hovorila si, že ťa nikto nevaroval, čo príde po rakovine. Napríklad že budeš musieť mať iný režim, hoci sa snažíš dostať späť do bežného života. Čo by si si priala, aby si vedela predtým?

Asi by som si priala, aby mi bol niekto povedal, že to už nikdy nebude ako predtým. Priala by som si to vedieť. Nečakala som napríklad, že budem taká unavená.

Mám takmer štyridsaťjeden rokov a dva až tri dni do týždňa mám večer zimnicu od únavy, trasie ma od zimy, som taká vyčerpaná, že si potrebujem ísť večer skoro ľahnúť alebo aspoň hodinu poležať. Písala som to aj svojej všeobecnej lekárke a ona mi odpísala, že s týmto sa veľmi nedá nič robiť, že sa s tým musím naučiť žiť.

Tiež by mi pomohlo, keby mi bol niekto predtým povedal, ako budem zvládať, keď sa dopočujem o niekom, kto mal túto diagnózu a zomrel.

Pamätám si na svoj prvý deň v Postoji, keď som sem prišla a niečo sme si išli ukazovať na sociálnych sieťach a prvá správa, ktorá na mňa vyletela, bola, že zomrela mladá operná speváčka Patrícia Janečková. Pre mňa to bol taký preplesk, že ty si teraz tu, ideš robiť niečo, čo ťa asi bude baviť, a ona už nikdy nezaspieva. Bol to taký šok, že som mala pocit, že ujdem preč. Nejako sa s tým však človek postupne vyrovná a ide ďalej.

Často teraz aj z blízkeho okolia počúvam správy o mamách, ktoré sa dozvedeli ťažkú diagnózu. A napokon, hovoria to aj štatistiky, že stúpa počet ľudí v mladom a strednom veku, ktorým zistia rakovinu. Ty si spätne pátrala, či za tým bola genetika, alebo si mala za sebou stresové obdobie?

Mám dva smery, ktorými uvažujem. Jeden je ten, že rozmýšľam, čo sa stalo, a druhý, že žiaden dôvod, ktorý mi napadne, úplne neobstojí. Skôr riešim, že keď už sa to stalo, nech sa z toho snažím sama pre seba vydolovať čo najviac, a že je to skúsenosť.

Zaoberám sa tým, s jednou blízkou priateľkou si konštruujeme takú teóriu, prečo prichádza rakovina, a potvrdil mi to jeden spisovateľ, s ktorým vo vydavateľstve spolupracujeme, že rakovina u žien prichádza v dôsledku nejakej ťažkej udalosti, ktorú prežijú. Rozprával mi o svojej mame, ktorá dostala toto ochorenie potom, čo jej zomrel manžel. Takí boli prepojení, že sa jej smútok pretavil do choroby.

Táto teória možno môže byť pre niekoho pravdivá, ale neviem, či toto je môj prípad. Spomenula som si síce na jednu ťažkú udalosť, ale mám pocit, že som ju zvládla. Vôbec teda neviem, prečo rakovina.

Niekedy si myslím, či tento typ choroby nedostanú ľudia, ktorí sa veľmi dlho cítia vnútorne osamelí alebo preťažení, zahltení všetkým možným, ktorí nemajú čas sami na seba alebo nie sú v živote spokojní. Ale to môže spôsobiť akúkoľvek inú chorobu alebo aj žiadnu. Neprišla som teda na to. Ale skôr sa snažím nájsť tomu význam – stalo sa to, je to tu, aký to má zmysel pre môj život?

Opýtam sa, čo bola tvoja ťažká udalosť, ktorú spomínaš, nemusíš však odpovedať. Mala si aj obdobie po troch materských dovolenkách, hovorila si o vyčerpanosti. V predošlom rozhovore si hovorila, že my mamy si nevieme nájsť čas pre seba, nevieme relaxovať a mať sa rady. V našom prostredí sme zároveň vedení k tomu, darovať sa a obetovať, čo je na jednej strane krásne, ale môže to mať aj svoju daň.

Presne, služba, obeta, stále dookola.

Tá moja ťažká udalosť bola, že sme prišli o bábätko, keď som bola tretíkrát tehotná, a bol to pre mňa šok. Ani nie to, že som oň prišla, to sa ženám deje často, ale ten manažment okolo toho – to, čo sa dialo v nemocnici – bol veľmi necitlivý. Mala som pocit, že sa mi sníva, ako to mám celé ustáť.

To, ako ti niekto odkomunikoval, že ste prišli o dieťa?

Dali mi do ruky papier so slovami: „Choďte si vybaviť na štvrté poschodie kyretáž.“ Len som pozerala, čo to má znamenať, nikto tam so mnou nebol, nedokázala som ani rozprávať, ani manželovi som nedokázala zavolať. Celé to bolo nevľúdne a o samotnom zákroku kyretáže len toľko, že to bola asi najponižujúcejšia skúsenosť v mojom živote. To bolo drsné. Viem sa asi vcítiť do žien, ktoré to absolvovali, lebo ich je veľa.

Ale nemyslím si, že v dôsledku tejto udalosti by u mňa vznikla choroba. Asi je márne o tom rozmýšľať. Je dobré zreflektovať veci, ktoré sa nám v živote stali alebo sa nám nepáčili, a zmeniť ich, ale na to nemusíme čakať, kým dostaneme rakovinu. To môžeme urobiť, keď si povieme, že toto nás ťaží, toto bolo nepríjemné, tak si to treba upratať a ísť ďalej.

Celý rozhovor o živote po rakovine si môžete pozrieť alebo vypočuť na youtubovom kanáli Postoj TV.