Otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail [email protected]. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.
Dobrý deň, náš syn má päť rokov, je jedináčik a mám pocit, že situácia sa u nás len a len zhoršuje. Sám sa vôbec nezahrá. Ani kresliť sám nebude, musí pri ňom niekto byť a kresliť s ním. Keď je na záchode, chce sa hrať slovné hry. To vzniklo ešte pred dvoma rokmi, keď mal silné zápchy a potrebovali sme ho dlhšie udržať na záchode. Ale teraz sa to ťahá ďalej. Sadne si na misu a volá: poďte sa so mnou niekto hrať. Snažíme sa to odbúrať, niekedy to ide, niekedy je oheň na streche, počujeme výčitky, že ho nemáme radi a podobne.
O spaní ani nehovorím, je závislý od uspávania a od toho, aby niekto pri ňom bol. Niekedy to trvá aj hodinu a pol. Keď strácam trpezlivosť a upozorním ho, že už idem, začne jačať. V noci s ním musím spať v jeho izbe, má veľkú posteľ. Keby som odišla do spálne, začne vrieskať uprostred noci „mami, tati“. Už nevládzem, mám toho dosť. Ráno napríklad idem do kúpeľne: zistí, že tam nie som a hneď začne kričať. Keď poviem, že som v kúpeľni, tak sa upokojí. Ale ja už napríklad nechcem spať, idem si uvariť kávu a opäť začne kričať, že chce maminku a nechce byť sám. Vydiera slovami, že ho nemám rada.
Nerozumiem tomu: napríklad do škôlky chodí úplne pokojne, nikdy nepadne ani slovko, že by nechcel. Má rád deti a v spoločnosti je spokojný. Vôbec nie je hanblivý. Keď je medzi inými deťmi, ani si ma nevšimne. Ale doma akoby som našla iné dieťa. Čo sa, prosím Vás, deje a ako situáciu u nás doma zmeniť?
Dobrý deň, to, čo opisujete, je dlhodobo vyčerpávajúce – a je úplne pochopiteľné, že už máte pocit veľkej únavy aj bezmocnosti.
Zároveň Vás možno prekvapí, že správanie syna nie je také nezvyčajné, ako sa môže zdať. Dôležitý je fakt, že mimo domova funguje primerane – v škôlke, medzi deťmi bez problémov. To napovedá, že nejde o poruchu správania či nezvládnuté sociálne zručnosti, ale skôr o vzťahový a návykový vzorec, ktorý sa vytvoril doma.
Váš syn sa doma správa inak preto, lebo práve tam sa cíti najbezpečnejšie. Deti v bezpečí „púšťajú“ napätie, ktoré inde držia pod kontrolou. Zároveň sa však zdá, že si postupne zvykol na to, že Vaša prítomnosť je podmienkou jeho pohody – pri hre, na záchode, pri zaspávaní aj v noci. Niektoré z týchto návykov vznikli veľmi prirodzene (ako ste vysvetlili napríklad pri ťažkostiach so zápchou), no časom sa zafixovali.
Keď potom skúšate tieto vzorce meniť, prichádza silný odpor – krik, výčitky, slová o tom, že ho nemáte radi. Nie je to manipulácia v dospeláckom zmysle slova, ale skôr nezrelý spôsob, ako si udržať Vašu blízkosť a istotu. Vtedy pomáha vedome si pripomenúť: „Toto je jeho nezvládnutá emócia, nie moje zlyhanie ako rodiča.“
Ako z toho von?
V prvom rade je dôležité oddeliť pochopenie od ustupovania. Syn potrebuje cítiť, že mu rozumiete („vnímam, že nechceš byť sám“), ale zároveň potrebuje zažiť, že nie všetko sa bude riadiť jeho aktuálnou potrebou. Práve v tom sa učí zvládať frustráciu a postupne aj samostatnosť.
Zmeny je dobré robiť postupne a predvídateľne. Skúste napríklad trénovať krátke chvíle samostatnosti počas dňa: oznámte mu, že odchádzate na chvíľu do vedľajšej miestnosti a vrátite sa o pár minút. Malému dieťaťu, ktoré nepozná hodinky môžete farebnou nálepkou označiť číslo na ciferníku, kedy prídete: „veľká ručička bude na trojke“. Dôležité je, aby ste to, čo poviete, aj dodržali – buduje to dôveru, že odchod neznamená opustenie.
Podobne pri zaspávaní – namiesto náhleho odchodu skúste postupné vzďaľovanie sa (sedieť pri posteli, potom trošku ďalej, pri dverách…). Cieľom nie je, aby zaspal sám zo dňa na deň, ale aby si postupne zvykal, že Vaša blízkosť môže mať rôzne podoby. Pomôcť preklenúť čas bez Vás môže napríklad aj tričko s „maminou vôňou“alebo Váš náramok, ktoré bude mať v čase Vašej neprítomnosti pri sebe.
Pri nočnom budení sa aj pri situáciách na záchode je dôležité nevracať sa k pôvodnému „komfortu“ (hra, dlhé rozprávanie), ale zostať pri krátkom, pokojnom uistení: „Som nablízku v kuchyni. Nechám ti tu plyšáčika. Prídem ťa skontrolovať o chvíľu.“ Takéto jednoduché uistenie dieťa upokojí, no zároveň nepodporuje návrat k návykom, ktoré sa snažíte postupne meniť.
Možno najťažšia časť bude ustáť jeho silné reakcie. Keď povie „nemáš ma rada“, nevysvetľujte mu to a neberte to osobne. Skúste reagovať pokojne, stručne a s istotou: „Mám ťa rada. Aj keď teraz za tebou nejdem.“ Dlhé reči často krik len predlžujú.
Treba rátať s tým, že keď začnete meniť zabehnuté vzorce, správanie sa môže dočasne zhoršiť. Je to prirodzené – dieťa skúša, či starý spôsob ešte funguje. Práve vtedy je dôležité zostať pokojná a vydržať. Pre rodiča je detský krik veľmi nepríjemný a prirodzene v ňom vyvoláva tlak ustúpiť. Ak povolí a deje sa to opakovane, dieťa sa učí, že krikom si môže presadiť svoje – a bude ho používať čoraz viac.
Rodičovi môže pomôcť jednoduchá predstava: akoby ste si obliekli „nepremokavý pršiplášť“, po ktorom krik steká dolu. Vnímate ho, ale nepreniká do vás. Práve takýto vnútorný odstup pomáha zostať pokojným a neustupovať pod tlakom emócií.
Na záver ešte jedna dôležitá vec: deťom veľmi pomáha, keď majú počas dňa jasne vyhradený čas plnej pozornosti rodiča. Napríklad po návrate zo škôlky si doprajte 20 – 30 minút spoločnej hry, pri ktorej ste naozaj len preňho. Tým sa naplní jeho symbolická „citová nádobka“ a následný prechod k Vašim povinnostiam bude paradoxne jednoduchší.
Ak by ste mali pocit, že situácia je nad Vaše sily, je úplne v poriadku vyhľadať odbornú pomoc, podporu či postupné vedenie. Zo srdca Vám želám, aby sa Vám postupne podarilo zažívať v rodine pokojné chvíle.