Bitka o 61. bienále v Benátkach Ruská účasť, moderné umenie a urážka rozumu a spravodlivosti

Hlučný spor o ruský umelecký pavilón na 61. benátskom bienále, ktoré sa začína v máji, je v plnom prúde a zatiaľ nie je jasné, ako sa skončí, pretože sily na oboch stranách sú pomerne vyrovnané.

Na jednej strane sa zjednotila medzinárodná skupina kurátorov, umelcov a všemožných vplyvných podvodníkov, ktorí dnes v Európe vládnu nad inštitúciami podporujúcimi takzvané „moderné umenie“.

Táto medzinárodná skupina je politicky mocná, finančne bohatá, disponuje nástrojmi na vyvíjanie tlaku na vlády a silou vnucuje svoju víziu toho, čo sa kedysi nazývalo „výtvarným umením“ (hoci tento názov už stratil akýkoľvek zmysel).

Táto medzinárodná organizácia práve uznala, že štyri roky zákazu otvorenia ruského pavilónu na bienále ako reakcia na inváziu na Ukrajinu už stačia a v roku 2026 by sa veci mali konečne vrátiť do normálu a Moskovčania by mali získať späť právo na účasť na rovnakom základe ako všetci ostatní.

Toto rozhodnutie začiatkom marca oznámil Pietrangelo Buttafuoco, alebo skôr – ako si sám hovorí – Giafar al-Siqilli (teda Džafar Sicílčan). Šéf Nadácie Biennale, bývalý aktivista talianskej neofašistickej strany MSI, totiž nedávno s veľkým rozruchom oznámil svoju konverziu na šiitský islam a prijal práve toto meno, čím v kruhoch „moderného umenia“ vyvolal vlnu fascinácie a obdivu voči autentickému majstrovi transgresie.

Autorita takejto „provokatívnej“ osobnosti sa v umeleckých a kurátorských kruhoch zdala nespochybniteľná, no Džafar Sicílčan náhle narazil na ruskú mínu. Odkedy vyhlásil, že Moskva by mala mať na bienále rovnaké práva ako ostatní (čo inak neprekvapuje, vzhľadom na to, že šiitskí ajatolláhovia sú politickými spojencami Moskvy), proti bienále sa množia najrozmanitejšie akcie a hrozby.

Europoslanci, talianska vláda a 22 európskych ministrov kultúry

Najnovším príkladom je list 37 europoslancov adresovaný Ursule von der Leyenovej, v ktorom požadujú, aby EÚ stiahla trojročnú dotáciu pre bienále vo výške dvoch miliónov eur a navyše uvalila obmedzenia na pohyb moskovských umeleckých funkcionárov, ktorí by mali organizovať ruský pavilón a ktorí údajne majú nejaké väzby na konglomerát Rostec združujúci ruské zbrojárske koncerny.

Poslanci píšu, že táto záležitosť nie je vôbec „kultúrnym sporom“, ale je podľa nich „testom toho, čím je EÚ vo svetle svojich hodnôt, ako je právny štát“.

Zaujímavé je, že hoci iniciátormi listu sú politici ľavice, zoznam podpisov je rovnako rôznorodý, ako aj bizarný. Našiel som pod ním štyri mená poľských politikov: Michała Koboska, Roberta Biedrońa, Joanny Wielgusovej a Dominika Tarczyńského. Úprimne povedané, dojalo ma presvedčenie tohto posledného (je to predsa len popredný propagandista PiS) o takzvaných „európskych hodnotách“ a najmä o nepoškvrnenej čistote idey „právneho štátu“ v jej bruselskej podobe.

Zachovať dekórumSvätý kardinál, ktorý kritizoval Michelangela

Robert Lazu Kmita

Ale front odporcov Džafara Sicílčana vyzerá vážnejšie než táto exoticky zložená skupinka europoslancov. Predovšetkým mu skrížila cestu vláda Giorgie Meloniovej (ktorá bola mimochodom kedysi straníckou kolegyňou šéfa Biennale v neofašistickej MSI), ktorá najprv namietala proti Džafarovmu rozhodnutiu a potom začala – zatiaľ neúspešnú – vojnu so svojou vlastnou zástupkyňou v Nadácii Biennale, istou pani Tamarou Gregoretti.

Ukázalo sa totiž, že pani Gregoretti je v podstate Džafarovou obľúbenkyňou, ktorá dôsledne ignoruje stanovisko talianskej vlády a zároveň využíva výsady jeho zástupkyne.

Táto situácia napokon dobre ilustruje širší a závažný jav, taký typický pre poľské kultúrne inštitúcie, a to šikovné preberanie vládnych inštitúcií a postov v oblasti kultúry lobistami z umeleckých kruhov, ktorí hľadajú cesty k ľahkým verejným peniazom. Pani Gregoretti v rozpore s talianskou vládou nielenže v rade Nadácie podporila plán obnovenia plného statusu pre Moskovčanov, ale v tejto veci sa dokonca pokúsila jednoducho oklamať ministra kultúry Alessandra Giulia.

Rozčúlený minister verejne požadoval odvolanie predstaviteľky vlády, tá však jeho požiadavku ignorovala. Vyvolala tým nadšenie umelcov a kurátorov, ktorí sú svätosväte presvedčení, že povinnosťou vlády je dávať peniaze a nemiešať sa do toho, čo sa deje v talianskych kultúrnych inštitúciách. Presne to isté ako v Poľsku, najmä vždy, keď sa k moci dostane pravica.

Talianska vláda však nie je jediná, ktorá sa zaujímala o ruský pavilón na bienále. Z iniciatívy lotyšskej ministerky kultúry Agnese Lāce požadovali vylúčenie Rusov zo 61. bienále ministri kultúry z 22 členských štátov EÚ, medzi ktorými boli okrem iných aj Poľsko a Nemecko.

V tomto spoločnom vyhlásení ministri útočia tvrdou muníciou, odvolávajúc sa na „systematické ničenie ukrajinskej kultúry Ruskom“ vrátane smrti 342 ukrajinských umelcov počas vojny a poškodenia viac ako štyroch tisíc ukrajinských kultúrnych objektov. Zároveň sa domnievajú, že ruský pavilón na bienále by bol v rozpore so sankciami EÚ uvalenými na Moskvu a porušoval by politickú solidaritu Európy.

Vyzerá to teda tak, že Džafar Sicílčan vyvolal silnejší odpor voči svojej politike posluhovania Moskve, než mohol očakávať. Zatiaľ však nevidieť, že by Nadácia Biennale mala vyvesiť bielu vlajku. A ak ju k tomu niečo prinúti, tak len hrozba odrezania verejných peňazí, jediný účinný bič na neustále výstrelky umelecko-kurátorskej medzinárodnej scény.

Ak by sa Brusel skutočne ukázal schopný odobrať nadácii dva milióny eur, strach zo straty pracovných miest a výsad by v Džafarovom tábore mohol vyvolať paniku a rozhodnúť bitku v prospech európskych vlád. Zdá sa totiž, že Giorgia Meloniová, často obdivovaná za svoju odvahu, je v osamelom súboji s touto medzinárodnou skupinou skôr bezmocná.

Aké umenie?

Pre vonkajšieho pozorovateľa tejto bitky musí byť najzábavnejšie to, ako sa Nadácia Biennale vznešene odvoláva na posvätnú myšlienku slobody umenia. Džafar Sicílčan teraz s pátosom vyhlasuje, že „Biennale odmieta akékoľvek formy vylúčenia alebo cenzúry kultúry a umenia“. Problém je len v tom, že takýmto zaklínadlám môže uveriť len niekto veľmi naivný a navyše taký, kto nevidel žiadnu súčasnú edíciu benátskeho Biennale.

Mám tú smolu, že (hanbím sa to priznať) som ho poháňaný zlou vlastnosťou perverznej zvedavosti videl niekoľkokrát a z týchto návštev som si odniesol silné dojmy. Na vlastné oči som videl, ako sú Benátky každé leto zaplavené nie vysokou vodou (to skôr v zime), ale lavínou pseudoumeleckého braku.

Sila a beznádej HollywooduO čom hovoria najúspešnejšie filmy tohtoročných Oscarov

Joseph Holmes

Keď v lete kráčate benátskou ulicou, neustále reklamy sa vás snažia vtiahnuť do takmer každého desiateho paláca pod zámienkou nejakej výstavy alebo umeleckého happeningu. A keď už vojdete dnu, vo veľkých sálach uvidíte hromady papierov, ktoré pri vstupe treba trhať a hádzať na podlahu, alebo vám kurátori prikážu urobiť kontemplatívnu prechádzku okolo hory plastových fliaš (tak kedysi na bienále vyzeral španielsky pavilón).

A najčastejšie pri oknách zakrytých špinavými handrami máte sledovať nejakých infantilných ľudí, ktorí z monitorov v rôznych jazykoch rozprávajú, že žijú zle a v ničom nevidia žiadny zmysel. Takýchto galérií, predstavení, výstav, alebo ako nazvať tieto kuriozity, sú v letných Benátkach stovky. V priestoroch samotného Bienále, ako aj v jeho okolí v benátskych palácoch.

Dobre si pamätám aj to, že ešte pred dvoma rokmi nebolo v poľskom pavilóne možné vystaviť niekoľko zaujímavých diel Ignáca Czwartosa, ktorých názov a tematika – ako nám bolo vysvetlené – „radikálne nezapadali do atmosféry a tematiky bienále“.

Názov poľskej výstavy mal totiž znieť Poľské cvičenia v tragédii sveta: medzi Nemcami a Ruskom a Czwartosove diela boli pokusom o maliarske spracovanie dramatických osudov Poliakov v 20. storočí, okrem iného aj dejín protikomunistického odboja po druhej svetovej vojne.

Pravdou je, že zákaz takejto výstavy vydal poľský minister kultúry Bartłomiej Sienkiewicz, ale nikto si predsa nerobil ilúzie, že to bolo rozhodnutie prijaté pod nátlakom poľského a európskeho umeleckého a kurátorského lobingu.

Popravde povedané, ja sám (hoci s úprimným obdivom hľadím na bojujúcu Ukrajinu a postavu jej prezidenta) nie som vôbec stúpencom doktríny s nádychom fanatizmu, podľa ktorej by v dôsledku vojny mal v Európe platiť zákaz vystavovania Malevičových obrazov, hrania Šostakovičových kvartet alebo uvádzania Čechovových drám. Ale v súčasnej bitke – otvorene priznávam – som tvrdým stúpencom všetkých kritikov a nepriateľov Džafara Sicílčana a celej jeho bandy, bez ohľadu na ich motivácie.

Pred niekoľkými rokmi som pod vplyvom návštevy na niektorom z ďalších ročníkov Biennale verejne vyslovil želanie, ktoré si teraz dovolím pripomenúť. Znelo takto: „V skutočnosti by bol svet o niečo lepší, keby niekto tejto medzinárodnej bande podvodníkov odobral verejné peniaze a pred očami verejnosti rozbil ich výtvory.“

A teraz sa mi nečakane naskytla šanca, že sa moje vtedajšie želanie môže aspoň čiastočne splniť. Nadácia Biennale si zaslúži, aby jej boli verejné peniaze odobraté, a to nie hlavne preto, že chce práve teraz otvoriť ruský pavilón umenia, ale preto, že financovanie dekadentnej medzinárodnej organizácie „transgresívnych“ podvodníkov z daní je urážkou rozumu a spravodlivosti.

Pôvodný text: Moskale na Biennale, uverejnené v spolupráci s týždenníkom Teologia Polityczna.