Prázdninový výlet s deťmi, ktorý nás od štvrtka do nedele zaviedol do Pompejí a Neapola, ma prinútil zamyslieť sa nad známym, ale predsa len skľučujúcim fenoménom: Taliansko je už dlhodobo krajinou bez detí.
Keď som v decembri s nadšením ospieval palermskú štvrť La Kalsa, v ktorej si Queers for Palestine z celej Európy založili svoju dokonalú woke samosprávu, v duchu som porovnal sicílske bratstvo dúhovej a palestínskej vlajky s východoberlínskou štvrťou Prenzlauer Berg, ktorá so svojou gentrifikáciou v deväťdesiatych rokoch zažila podobnú výmenu obyvateľstva.
Až spätne si uvedomujem jeden do neba volajúci rozdiel: zelení prahipsteri v Prenzlauer Bergu dosiahli svojho času najvyššiu pôrodnosť Nemecka – kým Pro-Pal transky v La Kalse sa kočíkovaniu nevenovali.
Nevidel som tam žiadne deti. Pôrod potomstva zrejme outsourcovali na Palestínčanky.

Podľa vzoru svojho kolegu Christiana Heitmanna som sa dnes preto pozrel na taliansku demografiu. Christian zistil, že v novej veľmoci Číne sa rodí už len okolo 0,98 dieťaťa na ženu v plodnom veku, čínska populácia by mohla do roku 2100 poklesnúť na 630 miliónov obyvateľov, kým populácia hlavných čínskych rivalov – Spojených štátov a Indie – do roku 2050 pravdepodobne ešte vzrastie.
Talianske čísla na prvý pohľad nebijú do očí ako čínske, sú však mizerné už presne 50 rokov. Bolo to totiž v roku 1976, keď celková miera plodnosti klesla na 2,04 dieťaťa na ženu – teda pod úroveň reprodukcie 2,1 dieťaťa na ženu. Bol to významný demografický zlom a išlo len o začiatok dlhodobého poklesu plodnosti.
V roku 1995 klesla plodnosť na rekordnú úroveň 1,19 dieťaťa na ženu. Nulové roky priniesli mierne dočasné oživenie hlboko pod úrovňou reprodukcie, kým v posledných rokoch štatistický úrad hlási jednu katastrofu za druhou: na základe predbežných údajov za prvých sedem mesiacov roku 2025 sa predpokladá, že miera plodnosti v Taliansku dosiahne nové rekordné minimum približne 1,13 dieťaťa na ženu. Keďže tento rekordne malý počet detí sa rodí rekordne malej vekovej kohorte žien narodených v deväťdesiatych rokoch, absolútne čísla vyzerajú ešte dramatickejšie.
Na porovnanie: na Slovensku sa to v roku 1976 len tak hemžilo husákovými deťmi, celková miera plodnosti bola 2,55 dieťaťa na ženu a až v roku 1989 klesla pod úroveň potrebnú na reprodukciu (2,07 až 2,09 dieťaťa na Slovenku). Pri Talianoch treba konštatovať, že už celé dve generácie sa nereprodukujú v dostatočnej miere.
Talianske obyvateľstvo vďaka bezprecedentnému nárastu veku dožitia a aj vďaka prisťahovalectvu rástlo ešte približne 40 rokov. Od najvyššej úrovne celkového počtu obyvateľov, ktorý v roku 2015 dosiahol 60,5 milióna, Taliansko stráca obyvateľov a do roku 2030 príde pravdepodobne o dva a pol milióna z nich.
Ak nezapočítame malé štátiky a odľahlé územia ako Vatikán, Monako, Svätá Helena, Martinik a San Maríno, Taliansko malo v roku 2024 druhé najstaršie obyvateľstvo na svete – hneď po Japonsku. Ľudia nad 65 rokov tvoria v súčasnosti 24,3 percenta celkovej populácie, čím sa Taliansko aj tu nachádza na druhom mieste za Japonskom. Do roku 2050 sa tento podiel pravdepodobne zvýši na viac ako 34 percent.
Ak sa nestane nič výnimočné, priemerný Talian bude mať v roku 2030 už približne 50 rokov. Každý Talian, ktorý ešte nedosiahne päťdesiatku, sa bude môcť považovať za mladíka.
Posledný údaj o talianskej demografii: premiérka Giorgia Meloni – ako matka jedného dieťaťa, ktorého splodila vo veku 39 rokov, pekne stelesňuje taliansky priemer – považuje zvýšenie pôrodnosti za „absolútnu prioritu“, zriadila akési „ministerstvo pre pôrodnosť“ a porovnala talianske matky s „veteránmi na fronte“. Rodinná politika Talianskej republiky je však dlhodobo veľmi slabá.

Štúdia rakúskeho Inštitútu pre výskum rodiny zistila, že 22 členských štátov EÚ minulo do konca posledného desaťročia priemerne 3,4 percenta HDP na podporu rodiny, nadpriemerne veľa investovali krajiny ako Francúzsko, Dánsko, Švédsko, Luxembursko, no neskôr aj Rakúsko a Maďarsko.
Novšia štúdia talianskeho Inštitútu na podporu zamestnanosti AFI ukázala veľké rozdiely v sociálnych výdavkoch v rámci členských štátov EÚ. Kým priemer EÚ je 29,9 percenta HDP, Taliansko s 31,8 percenta vynakladá o niečo viac – avšak s jasným dôrazom na dôchodky.
Takmer polovica sociálneho rozpočtu (47,4 percenta) smeruje do staršej generácie, zatiaľ čo na rodiny a deti sa vynakladá len 1,2 percenta HDP. Tým sa Taliansko v európskom porovnaní umiestnilo na jednom z posledných miest.
Keď turista príde s deťmi do Talianska, všimne si to: síce je vstup do kultúrnych inštitúcií, ako je Archeologické múzeum v Neapole, často do veku 18 rokov zadarmo, no tým sa už benevolentnosť voči ratolestiam končí. Cestovanie so školopovinnými deťmi je napríklad drahé: tie zvyčajne platia vo vlakoch alebo v metre už od veku siedmich rokov plnú cenu.
Prudký pokles pôrodnosti zaznamenáva v podstate celý svet, výnimkou nie je Latinská Amerika, arabský svet, Turecko, Irán ani India. V strmom raste obyvateľstva pokračuje iba subsaharská Afrika.
Fascinujúce na poklese pôrodnosti je, že kolaps reprodukcie ohrozujúci existenciu celých civilizácií postihuje práve tie krajiny, ktoré vyžarujú obrovskú príťažlivosť: spomínaná Čína (0,98 dieťaťa na Číňanku) je ekonomickým a čiastočne aj politickým hegemónom sveta, Japonsko zažíva so svojou fertility rate 1,23 bezprecedentný boom cestovného ruchu a Južná Kórea sa aj vďaka rozmachu protestantského kresťanstva stala nielen ekonomickou veľmocou, no celý svet nadchýna svojimi filmami a hudbou.
Keby cestovanie v čase s detskou knihou Čarovný stromový domček nezlákalo moje deti do Pompejí, určite by chceli ísť do Južnej Kórey: film a hudba medzinárodného blockbustera K-Pop Demon Hunters už pol roka dominuje v ich myslení a cítení, ich tanci a speve.
Kórea je cool ako nikdy – a vymiera. Pôrodnosť Južnej Kórey už naposledy dosiahla len tretinu úrovne udržateľnosti – 0,72 až 0,75 dieťaťa na ženu. Je to najnižšia miera plodnosti na svete.
Naša Kórea sa volá Taliansko.

Dopyt po cestovaní do Talianska po pandémii prudko vzrástol, v roku 2024 bolo zaznamenaných 36,8 milióna medzinárodných turistov a rok 2025 smeruje k novým historickým maximám. Benátky, Florencia a Rím bojujú s overtourism a už aj dlho obávaný Neapol praská vo švíkoch.
Taliansko je stále ôsmou najväčšou ekonomikou sveta, no aj keď na tom rebríčku pomaly zostupuje, je široko-ďaleko obdivovanou a milovanou krajinou.
Taliansko je módna, kultúrna a kulinárska veľmoc.
Keďže v Pompejach je vďaka novému lacnému leteckému spojeniu s Bratislavou počuť veľa slovenčiny, uprostred vykopávok to tam potvrdil jeden nevýrazný slovenský fešáčik. Tridsiatnik na obede prednášal svojim dvom slovenským spoločníčkam o tom, ako dôsledne sa po všetkých trendoch súčasnosti opičí: každé jeho štvrté slovo bolo anglické, kreditky mal nielen od Revolutu, ale aj od štyroch ďalších bánk, no s najväčšou vášňou rozprával o správnom pomere kávy a mlieka v nápoji s názvom cappuccino.
Moderný Slovák jednoducho vie, že v oblasti kávy sú smerodajní Taliani – a nikto iný.
Dokonale oblečení, v kráse zošedivení, hedonistickí talianski psičkári sú v podávaní svojho národného bohatstva stále bezkonkurenční. Sedíš v skromnej neapolskej pizzerii, okolo teba najobyčajnejší starci a starenky s pivkom, čítaš v jedálnom lístku, že ich pizza sa pečie iba 60 až 90 sekúnd pri teplote 485 stupňov, a potom to máš na tanieri – zjavenie.
Moje bambini boli v bezdetnom Taliansku nosené na rukách: ľudia im v neustále preplnených circumvesuvských vlakoch uvoľnili miesta, kaviarnik ich pozval lízať zmrzku z iného podniku do svojho baru, vedúci donášky pízz v špinavej štvrti pre ne postavil na chodník provizórne sedenie.
No hoci som si Neapol s deťmi užil, viackrát sa mi zdalo, že Taliani už na deti nejako nie sú zvyknutí. „Neapolský karneval“ lákal s „detským programom“ do cirkusového stanu, zopár prevažne migrantských detí aj prišlo, ale program bol v skorých večerných hodinách potom pochmúrny, v polotme hral francúzsky violončelista a šašo v bábkovom divadle bol aj na pomery môjho ukričaného syna ukričaný, spáchal surovú vraždu a podľa detí „vôbec nebol vtipný“.
O návšteve nedeľnej omše v nádhernej neapolskej katedrále vlastne ani nechcem hovoriť. Omša o deviatej sa konala v bočnej kaplnke katedrály, ktorá bola z polovice ohradená plotom. Starý farár, ktorého museli viesť za ruku; len 60 veriacich, mnohí z Juhovýchodnej Ázie; ani jedna pieseň, ani jeden miništrant a ani jedno dieťa.
To nebolo jediné, ale najdesivejšie znamenie zrýchleného odkresťančenia kedysi takého zbožného Neapola.
A bolo to jediné miesto, kde sa moje bambini stretli s nepriateľským pohľadom.