V obývačke u Queers for Palestine Musím vás sklamať, nadchol ma pobyt v najčistejšej forme dúhovo-propalestínskej woke bubliny

Jedna z tých krajín je prekvapivo Taliansko. Ak ste o tom nepočuli: minulý týždeň sa vlámali propalestínski aktivisti do redakcie liberálneho mienkotvorného denníka La Stampa a zdemolovali ju.

Hnutie za palestínsky štát a proti tomu izraelskému zasiahlo v poslednom čase veľkú časť talianskej ľavice. Veľké mestá po celej krajine sú oblepené palestínskymi vlajkami.

Keďže dúhové hnutie hrá v tejto chvíli v Taliansku asi o niečo menšiu rolu, nevedel som si predstaviť, že práve v domovine katolicizmu narazím na priesečník týchto dvoch vo svojej podstate úplne protichodných ideológií.

Aj keď veľkňažná genderizmu, nebinárna protisionistická Židovka Judith Butlerová, osobne tlačí na toto zlúčenie nezlučiteľného a silou svojej autority ručí za gay-friendliness islamistických násilníkov z Hamasu, považoval som Queers for Palestine až do nedele za pomerne okrajový fenomén.

Kým som sa náhodou neocitol na mieste, kde si priam vytvorili svoju samosprávu.

V Taliansku v Palerme vo štvrti La Kalsa.

La Kalsa („Al-Khalesa“) bola v 10. storočí hlavným sídlom arabského Balarmského emirátu, čiže bola stredobodom veľkomesta, ktorý sa svojím významom rovnal Káhire a Córdobe.

Normani presídlili svoje hlavné mesto trochu vyššie do vnútrozemia a La Kalsa pomaly začala chátrať.

La Kalsa, miesto zvláštnej krásy, bola v 20. storočí špinavou a rozpadnutou štvrťou chudobných, ktorí boli vydaní na milosť a nemilosť mafii.

Štandardom v Kalse je, že dúhová a palestínska vlajka visia vedľa seba.

V 90. rokoch sa začala gentrifikácia mafiánskeho brloha. Žijú tam teraz noví ľudia z celého Talianska a z celej Európy, počul som veľa angličtiny, nemčiny a francúzštiny.

Ubytoval som sa v Kalse, lebo som sa mafii pracovne venoval a sú tam aj lacné hostely.

Bol som ohromený: štandardom v Kalse je, že dúhová a palestínska vlajka visia vedľa seba, družne ako brat a sestra. Bežné grafity sú „Free Gaza“, „Palestina Libera“, „Palestina Amore Mio“, „Migrants Welcome, Tourists Go“ a v jednom prípade aj drsná narážka na to, že líderka ľavicovej talianskej opozície je síce propalestínskou bisexuálkou, ale má pritom aj židovské korene.

V Kalse nie je výnimočné, keď na dverách obchodu so suvenírmi sú nalepené vedľa seba nálepky „Proud to be Pride“ a „From the river to the sea, Palestine will be free“.

Nemohol som veriť vlastným očiam: na tejto prekrásnej zemeguli existuje oblasť, v ktorej Queers for Palestine sú mainstreamom.

Prvý obyvateľ, na ktorého som trafil, bol mladý nízky štíhly chlapík so zafarbenými blond vlasmi, s obrovskými tenkými zlatými náušnicami, aké nosili gay-popové hviezdy v 80. rokoch, a na krku mal zavesenú matku všetkých arafatiek.

Taká arafatka sa nedá kúpiť.

Chalan si pred nástupom do svojej maličkej fiatky strčil bielu loptičku z materiálu podobného hodvábu pod arafatku.
O funkcii tejto kvetinovej loptičky môžem iba špekulovať: možno mala zabrániť tomu, aby arafatka poškriabala jeho jemnučkú kožku na krku. Mohla však slúžiť aj tomu, aby arafatka na leptozómnom tele pôsobila majestátnejšie. 

Bolo to v nedeľu na obed, väčšina podnikov bola zavretá, tak som vkročil do kaviarne, ktorá mi bola nesympatická už preto, že podľa tabule pred vchodom sú v nej vítaní „iba milí ľudia“ a že croissanty mali iba celozrnné.

Nuž, čo vám poviem, nezapadol som.

Gender-free, lepšie by sa naše najkrajšie konzervatívne túžby nedali ani vyjadriť! 

Nemal som na sebe nič kvír ani nič palestínske, ale zato som mal na hlave francúzsku šiltovku, na ktorej sa spájal červený kríž s červeným Ježišovým srdcom. Pri sebe som mal najradikálnejší z piatich konzervatívnych denníkov Talianska, La Verità.

Pre istotu som ho rýchlo schoval do ruksaku a počas dvoch dní v Kalse som sa ho neodvážil otvoriť.

Bradatý čašník, ktorý mal podľa najnovšej módy okrúhle diery v ušných lalôčikoch, mi venoval krátky vážny, kritický pohľad.

Cítil som sa zahnaný do kúta. 

Ostatní hostia, medzi nimi dve mladé Nemky, hovorili oduševnene, s tichým, ale sebavedomým hlasom. Všetko bolo také uvedomelé, každé smoothie dostalo kreatívne meno („dittatore di banana“), iba ja som nevedel, kam sa mám pozerať.

Napísal som domov správu: „Pomoc, ocitol som sa v Queers for Palestine pekle!“

Nevedel som si predstaviť, ako tam mám vydržať dva dni.

Postupne som sa začal cítiť lepšie.

Začalo sa to pobytom na WC.

Na dverách záchoda bol nápis, ktorý hlásil s dômyselne maľovanými písmenami, že „z rešpektu pre našich transgender hostí je tento záchod gender-free“.

Gender-free, lepšie by sa naše najkrajšie konzervatívne túžby nedali ani vyjadriť! 

Sociálny konštrukt sociálneho konštruktu bol dvoma krátkymi slovami dekonštruovaný.

Musím sa priznať, že som Kalsu nerád opúšťal.

Ten záchod bol inak úplne nezaujímavý, ale miloval som ho. 

A hneď sa mi začala viac páčiť aj atmosféra v kaviarni.

Opísal by som ju ako veľmi všímavú, podobala sa vlastne na atmosféru v chráme pred začiatkom alebo po konci omše.

Ľudia boli woke v pôvodnom zmysle – bdelí nad každou maličkosťou.

Na tom vlastne nie je nič zlé.

Vedúci bol podľa všetkého Francúz, bol úplne obyčajne oblečený, ale oči mu žiarili. Keď som zaplatil, kratučko ma pohladil po ruke, nežne a s tajuplným úsmevom.

Niečo také sa mi stávalo častejšie, keď som bol mladý a chrumkavý, v mojom terajšom stave ma to však šokovalo – a potešilo.

Predstavený ma pozval do rádu.

Následne som sa vystavil bdelej kalskej bubline už cielene.

Je tam mladá poľská gazela s obočím zafarbeným na rovnakú farbu, akú má pokožka na tvári, ako to vidno v dystopických videách.

Je tam taliansky umelec z družstva umelcov, ktorí majú na dverách fakt hnusné antiizraelské heslá, ale v rozhovore sa prejavil ako neuveriteľne milý a srdečný človek.

Je tam aj jeden človek, ktorý si môže dovoliť byť panovačný, nevšímavý a nemilý: starý palestínsky pán zo Západného brehu, ktorý žije v Taliansku už štyridsať rokov a vedie v Kalse reštauráciu s miliónom palestínskych vlajok.

Fateh má v Kalse postavenie emira.

Po tisícke rokov sa Balarmský emirát obnovil – vďaka kvír nadšencom z celej Európy.

Musím sa priznať, že som Kalsu nerád opúšťal.

Keďže po mojom pobyte vo woke bubline v Palerme nasledovala púť k štyrom pápežským bazilikám v Ríme, mám čo porovnávať.

Bol som vlastne dvakrát po sebe na exercíciách.

A duchovné sústredenie u Queers for Palestine bolo silnejšie.