Viktor Orbán Každá politická kariéra sa končí neúspešne

Samozrejme, Maďarsko mám v tieto dni najviac na mysli. Bude porazený a odstavený od moci? Alebo ešte raz vyhrá, naposledy? A bude vládnuť dvadsať rokov v kuse (2010 – 2030)? Alebo „len“ šestnásť? Aj keď predtým už jedno štvorročné obdobie mal...

Spomínam si; spomienky, spomienky... 1989, mladý demokrat, zažiaril volaním, aby sovietska armáda opustila jeho krajinu. Potom malá centristická strana. Prvým nekomunistickým premiérom bol kresťanský demokrat József Antall, po ňom však prišiel bývalý komunista Gyula Horn.

Orbánovi sa však podarilo zjednotiť pravicu a stal sa premiérom v roku 1998. Ale len na štyri roky (ako pred ním Horn a Antall). Voľby 2002 prehráva, aj tie ďalšie 2006. Medzitým systematicky buduje širokú koalíciu.

Vyhráva 2010 a potom aj 2014. Je zdravým, sviežim vetrom, za manželskú rodinu, proti svojvoľnej imigrácii z cudzej a nám historicky nepriateľskej civilizácie. Ale aj prvé problémy, korupcia, štátne zákazky a podpory stúpencom, prepojenie politickej moci štátu a ekonomických benefitov...

Popularita upadá a politicky ho zachráni veľká imigračná vlna 2015, ktorej sa postaví, popularita mu opäť vyletí hore a na rozdiel od Angely „Wir schaffen das“ Merkel je obrancom Západu a práva občanov si demokraticky rozhodnúť, ktorí neobčania a za akých podmienok sa môžu u nás usadiť. A chápe význam ideí; podporuje konzervatívne alternatívy proti reflexívnej a nemysliacej hegemónii ľavicovoliberálnych elít v západnej Európe.

Svoj vrchol dosahuje asi v roku 2018. Je pochopiteľné, že kandiduje ešte raz. A vyhráva. Keby vtedy povedal „tak a dosť, toto je moje posledné obdobie“ a odišiel z politiky v roku 2022, odišiel by ako veľký štátnik.

Ale nie, túžba po moci je väčšia. Ako rýchlo ľudia s mocou zabúdajú na varovanie lorda Actona, že „každá moc má tendenciu korumpovať (korumpovať človeka – kaziť mu charakter) a absolútna moc korumpuje absolútne“.

V roku 2022 kandiduje opäť a opäť vyhráva, ale už robí vážne chyby. Svojím proruským a protiukrajinským postojom narušuje historicky dané a pre Maďarsko dôležité poľsko-maďarské spojenectvo, trvajúce minimálne od roku 1848. Maďarsko-poľské vzťahy privedie na bod mrazu.

A ruskú agresiu proti Ukrajine vníma ako „vnútroslovanský konflikt“, ktorý sa Maďarska netýka; pritom je to „Drang nach Westen“ neoimperialistickej, revanšistickej euroázijskej ríše, historicky rovnako západnej civilizácii cudzej, ako bola tá Osmanská.

Ak niekomu nevadí, že západné hranice moskovskej ríše by boli v Užhorode či Mukačeve, maďarsky v Munkácsi – ktorý Ilona Zrínyi (manželka Rákócziho I. i Thökölyho, matka Rákócziho II.) v rokoch 1685 – 1688 bránila proti cisárskym habsburským vojskám –, je to to isté, ako keby niekomu inému či tomu istému nevadilo, že severné hranice Osmanskej ríše by boli bývali... na Ponikách.

Z obhajcu Západu sa stal kolaborant s nepriateľom Západu.

Prečo je Maďarsko také slepé v otázke ruskej agresie? Niektorí to vysvetľujú tak, že každý konflikt za posledných 180 rokov Maďari prehrali. Vlastne za posledných 210 rokov; naposledy boli na víťaznej strane v protinapoleonskej koalícii 1813 – 1815.

Predtým povstania Rákócziho I., Thökölyho, Rákócziho II. porazené. Vzbura proti cisárovi, velezrada 1848 – 1849, porazená, a to veľmi krvavo. Vyhrali v lotérii histórie v roku 1867, rakúsko-uhorské vyrovnanie, a dostali oveľa viac, než si zaslúžili (ako napríklad Chorvátsko, ktoré v rokoch 1848 – 1849 bolo na rozdiel od Maďarov cisárovi verné). Hegemónia polstoročie do roku 1918, počas nej arogancia a absencia akejkoľvek ústretovosti voči malým národom pod korunou svätého Štefana.

 Nikto nie je taký dobrý, aby bol spôsobilý byť pri moci viac než šestnásť rokov.

Ďalšia porážka 1918, rozpad Uhorska a to, čo Maďari dodnes vnímajú ako dejinnú tragédiu národa (Trianon). V rokoch 1938 – 1940 síce malé rozširovanie územia štátu, ale v druhej veľkej vojne opäť stáli na nesprávnej a hlavne tej porazenej strane... Heroické povstanie 1956, ktoré však opäť utopili v krvi Sovieti. A Európa, Západ im vôbec nepomohli, ďalšia trauma...

Takže cynizmus v zahraničnej politike, vojna nie je moment heroizmu a záchrany národnej cti (Poliaci, Česi, Slováci), ale len porážky, tragédie a sklamania. Žiadne sympatie pre malé národy bojujúce za slobodu, len cynizmus a snaha dohodnúť sa s mocnými; nech už sídlia v Istanbule (Rákóczi I., Thököly, Rákóczi II. – radšej Istanbul než Viedeň... „krásne“...), Moskve či vo Washingtone.

Viktor Orbán o dva týždne možno vyhrá, možno prehrá. Ak vyhrá, bude to už len smutné. Smutné pre neho to bude, aj keď prehrá, pretože si nevychoval žiadneho nástupcu, žiadneho dediča, všetkých potenciálnych cieľavedome likvidoval, až zostali okolo neho len poskokovia. Nemá v strane nikoho, kto by v prípade porážky bol dôstojným lídrom opozície.

Šestnásť rokov v kuse pri moci je moc. Nikto nie je taký dobrý, aby bol spôsobilý byť pri moci viac než šestnásť rokov. To len pýcha mu to sugeruje. Šestnásť rokov bol kancelárom Helmut Kohl; kandidoval po piaty raz v roku 1998 – a prehral. Keby už nebol kandidoval, bol by odišiel na vrchole moci a nebol by zakúsil poníženie porážky.

Šestnásť rokov bola kancelárkou aj Angela Merkel a ku koncu to bola už úplná katastrofa. Nielen otvorenie hraníc ilegálnym imigrantom, ale aj zbytočné zničenie nemeckej atómovej energie. Či fatálne nepochopenie Putina, čo je to za gaunera. Či zničenie CDU ako strany napravo od stredu a jej premena na stranu naľavo od stredu. (Friedricha Merza ničila, ako len mohla, ale až po vyčerpaní všetkých iných a horších Merkelovou preferovaných možností sa on dostal do čela strany; prajem mu všetko dobré a veľa šťastia.)

Šestnásť rokov bol pri moci aj generál Pinochet, ale ten mal dosť slušnosti odísť sám, vypísať referendum a voľby, a keď ich prehral, odísť dobrovoľne. Čo nemusel. Ale urobil to.

Nikto nie je dosť dobrý na to, aby bol pri moci viac ako šestnásť rokov; a len málokto, aby bol až šestnásť. Pozrite sa na Putina; je pri moci dvadsaťšesť rokov a je to tragikomická postava, paródia na vtip a frašku. Chudák, ktorý si svoj komplex „lieči“ tým, že vraždí.

Britský ultrakonzervatívny poslanec Enoch Powell – a to „ultra“ myslím ako poklonu – raz vyhlásil, že každá politická kariéra sa končí neúspechom, ak ju na vrchole moci a slávy štátnika predčasne neukončí milosrdná smrť. A vo väčšine prípadov mal pravdu; v tomto majú veľkú výhodu americkí prezidenti, pretože sú ústavou obmedzení len na dve volebné obdobia (maximálne osem rokov).

Tí úspešní odídu a neokúsia horkosť porážky. Máloktorý demokratický štátnik, ktorý môže kandidovať opakovane donekonečna, sa vyhne osudu, ktorý predpovedal Enoch Powell. Áno, Churchill sa sám vzdal postu premiéra v roku 1955, keď mal osemdesiat rokov (a aj tak jeho druhé premiérske obdobie 1951 – 1955 bolo len slabým odvarom jeho „najskvelejšej chvíle“ 1940 – 1945). Ale de Gaulle, Thatcher, Kohl – všetci okúsili porážku či pád.

Čo Viktor Orbán 2026? Uvidíme. Ak prehrá, potvrdí sa pravidlo Enocha Powella. Ak vyhrá, bude to jeho jednoznačne najhoršie premiérske obdobie.