Vytvorili aplikáciu zameranú na starostlivosť o seniorov Čakať na pomoc od štátu nestačí. Hlavným manažérom staroby musí byť stále rodina

Keď sa zdravotný stav rodiča náhle zhorší, rodina sa často ocitá v šoku a obviňuje systém. 

Miroslav Kakaš však upozorňuje, že až osemdesiat percent prípadov odkázanosti prichádza postupne a dá sa na ne pripraviť, ak rodina prestane vytesňovať nepríjemné témy.

„Vystríhal by som sa toho, aby sme všetko zvaľovali len na verejnú správu. Tá je síce neefektívna a drahá, ale riešením nie je len prijať ďalších päťsto úradníkov alebo nakúpiť výkonnejšie počítače. O tom to nie je. Rodina by sa mala začať pripravovať skôr, ako nastane akútny problém.“

Hovoríme aj o tom, ako si medzi súrodencami rozdeliť úlohy pri starostlivosti o rodičov, prečo sa nebáť investovať majetok seniora do jeho vlastného komfortu a prečo je dôležité začať s úpravami domácnosti skôr, než príde prvý pád.

Miroslav Kakaš je zakladateľ spoločnosti Silvergon, ktorá sa venuje podpore neformálnych opatrovateľov a rodín starajúcich sa o seniorov. Vytvorila aj aplikáciu, ktorá sa zameriava na prepájanie praktickej pomoci i komunitnej podpory.

Mnohé rodiny spomínajú pri téme opatrovania starších členov rodiny ako problém, že proces posudzovania odkázanosti trvá na Slovensku veľmi dlho, niekedy aj mesiace. Rodina pritom pomoc potrebuje hneď, keď sa zdravotný stav blízkeho náhle zhorší. Prečo to u nás trvá tak dlho? 

Prvá vec je klasická byrokracia, respektíve správa vecí verejných, ktorá nie je úplne efektívna. To je problém sám osebe.

Druhá vec je, ako je tento proces vlastne myslený. Počíta totiž s tým, že rodiny budú rozmýšľať dopredu, plánovať a rozprávať sa o tom so seniorom.

Problém je, keď sa tieto dve veci spoja – to, že sme nastavení neriešiť veci, kým nenastanú, plus nevýkonná verejná správa. Takýto je potom výsledok.

Ale vystríhal by som sa toho, aby sme všetko zvaľovali len na verejnú správu. Tá je síce neefektívna a drahá, ale riešením nie je len prijať ďalších päťsto úradníkov alebo nakúpiť výkonnejšie počítače. O tom to nie je.

Kde je potom hlavný problém?

Rodina by sa mala začať pripravovať skôr, ako nastane akútny problém. Nie je to len o službách štátu alebo samosprávy. 

Mala by si mala všímať príznaky starnutia u blízkych a riešiť odkázanosť dopredu. Netreba čakať na moment, keď mama alebo otec spadnú alebo začnú vážne zabúdať, a až vtedy to riešiť zo dňa na deň.

Práve preto vznikajú problémy, lebo hasíme, až keď situácia nastala. Kedysi ľudia tiež neradi chodili na preventívne prehliadky a o prevencii sa veľmi nerozprávalo. Tak je to aj so starnutím – pripravovať by sa mali seniori aj ich rodiny. A čo sa týka dĺžky vybavovania, samozrejme, že to trvá, pretože nikdy nebude dosť úradníkov ani posudkových lekárov.

Treba skôr intuitívne vycítiť moment, keď už treba zájsť na úrad práce a sociálnych vecí a začať vybavovať.

A odklepnú odkázanosť, aj keď je rodič napríklad ešte v relatívne dobrom stave?

Samozrejme, už tam však musia byť nejaké náznaky. Nebudem to riešiť u vitálnej 65-ročnej mamy. No sú určité príznaky – viac diagnóz, častejšie návštevy lekára, zhoršený pohyb a podobne.

Je potrebné všímať si už prvé varovné signály starnutia. Zabúdanie, opakovanie vecí a podobne. Áno, sú situácie, ktoré prídu náhle, ale osemdesiat percent prípadov je postupných a tých dvadsať či desať percent sú tie náhle, ako napríklad mozgová príhoda.

Vtedy rodina do problému spadne zrazu a nie vlastnou vinou. Ale sústreďme sa na tú väčšinu, pri ktorej ide o štandardné ochabovanie schopností.

Senior vtedy potrebuje „barličky“ – nielen úradný papier, ale aj úpravu domácnosti. 

Ako to myslíte? 

Treba si všímať detaily: dokáže sa starší človek dostať po schodoch do bytu, aby v ňom nezostal uväznený? Nemá tam uvoľnené koberce alebo predlžovačky, o ktoré by sa mohol potknúť?

Sú to drobnosti, ktoré rodina dokáže vyriešiť aj bez obrovských projektov. 

Dokáže si pripraviť jedlo? Ak nie, existujú donášky nákupov, dnes sa dá takmer všetko objednať. 

Ako bariéry pribúdajú, rodina by mala nenápadne plánovať starostlivosť a prispôsobovať ju tak, aby mohol senior žiť dôstojne.

Nemusí to byť vždy len o službách štátu. Najprv môže začať pomáhať rodina alebo okolie a postupne sa pridávajú formálnejšie formy pomoci.

Tým získate čas na úradné vybavovanie. Ak už rodičovi ubúdajú sily, začneme vybavovať posudok odkázanosti, čo je akoby vstupná brána k formálnej pomoci. 

V ideálnom prípade manažuje starostlivosť rodina a postupne zapája susedov, komunitu a neskôr formálnu pomoc, ako je opatrovateľka či donáška jedla.

Ideálna starostlivosť je kombinácia toho, čo je potrebné a čo je možné, pretože každá rodina má iné finančné a časové možnosti. 

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Často sa stáva, že blízky je hospitalizovaný a potom neexistuje plynulý prechod do ďalšej opatery. Rodina v tej fáze zostáva sama, deti pracujú a zrazu sú pred situáciou, ako sa postarať o rodičov.

Táto situácia je ešte náročnejšia. Rodina musí najskôr zistiť, čo je reálne možné. Máme u nás agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti, opatrovateľky zo samosprávy, ale aj platené opatrovateľky z voľného trhu. 

Chyba, ktorú sme často zaregistrovali, je podľahnúť panike. Treba trochu pokoja a pozisťovanie informácií. To je však ďalšia téma – akých informácií? 

Treba porovnať stav seniora s tým, čo dokážeme pokryť sami a čo budeme musieť zaplatiť.

Ak podáme žiadosť na obec, vieme, že to trvá mesiace. Dovtedy musíme využiť platené služby – takto to funguje všade na svete. 

Možno nás to ako rodinu bude stáť tisíc eur mesačne, lebo cez deň musíme byť v práci a zaplatiť niekoho, kto k rodičom príde. Je to o skombinovaní síl. 

Táto situácia môže byť jednoduchšia, ak je súrodencov viac a na starostlivosti sa podieľajú. Ak sú však dvaja a jeden pracuje napríklad v zahraničí alebo ide o jedináčika, je to náročná situácia. 

Dôležitá je aj rodinná dynamika – či sa budeme hádať alebo si povieme, kto prispeje časom a kto peniazmi.

To, že nemocnice neposkytujú informácie, je fakt, o ktorom sme veľa počuli a sami sme ho zažili. 

Existujú však projekty, ako je ten náš alebo napríklad aj projekt Malina, ktorý ľuďom radí práve po hospitalizácii a slúži ako rázcestie.

Mnohí ľudia nad tým rozmýšľajú a chcú pomôcť, ale rodina musí začať od seba a sadnúť si k tomu ako k akejkoľvek inej krízovej situácii. Problém je, že hoci je „všetko na internete“, človek nevie, čo má presne hľadať, je to džungľa informácií.

No práve toto je pre mnohých kameň úrazu – informácie nemajú na jednom mieste a všetko sa dozvedajú len ústnym podaním v štýle: „Ja som to pri mame riešila takto.“

Presne. Naša aplikácia je práve o tom – sú v nej informácie pre krízové situácie, ale hlavne má viesť rodinu k tomu, aby sa pripravovala postupne a plynule do toho manažmentu vchádzala. To je podstatná časť úspechu.

Na Slovensku máme stále silne vžitú mentalitu ústavnej starostlivosti – teda pocit, že štát sa má postarať, a to aj v prípade starostlivosti v starobe.

Takáto mentalita je dokonca aj u samotných seniorov. Boli sme na pár akciách Jednoty dôchodcov, a keď sme im hovorili o našich myšlienkach a o tom, že si môžu pomáhať aj navzájom, boli skalopevne presvedčení, že sa o nich musí postarať štát, lebo celý život pracovali.

Keď sme podotkli, že väčšiu časť zodpovednosti by mali prevziať deti, tak ich ochraňovali: nemajú na takéto hlúposti čas, lebo musia pracovať a chodiť na dovolenky. Akoby si tú situáciu ospravedlňovali. Často u nás funguje len vzťah medzi jednotlivcom a štátom a nič medzitým.

Naša myšlienka je, že rodina má morálnu zodpovednosť, ale nesmie v tom zostať sama. Štát tu má byť nato, aby riadil veci verejné, ale dôležitá je aj komunita, priatelia, susedia a kolegovia. 

Na druhej strane tu máme také slovenské špecifikum, že väčšina záťaže starostlivosti o starších členov rodiny zostane zvyčajne na žene. Tá má za sebou už starostlivosť o deti a po rokoch v práci zrazu príde ďalšia úloha: postarať sa o rodičov. Mnohé ženy tak nemajú šancu zaradiť sa normálne do práce plus sú veľmi vyčerpané, až vyhorené. 

Je to pravda a najhoršie je, keď sa tie záťaže stretnú naraz. Keďže sa materstvo posúva, ženy majú doma ešte deti a zároveň už musia riešiť rodičov. 

Tejto „sendvičovej generácii“ potom hrozí vyhorenie alebo psychické zrútenie. To, že ženu štylizujeme do úlohy opatrovateľky, je akési evolučné dedičstvo, ktoré sa síce oslabuje, ale v niektorých regiónoch stále silno pretrváva.

Podstata je v tom, že rodina musí spolupracovať. Úloha muža či ženy je nepodstatná, dôležité je rozumne si to rozdeliť. Najhoršie je, keď niekto zostane sám a ostatní súrodenci mu namiesto pomoci len rozdávajú múdrosti a kritizujú ho. Tá dynamika sa musí zmeniť.

Aj keď som v Bratislave a ty v Detve či vo Zvolenskej Slatine, vždy môžem z Bratislavy objednať lekára, lieky alebo poslať peniaze na pomoc. Je to kolektívna zodpovednosť.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo radíte súrodencom, ak ich je v rodine viac a rodič už potrebuje pomoc? Kde sa má začať tá debata? Ako hovoríte, v rodinách sú rôzne možnosti – niekto odmieta externú starostlivosť, iný má malé deti a prácu a skutočne nestíha. Ako sa dá rozumne dohodnúť?

Možno to nie je o definícii jedného bodu, ktorým treba začať. Dôležité je, aby rodina vôbec začala komunikovať.

Ideálne je sadnúť si spolu osobne – napríklad pri príležitosti Veľkej noci alebo si na to proste vyhradiť čas a stretnúť sa v jednej miestnosti.

V deväťdesiatich percentách rodín sa prirodzene nájde niekto, koho nazývame „primárny opatrovateľ“. Je to človek, ktorý si to viac uvedomuje alebo je aktívnejší, a ten by mal ostatných poprosiť o stretnutie. Vnímam to v podstate ako pracovný míting.

Treba do toho vniesť racio?

V našej aplikácii máme o tom články a odporúčania. Skutočne ide o to spísať si, aká je situácia a čo mama s otcom potrebujú. 

Ak sú v stave, že sa môžu na tejto diskusii zúčastniť, je to ideálne – je lepšie, ak o nich nehovoríme ako o objekte, ale sú subjektom diskusie. Majú k tomu čo povedať. Musíme si prejsť agendu: čo treba vybaviť, koľko to stojí, aké máme financie. Môžu zostať rodičia v dome sami alebo potrebujeme niečo financovať?

Máme napríklad susedu, ktorá žije v 150-metrovom byte v centre mesta. Lenže je na štvrtom poschodí bez výťahu a cesta hore jej trvá trištvrte hodiny. Pýtam sa: má význam žiť v byte za pol milióna eur takýmto spôsobom? Je to trápenie.

Pritom riešením nemusí byť hneď zariadenie pre seniorov. Existujú asistované bývania alebo menšie byty na prízemí.

Zo zvyšných peňazí z predaja sa dajú financovať služby – to, že niekto príde na tri hodiny denne a pomôže. Treba vybalansovať potreby seniora s našimi časovými, finančnými a, samozrejme, aj emocionálnymi či morálnymi možnosťami.

Emócie sa z toho nedajú úplne vynechať, keďže ide o rodičov.

Samozrejme, sú to rodičia. Ale tá dynamika nie je vždy ružová a nie všetci rodičia boli ideálni. Mal som však kolegyňu, ktorej otec bol ťažký alkoholik a nemala problém sa oňho postarať. 

Tieto veci treba dať na stôl a pripraviť si plán. Najhoršie je, podobne ako keď sa stratíte v lese, podľahnúť panike.

A čo ak má každý v rodine inú predstavu a niekto má pocit, že robí neporovnateľne viac?

Je to ťažké, každý máme svoju povahu a aj rodičia sú rôzni. Niekedy je dobré poradiť sa so psychológom, ako rodiča priviesť k zmene názoru, lebo mnohí napríklad k sebe nechcú nikoho cudzieho.

My klientom neradíme jeden „správny“ spôsob, skôr im ukazujeme možnosti. Stáva sa aj to, že niekto z rodiny proste odíde a celá starosť zostane na jednom človeku.

Nedávno sme viezli paniu zo zariadenia na chemoterapiu – mala dve dcéry a brata priamo v Bratislave, nie kdesi v zahraničí, no nakoniec sme ju viezli my. Nikto z nich si nenašiel čas. Každý má tú morálnu hranicu inde.

V zahraničí sú bežné služby „manažérov starostlivosti“, takzvaných care managers, ktorí fungujú ako mediátori. Pomáhajú rodine dohodnúť si podmienky, keď to nedokáže sama. 

U nás na to možno ešte nie sme mentálne pripravení, aby nám do toho hovoril niekto cudzí, ale už vznikajú napríklad komunitné skupiny pre neformálnych opatrovateľov. Začíname chápať, že starostlivosť o seniora je o celom podpornom okolí. 

Máte rady, ako hovoriť so samotným rodičom o jeho predstavách? Je to citlivá téma aj pre samotného seniora.

Seniori často hovoria: „Nikoho nepotrebujem, som samostatný.“ Jedna osemdesiatnička nás presviedčala, že ešte vyskočí na stoličku a vymení žiarovku. Je to obdivuhodné, ale ak spadne, rodinu čaká kolotoč v nemocniciach, ktorý za to riziko nestojí. 

V aplikácii radíme, ako viesť tieto rozhovory citlivo. Netreba rodičom hovoriť: „Si starý, budeme ti nakupovať.“ Stačí začať malou zmenou: „Čo keby ti vnuk raz za týždeň priniesol nákup? On sa tým niečo naučí a tebe to pomôže.“ 

Senior tak môže mať pocit, že prijatím pomoci vlastne pomáha vychovávať mladšiu generáciu. To je to skutočné spájanie generácií.

Ak sa zdravotný stav postupne zhoršuje, čím treba začať ešte predtým, než sa uvažuje o zariadení?

Kľúčové je bývanie. Či je bezpečné, či senior môže zostať sám alebo sa má niekto k niekomu nasťahovať. 

A potom financovanie. Dôchodok na službyčasto nestačí. Rodina sa musí rozhodnúť, či sa poskladá alebo sa využije majetok seniora. 

Ako som spomínal, nemá zmysel trápiť sa v obrovskom byte bez výťahu. Ak sa taký byt predá, senior môže mať zaplatené kvalitné služby na roky dopredu. 

Mnohí sa však nechcú rozlúčiť so svojím domovom.

Tu zlyháva aj štát. V zahraničí fungujú reverzné hypotéky – banka seniorovi vypláca peniaze, čím si byt „predkupuje“, ale on v ňom má doživotné právo bývať.

U nás na to chýba legislatíva. Podobne chýba poistenie pre prípad odkázanosti, ktoré by človeku neskôr vykrylo napríklad opatrovateľku na pár hodín denne.

Musíme o tom hovoriť, lebo pribúdajú rodiny s jedným dieťaťom alebo single ľudia. Staroba a smrť nie sú príjemné témy, ale to, ako sa na ne pripravíme, nás charakterizuje ako vyspelú spoločnosť.

Na aké praktické dokumenty, ktoré by sme mali dopredu vybaviť, sa v tom zhone zabúda?

Kým je rodič pri vedomí, je dôležité vedieť, kde má uložené poistky, zmluvy či vlastnícke listy. Ale aj fotky a spomienky. 

Dôležité sú splnomocnenia, posledná vôľa a téma „posledného želania“. V parlamente sa o tom diskutuje – ide o to, či chce byť človek umelo udržiavaný pri živote, ak mu napríklad odumrie mozog. 

Ak to vyjadrí vopred, je to obrovská pomoc pre rodinu aj lekára pri tom ťažkom rozhodovaní, či oživovať alebo nie. V aplikácii na to máme aj tlačivo.

Kedy je tá správna chvíľa začať to riešiť?

Keď sa objavia prvé príznaky – občasné zabúdanie, dezorientácia, vynechanie liekov. Vtedy môže včasná liečba predĺžiť plnohodnotný život o roky. 

Nevyriešite to za jeden nedeľný obed, treba začať drobnosťami. A netreba zabúdať na vnúčatá – seniori často radi rozprávajú svoje príbehy, len sa ich nikto nepýta. Treba k tomu svoje deti viesť. 

Starostlivosť o rodičov je v niečom ťažšia ako o deti. Deti smerujú k samostatnosti, ale pri rodičoch je ten koniec iný a vďaka medicíne to môže trvať aj pätnásť rokov, kým je človek fyzicky tu, ale mentálne v inom vesmíre.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Bolo by riešením zriadiť jedno miesto, na ktorom by sa o téme starostlivosti dalo všetko zistiť?

Informácie často chýbajú preto, lebo ľudia ich vytesňujú. Niekto hľadá len jednu zázračnú vetu, ktorá všetko vyrieši, ale tak to nefunguje. 

My sa snažíme rodiny motivovať, aby začali včas. A hlavne, aby nezabúdali na seba. Lebo, povedzme si úprimne, starostlivosť o rodičov je emočne aj fyzicky veľmi náročná.

Pri súčasnom systéme, v ktorom majú mnohé rodiny vlastné bývanie len vďaka vysokým hypotékam, je pre ne nemožné, aby prišli o jeden plat z dôvodu, aby zostali doma s rodičom. 

Zamestnávatelia dnes prichádzajú o skúsených ľudí v strednom veku, ktorí odchádzajú opatrovať rodičov. 

Vo svete existuje koncept caregiver friendly workplace – pracovisko ústretové k opatrovateľom. Štatisticky má každý piaty zamestnanec takéto povinnosti. Ak firma nastaví flexibilné pravidlá, zachráni skúsených zamestnancov pred vyhorením a samu seba pred nákladmi na hľadanie nových ľudí. 

Niekedy stačí aj vyhradené parkovacie miesto bližšie k vchodu, aby človek stihol cez obed odbehnúť podať rodičom jedlo. Alebo väčší priestor na home office v období, keď sa musia o nich starať.

Firmy by mali začať ponúkať aj takéto benefity, už to nie je len o podpore rodičov s malými deťmi. Stúpa počet ľudí v produktívnom veku, ktorí sa musia postarať o rodičov alebo blízkych. 

Keď nastane kritická situácia, ľudia sa obracajú na obec alebo mesto so žiadosťou o opatrovateľku. Posudok dostanú aj na sedemhodinovú starostlivosť, realita býva však iná. Opatrovateľka príde maximálne na tri hodiny, lebo ich je málo.

Opatrovateliek je málo, tie súkromné sú drahé alebo odchádzajú do Rakúska a Nemecka. V našej aplikácii máme kontakty na spoľahlivé agentúry, ale netreba si robiť ilúzie ani o tých obecných. 

Systém u nás často funguje len vďaka eurofondom, z ktorých sa platia mzdy. Ak tieto peniaze skončia, systém môže skolabovať, lebo sme nevybudovali nič udržateľné – žiaden hybridný systém financovania či kontroly kvality.

Čo má teda rodina robiť, ak potrebuje pomoc ihneď?

Prvým krokom je odbor sociálnych vecí na miestnom alebo mestskom úrade v mieste bydliska rodiča. Tam by mali rodinu navigovať. 

Druhým krokom je úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, na ktorom sa podáva žiadosť o posúdenie odkázanosti. 

V strese je ťažké pamätať si to, preto je to v aplikácii podrobne rozpísané, dokonca je možné vygenerovať si vlastný plán starostlivosti. 

Treba však počítať s tým, že obecná služba nemusí stačiť a rodina bude musieť časť financovať sama.

Je dôležité vedieť, že ak sa využíva jedna štátna služba, často sa stráca nárok na inú.

Presne tak. Nemôžete poberať príspevok na opatrovanie, ak senior využíva obecnú opatrovateľskú službu. Treba si to dobre zvážiť. 

Na druhej strane, v príspevku na opatrovanie môžete napríklad žiadať o peniaze na úpravu kúpeľne, čo je nesmierne dôležité. 

Bezbariérový prístup a bezpečnosť minimalizujú riziko úrazu, ktorý by mohol byť pre seniora fatálny. Aj na to treba myslieť v predstihu, nie až keď je senior úplný imobilný. 

Žiaden zázračný papier neexistuje. Musíme prijať fakt, že starostlivosť o rodičov je prirodzenou súčasťou života. Keďže podiel seniorov v populácii prudko rastie, táto situácia bude gradovať. 

Demografia nepustí a my na to ako spoločnosť nie sme pripravení. Musíme o tom hovoriť, komunikovať v rámci rodín a pamätať na to, že rodina je pri téme starostlivosti základom.