Vyrastá nám generácia pozeračov videí

Vyrastá nám generácia pozeračov videí

Rozhovor so spisovateľom Pavlom Rankovom o autorských hrách s čitateľmi, kritike literárnej kritiky, aj o tom, prečo neverí mladej generácii.

Je to otrepaná otázka, ale pri spisovateľovi hádam odpustiteľná – čo vás bavilo v detstve čítať? Predpokladám, že tak, ako pri iných chlapcoch, to boli mayovky.

Ale kdeže, od Maya bol horší už len Jules Verne. Skúšal som oboch, ale nejako ma nechytili. Bol som dyslektik, takže s čítaním som mal veľké problémy. Časom sa to našťastie upravilo a v deviatej triede som podľahol sovietskej a poľskej sci-fi literatúre. Sci-fi, to boli vlastne tie bájne svetlé zajtrajšky. Najväčší komunisti sa ich aj dožili – keď sa z nich stali raní kapitalisti.    

Narodili ste sa v Poprade...

...áno, ale nie som Popradčan.

Ako to?

Pochádzam z Vysokých Tatier, z Dolného Smokovca, v popradskej pôrodnici som iba prišiel na svet. Na Tatry a Smokovec však nemám takmer žiadne spomienky, keďže rodičia sa čoskoro presťahovali do Bratislavy. Odvtedy žijem na jednom a tom istom mieste, v Karlovej Vsi. Som ako stredoveký roľník – z rodnej dediny ani na krok. Ešte aj učím na tej istej katedre, na ktorej som kedysi študoval.

Čo vás priviedlo k štúdiu knižničných vied?

Za všetko môžu komunisti. Otec pracoval v Revolučnom odborovom hnutí, jeho úlohou bolo sprevádzať rekreantov, dnes sa tomu vraví delegát. Keď sa v roku 1970 dostal do Talianska, hneď ušiel do USA, kde sa pokúšal vybaviť, aby sme mohli prísť za ním. Keď bolo jasné, že sa mu to nepodarí, tak sa po desiatich mesiacoch vrátil domov. Práve som končil prvý ročník.

Mama vedela o otcovom pláne emigrovať?

Nie. Najhoršie na tom bolo, že on emigroval zo služobnej cesty, čo bolo posudzované omnoho prísnejšie ako v iných prípadoch. ŠtB ho po návrate priamo z letiska odviezla na Februárku. Jediným šťastím bolo, že jeho prípad dostal do rúk človek, ktorý býval neďaleko nás v Karlovej Vsi. Pomohol mu dostať sa zo šlamastiky, ale pracovná kariéra bola fuč.

Kvôli týmto životným okolnostiam som si pri výbere vysokej školy musel hľadať taký odbor, kde bola aspoň aká-taká šanca na prijatie. Pomohlo mi, že počas socializmu bolo plánované aj to, koľko chlapcov a koľko dievčat má čo študovať. Na knihovníctve a vedeckých informáciách, ako sa vtedy volal náš odbor, sa chlapčenskú kvótu nikdy nedarilo naplniť. Takže keď som prišiel na prijímačky, mal som body už len za to, že nie som dievča. Čo by na to povedali dnešné feministky? Tak ma nakoniec prijali.

"Sovietska sci-fi literatúra, to boli vlastne tie bájne svetlé zajtrajšky. Najväčší komunisti sa ich aj dožili – keď sa z nich stali raní kapitalisti." Zdieľať

Otcov nevydarený pokus poznačil vzťah vašich rodičov?

Samozrejme, a rovnako poznačil aj môj vzťah s otcom. Predsa len, v čase, keď začínate chodiť do školy, sa zrazu ocitnete bez otca, čelíte najrôznejším otázkam, nemá vás kto podržať. Cestu k sebe sme si našli, až keď som dospieval a pochopil som, prečo emigroval.     

A čo vaša manželka?

Ona je Bratislavčanka, psychologička.

Manželstvo spisovateľa a psychologičky musí byť zaujímavé.

Áno, neraz ku mne pristupuje s akousi paternalistickou zhovievavosťou a tak jej musím pripomínať, že nie som jej klient. Jej obľúbenou frázou je – neboj sa, spoločným úsilím to zvládneme. 

Ona by vám zasa mohla zdôrazňovať, že nie je postavou v diele vášho života...

...áno, to by mohla (smiech). Zosobášili sme sa mesiac pred pádom totality – na úrade aj v kostole. Tá dvojtvárnosť, do ktorej sme boli vtedy tlačení, bola strašná.

Pochádzate z veriacej rodiny?

Ako sa to vezme. Otec bol akýmsi teistom, hovoril, že vo vesmíre musí byť nejaká sila, ale sám seba určite nepovažoval za veriaceho človeka. Mama zasa bola tradičnou katolíčkou. Na vysokej školy som sa cez Dana Bútoru dostal aj k disidentskej a samizdatovej literatúre.

Počas vysokoškolského štúdia ste začali aj s písaním?

Áno, písal som poéziu. Aj keď to je asi príliš vznešené pomenovanie pre tých niekoľko básničiek. Mal som však guráž a poslal som ich do literárneho časopisu Dotyky. Oni si ma pozvali a vysvetlili mi, že to, čo som im doručil, je jednoducho neuverejniteľné. Hodil som to do koša a tým skončila moja básnická kariéra.

Tak ste presedlali na prózu.

Opäť za to môžu komunisti, konkrétne povinná vojenská služba, ktorú som absolvoval v Žiline ako vychovávateľ na strednej vojenskej škole. Bolo tam veľa voľného času a málo možností, tak som sa upol nielen na čítanie, ale napísal som aj svoju prvú poviedku Fotografia. Zjavne sa mi vydarila viac ako verše predtým, keďže bola publikovaná. 

Kam smerovali vaše kroky po vojenčine?

Zamestnal som sa vo Výskumnom ústave kultúry, kde som spolupracoval s literárnym vedcom a disidentom Rudolfom Lesňákom na výskume čítania dospelých. Do toho prišiel November, ústav zrušili a ja som prešiel do Slovenskej národnej knižnice, ktorá vtedy patrila pod Maticu slovenskú. Keď ju v roku 1990 ovládli kadejakí hejslováci, radšej som odišiel do Slovenskej pedagogickej knižnice a odtiaľ som v roku 1992 prešiel na katedru knižničnej a informačnej vedy, kde zháňali nového človeka.  

Z vojenčiny ste si priniesli aj rozhodnutie stať sa vegetariánom.

Keby ste videli, čo sa tam jedlo, tak by ste sa rozhodli rovnako. Vegetariánstvo nebolo pre mňa úplnou novinkou – otec istý čas cvičil jogu a vtedy nejedol ani mäso. Ja som sa na to chcel dať už počas vysokej školy, ale bolo mi ľúto maminých rezňov. Takže definitívne rozhodnutie padlo až počas vojenčiny a dodnes som ho nezmenil.

Ináč, je zaujímavé, že aj vegetariáni boli pre vtedajší režim podozriví. Jeden známy ma zrazu začal zasypávať otázkami typu, či sa vegetariáni aj spolu stretajú, či máme nejaké prepojenie na východné náboženstvá alebo či si dovážame špeciálne potraviny zo zahraničia. Zrejme bol spolupracovníkom ŠtB, aj keď naisto som to nevedel a ani som si to nejako nezisťoval.

Prvá zbierka poviedok vám vyšla v roku 1995.

Volala sa S odstupom času a vyvolala pomerne búrlivý ohlas, kritiky boli veľmi záporné aj veľmi kladné. Vyšlo na ňu asi 15 recenzií, čo sa mi už potom nikdy nestalo. Boli to 90. roky, keď takmer všetko, vrátane vydavateľstiev, ovládli Mečiarovi ľudia. Koloman Kertész Bagala sa napriek tomu, alebo práve preto, rozhodol založiť vydavateľstvo KK Bagala, kde vyšla aj moja kniha. A rovnako aj knihy ďalších autorov, ktorých vtedy nikto nevydával.

Okrem toho rozbehol každoročnú súťaž Poviedka, z ktorej vzišlo niekoľko nových kvalitných autorov. Osobne som Kalimu vďačný za veľa múdrych rád.

Vy ste majstrom poviedky. V jednom rozhovore ste priznali, že ich aj najradšej čítate. Prečo vám učaroval práve tento žáner?

Spočiatku som nemal materiál na väčší román. Zároveň som bol na univerzite zamestnaný na plný úväzok a času som nemal nazvyš. Výhodou poviedky je, že ju napíšete za víkend a prečítate za niekoľko desiatok minút. Ale to je asi dosť pragmatická odpoveď.

"Keby sa ma niekto opýtal, ktoré jedno dielo si má odo mňa prečítať, tak by som mu odporučil román Matky." Zdieľať

Paradoxne, medzi širšou verejnosťou viac ako vaše poviedky zarezonoval román Stalo sa prvého septembra, ktorý sa dočkal niekoľkých prekladov do zahraničia, Slovenské národné divadlo ho zdramatizovalo, pripravuje sa dokonca aj filmový scenár. Považujete tento román za svoje najvýznamnejšie dielo?

Nie, keby sa ma niekto opýtal, ktoré jedno dielo si má odo mňa prečítať, tak by som mu odporučil román Matky. Keď sa vraciam k Stalo sa prvého septembra, nachádzam miesta, ktoré sú príliš tvrdé, ťažkopádne a dnes by som ich napísal ináč.

Matky sú podľa vás vydarenejšie, ale Stalo sa prvého septembra nesporne zarezonovalo viac. Prečo?

Vidím za tým mimoliterárne dôvody. Stalo sa prvého septembra sa odohráva v pohnutom období rokov 1938 – 1968, ktoré dodnes vyvolávajú mnohé otázky a polemiky nielen medzi odborníkmi, ale  aj medzi obyčajnými ľuďmi, ktorí tieto roky zažili.

Niekoľkokrát sa mi stalo, že ma z nejakej školy pozvali diskutovať o tejto knihe, ale na hodinu dejepisu, nie literatúry. Až tak ma to nepotešilo, lebo pre mňa je to v prvom rade literárne, nie historické dielo.

Na druhej strane, napísanie historického románu si vyžaduje pomerne rozsiahlu teoretickú prípravu.

A to ma na tom celom baví najviac. Dejiny sú plné momentov, pri ktorých si poviete – tak toto nevymyslíš.

Baví vás chodiť na diskusie s čitateľmi?

Z marketingového hľadiska nie, ale fascinujúce je pre mňa počúvať, ako radoví čitatelia interpretujú prečítané. Niektoré veci pochopia presne naopak, ako som ich myslel. Diskutovať o tom ma naozaj baví.    

Literárni kritici vás označujú za hravého spisovateľa. Napríklad váš najnovší román Miesta, čo nie sú na mape rozvíja dej vašej staršej poviedky Dedina, čo nie je na mape. Čo sú to za autorské postupy?

Netreba za tým hľadať nič výnimočné. Práve naopak, väčšina ľudí tieto moje hry ani nepostrehne a tí, čo ich postrehnú, tak ich zväčša neocenia.

Spomínaná poviedka vyšla v zbierke Na druhej strane, ktorá sa začína z oboch strán, možno ju teda čítať spredu aj zozadu. V tom istom mesiaci som časopisecky publikoval rovnomennú poviedku, ktorá vysvetľovala okolnosti vzniku tejto knihy, pričom ona sama v nej nie je. Celé to bol jeden projekt, ktorý ma veľmi bavil. Ale asi len mňa.

Zbierka Na druhej strane mala byť z vašej strany aj istým výsmechom z e-kníh a čítačiek, keďže na knihu, ktorá začína z dvoch strán, by čitateľ potreboval obojstrannú čítačku, aká asi ani nie je na trhu. Keďže sa čitateľským návykom venujete aj odborne, myslíte si, že nové formy konzumácie obsahu oberajú čitateľov o zážitok z čítania?

Mám na to dve odpovede. Osobne mám rád literatúru, nie papier. Ak natrafím na dobrý obsah, tak mi vôbec neprekáža, keď ho absorbujem z obrazovky. Sám mám čítačku a čítam aj e-knihy.  

Na druhej strane, výskumy čítania hovoria, že ľudia lepšie rozumejú textu na papieri. Najmä v prípade beletrie. Na webe vyhľadávame prevažne krátke, hutné texty, akési kondenzáty, a pri ich čítaní sme neustále rušení ďalšími podnetmi, čítame fragmentárne.

Dôsledkom toho je, že čoraz viac ľudí má problém s čítaním a chápaním rozsiahlejších textov. Z kultúrneho hľadiska je to katastrofa a hrozí, že ľudia budú menej vzdelaní ako predchádzajúce generácie. Zároveň umelá inteligencia bude stále inteligentnejšia. Je to paradox, dúfam, že nie nebezpečný. Ale to som už asi na hrane sci-fi.

Svoju negatívnu rolu v tomto nesporne zohrávajú sociálne siete.

Facebook je pre mladých ľudí prežitok, pretože je tam veľa písmen. Oni chcú už len videá a obrázky na YouTube a Instagrame. Nepotrebujú čítať, stačí im scrollovať.

Čo s tým?

Na svojich študentoch vidím, že si uvedomujú negatívne dôsledky sociálnych sietí na ich vlastnú osobnosť, ale, žiaľ, nemajú vôľu s tým niečo robiť.

Ste docentom na katedre knižnej a informačnej vedy. Stretáte ešte študentov s knihami? Lebo ja učím na katedre žurnalistiky a študenta s novinami som nevidel už poriadne dlho.

Ani ja s knihami. Ale so smartfónmi a informačnými technológiami dennodenne.

"Čoraz viac ľudí má problém s čítaním a chápaním rozsiahlejších textov. Z kultúrneho hľadiska je to katastrofa a hrozí, že ľudia budú menej vzdelaní ako predchádzajúce generácie." Zdieľať

Keby ste mali študentom vysvetliť, prečo je dôležité čítanie, napríklad beletrie, čo by ste im povedali?

Čítanie rozširuje slovnú zásobu, núti nás sústrediť pozornosť na jednu činnosť, rozvíja abstraktné myslenie. Na rozdiel od filmu si čítaný príbeh musíme predstaviť – ako len chceme, sme limitovaní len svojou fantáziou. Literatúra posilňuje našu empatiu, musíme sa vcítiť do literárnych postáv, zaujať k nim nejaký postoj, podučiť sa od nich, hodnotiť ich rozhodnutia. Učíme sa rozumieť príčinám a dôsledkom ich konania, môžeme si odžiť rôzne situácie bez toho, aby sme si narazili vlastnú držku.

Môžeme prežívať nielen svoj život, ale aj desiatky ďalších...

Áno, literatúra poskytuje možnosť citového úniku z vlastnej reality, čo môže pôsobiť katarzne, očisťujúco.

Podľa mňa by bolo užitočné, keby boli predmety literatúra a čítanie oddelené. Teória a história literatúry totiž mnohých študentov nebavia a znechucujú im samotné čítanie. V rámci predmetu čítanie by mohli byť nejaké knihy povinné, ale študenti by mali mať možnosť navrhovať aj vlastné knižné tipy, o ktorých by potom diskutovali a interpretovali ich.

Máte svoje čitateľské návyky?

Čítam takmer výhradne poležiačky v posteli pred spaním. A ešte vo vlaku.

Neberie vás na spanie?

Chodím spať pomerne skoro, takže nie som ešte natoľko unavený, aby som nezvládol hodinku si čítať. Všimol som si však, že čítam omnoho pomalšie, ako keď som bol mladší. Stihnem len asi dve-tri knihy mesačne.

V jednom rozhovore ste spomenuli, že medzi Slovákmi a Čechmi prebieha slabá kultúrna výmena. Kým my si kúpime a prečítame aj knihy v češtine, oni radšej preložia slovenské diela do češtiny. Ak vôbec.

Je to zvláštne, ale vždy to tak bolo. Česi nikdy nerozumeli slovenčine tak dobre, ako Slováci češtine. Aj keď sa tvárili, že to tak nie je. Možno je za tým aj isté kultúrne povýšenectvo – oni sú historické země, my sme len Slovensko.

Aký je váš vzťah s literárnou kritikou?

Veľmi zlý. Ale uznávam, že mojou vinou. V minulosti, keď sa v nejakej recenzii objavili hlúposti, tak som neváhal verejne to spočítať jej autorovi. Bral som to ako takú pozičnú hru. Až neskôr som pochopil, že oni to brali smrteľne vážne – ako útok na svoju profesiu, stav, ktorý je síce málopočetný, ale o to zomknutejší. Všetci sa dusia v jednom hrnci.

Ste literárny samotár alebo máte nejakého súputnika?

Generačne blízky mi je Vlado Balla, začali sme písať približne v rovnakom období. Ale svetonázorom, pohľadom na literatúru aj štýlom písania sme veľmi odlišní. Kráčame vedľa seba po úplne odlišných chodníkoch. Na rozdiel od literárnej kritiky nie sú spisovatelia natoľko zomknutí, nechodia do rovnakých viech a kaviarní.

Z vášho pohľadu na mladú generáciu cítiť istú skepsu. Neboli však nedávne spoločenské udalosti dôkazom, že to nie je až také zlé? Že mladí sa ešte dokážu postaviť za lepšiu krajinu?

Bolo to naozaj povzbudivé. Dokonca som si odkladal výtlačky novín z tých dní, aby som sa o desať-dvadsať rokov pohľadom na nich mohol potešiť, že čosi také sme zažili. 

V čom však nedôverujem tejto generácii je, že sú príliš nihilistickí. Dokážu sa zjednotiť proti niečomu, ale nie za niečo.

Boli predsa za slušné Slovensko.

Oficiálne za slušné Slovensko, ale v skutočnosti proti Ficovi. Tým netvrdím, že ja som za Fica, to určite nie. Kotleba u mnohých mladých boduje práve tým, že aj on je nihilista. Dokáže hodiny kritizovať, čo všetko je zlé, čo všetko by zrušil, koho treba nenávidieť, ale riešení, tobôž vízie sa od neho nedočkáte.

"Dnešní vysokoškoláci nemajú absolútne žiadnu predstavu o svojej budúcnosti, nič pre ňu nerobia. Pre mňa ako učiteľa je to skutočne frustrujúce." Zdieľať

Učíte vysokoškolákov už viac ako štvrťstoročie. V čom sa zmenili?

Keď som v 90. rokoch nastúpil na katedru, vravel som si, že je len otázkou času, kedy ma nahradí niektorý z mojich študentov. Boli vzdelaní, mali ťah na bránku. Dnešní vysokoškoláci však nemajú absolútne žiadnu predstavu o svojej budúcnosti, nič pre ňu nerobia. Je to generácia pozeračov videí. Pre mňa ako učiteľa je to skutočne frustrujúce.

Poznáte Petra Pečonku?

(Smiech) To je kto?

Autor knihy Svätý mäsiar zo Šamorína.

No, počul som o ňom.

Je verejným tajomstvom, že je to jeden z vašich ďalších projektov.

Tak dobre, nebudem sa hrať na nového Maxima E. Matkina. Identitu Petra Pečonku som budoval strategicky a dlhodobo. Do Bagalovej súťaže som niekoľkokrát poslal poviedku pod týmto menom. Dvakrát sa dostala medzi finalistov. Až potom som vydal knihu pod Pečonkovým menom. O tom, že som to ja, vedeli len dvaja ľudia. Nikto iný. Pomerne dlho sa nám to darilo úplne tajiť. Bavilo ma sledovať ako sa z fiktívneho autora stala postava kolektívne odhaľovaného príbehu jeho identity.

Takže ďalšej knihy od Petra Pečonku sa po jeho odhalení už nedočkáme?

Ale dočkáte – pod iným menom.

Kto je Pavol Rankov



Narodil sa v roku 1964 v Poprade, vyrastal a žije v Bratislave. Študoval na Katedre knižničnej a informačnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde pôsobí v pozícii docenta. V minulosti pracoval vo Výskumnom ústave kultúry, v Slovenskej národnej knižnici, v Slovenskej pedagogickej knižnici, aj ako copywriter v reklamných agentúrach. Ako spisovateľ debutoval zbierkou poviedok S odstupom času (1995), neskôr vydal zbierky My a oni / Oni a my (2001), V tesnej blízkosti (2004) a Na druhej strane (2013). Výrazný ohlas zaznamenali jeho romány Stalo sa prvého septembra (2008) a Matky (2011). Jeho najnovší román sa volá Miesta, čo nie sú na mape (2017). Je nositeľom viacerých domácich aj zahraničných literárnych ocenení.
 


Foto - Pavol Rábara 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo