Fenomén Zero Poľská odpoveď na názorovo jednoliate tímy tradičných médií

Prečo by to malo zaujímať slovenského čitateľa? Zero predstavuje jeden z najúspešnejších mediálnych projektov v strednej Európe a počas posledného roka výrazne zasiahlo do poľskej verejnej debaty a priamo do poľskej politiky. Navyše ide o projekt, ktorý je zaujímavou odpoveďou na krízu „tradičných médií“ v ére spoločenskej polarizácie.

„Generácia Stanowského,“ napísal nedávno o voličoch okolo tridsiatky denník Gazeta Wyborcza. „Stanowski mi otvoril oči pre politiku,“ hovorí v článku jeden z mladých respondentov a pokračuje: „Predtým ma to vôbec nezaujímalo.“

Po júnových prezidentských voľbách, v ktorých nečakane zvíťazil konzervatívny kandidát Karol Nawrocki, mnohí komentátori poukazovali na to, že jedným z kľúčových prvkov Nawrockého víťazstva bola práve zmena, ktorú do verejnej debaty priniesla Stanowského platforma.

„Kanál Zero je dnes médiom, ktoré nadhadzuje hlavné témy verejnej debety mnohokrát častejšie než mediálny mainstream,“ napísal publicista Roch Zygmunt.

Marketingovo úspešný a neideologický štýl

Krzysztof Stanowski, veľmi úspešný športový novinár s veľkým podnikateľským talentom, vstúpil do povedomia najprv ako tvorca niekoľkých úspešných internetových platforiem venovaných športu.

Od začiatku sa preslávil neštandardnými marketingovými ťahmi – napríklad keď si pre svoju internetovú športovú televíziu založil aj futbalový klub, za ktorý hrali viaceré bývalé hviezdy poľskej reprezentácie, ako aj skupina talentovaných mladíkov, ktorých Stanowski priviezol priamo z Konžskej demokratickej republiky.

Do politickej žurnalistiky vstúpil Stanowski s rovnakou vervou. Prvý rozhovor pre práve spustený Kanál Zero viedol priamo s prezidentom Andrzejom Dudom a počas rozhovoru oznámil, že sa v najbližších prezidentských voľbách o štyri mesiace chystá sám kandidovať.

Prezidentská kandidatúra Stanowského bola nepochybne v prvom rade skvelým marketingovým ťahom, ktorý okamžite katapultoval Zero na popredné miesta sledovanosti. Bolo v tom však aj niečo viac než len recesia s podnikateľským zámerom.

Démoni Adama MichnikaO smutných koncoch stredoeurópskeho liberalizmu

Maciej Ruczaj

Stanowski sa pasoval do roly „múdreho šaša“ poľskej politiky – bol zároveň priamym účastníkom ako jeden z kandidátov a súčasne vonkajším pozorovateľom a komentátorom.

„Kandidatúra Stanowského je prostredník ukázaný celej politickej triede,“ napísal vtedy publicista Konstanty Pilawa. Poukázal na „prísny symetrizmus“ Stanowského – v Poľsku pojem označujúci pomerne zriedkavú kategóriu novinárov a komentátorov, ktorí sa nechcú „prihlásiť“ k jednému zo znepriatelených ideologických táborov, ale „všetkých merajú rovnakým metrom“.

A práve tento „symetrizmus“ sa v krajine čoraz viac unavenej nezmieriteľnou vojnou konzervatívcov a liberálov, ktorú už dvadsať rokov vedú tí istí muži – Donald Tusk a Jarosław Kaczyński –, stal zdrojom úspechu a poznávacím znamením projektu.

Počas volebnej kampane Stanowski pozval na niekoľkohodinové živé rozhovory všetkých svojich súperov a získal uznanie za nekonfliktný a zároveň vecný štýl, ktorým boli vedené – opäť v kontraste k väčšine tradičných médií, kde prevažujú ostré prestrelky politikov alebo ideologicky vyhranená publicistika. „Vytrvalo od kandidátov požadoval, aby namiesto vymedzovania sa voči súperom predstavili predovšetkým svoju víziu Poľska. Aj toto bola zásadná zmena,“ píše Roch Zygmunt.

Je faktom, že najväčším víťazom Stanowského rozhovorov sa ukázal neskorší víťaz volieb Karol Nawrocki, ktorý sa vďaka nim zbavil nálepky rigidného suchára – čo Stanowskému vyhranenejšia časť liberálneho publika neodpustila.

Produkt éry YouTubu

Kanál Zero je produktom éry YouTubu a podcastov. Namiesto lineárneho vysielania ponúka desiatky tematických formátov – od krátkych komentárov až po niekoľkohodinové diskusie.

Dokázal, že komerčný úspech v nepokojnej dobe môžu priniesť aj témy veľmi vzdialené typickým produktom komerčných médií. Svoj program na Zero má napríklad dvojica bývalého riaditeľa Poľského inštitútu medzinárodných vzťahov a bývalého náčelníka Generálneho štábu Poľskej armády. Naposledy dve hodiny hodnotili Mníchovskú bezpečnostnú konferenciu…

Medzi hviezdy Zero patrí aj nestor poľskej politiky a dnes komentátor Jan Rokita, známy popularizátor vedy Tomasz Rożek či uznávaný profesor práva Marcin Matczak. Do novinárskeho tímu sa pridávajú osobnosti z ľavej aj pravej strany názorového spektra.

Stratégiou Zero je maximálna rôznorodosť. Presný opak trendu, ktorý premieňa médiá na nositeľov konkrétnej „kmeňovej“ identity. Ale aj opak predstáv o médiách ako nositeľoch „jednej objektívnej pravdy“.

„Chcem priestor, v ktorom sa budú stretávať názory ľudí z úplne odlišných svetov,“ vysvetľoval Stanowski. „Pravičiar a ľavičiar budú písať komentár na rovnakú tému. A čitateľ bude mať možnosť vyvodiť vlastné závery.“

„Zero týmto spôsobom v podstate tak trochu supluje verejnoprávne médiá,“ ktoré v Poľsku bohužiaľ slúžia iba na prezentáciu názorov aktuálnej vlády, tvrdá Zygmunt.

Tento dôraz na pluralitu za každú cenu má, samozrejme, svoje úskalia. Zero opakovane čelilo výraznej kritike – napríklad keď poskytlo priestor youtuberskej dvojici Bratia kamaráti, známej šírením ruskej propagandy.

Široko diskutovaný bol aj rozhovor s poľským emigrantom, ktorý strávil niekoľko desaťročí v juhoafrickom väzení za vraždu politika Mandelovho Afrického národného kongresu. Nedávno vyvolali negatívnu vlnu reakcií aj reportáže radikálne ľavicovej novinárky Marie Wernikowskej, v ktorých ukazuje „obyčajný život“ v Putinovom Rusku.

Také prešľapy potom poskytujú muníciu početnej skupine protivníkov nového média. Proti Kanálu Zero sa rôznymi spôsobmi vymedzovali politici Tuskovej vládnej koalície a aj hlavné piliere „mediálnej sekcie“ vládneho tábora, ako je denník Gazeta Wyborcza alebo televízia TVN. Pokusy zamedziť vstup Kanálu Zero do štandardného televízneho vysielania alebo články týkajúce sa škandálov jeho zakladateľa patria medzi opakujúce sa témy posledného roka.

„Ide o hybridnú žurnalistiku“ bez „redakčnej kontroly kvality“, ozývajú sa občas hlasy obhajcov tradičných médií. Problém je v tom, že v posledných rokoch sa v Poľsku (a zďaleka nejde len o poľský problém) „kamenné médiá“ čoraz viac menili na názorovo jednoliate tímy, ktoré sa prihovárajú názorovo jednoliatemu publiku.

Novinársky „free-style“, ktorý praktizuje nová poľská platforma, môže byť síce riskantný a nezabráni prešľapom, no pre veľkú časť verejnosti je zjavne napokon dôveryhodnejší.