Psychologička, ktorá sa stará o 90-ročnú mamu Otec zomrel v zariadení, pri mame som nechcela, aby sa to zopakovalo. Rozumiem však ľuďom, ktorí to doma nezvládnu

So psychologičkou Máriou Kopčíkovou sme hovorili o rozhodnutí postarať sa o rodičov doma i o tom, čo to znamená pre každodenný život.

„Všetko som si musela zisťovať sama. Nikde mi nikto neposkytol postačujúce informácie, a keby som nemala známosti a komunitu, neviem, ako dopadneme.

To, že si mám vybaviť príspevok na odkázanosť, mi poradila suseda na ulici. Ale na úrade vám už nepovedia, že hoci máte nárok na dvanásť hodín, dajú vám tri, a aj to len vtedy, keď sa niekto uvoľní. Charita má poradovníky na pol roka,“ vysvetľuje Kopčíková.

Rozprávali sme sa aj o etickej dileme, kedy si priznať, že to rodina so starostlivosťou doma nezvládne.

„Či je niekto kresťan, alebo nie, morálny imperatív ‚malo by sa‘ je v tomto prípade veľký nepriateľ. Rozumiem každému, kto s tým bojuje. Dôležité je, aby s tým rozhodnutím bola rodina čo najviac vnútorne stotožnená.“

Mária Kopčíková pracuje ako psychologička v Centre pre rodinu Kvapka, je tiež súčasťou tímu Akademického centra výskumu autizmu vo Fyziologickom ústave Lekárskej fakulty v Bratislave. Posledné roky však najviac času venuje starostlivosti o svoju mamu, ktorá po zdravotných komplikáciách zostala odkázaná na pomoc rodiny.

Aká bola vaša cesta rozhodovania sa, či sa postaráte o starnúcich rodičov doma?

Moja skúsenosť so starobou sa začala skoro. Keď som mala štrnásť, prišla k nám bývať maminina mama a starali sme sa o ňu ďalších desať rokov. Mala som to teda ako model pred očami, hoci to bolo nesmierne náročné.

Babka mala demenciu a posledných osem rokov nás už vôbec nepoznala. Bola plienkovaná, a hoci sa najedla sama, prejavy demencie boli ťažké – bývala dezorientovaná a občas aj agresívna. Nebolo to práve radostné opatrovanie.

Som jedináčik, takže hlavná ťarcha ležala na rodičoch. Otec práve odchádzal do dôchodku a ja som bola na strednej škole. Štyri roky som s nimi žila v spoločnej domácnosti, a aj keď som neskôr odišla na vysokú, pomáhala som im, zostávala som s babkou cez víkendy alebo sviatky, aby si rodičia mohli oddýchnuť.

Keďže moji rodičia mali štyridsať, keď som sa narodila, a som ich jediné dieťa, bolo mi akosi prirodzené, že som nechcela, aby starli a zomierali niekde sami v cudzom prostredí.

Mali ste to teda vždy jasne nastavené, že sa o nich chcete postarať?

Môj muž v čase nášho sobáša už rodičov nemal. Obaja sme v Bratislave prisťahovalci a už pred pätnástimi rokmi, keď sme kupovali a prerábali dom, sme vedeli, že rodičov raz budeme doopatrovávať. Budovali sme preto časť domu, ktorú sme doma so všetkou láskou nazvali „gerontopavilón“.

Už vtedy sme kúpeľňu navrhli s veľkým sprchovacím kútom, do ktorého sa dá vojsť aj s vozíkom.

V tomto bode sme mali od začiatku úplne jasno.

Keď sa vrátim k vášmu detstvu – nezanechalo vo vás to obdobie s chorou babkou, ktorú ste opatrovali v puberte, nejakú negatívnu stopu?

Zanechalo vo mne mnohé. Bývali sme v malom trojizbovom byte, a keď babka prišla, ja som prišla o svoju izbu. Aj preto hovorím, že to nebolo ideálne. Ale nejako som to prijala. Vôbec to nesúviselo s vierou, tú som vtedy neriešila.

Podľa mňa v tom celom hrá veľkú rolu predchádzajúci vzťah a môj vzťah s babkou nebol veľmi intenzívny. Keď je niekto prísny a dáva vás kľačať na polienko, nemáte príliš pekné spomienky. Na druhej strane keď som končila strednú školu, chápala som už jej stav – že za to nemôže. Brala som to tak, že je tu a treba to urobiť.

Pravda je, že sa ma vtedy nikto nepýtal. Mama je lekárka, mala troch súrodencov a bolo akosi prirodzené, že u dcéry doktorky jej bude najlepšie. Začalo sa to babkinou hospitalizáciou, ktorú mama vybavovala, a potom už u nás zostala.

Rozprávali ste sa s rodičmi vopred o tom, ako by si predstavovali svoju starobu, ak by raz potrebovali pomoc?

Nie priamo. Mama síce vyhlasovala, že si nájdu nejaký penzión, aby neboli na príťaž, a myslím, že to vtedy myslela úprimne, ale neviem si predstaviť, že by to v realite niekedy urobila.

Kým vládala, žila vo svojom byte a trvalú pomoc odmietala. Zlom prišiel pred piatimi rokmi, keď zomrel otec. Dostal cievnu mozgovú príhodu a žil potom už len sedemnásť dní.

Vtedy sme prvýkrát stáli pred otázkou: doma alebo zariadenie? Keď som volala s primárom neurológie a povedala som mu, že ho chceme vziať domov, v telefóne zostalo ticho. Opýtal sa ma, či mám súrodencov. Keď počul, že nie, varoval ma, že na to budem úplne sama a budem potrebovať dvadsaťštyrihodinovú odbornú pomoc.

Vtedy mnou v rozhodovaní poriadne „heglo“. Veľmi mi pomohli rozhovory s kamarátkou psychologičkou, ktorá sa venuje paliatívnej starostlivosti. Upokojila ma v mojom vnútornom etickom konflikte.

Čo vám vtedy povedala?

Ten rozhovor ma oslobodil od pocitu „povinnosti“. Pomohol mi uvedomiť si, čo by som chcela ja – napríklad len ho držať za ruku v čase smrti.

Bol rok 2021, vrcholila pandémia. V nemocnici sme otca mohli vidieť len raz, aj to v igelitových oblekoch. Nakoniec sme vybavili prevoz do Liečebne svätého Františka. Keďže som zdravotníčka a bola som očkovaná, primárka ma k nemu pustila. V jeden piatok ho previezli, ďalší štvrtok ma za ním pustili a v sobotu otec zomrel. 
 

Zomrel teda v zariadení. Išlo o hospicovú starostlivosť?

Áno, už tam bolo jasné, že jeho stav sa nezlepší. Otec už nevnímal, pospával a odišiel veľmi rýchlo po zápale pľúc.

Dodnes je mi však ľúto jednej veci – personál mi povedal, že blízkych nevolajú, ani keď vidia, že sa blíži koniec. Neviem, či to bolo nastavením zariadenia alebo koronou, ale nebola som pri ňom v tej poslednej chvíli.

V človeku vtedy fungujú obranné mechanizmy, nejako si to zracionalizujete, ale zostal vo mne pocit, že by som nechcela, aby sa to zopakovalo.

Za tie roky som sa vždy snažila plánovať dopredu, mať plány A, B aj C. Potom som však pochopila, že na niektoré veci sa nepripravíte. Keď nájdete mamu o šiestej ráno spadnutú na zemi a z minúty na minútu sa z nej stane ležiaci pacient, všetka príprava ide bokom.

Môžete mať nachystanú izbu aj kúpeľňu, no v tom momente potrebujete niečo úplne iné.

Potrebovala mama pomoc hneď po otcovej smrti?

Nie, išlo to vo fázach. Otec zomrel v marci, mama sa chvíľu držala, no v máji sa začala dekompenzovať. Nechcela u nás zostať, chcela byť vo svojom byte v Brezovej pod Bradlom, kde mala svojich známych.

Hoci sme tam dokázali byť do hodiny, mávala večerné úzkosti, z toho vysoký tlak a už si nevedela celkom správne dávkovať lieky. Po dvoch hospitalizáciách bola u nás časť leta, potom sa ešte na dva roky vrátila domov.

Pred dva a pol rokom sme ju však museli odviezť do nemocnice a odvtedy už žije u nás. Prijala to prirodzene, je rada, že je v rodine. Tie jej predošlé zmienky o penzióne išli bokom – keď príde na lámanie chleba, človek chce byť medzi svojimi.

 
 Foto: Andrej Lojan/Postoj

Vaše deti boli vtedy v puberte.

Deti už roky zažívali, že starí rodičia potrebujú pomoc, brali to automaticky. Syn v tom dokonca pomáhal aj aktívne v istej fáze starostlivosti o môjho otca.

Ja som v „sendvičovej“ situácii už dlho – rodičov som začala riešiť, keď boli deti na prvom stupni. Stále riešim život niekoho iného.

Vidím, akí sme osamotení, keď sa deti rodia aj keď starí rodičia odchádzajú. Nikto nás o zomieraní neučí. Máme kurzy o prebaľovaní detí, ale nikto vám nepovie, ako prebaliť alebo polohovať seniora. A pritom medzi týmito dvoma realitami môže byť len pár rokov. 
 

Neriešili ste, či to nebude záťaž pre vaše deti v čase, keď vás ešte naplno potrebujú?

Môj vzťah s mamou bol roky veľmi náročný a výbušný. So svojimi deťmi to mám inak. Tiež je to dynamické, ale keď som sa včera pýtala syna, pozeral na mňa, čo sa vôbec pýtam – preňho je to, že je babka tu, prirodzené.

Snažím sa veci s nimi dohodovať dopredu. Keď sú deti doma cez Vianoce alebo skúškové, snažím sa dohodnúť, či niečo nevykryjú. Prináša to občas napätie, no keď môžu, pomôžu. Syn navarí či upečie, dcéra sa s ňou hrá napríklad pexeso. Ja sa deťom snažím byť naplno k dispozícii, hoci večer o desiatej už svoju kapacitu vyčerpám.

Čo táto voľba znamenala pre váš pracovný život?

Moja práca išla v zásade bokom. Keď otec zomrel, nastúpila som na doktorandské štúdium a popritom mám klinickopsychologickú ambulanciu.

Vždy keď prišli akútne stavy, musela som rušiť klientov a zostať doma. Robiť odbornú prácu z domu popri ležiacom pacientovi je „čistá psychiatria“.

Minulý rok, keď si mama v deväťdesiatke zlomila krčok, bola som na pokraji síl. Týždeň ma volala päťkrát za noc, že chce ísť na záchod, hoci mala plienku. Mala som pocit, že som zrelá na vraždu. (Smiech.) Nie je to o žiadnej svätosti, je to o tom, že som sa raz rozhodla a nesiem dôsledky. Musela som sa naučiť priorizovať – dôležité je prežiť a nezblázniť sa z toho.

Nerozmýšľali ste nad opatrovateľkou, aby ste mohli ísť do práce?

Opatrovateľka na plný úväzok je finančne nedostupná. Keby som hľadala súkromnú opatrovateľku cez portály, vyjde ma to na desať až dvadsať eur na hodinu. Mesačne by to stálo toľko čo reálny plat, možno aj dvetisíc eur. Určite viac, než je môj plat na lekárskej fakulte.

Takže človek by bol v situácii, že síce chodí do roboty, v podstate na tom nič nezarobí, ale aspoň je medzi ľuďmi a nemusí stále riešiť len toto. To je podľa mňa obrovský deficit systému.

Hľadali sme preto možnosti zo strany systému. Toto je dôležitá rada pre ostatných: vybavte si posúdenie o odkázanosti skôr, než pomoc reálne potrebujete. Niekto ma na to našťastie vopred upozornil.

Doopatrovanie rodičovBola to skúsenosť, vďaka ktorej smrť vnímame veľmi prirodzene

Lenka Brichtová

To posúdenie trvá mesiace a z týždňa na týždeň nikoho nezoženiete. My sme mali správy od lekárov pripravené vopred a mame pridelili stupeň odkázanosti so starostlivosťou na osem až dvanásť hodín denne.

Myslela som si, že teraz mi automaticky niekoho pridelia, ale tak to nefunguje.

Celé leto som obvolávala súkromné agentúry aj charitu – všade mi povedali, že poradovník je na tri až šesť mesiacov. Nič nie je predčasné, radšej buďte v poradovníku a posúvajte sa nižšie, kým pomoc nepotrebujete.

Nakoniec sme mali šťastie. Na konci septembra mi zavolala pani z našej mestskej časti a prišla s pani opatrovateľkou, s ktorou sme sa poznali z videnia. Pani Katka si s mojou mamou sadla a funguje to skvele. Chodí k nám ráno na hodinu a potom popoludní na dve hodiny.

Čo konkrétne táto opatrovateľka u vás robí?

Aj ona sa ma pýtala, čo od nej chcem. Povedala som jej: „Potrebujem, aby ste jej podali jedlo, lieky, robili jej spoločnosť, donútili ju trochu sa poprechádzať a robili s ňou kognitívny tréning.“

Bola prekvapená, myslela si, že u nás „nemá čo robiť“, ale pre mňa je to obrovská pomoc. V mnohých veciach som bola nastavená tak, že všetko musím urobiť ja, a ani mi nenapadlo, že by to mohol robiť niekto iný. Ten čas, ktorý s ňou pani opatrovateľka trávi, mi dáva priestor aspoň trochu dýchať.

Postupom času som sa naučila veci naozaj púšťať. Nie je to o tom, že by som tomu človeku nedôverovala, ale potrebovala som si byť istá, že si s mamou „sadnú“. Potrebovala som mať pokoj na duši, že môžem odísť do práce a mama bude v poriadku. Najťažšie bolo prekonať tie moje vnútorné mechanizmy – ten pocit, že všetko musím urobiť ja, lebo som to tak robila doteraz.

Riešila som úplné hlúposti, napríklad dávkovanie liekov. Vždy mi to napadlo v nedeľu o desiatej večer, a hoci je to banalita, neskutočne ma to obťažovalo. Teraz lieky nadávkuje pani opatrovateľka a je to výborné.

Urobí s mamou aj také tie základné veci: ostrihá jej nechty, nakrémuje nohy, pomasíruje ramená... mama totiž chodí o barlách, je od nich závislá a všetko ju z toho bolí.

Prečo u vás býva len tri hodiny, keď vám odsúhlasili nárok na dvanásťhodinovú pomoc?

Lebo nemajú ľudí a majú veľa záujemcov. Je to služba hradená štátom a my doplácame len nejaký drobný poplatok, takže o peniazoch sa tu baviť nemusíme. Problém sú platy opatrovateliek – za tie peniaze to nikto nechce robiť.

Takže mám úľavu tri hodiny denne a potom mi pomáha rodina. Syn a dcéra študujú v Brne, ale cez skúškové boli tu. Teraz sa im začína semester, tak odídu a budeme sa pri mame striedať zasa len ja s mužom.

Manžel to berie v pohode? Predsa len je to svokra. Jedna vec je súhlasiť na začiatku, ale druhá je dávať to v tom dlhom procese starostlivosti.

On to dáva, ale, samozrejme, aj uňho tie procesy bežia. Nie je to o nej ako o osobe, ale skôr o narušení súkromia.

Kedysi sem chodievala po otcovej smrti len na týždeň, desať dní, na taký „ozdravný pobyt“. Ale je iné vedieť, že niekto príde od soboty do soboty, a iné, že je to tu „na forever“. Človek vie, že to bude už len horšie, a nikto netuší, kedy sa to zlomí.

Zvonku to môžu byť banality ako to spomínané dávkovanie liekov, ale v praxi to znamená, že manžel si rozrobí prácu v dielni alebo okolo áut a stále musí sledovať čas. Musí jej pripomenúť vodu, dať olovrant, pripraviť večeru. Skrátka tu stále niekto musí v tom vymedzenom čase byť.

 
  Foto: Andrej Lojan/Postoj

Keď sa na to pozriete spätne – je to predsa len nálož starostí –, máte z toho rozhodnutia vnútorný pokoj?

Mám pokoj, a čím ďalej, tým viac. Náš vzťah s mamou bol dlhé roky veľmi dynamický, ale mám pocit, že mu teraz rozumiem viac. Získali sme viac času porozumieť si.

Veľmi náročné bolo pre mňa vidieť mamu odchádzať a slabnúť motoricky aj kognitívne. Bola človekom, na ktorého sa o radu a pomoc obracali kvantá ľudí, tak trochu generál, no zrazu sa stala závislá od pomoci druhých.

Je zaujímavé pozorovať zmenu rolí, kde sa rodič stáva malým dieťaťom, prestáva riešiť veci, nad problémami už len mávne rukou a usmeje sa.

Je to v niečom aj oslobodzujúce a náš vzťah sa mení, užívame si chvíle, keď môžeme len tak byť v pokoji spolu a nič zásadné neriešiť.

Sú chvíle, ktoré sú pre vás emočne náročné?

Keď sem prišla aj pod vplyvom okolností a zlého zdravia, bola extrémne plačlivá, vyrývačná a tak trochu emocionálne vydieračská. Vošli sme do izby a ona plakala. Keď sme sa pýtali, čo sa deje, prišla taká tá teatrálnosť: „Nevšímaj si ma, to prejde.“

Zvyklo ma to rozhodiť, potrebovala som vedieť, či som niečo urobila zle, ale ona ma len dve hodiny naťahovala. Bolo to ubíjajúce.

Potom som sa vďaka vlastným procesom nastavila na model, ktorému hovorím „sestra z DSS“. V nijakom zariadení sa so seniorom nikto až tak veľmi nepiple, nerieši ho cez svoje emócie. Akokoľvek láskaví sú, je to ich práca. Pre mňa je to taká barlička – proste si poviem: „Toto je tvoje, nerozumiem tomu, ja idem riešiť to, čo potrebujem.“ To odosobnenie mi pomohlo, aby ma to nelikvidovalo.

Hrozí zánik mobilných hospicovŠtát šetrí na starostlivosti o zomierajúcich, hospice už nedokážu pokrývať zvyšujúce sa náklady

Alena Potocká

Najviac však pomohla jedna náhoda. Bola som na psychoterapeutickej konferencii a kolegovia psychiatri sa ma opýtali, či mama berie antidepresíva. Hovorím, že nie, veď má plné priehrštia liekov na ráno, obed aj večer, nebudem do nej sypať ďalšie.

Pozreli sa na mňa a hovoria: „Zlatko, v jej veku ich už mala mať aspoň päť rokov nasadené preventívne.“ Vysvetlili mi súvislosti, chémiu mozgu seniora a prirodzené deficity, ktoré nastávajú. O týždeň sme boli u internistky, mama sa jej tam dvakrát iracionálne rozplakala, tak jej ich lekárka predpísala. A po dvoch týždňoch sme mali doma úplne inú osobu.

Normálne sme na seba s dcérou pozerali, či je to fakt z tých liekov. Mama je odvtedy spokojná a vďačná.

Nehovorím, že potrebujem vďaku päťkrát za deň, ale starať sa o niekoho, kto je v pohode, je úplne iná káva. Je to ako s dieťaťom – keď sa vám štrnásťkrát denne hádže o zem, máte chuť ho roztrhať, ale keď si s ním kreslíte v kuchyni, je to príjemné, aj keď po ňom hodinu upratujete. Tie lieky nám urobili obrovskú službu.

Rozumiete po tejto skúsenosti ľuďom, ktorí si povedia, že to doma jednoducho nezvládnu?

Úplne. Či je niekto kresťan, alebo nie, morálny imperatív „malo by sa“ je v tomto prípade veľký nepriateľ. Rozumiem každému, kto s tým bojuje. Dôležité je, aby s tým rozhodnutím bola rodina čo najviac vnútorne stotožnená.

Ideálne by bolo sadnúť si a úprimne sa porozprávať – nielen o technických veciach, ale aj o emóciách. Často je jeden partner pripravený o tom hovoriť, kým ten druhý je technický typ alebo na to nie je zvyknutý z pôvodnej rodiny. Môže tam byť celé spektrum emócií od hanby až po zlosť.

 
  Foto: Andrej Lojan/Postoj

Čo by ste odporučili rodinám pri nastavovaní si týchto hraníc?

Starostlivosť o seniora je ako „šestonedelie“, ktoré trvá dvadsaťštyri hodín denne, ale s jedným zásadným rozdielom: u dieťaťa viete, že sa to bude zlepšovať. Tu viete, že to bude len horšie, a neviete, kedy sa to skončí.

Treba žiť prítomný okamih – v starostlivosti aj vo vzťahu. Páči sa mi model jedného kolegu, ktorý hovorí: mali by sme rozlišovať, čo vieme, čo môžeme a čo chceme.

Môžem mať kompetenciu niekoho prebaľovať, ale nemusím to chcieť robiť. A niekedy to už jednoducho fyzicky nemôžem robiť.

Musím chcieť fungovať v prvom rade sama pre seba, aby som potom mohla fungovať pre rodinu, deti, časom možno pre vnúčatá alebo komunitu. Keď sa život zúži len na starostlivosť, nie je to v poriadku.

Máte niekde vnútri nastavenú hranicu, keď viete, že už to ďalej so starostlivosťou doma nepôjde?

Konkrétnu hranicu nemám, ale vedomie tej možnosti áno. Pre mňa je limitom fyzická únosnosť a moment, keď by to začalo likvidovať celý náš rodinný systém.

Raz sme túto hranicu už lizli – keď ju operovali. Najprv ju zle diagnostikovali, týždeň som mala doma pacienta, o ktorom tvrdili, že nie je polámaný a treba ho „rozchodiť“. Hnevala som sa na mamu, že sa jej nechce, kým ona plakala od bolesti. Nakoniec vysvitlo, že má zlomený krčok.

Vtedy mi nesmierne pomohla komunita – známi, ktorí poradili, čo robiť, lebo v nemocnici vám nepovedia nič. Požičali posteľ, rôzne pomôcky.

Po operácii ju chceli hneď poslať domov. Vrchná sestra mi rázne povedala, že mám byť súčinná pri starostlivosti. Hovorím jej: „Veľmi rada budem, ale nemám doma polohovaciu posteľ a nie som rehabilitačná lekárka, musím sa to naučiť.“

Nakoniec bola päť týždňov v súkromnom zariadení Rafael v Petržalke. Stálo nás to 2 500 eur s podporou poisťovne – čo je šialené –, ale pre mňa to bol dar z nebies.

Potrebovala som dopísať dizertačku a tam to malo jasný koniec. Oddýchla som si od varenia, prania a dávkovania liekov. Mohla som tam za ňou prísť len tak na kávu a pokecať si.

Doma totiž tie funkcie kumulujem – som upratovačka, kuchárka aj ošetrovateľka v jednom. Hoci rodina veľmi pomáha, manžel si k nej nesadne, aby sa len tak porozprával. On jej uvarí, dcéra urobí na chvíľu spoločnosť, syn vyrieši praktické veci... ale to puto a minulosť máme my dve.

Čo vám v tom celom najviac chýbalo zo strany štátu?

Všetko. Všetko som si musela zisťovať sama. Nikde mi nikto neposkytol postačujúce informácie, a keby som nemala známosti a komunitu, neviem, ako dopadneme.

To, že si mám vybaviť príspevok na odkázanosť, mi poradila suseda na ulici. Ale na úrade vám už nepovedia, že hoci máte nárok na dvanásť hodín, dajú vám tri, a aj to len vtedy, keď sa niekto uvoľní.

Charita má poradovníky na pol roka. Skúšala som hľadať súkromne cez kostol, či by si nejaká vitálna dôchodkyňa nechcela privyrobiť, ale nula bodov.

Pri prepúšťaní zo špitála vám nedajú ani gázu, ani info, že kde čo kúpiť. Keby mi niekto dal aspoň nakopírovanú dvojstránku „Čo robiť po operácii“, bolo by to skvelé.

Nie je to raketová veda, ale človek si v tom strese polovicu vecí nezapamätá. Chýba mi tu nejaká terénna sestra, ktorá by prišla domov, ukázala, ako ošetriť ranu alebo vymeniť katéter. My sme si to museli „ustriehnuť“ cez kamarátku sestričku a známych fyzioterapeutov.

A finančne?

Na opatrovateľský príspevok nemáme nárok, lebo už čerpáme tú trojhodinovú službu od mesta. Nemôžete mať oboje. Som SZČO, dva roky som v podstate bez príjmu v ambulancii, ale odvody platiť musím. Tak sa „teším“ na ten svoj tristoeurový dôchodok.

Ale ako hovorím, keď je kríza, prepínam do režimu „Nokia Connecting People“, rozhodím siete, zorganizujem aj päť vecí za deň a nejako to pretlačíme.

Je to teda o hľadaní možností medzi tým, čo pre rodičov chceme, a tým, čo je reálne.

Presne tak. Musíme sa baviť o tom, čo vieme, čo môžeme a čo chceme. Človek si musí v prvom rade priznať pravdu sám pred sebou, aj keď je to spoločensky neprijateľné.

Ja chcem fungovať pre seba, pre svoje deti a možno raz pre vnúčatá. Ak by ma starostlivosť mala úplne zničiť, musím hľadať iné riešenie. Lebo život by sa nemal zúžiť len na toto, aj keď mamu ľúbime.