Príhovor Marca Rubia v Mníchove Ste naši najstarší priatelia, naše osudy sú pevne spojené. Nevoľte si úpadok, potrebujeme vás

Príhovor amerického ministra zahraničných vecí Marca Rubia, ktorý odznel 14. februára 2026 na bezpečnostnej konferencii v Mníchove.

Stretávame sa tu dnes ako členovia historickej aliancie, aliancie, ktorá zachránila a zmenila svet. Viete, keď sa história tejto konferencie v roku 1963 začala, konala sa v krajine, vlastne na kontinente, ktorý bol rozdelený. Línia medzi komunizmom a slobodou viedla samotným srdcom Nemecka. Prvé ostnaté ploty Berlínskeho múru boli vztýčené len dva roky predtým.

A len niekoľko mesiacov pred touto prvou konferenciou, predtým ako sa tu naši predchodcovia po prvýkrát stretli, tu v Mníchove, priviedla kubánska nukleárna kríza svet na pokraj jadrového zničenia.

Zatiaľ čo bola v pamäti Američanov i Európanov stále živo prítomná druhá svetová vojna, ocitli sme sa tvárou v tvár hrozbe novej globálnej katastrofy. Katastrofy s potenciálom nového druhu skazy, apokalyptickejšej a definitívnejšej ako čokoľvek, čo ľudstvo v celej svojej histórii doteraz spoznalo.

V čase tohto prvého stretnutia bol sovietsky komunizmus na vzostupe. Tisíce rokov západnej civilizácie viseli na vlásku. Víťazstvo vtedy zďaleka nebolo isté.

Boli sme však vedení spoločným cieľom. Nespájalo nás len to, proti čomu sme bojovali. Spájalo nás to, za čo sme bojovali.

A Európa a Amerika spoločne zvíťazili. Kontinent bol znovu vybudovaný. Naši ľudia v priebehu času prosperovali.

Východný a západný blok boli znovu zjednotené. Civilizácia bola opäť urobená celistvou. Tá neslávne preslávená stena, ktorá túto krajinu rozťala na dve časti, padla – a s ňou aj ríša zla.

Chyby, ktoré sme za polstoročie urobili

Východ a Západ sa znova stali jedným. Avšak eufória z tohto triumfu nás doviedla k nebezpečnému klamu. K presvedčeniu, že sme vstúpili – citujem – do „konca dejín“.

Že sa každý národ teraz stane liberálnou demokraciou. Že väzby vytvorené obchodom a ekonomikou samy osebe nahradia národný štát. Že na poriadku založený globálny systém – dnes už nadužívaný pojem – nahradí národný záujem.

A že budeme žiť vo svete bez hraníc, ktorého občanom sa stane každý. Bola to pochabá myšlienka, ktorá ignorovala ako ľudskú prirodzenosť, tak poučenie z viac ako päťtisíc rokov zaznamenaných ľudských dejín. A draho sme za to zaplatili.

V tomto klame sme prijali dogmatickú predstavu voľného a neobmedzeného obchodu, a to aj vo chvíli, keď niektoré štáty chránili svoje ekonomiky a dotovali svoje firmy, aby systematicky podkopávali tie naše. Zatvárali sme naše továrne, čo viedlo k deindustrializácii rozsiahlych častí našich spoločností. Presúvali sme milióny pracovných miest robotníckej aj strednej triedy do zahraničia a odovzdali sme kontrolu nad našimi kritickými dodávateľskými reťazcami ako súperom, tak nepriateľom.

Čoraz viac sme prenášali svoju suverenitu na medzinárodné inštitúcie, zatiaľ čo mnohé štáty investovali do rozsiahlych sociálnych systémov za cenu toho, že si prestali udržiavať schopnosť brániť sa. A to všetko v čase, keď iné krajiny investovali do najrýchlejšieho vojenského zbrojenia v celej histórii ľudstva a neváhali používať tvrdú silu na presadzovanie vlastných záujmov.

Aby sme upokojili klimatický kult, uvalili sme na seba energetické politiky, ktoré ochudobňujú našich obyvateľov, zatiaľ čo naši konkurenti ťažia ropu, uhlie, zemný plyn aj čokoľvek ďalšie – nielen na poháňanie svojich ekonomík, ale aj ako páku proti nám samotným. A v snahe o svet bez hraníc sme otvorili dvere bezprecedentnej vlne masovej migrácie, ktorá ohrozuje súdržnosť našich spoločností, kontinuitu našej kultúry a budúcnosť našich národov.

Tieto chyby sme urobili spoločne a teraz máme spoločnú povinnosť voči našim ľuďom čeliť týmto skutočnostiam a ísť ďalej, aby sme mohli začať znovu.

U vás vznikol náš moderný svet

Pod vedením prezidenta Trumpa sa Spojené štáty americké znovu ujmú úlohy obnovy a nápravy, vedené víziou budúcnosti, ktorá bude rovnako hrdá, suverénna a vitálna, ako bola minulosť našej civilizácie. A hoci sme pripravení, ak to bude nutné, urobiť tak sami, dávame prednosť tomu – a je to aj naša nádej –, že to urobíme spoločne s vami, našimi priateľmi tu v Európe. Spojené štáty a Európa k sebe patria.

Amerika bola založená pred 250 rokmi, ale jej korene sa začali tu, na tomto kontinente, dávno predtým. Muži, ktorí osídlili a vybudovali krajinu môjho narodenia, dorazili na naše brehy s históriou, tradíciami a kresťanskou vierou svojich predkov ako so svätým dedičstvom, s nerozlučným putom medzi Starým a Novým svetom. Sme súčasťou jednej civilizácie – západnej civilizácie.

Sme navzájom zviazaní najhlbšími putami, aké môžu národy mať: putami utváranými stáročiami spoločných dejín, kresťanskej viery, kultúry, dedičstva, jazyka, pôvodu a obetí, ktoré naši predkovia spoločne priniesli pre spoločnú civilizáciu, ktorej dedičmi sme sa stali. A práve preto sa my Američania môžeme niekedy javiť ako priamočiari a naliehaví – ale svoje rady myslíme vážne. Preto prezident Trump vyžaduje od našich priateľov tu v Európe vážnosť a reciprocitu.

Dôvodom, priatelia, je to, že nám na vás hlboko záleží. Veľmi nám záleží na vašej budúcnosti aj na tej našej. A ak sa niekedy nezhodneme, potom naše nezhody pramenia z hlbokého záujmu o Európu, s ktorou nie sme spojení len ekonomicky a vojensky – sme spojení duchovne a kultúrne.

Chceme, aby Európa bola silná. Veríme, že Európa musí prežiť. Pretože dve veľké vojny minulého storočia nám slúžia ako neustála pripomienka histórie, že náš osud bol, je a vždy bude neoddeliteľne spätý s tým vaším.

Pretože vieme, že osud Európy pre nás nikdy nebude bezvýznamný. Národná bezpečnosť, ktorej sa táto konferencia z veľkej časti venuje, nie je iba súborom technických otázok. Koľko vydávame na obranu alebo kde a ako ju nasadzujeme – to sú dôležité otázky. Sú. Ale nie sú tými hlavnými.

Čo zaznelo v MníchoveLeyenová žiada väčšiu nezávislosť, Rubio spochybnil Kremeľ. Zelenskyj označil Putina za „otroka vojny“

TASRPostoj

Zásadnou otázkou, na ktorú musíme hneď na začiatku odpovedať, je: čo presne vlastne bránime? Pretože armády nebojujú za abstrakcie. Armády bojujú za ľud. Armády bojujú za národ.

Armády bojujú za spôsob života. A to je to, čo bránime: veľkú civilizáciu, ktorá má všetky dôvody byť hrdá na svoju históriu, byť si istá svojou budúcnosťou a usilovať sa o to, aby bola vždy pánom svojho vlastného hospodárskeho a politického osudu. Práve tu v Európe sa zrodili myšlienky, ktoré zasiali semená slobody a zmenili svet.

Práve tu v Európe vznikol svet, ktorý dal svetu vládu práva, univerzity a vedeckú revolúciu. Práve tento kontinent zrodil génia Mozarta a Beethovena, Danteho a Shakespeara, Michelangela a da Vinciho, Beatles a Rolling Stones. A práve tu klenuté stropy Sixtínskej kaplnky a týčiace sa veže veľkej katedrály v Kolíne nad Rýnom svedčia nielen o veľkosti našej minulosti ani iba o viere v Boha, ktorá tieto zázraky inšpirovala.

Kontrola nad našou budúcnosťou

Predznamenávajú zázraky, ktoré na nás čakajú v našej budúcnosti. Ale len vtedy, ak sa budeme bez ospravedlnení hlásiť k svojmu dedičstvu a ak budeme na toto spoločné dedičstvo hrdí, môžeme spoločne začať prácu na vytváraní a formovaní našej hospodárskej a politickej budúcnosti.

Deindustrializácia nebola nevyhnutná. Bola to vedomá politická voľba, desaťročia trvajúci hospodársky projekt, ktorý naše národy zbavil bohatstva, výrobnej kapacity i nezávislosti. A strata suverenity nad našimi dodávateľskými reťazcami nebola dôsledkom prosperujúceho a zdravého systému globálneho obchodu. Bola pochabá.

Bola to pochabá, ale dobrovoľná premena našej ekonomiky, ktorá nás urobila závislými od druhých v uspokojovaní našich potrieb a nebezpečne zraniteľnými voči krízam. Masová migrácia nie je – a nikdy nebola – okrajovou témou bez významu. Bola a naďalej je krízou, ktorá premieňa a destabilizuje spoločnosti naprieč celým Západom.

Spoločne môžeme znovu industrializovať naše ekonomiky a obnoviť schopnosť brániť svojich obyvateľov. Avšak práca tejto novej aliancie by sa nemala sústreďovať iba na vojenskú spoluprácu a obnovenie priemyselných odvetví z minulosti. Mala by sa zamerať aj na spoločné presadzovanie našich vzájomných záujmov a nových hraníc rozvoja, na uvoľnenie našich schopností, kreativity a dynamického ducha s cieľom vybudovať nové západné storočie.

Komerčné kozmické lety a prelomová umelá inteligencia, priemyselná automatizácia a flexibilná výroba, vytvorenie západného dodávateľského reťazca kritických nerastov, ktorý nebude zraniteľný vydieraním zo strany iných mocností, a jednotné úsilie o súťaž o podiel na trhoch ekonomík globálneho Juhu. Spoločne môžeme nielen znovu získať kontrolu nad svojimi vlastnými priemyslami a dodávateľskými reťazcami, ale aj prosperovať v oblastiach, ktoré budú určovať 21. storočie.

Musíme však tiež získať kontrolu nad svojimi štátnymi hranicami. Kontrola toho, kto a koľko ľudí vstupuje do našich krajín, nie je prejavom xenofóbie ani nenávisti. Je to základný akt národnej suverenity a zlyhanie v tejto oblasti nie je len zrieknutím sa jednej z našich najzákladnejších povinností voči vlastným ľuďom. Je to naliehavá hrozba pre samotnú štruktúru našich spoločností a pre prežitie našej civilizácie ako takej.

Foto: TASR/AP

Reforma medzinárodných organizácií

A napokon, už nemôžeme stavať takzvaný globálny poriadok nad životne dôležité záujmy našich ľudí a našich národov. Nemusíme opustiť systém medzinárodnej spolupráce, ktorého sme boli autormi, a nemusíme ani búrať globálne inštitúcie starého poriadku, ktoré sme spoločne vybudovali. Tie sa však musia zreformovať.

Musia byť znovu vystavané. Napríklad Organizácia Spojených národov má stále obrovský potenciál byť nástrojom dobra vo svete, ale nemôžeme prehliadať, že dnes na tie najpálčivejšie otázky, ktoré pred nami stoja, nemá žiadne odpovede a nezohrala pri ich riešení prakticky žiadnu úlohu.

Nedokázala vyriešiť vojnu v Gaze. Namiesto toho to bolo americké vedenie, ktoré oslobodilo zajatcov z rúk barbarov a prispelo k dosiahnutiu krehkého prímeria. Nedokázala vyriešiť vojnu na Ukrajine. Aj tu bolo potrebné americké vedenie v spolupráci s mnohými krajinami, ktoré sú tu dnes prítomné, aby sa obe strany vôbec dostali k rokovaciemu stolu pri hľadaní doposiaľ nedosiahnutého mieru.

Nebolo v jej moci obmedziť jadrový program radikálnych šiítskych duchovných v Teheráne. Na to bolo potrebných štrnásť bômb presne zhodených z amerických bombardérov B-2. A nebola schopná čeliť hrozbe pre našu bezpečnosť zo strany narkoteroristického diktátora vo Venezuele. Namiesto toho to boli americké špeciálne jednotky, ktoré tohto zločinca postavili pred spravodlivosť.

V dokonalom svete by všetky tieto problémy – a mnohé ďalšie – vyriešili diplomati a dôrazne formulované rezolúcie. Ale my nežijeme v dokonalom svete. A nemôžeme naďalej dovoľovať tým, ktorí otvorene a nehanebne ohrozujú našich občanov a narúšajú globálnu stabilitu, aby sa skrývali za abstrakcie medzinárodného práva, ktoré sami bežne porušujú.

Toto je cesta, na ktorú sa prezident Trump a Spojené štáty americké vydali. Je to cesta, na ktorú vás tu v Európe pozývame – pripojte sa k nám. Je to cesta, po ktorej sme už raz spoločne kráčali, a dúfame, že po nej budeme môcť kráčať znova.

J. D. Vance v MníchoveNajväčšia hrozba, ktorej Európa čelí, nie je Rusko, ale ústup od vlastných hodnôt

J. D. Vance

Nechceme riadený úpadok

Po päť storočí pred koncom druhej svetovej vojny sa Západ rozširoval. Jeho misionári, pútnici, vojaci a objavitelia prúdili z jeho brehov, prekračovali oceány, osídľovali nové kontinenty a budovali rozsiahle impériá rozprestierajúce sa po celom svete. Avšak v roku 1945 sa prvýkrát od čias Kolumba začal zmršťovať.

Európa ležala v troskách. Jej polovica žila za železnou oponou a zvyšok vyzeral, že ju čoskoro bude nasledovať. Veľké západné impériá vstúpili do terminálneho úpadku, urýchleného bezbožnými komunistickými revolúciami a antikoloniálnymi povstaniami, ktoré mali premeniť svet a v nadchádzajúcich rokoch rozprestrieť červený kosák a kladivo cez rozsiahle časti mapy.

Na tomto pozadí, vtedy rovnako ako dnes, mnohí uverili, že éra západnej dominancie sa skončila a že naša budúcnosť je odsúdená stať sa len slabou a bledou ozvenou našej minulosti. Ale spoločne si naši predchodcovia uvedomili, že úpadok je voľba – a bola to voľba, ktorú odmietli urobiť. To je to, čo sme spoločne už raz dokázali. A to je to, čo chcú prezident Trump a Spojené štáty americké dokázať dnes znova, spolu s vami.

A práve preto nechceme, aby naši spojenci boli slabí, pretože tým robia slabšími aj nás. Chceme spojencov, ktorí sú schopní brániť sa, aby žiadny protivník nikdy nebol v pokušení skúšať našu spoločnú silu. Preto tiež nechceme, aby boli naši spojenci spútaní vinou a hanbou.

Chceme spojencov, ktorí sú hrdí na svoju kultúru a svoje dedičstvo, ktorí chápu, že sme dedičmi tej istej veľkej a ušľachtilej civilizácie, a ktorí sú spolu s nami ochotní a schopní ju brániť. A preto nechceme spojencov, ktorí by racionalizovali rozbitý status quo namiesto toho, aby sa postavili čelom k tomu, čo je potrebné urobiť na jeho nápravu. My v Amerike totiž nemáme žiadny záujem byť zdvorilými a usporiadanými správcami riadeného úpadku Západu.

Trumpov vyslanecKto je Marco Rubio, ktorý cez víkend navštívi Slovensko

Christian Heitmann

Aliancia brániaca dedičstvo Západu 

Neusilujeme sa o rozdelenie, ale o oživenie starého priateľstva a o obnovu najväčšej civilizácie v dejinách ľudstva. To, čo chceme, je znovuoživená aliancia, ktorá si uvedomuje, že to, čo trápi naše spoločnosti, nie je len súbor zlých politík, ale malátnosť beznádeje a pohodlnej samoľúbosti. Aliancia, ktorú chceme, nie je paralyzovaná na nečinnosť strachom.

Strachom zo zmeny klímy, strachom z vojny, strachom z technológií. Namiesto toho chceme alianciu, ktorá sa odvážne vrhne v ústrety budúcnosti. A jediný strach, ktorý máme, je strach z hanby, že by sme svojim deťom nezanechali národy hrdšie, silnejšie a bohatšie.

Alianciu pripravenú brániť našich ľudí, chrániť naše záujmy a uchovať slobodu konania, ktorá nám umožňuje utvárať vlastný osud. Nie alianciu, ktorej zmyslom je prevádzkovať globálny sociálny štát a odčiňovať domnelé hriechy minulých generácií.

Alianciu, ktorá nedovolí, aby jej moc bola outsourcovaná, obmedzovaná či podriadená systémom mimo jej kontroly. Takú, ktorá nezávisí od druhých v otázkach základných potrieb svojho národného života. A takú, ktorá nepestuje zdvorilú pretvárku, že náš spôsob života je len jedným z mnohých a že musí žiadať o povolenie, než začne konať. A predovšetkým alianciu založenú na uznaní, že to, čo sme my Západ spoločne zdedili, je niečo jedinečné, svojbytné a nenahraditeľné.

Pretože práve to je samotným základom transatlantického puta. Ak budeme takto konať spoločne, nepomôžeme len obnoviť rozumnú zahraničnú politiku, ale navrátime si aj jasné vedomie seba samého.

Navrátime si svoje miesto vo svete a tým aj odsúdime a odradíme sily civilizačného vymazania, ktoré dnes ohrozujú Ameriku aj Európu rovnakou mierou. A tak v čase titulkov, ktoré ohlasujú koniec transatlantickej éry, nech je všetkým známe a jasné, že to nie je ani náš cieľ, ani naše prianie. Pretože pre nás Američanov môže byť náš domov na západnej pologuli, ale vždy zostaneme dieťaťom Európy.

Foto: TASR/AP

Spoločný osud

Náš príbeh sa začal s talianskym moreplavcom, ktorého dobrodružstvo do veľkého neznáma pri hľadaní nového sveta prinieslo kresťanstvo do Ameriky a stalo sa legendou, ktorá utvárala predstavivosť nášho priekopníckeho národa. Naše prvé kolónie vybudovali anglickí osadníci, ktorým vďačíme nielen za jazyk, ktorým hovoríme, ale aj za celý náš politický a právny systém. Naše hranice formovali Škóti a Íri, ten hrdý a húževnatý klan z kopcov Ulsteru, ktorý nám dal Davyho Crocketta, Marka Twaina, Teddyho Roosevelta a Neila Armstronga.

Naše veľké stredozápadné srdce krajiny vybudovali nemeckí farmári a remeselníci, ktorí premenili prázdne pláne na globálnu poľnohospodársku veľmoc a – mimochodom – výrazne pozdvihli kvalitu amerického piva. Náš postup do vnútrozemia sledoval stopy francúzskych obchodníkov s kožušinami a objaviteľov, ktorých mená dodnes zdobia názvy ulíc a miest po celom údolí Mississippi.

Naše kone, naše ranče, naše rodeá, celý romantický obraz kovbojského archetypu, ktorý sa stal synonymom amerického západu – to všetko sa zrodilo v Španielsku. A naše najväčšie a najikonickejšie mesto sa volalo Nový Amsterdam skôr, než dostalo meno New York.

A viete, že v roku, keď bola moja krajina založená, žili Lorenzo a Catalina Giraldiovci v Casale Monferrato v kráľovstve Piemont-Sardínia a José a Manuela Reyna žili v Seville v Španielsku? Neviem, čo – pokiaľ vôbec niečo – vedeli o trinástich kolóniách, ktoré získali nezávislosť od Britského impéria, ale určite viem toto: nikdy by si neboli dokázali predstaviť, že o 250 rokov neskôr sa jeden z ich priamych potomkov vráti sem, na tento kontinent, ako hlavný diplomat onoho novorodeného národa. A predsa tu stojím a môj vlastný príbeh mi pripomína, že ako naše dejiny, tak aj naše osudy budú vždy prepojené.

Spoločne sme po dvoch ničivých svetových vojnách znova vybudovali rozvrátený kontinent. Keď sme sa opäť ocitli rozdelení železnou oponou, slobodný Západ spojil sily s odvážnymi disidentmi bojujúcimi proti tyranii na Východe, aby porazil sovietsky komunizmus. Bojovali sme proti sebe, potom sme sa zmierili, potom sme znova bojovali a znova sa zmierili. Krvácali sme a umierali bok po boku na bojiskách od Kapyongu po Kandahár.

A som tu dnes, aby som jasne povedal, že Amerika vytyčuje cestu k novému storočiu prosperity a že to znova chceme urobiť spoločne s vami, našimi drahými spojencami a našimi najstaršími priateľmi. Chceme to urobiť spoločne s vami – s Európou, ktorá je hrdá na svoje dedičstvo a svoje dejiny; s Európou, ktorá má tvorivého a slobodného ducha, ktorý vysielal lode do neprebádaných morí a zrodil našu civilizáciu; s Európou, ktorá má prostriedky brániť sa a vôľu prežiť.

Mali by sme byť hrdí na to, čo sme spoločne dosiahli v minulom storočí. Teraz však musíme čeliť novému storočiu a uchopiť jeho príležitosti. Pretože včerajšok je preč, budúcnosť je nevyhnutná a na nás čaká náš spoločný osud. Ďakujem vám.

Text príhovoru v anglickom jazyku je dostupný napríklad v magazíne Foreign Policy, preložil Lukáš Obšitník.