Vedci, ktorí si mýlia fakty s fikciou Neurológ Oliver Sacks a osud verejného intelektuála

Autistické dvojičky dve desaťročia zatvorené v blázinci si medzi sebou šepocú dlhé čísla. Lekár si uvedomí, že všetky sú prvočísla, a keď dvojici ponúkne jedno ďalšie do radu, zrazu ho prijmú medzi seba. Správa o ľuďoch, ktorí sa spontánne dorátali k až dvadsaťmiestnym prvočíslam, zaujme psychológov aj matematikov.

Muž vychádza z ambulancie a siahne manželke na hlavu v domnení, že si berie vlastný klobúk. Lekár zistí, že má zvláštnu neurologickú poruchu, pre ktorú dokáže vidieť len detaily, ale už nie si ich spojiť do koherentného celku.

Tieto a ďalšie podobné príbehy tvoria jednotlivé kapitoly najznámejšej knihy Olivera Sacksa Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom. Tento lekár sa preslávil knihami, v ktorých ako talentovaný autor opísal čudesné neurologické prípady svojich pacientov, o ktorých sa staral s nezvyčajnou ľudskosťou.

Ak sa to niekomu zdá skôr ako fantastická fikcia než medicínsky memoár, nie je ďaleko od pravdy. Ako v pôsobivom článku pre The New Yorker zhŕňa novinárka Rachel Aviv, neurológ Sacks nezriedka upravoval realitu svojich prípadových štúdií, takže nakoniec vypovedali viac o jeho živote než o jeho pacientoch.

V kapitole Rebecca napríklad píše o mladej žene s IQ okolo 60, ktorej umrela babička. Vďaka pozornosti lekára ju smútok za starou mamou úplne premení. Z uzavretej a zatrpknutej dievčiny sa stáva „prirodzená poetka“ a pridáva sa k miestnemu divadlu.

Ale nahrávky z ich stretnutí v ordinácii maľujú iný obraz. Rebecca sa nedala k divadelníkom, naďalej zostala zúfalá. Nariekala, že sa „nemala narodiť“, že je „zbytočná“, zatiaľ čo Sacks sa ju vytrvalo snažil presvedčiť o opaku.

Podobne to bolo aj s ďalšími príbehmi: manželka, ktorá sa ocitla v názve slávnej knihy, nesúhlasila so Sacksovým vykreslením svojho muža. Počítajúce dvojičky psychiatri detailne študovali už pred Sacksom, no nik u nich nepostrehol nadštandardné matematické schopnosti. Ani Sacks túto zvláštnosť nespomína nikde v skoršej korešpondencii.

Jeho najznámejšia kniha tak bola v skutočnosti zbierkou „rozprávok“. Ako napísal Sacks v liste svojmu bratovi: „Tieto podivné príbehy – napoly správy, napoly fantázie, napoly veda, napoly bájky, ale so svojou vlastnou pravdivosťou – sú v podstate tým, čo robím, aby som odohnal svojich démonov nudy, osamelosti a zúfalstva.“

Na čom záležíZaoberáme sa skôr tým, ako žiť, než samotným žitím. Keď influencerky diskutujú o zmene hodnôt

Zuzana Hanusová

Terapia a projekcia

Novinárka Rachel Aviv sa dostala k rozsiahlemu archívu, ktorý zanechal Sacks po svojej smrti v roku 2015. Obsahuje denníky, zvukové nahrávky, listy.

Aviv neurológa vykresľuje ako talentovaného, no strápeného homosexuála, ktorý si svoje problémy premietal do pacientov.

Židovský mladík sa v roku 1965 odsťahoval z rodnej Británie do New Yorku za „sexuálnou a morálnou slobodou“. Nešťastná láska a odcudzenie od zvyšku sveta ho priviedli k pokusu o samovraždu. Rodinná známa ho následne presvedčila, aby začal chodiť na terapiu. A tak na najbližších päťdesiat rokov zakotvil v kresle u mladého psychoanalytika Leonarda Shengolda.

Sacks akútne problémy skrotil, hoci ich tieň ho sprevádzal celý zvyšok života. Ale teraz mal veľké ambície – chcel byť „Galileom vnútra“ a hladinu neurológie rozčeriť rovnako, ako to v psychológii dokázal Freud svojou Interpretáciou snov.

Bol na správnej ceste. Knihy, ktoré písal o svojich pacientoch, síce u kolegov spočiatku vyvolávali skepticizmus, ale verejnosť ich milovala.

Stal sa jedným z najznámejších neurológov a priekopníkom „humanitnej medicíny“, ktorá sa popri liečbe pokúšala pacientovi pomôcť s rekonštrukciou koherentného príbehu jeho života. Neschopnosť nájsť osobný naratív totiž v Sacksových očiach bránila tomu, aby sa pacient so svojou psychiatrickou diagnózou úspešne vyrovnal.

Mal však vlastné problémy. Podstupoval neustálu terapiu, ktorej venoval skorú rannú trištvrtehodinu dvakrát týždenne. Takmer päť dekád nemal ďalší vzťah, svoju homosexualitu tajil až do osemdesiatky. Celou váhou sa vrhol do celibátu, svoje romantické a erotické túžby premieňal do „iných druhov lásky – lásky k mojim pacientom, k mojej práci, k umeniu, mysleniu“.

Ale na konci osemdesiatych rokov minulého storočia si zapísal, že žije „ne-život“, akoby bol v „homeostáze“.

A ako sa zdôveril denníku, svoj psychický život si premietal do svojich pacientov. Keďže im dával „niektoré zo svojich schopností a niektoré zo svojich fantázií“, v knihách, ktoré ho preslávili, opisoval „symbolické verzie seba samého“.

Určité detaily boli „úplným výmyslom“. Sacks sa však seba samého v zápiskoch snažil ubezpečiť, že jeho zveličovanie nie je povrchné. Že mu nejde o slávu či peniaze, ale o akúsi autobiografiu žitú symbolicky cez jeho pacientov. Často sa to týkalo vlastného pocitu osamelosti či odlúčenia od života. Na rozdiel od neho samého však beletrizované verzie jeho pacientov prelomili hradby samoty a došli k aspoň nejakému naplneniu vlastného života.

Zdá sa, že písanie malo pre Sacksa osobitnú hodnotu, pretože sa mu venoval takmer kompulzívne. Nezriedka zaplnil jeden zápisník za dva dni. Niekedy písal šesť hodín v kuse, nedal sa vyrušiť ani šoférovaním a svoje myšlienky si v týchto chvíľach nahrával na páskový diktafón. Jeho skrinky pod náporom nespočetných zápiskov praskali vo švíkoch.

Výčitky

Popularita vydaných kníh Sacksovi priniesla pocit viny, ktorý ešte umocnil ohromný úspech Muža, ktorý si mýlil manželku s klobúkom z roku 1985. „Moje lži, falšovanie,“ poznačil si do denníka.

V neskorších prácach jeho pacienti začali hovoriť banálnejšie veci, čo sa týka formy aj obsahu. Zázračné vykúpenia vystriedali pokusy zvládať život s chorobou. V tomto čase sa zo Sacksových zápiskov vytratili výčitky svedomia z prikrášľovania pravdy. 

Zatiaľ čo v Klobúku zakryl neúspešnú liečbu Rebeccy rozprávkou o divadle a rozkvitnutí jej osobnosti, v Antropologičke na Marse z roku 1992 priznáva porážku: autistický chlapec Stephen, nesmierne talentovaný kreslič, vytrvalo odmieta Sacksove pokusy o zblíženie a ten o tom otvorene píše bez očividnej potreby zapliesť do tohto neuspokojivého príbehu vlastnú fantáziu.

Mort Doran, ktorý sa v tejto knihe objavil ako chirurg s Tourettovým syndrómom, bol Sacksovi vďačný. Okrem toho, že vcelku verne opísal jeho príbeh, Avivovej povedal, že Sacks svetu predstavil ľudí s týmto ochorením ako normálnych, „skutočných“. Zdá sa, že s pacientmi mal naozaj dobrý vzťah, pretože podobne pozitívne naňho spomínali aj mnohí ďalší.

Ale aj tak sa trápil, zažíval existenciálnu nudu a čosi, čo nazval „psychická smrť“. V roku 2009 si však našiel partnera a po ďalších štyroch rokoch sa verejne priznal k svojej orientácii. Vtedy, v osemdesiatom roku života, dostal rakovinu. Sacks však podľa svojej dlhoročnej sekretárky po niekoľkých desaťročiach utrápenej existencie začal žiť s ľahkosťou. Dokonca sa počas letnej pauzy svojho psychológa pohrával s myšlienkou, že po piatich dekádach ukončí terapiu, lebo ju už nepotrebuje.

A tak keď ako 82-ročný ležal na smrteľnej posteli, podľa Avivovej možno konečne našiel úľavu, ktorú dovtedy zakúšal len cez prikrášlené príbehy svojich pacientov.

Richard DawkinsSlávny apoštol ateizmu sa zľakol dôsledkov svojho diela. A dnes chce žiť v kresťanskej krajine

Juraj Valach

Vedci fabulátori

Sacksova prax a príbehy jeho pacientov sa stali kultúrnou stálicou. Podľa knihy „o klobúku“ vznikla opera aj nedávny seriál Brilliant Minds. Jeho prístup položil základy „humanitnej medicíny“, doktori na prestížnych univerzitách odporúčali mladým medikom čítať Sacksove diela.

Desať rokov po jeho smrti sa však dozvieme, že výnimočnosť jeho prípadov vychádzala skôr z mimoriadnej predstavivosti a nevšednej osobnosti, nie z geniálneho prístupu. Ťažko povedať, ako sa vyrovnať s týmto odkazom.

Viaceré vedecké objavy sú také ikonické, umne prerozprávané a šírené, že preniknú hlboko do kolektívneho vedomia. Stanú sa z nich okrídlené výrazy, východiskové pozície nášho voľnočasového teoretizovania, v kultúrnom kánone poznania sú len o level nižšie od prírodných zákonov. Nakoniec sú takou samozrejmou súčasťou žitej reality ako ranná káva, východ slnka a dane.

Až kým nezistíme, že ktosi kdesi na polceste medzi výskumom a jeho prerozprávaním pre široké publikum (a niekedy len pre svojich kolegov) zamenil fakty s fikciou. 

Bolo by nefér tváriť sa, že Sacks sedí na trestnej lavici vedcov fabulátorov sám. Má tam širokú spoločnosť.

Zoberme si napríklad slávny stanfordský väzenský experiment. Psychológ Zimbardo zobral 24 mužských študentov, z časti spravil trestancov, zo zvyšku stráže. V podzemí Stanfordovej univerzity sa chystal najbližšie dva týždne simulovať väzenie.

Ale koniec prišiel už po šiestich dňoch, lebo strážcovia opití mocou sa k väzňom správali čoraz neznesiteľnejšie. A tak Zimbardo dokázal, že v špecifickom prostredí sa totálne zopsuje aj dobrý človek, čo nazval „moc situácie“.

Hoci sa táto teória zaradila medzi populárne psychologické fakty a sám Zimbardo ju nasledujúce desaťročia neustále propagoval, od počiatku sa vynárala kritika, ktorá celý experiment ak nie vyvrátila, aspoň veľmi spochybnila. Píše o tom Judy Berman pre Time:

Otázny bol výber subjektov, celé uskutočnenie bolo pochybné a závery prehnané. Zimbardo napríklad svojou autoritou dozorcov cielene viedol k tomu, aby sa k väzňom správali kruto, takže namiesto o „moci situácie“ sa dá hovoriť skôr o „moci autority“. Taktiež vo svojich záveroch nespomína jedného zo strážcov, ktorý jeho vedenie odmietol a pokus radšej opustil.

Aj snaha o replikáciu o tridsať rokov neskôr priniesla iné výsledky ako pôvodný pokus. Slávny väzenský experiment, ktorý mal toľko odhaliť o ľudskej povahe, sa tak javí skôr ako performatívne umenie než dôveryhodná vedecká štúdia.

Hmlisté hranice

Takéto prípady otvárajú otázku, či sa vôbec dá veriť verejnému intelektuálovi, čiže človeku, ktorý sa profesionálne venuje prekladaniu poznatkov z poľa svojej expertízy do podoby stráviteľnej pre bežného smrteľníka.

Dobre, Zimbarda môžeme odbiť ako ohybného artistu, ktorý si na kariérnom rebríčku dovolí všelijaké kľučky, len aby vystúpal čo najvyššie. A Sacksa ako obdarenú, no ťažko skúšanú dušu, ktorá by svoj pravý domov našla skôr v umení než vo vede.

Ale dnes je otázka dôveryhodnosti ešte naliehavejšia ako v časoch týchto dvoch záškodníkov. V atmosfére podcastových trubadúrov, minútových odborníkov a spolitizovaných expertov je podobných prípadov (aspoň potenciálne) plný internet. Hranice medzi politikou, vedou, biznisom a zábavou splývajú.

A tak stojíme pred novými, ale častými javmi: napríklad neurobiológ môže byť skutočný expert vo svojej úzkej špecializácii, ale ak chce so svojimi hosťami diskutovať o všetkom, čo sa týka ľudského tela, nemá šancu ustriehnuť presnosť ich tvrdení, aj keby sa o to veľmi snažil.

Alebo populárny psychológ hlása „fakty“ o globálnom otepľovaní, hoci sa popri tejto zložitej oblasti venuje desiatim iným veciam. A výživový špecialista, ktorý „vybuchol“ na Youtube, potrebuje popri šírení dobrej správy o zdravom životnom štýle predávať svoje knihy a suplementy...

Nie je v súčasnosti problém v samotnej idei populárneho odborníka, nie je to prežitok?

Nekorumpuje to vedeckú profesiu? Keď sa z vedca stáva verejný intelektuál, stáva sa aj spisovateľom, moderátorom, zabávačom či aktivistom. Už netvorí pre poznanie či pre svojich kolegov, ktorí ho z povahy svojej práce budú vyvažovať, ale produkuje obsah pre publikum.

Dôvera a rozlišovanie

Takéto otázky si vo svojom komentári pre The Free Press kladie Arthur Brooks. Ten od odpovedí na ne existenciálne závisí, pretože sám je jedným z podozrivých. Aj on sa stal verejným intelektuálom, je známy ako The Happiness Professor.

Pochádza z rodiny strohých akademikov a najprv nasledoval ich príklad. Vyštudoval ekonómiu, manažment, získal doktorát, profesúru, pracoval na vlastných výskumoch. No v druhej polovici svojej kariéry sa začal venovať líderstvu a ľudskému šťastiu, písal populárne knihy, založil si podcast.

Dnes sa popri vyučovaní na Harvarde usiluje o „šírenie výskumu iných akademikov medzi širokú, neakademickú verejnosť“, popularizuje vedecké poznanie o ľudskom šťastí.

Rizika si je vedomý: pokušeniu miešať svoje politické presvedčenie s akademickou prácou podľahlo priveľa vedcov, čo podľa neho viedlo k úpadku dôvery k univerzitám a odborníkom, ale aj k „intelektuálnej priemernosti“.

Ale chuť byť populárny je z Brooksovho pohľadu ešte väčším lákadlom – každý chce mať pocit docenenia, ale poctivé štúdie nemôžu so svojimi suchými názvami (nehovoriac o ich zložitom obsahu) súťažiť s kultúrnou produkciou dneška.

A tak „vždy existuje pokušenie trochu veci prikrášliť – najmä keď akademici vstúpia do sveta internetových influencerov, kde majú pocit, že musia súťažiť so samovzdelanými producentmi obsahu z generácie Z o krátkodobú pozornosť scrollujúcich más. Ak do troch sekúnd nezakričíte ‚Toto vás zabije!‘, publikum stratí záujem“.

Muž, ktorý skúma a vyučuje šťastieProfesor z Harvardu Arthur Brooks zverejnil svoju rutinu pre spokojný život. Katolicizmus je jej pevnou súčasťou

Zuzana Hanusová

Brooks menuje niekoľko prístupov, ako sa Skylle politiky a Charybde popularity sám snaží vyhnúť:

Pravidelne sledovať najnovší výskum z relevantných a dôveryhodných akademických zdrojov, skutočne ho aj čítať. Skúmanej téme sa snažiť porozumieť z rôznych bodov pohľadu, napríklad v prípade ľudského šťastia zvážiť poznatky filozofie/teológie, biológie a sociálnej vedy.

Témy si vyberať podľa dôležitosti, nie popularity, a keď niečo napíšeme, pýtať sa, či sami veríme, že to je pravda. Ak nie, text nezverejniť. Síce je najprv ťažké zvyknúť si, že nasledovať pravdu je lepšie, ako sa pri tom cítiť dobre, ale vytrvalým opakovaním sa človek dostane do stavu, v ktorom má „perverzné potešenie, keď zistí, že sa vo svojich predpokladoch mýlil“.

A na záver konfrontovať výsledné dielo s ľuďmi, ktorí nám nezobú z ruky, ale vedia nesúhlasiť a podať tvrdú kritiku. Ani to často nestačí, a tak treba ochotu poučiť sa z vlastných chýb.

Ale ako má obyčajný človek rozlíšiť poctivého odborníka? Nezostáva iné než spoľahnúť sa na vlastné schopnosti rozpoznať určité varovné signály:

„Ak vedci presadzujú politickú agendu alebo sa zúfalo naháňajú za kliknutiami, nemáte dôvod im dôverovať alebo ich rešpektovať o nič viac než hlučného aktivistu alebo internetového influencera s dobrými brušákmi, ale bez kvalifikácie.“

A čo s prípadom problematického Sacksa? Ak sa nejaký príbeh zdá príliš dobrý, je možné, že to je naozaj len príbeh. Zdravý skepticizmus môže zabrániť, aby sa v akademickom kánone ocitlo to, čomu by sekcia beletria sedela viac.

Tak či onak, Sacksovho talentu je škoda, pretože dobré príbehy stoja za čítanie. Keby sa bol len lepšie trafil do žánru.